-Clara-

„Keď sme spolu hovorili, bolo ešte všetko v poriadku?" opýtal sa pán Morisson s vážnou tvárou, do ktorej som sa ale nemala chuť pozerať. Jeho oči na mňa pozerali až priveľmi prísne, akoby udalosti posledných hodín boli nejakou schválnosťou. Áno, hodín. Po tom prekliatom lese som sa motala skoro dve hodiny, kým sa otcovi podarilo ma nájsť. „Vedela si sa normálne orientovať?"

„V podstate. Niečo mi už prišlo zvláštne, ale..." Ale stále som vedela kde som a čo sa deje. Až keď sa náš hovor prerušil a ja som sa vybrala na odchod. To bol ten zlomový moment, ktorý všetko pokazil a obrátil naruby. Ako lusknutím prsta som razom netušila kadiaľ mám kráčať. „Nikdy predtým sa to nestalo. Nie v takejto miere." Noc na cintoríne bola zlá už sama o sebe, ale toto...

„Od tej noci s Brooke si nemala v tomto smere ťažkosti?" Zvedavo nadvihol obočie v očakávaní na moju odpoveď. Nemala som ťažkosti, no on si pokojne mohol myslieť, že som mu ich prosto zatajila. Popravde, nebolo by to po prvé.

Mlčky som pokývala hlavou a o niečo pevnejšie zovrela šálku. „Ja netuším čo sa stalo, ako som sa dostala tak hlboko do lesa a všetko. Viem, že som sa šmykla na nejakých dvoch svahoch a to je celé. Netuším čo bolo okrem toho, kade som išla." Iba toľko, že som sa chcela dostať domov. Volila som ale nepochopiteľnú cestu, ktorú nepoznal ani otec. Vraj mu prvotne ani nenapadlo, žeby som sa mohla vybrať tadiaľ. Podľa jeho slov vyšliapal hore na skaly niekoľkokrát a stále zvolil smerom dolu inú cestu. Bolo ich niekoľko, pričom ja som sa pobrala tou najnáročnejšou, s najväčším množstvom kameňov a hlavne najstrmšími svahmi, po ktorých som dole išla kvôli ľadu po zadku. „A hlavne neviem, kde sa mi mohol stratiť Orion." Otec bol stále vonku a hľadal ho. Chcela som ísť s ním, no s mamou mi tento nápad okamžite poriadne vytmavili.

Zožierala ma ale neskutočná vina. Ako som ho len mohla stratiť? Veď bol stále pri mne, mala som ho uloženého v batohu a potom...potom som ho vybrala. Veľmi sa vzpieral a štekal, preto som ho vybrala. Od tej doby som si však nespomínala, žeby som ho bola videla alebo počula. Krátko potom som sa musela určite zošmyknúť dole na miesto, kde ma našiel otec. Alebo som sa možno pokúšala niekam vyliezť. Neviem. Moje kroky tam v lese mi boli veľkou neznámou. Prišlo mi, akoby som sa tam iba motala zo strany na stanu a nespoznávala nič. Ani stromy a skaly naokolo. Všetko zostalo v mojich spomienkach zahalené v bielom závoji, ktorý predstavoval sneh.

„Podobné prípady sa stať môžu, ale nejako mi to k tebe nesedí. A hlavne mi nesedí, žeby sa ti to celé udialo tak náhle a hlavne pomimo manickej epizódy. Mal som už pacientov, ktorým sa toto dialo, ale u všetkých na to bolo nejaké aspoň troška logické vysvetlenie a hlavne predošlé symptómy."

„Čo tým chcete povedať?" Že som sa už úplne zbláznila a nemôžem sa po svete pohybovať bez dozoru? Že sa mi osud bude vysmievať ešte viac, ako doteraz?

Znepokojene som si prezerala obrazovku notebooku, pričom som sa chrbtom ešte viac natisla na stenu. Stále ma triaslo od zimy, hoci som sa prezliekla do suchého a teplého oblečenia, mama do mňa naliala už tri šálky čaju a cez plecia som mala prehodené dve deky. Nič však akosi nepomáhalo. „Zatiaľ len toľko, že keď prídeš, tak sa musíme tomuto problému naozaj dôkladne povenovať. Bral som, že sa ti to raz mohlo stať, bola si vyčerpaná a mala si za sebou veľmi ťažký deň. Po druhé to však už ako náhodu neberiem."

„Ani posledné dni neboli nič moc."

„Clara, nemá cenu porovnávať posledné dni s udalosťami toho jedného, to veľmi dobre vieš." Áno, to áno. Zjavne nič neprekoná šok z toho, keď som znova uvidela Neila. „Toto však nemôžeme nechať len tak. Potrebuješ pomoc." Bez tej som sa bohužiaľ nezaobišla posledných osem rokov pomaly ani na deň. A to bolo skutočne smutné. Myslela som si, že toto celé dostanem pod kontrolu a spolu s liekmi budem v poriadku a dokážem normálne fungovať. Toľko ľudí dokázalo s bipolárnou poruchou normálne žiť. Pravda, určite ju nemali v tak vážnej podobe ako ja, ale... „Ako sa cítiš teraz?"

„Neskutočne mimo obraz." Sprvu mi pripadal cudzí ešte aj náš dom. Neverila som otcovi, že ma doviedol na správne miesto. Podozrievala som ho, že mi klame a ani on sám nevie, kde bývame. „Je mi zle, motá sa mi hlava a to iba sedím na jednom mieste." O úzkosti sa asi nemalo cenu zmieňovať. Tú mi v očiach dozaista videl. „A bojím sa, že aj táto noc bude ako tie predošlé. Nezaspím pokým otec nepríde aj s Orionom."

„Aspoň počujem trocha nádeje v tvojom hlase," povedal povzbudivo, zatiaľ čo ja som si dopila čaj. Na mamu som ale nezakričala, donútila by ma vypiť ďalšiu šálku. „Tvoj otec ho nájde, o tom nepochybuj. Neprestane, kým ti ho neprinesie späť." Skoro nebadateľne som prikývla. Otcovi som verila najviac, ako to len išlo. Musela som, iná nádej nebola. Ak už ja som si svoje šteňa ustrážiť nedokázala. „No mohla by si sa zatiaľ pokúsiť troška odpočívať. Mala si už večernú dávku liekov?" Pokývala som hlavou. Mala som si ich dať okamžite, ako som prišla domov. „Nerád to hovorím, ale vezmi si jednu dávku Valia. Jedine to ťa dostatočne upokojí."

„Nechcem, zas mi potom bude zajtra z neho zle."

Unavene si povzdychol a pravou rukou si prehrabol tmavé vlasy pretkávané šedinami. „Zjavne bude, ale vydržíš to. Potrebuješ si odpočinúť a nič iné ti natoľko nepomôže." Pokývala som hlavou. Mal pravdu, ale pripustiť som si to nechcela. „Ja sa s tebou na túto tému nebudem hádať. Povedal som, čo máš urobiť, tak sa mojimi slovami, prosím, riaď."  Výraz v jeho tvári sa nezmenil, ale v jeho hlase bolo počuť narastajúci hnev. Bolo neskoro, rušila som ho po dlhom dni v práci a zbytočne mu tu odvrávala.

„Ako mám teraz vyjsť z domu?" Nemohla som sa zrazu zavrieť do izby a už nikdy nevyjsť, lebo sa to možno zopakuje. Nie teraz. Neil ma potrebuje, o necelých šesť týždňov letím na Roderickom... „Ako mám letieť na Hawaii?" Nie, už som nemohla dovoliť mojej chorobe ma na toľkoto obmedzovať. Dovolila som jej to skoro osem rokov, znova to prísť nemohlo.

„Na to teraz nemysli. Prídeš a nájdeme nejaké riešenie. No dovtedy vydrž, lebo s týmto ti na diaľku pomôcť naozaj neviem." Opatrne som prikývla. Nemala som dôvod neveriť mu. Mal to so mnou náročné aj keď sme sedeli v jednej miestnosti, nieto, aby moje problémy riešil z úplne iného štátu. „Za Roderickom pekne pôjdeš." Išla by som aj keby mi to zakáže. Rodičia by dohliadli, aby som nasadla na správne lietadlo a potom by si na mňa Roderick už počkal. Ak by som ho teda vôbec spoznala a nemyslela si, že je to nejaký cudzinec, ktorý sa ma pokúša uniesť. Po dnešku sa pokojne mohlo stať aj niečo takéto a ja by som sa vôbec nedivila.

„Ale Neil má za chvíľu tú operáciu. Ako budem pri ňom?" Neexistovalo, aby som vycúvala a vyhovorila sa nejakými trápnymi rečami. Sľúbila som, že budem s ním a svoje slová aj dodržím. „Dovtedy sa mi dvaja neuvidíme a... cesta do Calgary by mohla dopadnúť hocijako."

Nešlo prehliadnuť nakoľko je unavený, určite dnes riešil veľa náročných prípadov a ja som mu ešte zbytočne prirábala starosti. Mučila som ho otázkami a hypotézami o veciach, ktoré boli v danej chvíli zbytočné. Nemal mi ako pomôcť, všetko bolo zatiaľ na mne. Na mojej odvahe postaviť sa tomuto problému a na mojej hlave, ktorá tento problém vytvárala. „Nezatváraj sa do izby pred celým svetom. Nesmieš čakať či sa to udeje znova. Ži presne tak ako doteraz."

„Asi by som mala."

„Také dva dni zostaň teraz doma, zajtra budeš aj tak unavená z liekov, a potom uvidíš. Choď poprípade s niekým, všímaj si svoje okolie poriadne a ak nenastane žiadny problém, nemá zmysel sa báť. Vidíš nakoľko nevyspytateľné to celé je, zbytočne by si márnila celé týždne pre niečo, čo sa už možno nikdy nezopakuje." Opatrne som prikývla, venovala mu ešte niekoľko slov a potom celý hovor skončila. Stačilo. Hlavne teda jemu. Nech si ide po celom dni konečne oddýchnuť, aby bol zajtra v pohode a vedel pomáhať ľuďom, ktorí za ním prídu.

Ja som si ešte chvíľku posedela na posteli a pozerala sa smerom ku dverám, no keď sa v nich neobjavil otec s Orionom, vstala som. Zhodila zo seba deky a s hrnčekom v ruke sa pobrala dole do kuchyne. Mamu som poprosila, aby ma nechala s pánom Morissonom hovoriť osamote, takže som ju našla sedieť pri kuchynskom stole s mobilom v ruke. Čakala kedy otec zavolá, že našiel Oriona. Mobil ale bohužiaľ nevyzeral, žeby sa chystal zazvoniť. „Ďakujem za čaj," prehovorila som potichu. „Mám si vziať dávku Valia a ísť si ľahnúť. Vraj bude lepšie, ak nejaké tie dva dni ostanem doma a potom pôjdem von s niekým z vás. Pre istotu." Všetko som to na ňu vychrlila ako naučenú básničku, dokonca na jeden nádych. „Prepáč, ak som ťa vydesila. Nebolo to schválne."

„Ja viem," odvetila s ťažkým povzdychom, pevnejšie zvierajúc mobil. „Len mi to až priveľmi pripomenulo to všetko, čím sme si prešli minulý rok." Bodla ma pri týchto slovách bolesť priamo pri srdci. Nemyslela to zle, ale... Tie slová v sebe predsa skrývali toľko skrytých výčitiek, až mi prišlo zle.

„Prepáč," vyšlo zo mňa znova, no to bolo celé. Mlčky som umyla šálku, odomkla si skrinku a vzala si tú hnusnú chémiu. Zapíjala sa mi neskutočne ťažko, chcelo sa mi z nej vracať, ale napokon sa to zaobišlo bez väčšej drámy. A aj bez pohľadu na mamu. Radšej som sa čo najrýchlejšie vrátila do postele, zabuchla za sebou dvere a zahrabala sa pod deky a paplón.

Chvíľu som nemo v tme zízala do steny a potom mi slzy zaliali oči. Rukou som si prekryla ústa, len aby ma mama nepočula kričať. Išlo mi však až roztrhnúť hlasivky, tak hlasno som potrebovala vrieskať, aby sa toto celé dalo prečkať. Muselo ale ostať tak veľké ticho, ako sa len dalo. Preto som si najbližších desať minút hrýzla do jazyka a zabárala tvár do vankúša alebo medzi deky. Ale vydržala som. Tých pekelných desať minút a potom ďalších tridsať. Alebo možno aj viac, len mi čas akosi prekĺzol pomedzi prsty.

Mobil mi následne prišiel pod ruku ako prvý. Možno nešlo o dobrý nápad, ale musela som zavolať Roderickovi. Povedať mu čo sa stalo, lebo...lebo toto nebola maličkosť. Ak si robí so mnou tak vážne plány do budúcna, musí o takýchto veciach vedieť. Jedného dňa by im mohol čeliť a ja si musím by istá, že ich zvládne a bude schopný mi pomôcť.

„Ahoj," povedal neisto. „Myslel som, že ti neskôr skúsim brnknúť, no predbehla si ma." Mala som od neho minimálne desať neprečítaných správ, ktoré som ale neotvárala. Určite si v nich robil o mňa starosti, keďže som sa neozvala celý deň. „Čakal som na fotky, no akosi si na mňa zjavne zabudla, čo? Mala si až tak krásny výhľad?"

„Roderick..." vyšlo zo mňa úplne priškrteným hlasom. Až som ním sama sebe nahnala zimomriavky.

„Clara, čo sa stalo? Si v poriadku?"

Pretrela som si oči, opierajúc sa čelom o stenu. Akoby som už pomaly začínala cítiť účinky Valia. „Nie." Klamstvo teraz neprichádzalo do úvahy. Nech ho to vezme akokoľvek, potrebuje počuť pravdu. „Dnešok bol príšerný. Stalo sa toho tak veľa." Hovorilo sa mi veľmi ťažko, ale nejako som to dokázala. Jedno slovo za druhým, veľmi opatrne som ich spájala do viet a dúfala, že budú Roderickovi dávať zmysel. Ten ma neprerušil ani raz. Ani keď som ja potrebovala na chvíľu stíchnuť a popadnúť dych. Vyčkal a nechal ma pokračovať.

Kým som skončila, moje vedomie ohľadne diania naokolo bolo veľmi strohé. Valium ma stále uspávalo a inak tomu nebolo ani teraz. Chvíľami už nebolo nič ťažšie, ako držať otvorené oči a dávať pozor čo hovorím. Slová sa mi tiež zvykli pliesť pomerne často. „Serie ma, že nemôžem byť pri tebe. Ani nevieš ako veľmi."

„Nič by si nezmenil."

„Nikam by si sama nešla, to by sa zmenilo. Je mi zle už len z pomyslenia, čo všetko sa ti mohlo stať," dostal zo seba znechutene, až bolo počuť ako päsťou do niečoho udrel. „Už sa ti niekedy stalo niečo podobné?" Mal na podobnú otázku právo, lebo sám veľmi dobre vedel, že mu nehovorím veľa vecí. Hlavne čo sa môjho zdravotného stavu týka. Väčšinu problém som si nechávala pre seba, lebo on by s tým aj tak nič neurobil. A hlavne posledný polrok. „Prosím, buď naozaj úprimná."

Sťažka som nabrala vzduch do pľúc a prevalila sa na chrbát. Hlava sa mi však odporne zatočila, až bolo nevyhnutné na niekoľko sekúnd privrieť oči. „Raz. No vtedy to bolo...iné." Tu som sa ocitla na tenkom ľade. Nesmela som prezradiť priveľa. „Z toho si pamätám veľmi málo. Útržky, no nič z priebehu. Akoby sa to nikdy ani nebolo stalo." Podrobnosti vedela iba Brooke, ktorá so mnou bola a na vlastné oči videla, čo robím. Stala sa jediným svedkom celej tej bláznivej noci, ktorá znela ako nejaký zlý vtip.

„Čo sa s týmto dá robiť? Takto nemôžeš chodiť von. Môžeš brať nejaké lieky?"

„Roderick..."

„Pán Morisson určite musí vedieť pomôcť. Už si mu volala? Nesmieš to pred ním zatajiť."

„Roderick!" skríkla som naňho, až ma určite počula aj mama dole na prízemí. „Sklapni, prosím!" Vydesilo ho to, na tom sa nebolo čomu čudovať. Na jeho mieste by som sa chovala rovnako. Ale nemohol teraz po mne chcieť, aby som mu odpovedala na toľko vecí zároveň. Dnes proste nie.

„Ako?! Dopekla, veď toto je vážna vec!" Nie, prečo musel kričať? A hlavne prečo musel kričať na mňa? „Clara..."

„Prestaň!" skríkla som naňho aj ja. „Roderick, prestaň na mňa kričať. Ja...mala som toho dnes dosť." Už počas motania sa v lese mi vážnosť situácie dochádzala, no teraz ma to celé udrelo priamo do tváre. Keby ma otec nenájde, keby sa mu neviem dovolať... Zo všetkých tých myšlienok mi doslova behal mráz po chrbte. Mohlo sa stať až priveľa zlých vecí. „Ja som len chcela, aby si vedel, čo sa stalo."

„No dobre, ale..."

„Nechcem sa viac s tebou rozprávať."

„Nie! Clara!" Odtiahla som si mobil od ucha a mala v pláne položiť. Pre niečo som to ale neurobila. „Nemôžeš čakať, že ti toto len tak dovolím zmiesť zo stola. Ide o životne dôležitú vec." To áno, išlo o skutočne vážnu vec, ktorú sme nemohli ignorovať. No dúfala som, že ma už pozná dosť dobre aby vedel, že okamžite nebudem mať silu a chuť sa púšťať do podrobného rozhovoru. „Pomôž mi to celé pochopiť."

Pokývala som hlavou sama pre seba. „Ani ja nechápem. Zatiaľ nie." Čo také pán Morisson urobí? Ako mi pomôže toto vyriešiť? Sám povedal, že sa to možno už nikdy nezopakuje. A zároveň tu bola šanca, že keď nabudúce odídem z domu, už naspäť netrafím. Ak v mojej hlave vládol chaos gigantických rozmerov, ako som mohla pomôcť pochopiť niečo Roderickovi? „Ja sa len hrozne bojím. Všetkého."

„Ja viem." Opakovala som mu to tak často, no nebolo na jeho hlase poznať, žeby ho to hnevalo. „A máš na to všetky práva. Udalosti dnešného dňa znejú vážne desivo." A nielen tie. Ale aj predstavy, že celý môj zvyšok života bude takýto. Ako na hlúpej hojdačke, ktorá bude ničiť životy ľuďom naokolo mňa. Ktorá bude ničiť aj mňa samotnú. „Fakt veľmi by som chcel byť teraz s tebou."

„Čo ak to spolu nezvládneme? Ak sa niečo podobné zopakuje, ty..." Nie, kam som týmito slovami zas smerovala? Ako som mohla pochybovať?

„Nie," oponoval okamžite. „Ak sa niečo podobné zopakuje, ja to s tebou zvládnem. Dám na teba pozor lepšie, ako ktokoľvek na celej planéte. Ak to inak nepôjde, budem ťa počúvať plakať pokojne aj celú noc." Lenže to boli všetko len slová, ktorým sa on snažil veriť. Skutočnosť ale môže byť o niekoľko rokov natoľko odlišná. A možno dokonca skôr, ako o pár rokov. „Clara, nerob to, čo začiatkom roka. Nepochybuj o mne a mojej láske voči tebe."

Ja som nepochybovala o ňom. Ale o sebe. A to bol veľmi zásadný rozdeľ. „Mohla by som položiť? Nevládzem." Slzy mi takmer okamžite zaliali oči a skotúľali sa mi po lícach. Bolo priťažké ich zadržať. „Skúsim ti zavolať zajtra."

„Budeš v pohode?"

„Netuším." Zostávalo dúfať, že únava nejakým nedopatrením nevyprší a ja nasledujúce hodiny prespím. Potom by malo byť zväčša všetko fajn. A zajtra...uvidíme, čo bude zajtra. „Skúsim zvládnuť nasledujúce hodiny. Potom niečo bude aj ďalej." Nechcela som pre niečo počúvať jeho reči o tom, ako veľmi ma ľúbi. Hovor som zrušila skôr, akoby mi vôbec nejako odpovedal a mobil s tichým režimom schovala pod veľký vankúš.

Pár minút som ešte venovala zízaniu do stropu, no niekde medzi obavami o Oriona a slzami vyronenými za Roderickom, som musela zaspať. S trhnutím som sa prebudila až pri pocite, ako si niekto sadol ku mne na posteľ. Zmätene som si v tme pretrela oči, načahujúc sa pravou rukou za svetelnou reťazou na stene. V jej príjemnej žltej žiare sa okamžite pri mne zjavila otcova ustarostená tvár.

„Ahoj," dostala som zo seba potichu.

„Ahoj," odvetil, sťahujúc si zips na kabáte. „Pohádali ste sa s mamou?" Nechápavo som pokývala hlavou a zasunula si vlasy za ucho. Z liekov som bola mimo viac, ako to zvyklo byť predtým. „Stále sedí dole v kuchyni, hľadí do prázdna a nechce hovoriť. Pritom má doslova smrteľné zdesenie v očiach, presne ako..."

„Ako keď zomrel Andy," dokončila som zaňho. „Keď som si bola dole po tabletky, hovorila mi..." Na chvíľku som privrela oči, líhajúc si späť. Hlava sa mi motala pri čo i len minimálnom pohybe. „Vraj jej toto celé pripomenulo udalosti minulej zimy. A to zabolelo aj mňa." Lebo ja som toto urobiť nechcela. Išla som von za účelom oddychu a prevetrania si hlavy. Nie s tým, aby som na smrť vydesila rodičov a aj samú seba. „Ja som nechcela."

„Viem, zlatko. Viem." Konečne sa aspoň troška pokúsil o úsmev, za ktorého vytiahol niečo spod bundy. „A vie to aj tento krpec tu. To, že sa ti stratil, nie je maličkosť, ale... myslím, že si to medzi sebou vyriešite raz-dva." Oriona veľmi opatrne položil ku mne, pozorne pritom sledujúc moju reakciu. Tá však bola určite očakávaná. V podobe sĺz šťastia a úľavy. „Zatúlal sa dosť ďaleko, takže mi jeho hľadanie dalo zabrať."

„Je v poriadku?" Opatrne som sa podoprela na lakťoch, dotýkajúc sa jeho jemnej srsti končekmi prstov. Až keď som si zotrela slzy, mi do očí udrel kus obväzu okolo jeho zadnej pravej labky.

„Veterinár povedal, že to nie je nič vážne. Asi len niekde spadol alebo sa o niečo potkol. Do dvoch týždňov si bude zas pobehovať ako predtým." Pri mojom dotyku ho troška myklo, no oči neotvoril. Potichučky však zakňučal, snažiac sa pritúliť k mojej ruke, ako to mal vo zvyku. „Bol troška premrznutý, tak si ho tam sestrička zabalila do troch diek a prechádzala sa s ním po vyhriatej kancelárii. Dostal niečo proti bolesti, čiže najbližšie hodiny by mohol pokojne prespať." Všetko to bola moja vina, úplne všetko. Bol síce tu, znova som ho mala pri sebe a teoreticky sa mu nič hrozné nestalo. No mohlo sa a bolo by to jedine pre moju nepozornosť.

„Ja nemám ani poňatia kedy sa mi mohol stratiť. Mala som ho v batohu, no potom... ja neviem." Nič mi to nehovorilo. Mohlo sa diať hocičo, no moja hlava si tieto informácie neuložila. „Skoro si nespomínam ani na to, že som ti volala." Iba veľmi nejasne. Rovnako ako moje kľačanie a lezenie v snehu.

„Hovorila si s pánom Morissonom?" Prikývla som. „Volal mi, ale boli sme akurát vo vnútri u veterinára a potom už bolo neskoro, nechcel som ho budiť." Letmo som pozrela na digitálny na nočnom stolíku. Ukazovali niečo málo pred štvrtou ráno. „Ani na veterine nemali z nás radosť."

Lepšie som si vsunula vankúš pod hlavu, posúvajúc sa troška bližšie k Orionovi. Jediná možnosť, ako som mu mohla toto celé vynahradiť, bolo fyzickou blízkosťou a mojimi klasickými prejavmi lásky, ktorým on rozumel najlepšie. „Veľmi ďakujem, že si ho našiel, ocko. Že si ho vôbec v tejto zime hľadal. A... že si prišiel vôbec hľadať mňa." Bez slova navyše sa ku mne sklonil, bozkávajúc ma do vlasov. Opatrne pritom pohladkal aj Oriona, ktorý sa znova troška pomrvil a pootvoril pravé oko. Obaja sme sa naňho usmiali, čo mu však veľa nedalo. Zívol si, troška sa ponaťahoval a spokojne spal ďalej.

„Hľadal by som ťa pokojne aj po celej zemeguli, o tom nikdy nepochybuj."

„Veľmi ťa ľúbim." Ešte stále sa mi tisli slzy do očí, no našťastie to ostalo len pri nich. Hlava sa mi nenaplnila zbytočnými hlúposťami a nezmohla ma úzkosť. Liekom sa toto všetko podarilo držať na uzde. Aj za cenu vedľajších účinkov, ktoré so mnou dokázali mávať zo strany na stranu. „Mala by som si pohovoriť s mamou, však?"

„Nie, dnes nie. Obe sa potrebujete poriadne vyspať a hlavne sa upokojiť." Asi mal pravdu. V takomto stave by to nedopadlo práve najlepšie, možno by som všetko ešte viac zhoršila. Bolo lepšie počúvnuť otca a skúsiť zaspať. Ani on sa pri mne už dlho nezdržal, šiel radšej presvedčiť mamu, aby si išli ľahnúť. Počula som ich tichý rozhovor, chvíľu to vyzeralo, že mama bude chcieť prísť za mnou, no to jej otec nedovolil.

Nechala som si rozsvietenú svetelnú reťaz a hoci ma únava zmáhala, spať sa nedalo. Všetko ma zrazu priveľmi bolelo a žiadna poloha nebola pohodlná. Veľmi ťažko sa mi však aj otáčalo, či menilo polohu, lebo hlava sa mi točila už pri čo i len najmenšom pohybe. Až tá moja neschopnosť ležať v pokoji zobudila aj Oriona, ktorý začal potichu skučať. Robieval to hlavne počas prvých nocí na internáte, kedy som ho ešte nedokázala poriadne ani utíšiť a ubezpečiť, že je všetko v poriadku.

Teraz som však už našťastie vedela. Stačilo ho párkrát pobozkať medzi ušká a pomaličky ho škrabkať po hlave. Ak sa vtedy túlil ku mne a počul môj hlas, zvyklo to stačiť. „Sľubujem, že nič takéto sa už nikdy nestane. Nikdy." Boli to odvážne slová, nad naplnením ktorých som ja bohužiaľ nemala zjavne žiadnu moc. Nie po udalostiach dnešného dňa. „Veľmi ma to mrzí, Orion."

Jeho moje ospravedlnenie nezaujímalo. A ak aj áno, nedal to najavo. Niekoľko minút ešte skučal, snažil sa ku mne túliť ako mu to len išlo, až napokon zaspal. A spolu s ním aj ja. Za oknami už svitalo na nový deň, keď som ešte brala do rúk mobil a písala Roderickovi. Nemohla som znova zaspať s vedomím, že on nevie ako na tom som a čo sa dialo alebo deje. Správa obsahovala iba niekoľko veľmi strohých slov, no lepšie ako nič.

***

Zobudil ma až telefonát od môjho psychiatra tesne pred obedom. Uistila som ho, že žijem a nič hrozné sa nedeje, lieky mi nakoniec až tak neublížili. Cítila som sa od nich už aj oveľa horšie. Dlho sa so mnou ale rozprávať nemohol, lebo práca volala. Pár správ som si vymenila aj s Brooke, ale... tá natoľko očakávaná odpoveď ma v mobile nečakala. Roderick mi nenapísal, dokonca si moju správu podľa všetkého ani neotvoril. A to sa mu teda nepodobalo. Nie po slovách, ktoré medzi nami včera padli.

Orion ešte stále spokojne spal pritúlený ku mne, takže som ho nechala. Ja som sa pomaly doplazila do kúpeľne, opláchla si tvár vlažnou vodou a chvíľku ostala stáť zapretá do krajov umývadla. Všetko však bolo akosi... v poriadku. Moje vnútro nekričalo bolesťou ani zmätenosťou, čo bolo jedine dobre. Zvláštne, ale dobré. Dokázala som si v pokoji zobrať svoje tabletky, učesať sa, hodiť na seba župan a pomaly sa doplaziť dole do kuchyne. Hladná som totiž bola aj za troch.

„Ahoj," pozdravil ma otec okamžite, ako sa naše pohľady stretli. „Vyspala si sa aspoň trošku?" Neisto som prikývla, bozkávajúc ho na líce. Na žiadny rozhovor som sa ani napriek všetkému necítila, čiže naša komunikácia pozostávala akurát tak z otázok a odpovedí ohľadne jedla. Veľmi ochotne a dokonca rád mi urobil jeho skvelú praženicu so šunkou, kukuricou a pečenými paradajkami.

Našťastie ma nechal najesť sa v tichosti, pýtajúc sa iba jednu neškodnú otázku ohľadne Oriona. Potom mu našťastie zazvonil mobil a on musel narýchlo ísť do práce. Pridobre som si však uvedomovala, že mama je určite niekde v dome. Cítila som tú neskutočne ťaživú atmosféru všade naokolo seba. No hľadať som ju nešla. Iba som sa po jedle vrátila do postele a vytočila už znova dobre známe číslo.

„No čo? Kam dnes pôjdeme?" opýtal sa Neil natoľko veselo, až ma to zarazilo. „Už od rána čakám, že sa mi ozveš s nejakým úžasným nápadom."

„Sklamem ťa, nikam sa nepôjde." Radšej som mu pekne pomaly vysvetlila udalosti včerajška a vyronila pritom niekoľko sĺz. Stále ma mrazilo aj z toho mála, čo som si pamätala.

A Neil akoby to vycítil. Nekládol mi zbytočné otázky, nehneval sa a nekričal. Pozorne počúval a reagoval veľmi opatrne. „Dobre, okej. Takže ty pekne ostaneš najbližšie dni doma, presne ako ti bolo povedané. No ak myslíš, môžem za tebou prísť. Zaspievame si, zahrám ti na gitare..."

„Moja mama je doma." Teraz ani náhodou nebolo vhodné jej Neila osobne predstaviť. V žiadnom zmysle. „Veľmi som ju týmto celým vydesila. Včera... včera mi povedala, že jej to pripomenulo udalosti minulej zimy." Ako musela z úst policajnej hliadky počuť, že našla mŕtve telo jej najmladšieho dieťaťa. Že jej syn sa už domov nikdy nevráti a neuvidí ho dospieť. „Ja viem, že za udalosti včerajška nemôžem, ale..."

„Dobre, práve si to povedala. Nemôžeš za nič z toho, čo sa udialo. Koniec kauzy." Nie, to nebolo tak jednoduché. To ani náhodou. Všetko bolo oveľa viac zamotané, ako by si to on čo i len uvedomoval. „Rovnako nemôžeš ani za Andyho smrť. Za tú sú zodpovední iní ľudia."

„Stále robím svojim rodičom len zle, nikdy im nedám vydýchnuť. Už osem rokov v kuse ich stresujem na dennom poriadku, lebo nedokážem zvládnuť svoju hlavu a diagnózu, s ktorou kopa ľudí žije úplne normále. Berú lieky a dokážu fungovať." Bolo mi natoľko jasné, že toto nemá cenu. U takých ľudí nebola diagnostikovaná bipolárna porucha v tak vážnej forme ako u mňa. A u veľkého množstva ďalších ľudí, ktorý stáli na mojom mieste a ešte o mnoho priečok nižšie. Nemalo cenu porovnávať sa s takými, ktorí mali šťastie v nešťastí a vyhli sa tomu skutočne zlému. „Prepáč. Nechcem ti tu vyplakávať a sťažovať sa na všetko."

Potichu sa zasmial. „Milujem počúvať tvoj hlas, nech už sa sťažuješ na čokoľvek. Takže ak sa ti potom uľaví, pokojne pokračuj."

„Ak zajtra nebudú rodičia doma, prídeš?" Nebolo dobré, že mi chýbal a volala som si ho k sebe. Stále ma desil pohľad do jeho očí, prenasledovali ma pri ňom odporné výčitky a hlavne hnev, ale... jeho prítomnosť bola aj akousi nutnosťou. Nejakou tou istotou, že mám okrem rodičov po ruke ešte niekoho. Človeka, ktorý sa zjavne všetkými silami snaží odčiniť to, že ma jeho činy skoro zabili.

„Bude ma to zjavne stáť všetky sily, ktoré nemám, ale budem tam."

„Mám pocit, že ty by si bol kvôli mne schopný vstať aj zo smrteľnej postele, čo?" Posnažila som sa o žart aspoň do nejakej miery. Obom nám asi padne dobre, ak si budeme trocha z tejto témy uťahovať. Nie priveľmi, no aspoň niekde by sa dalo z tej vážnosti povoliť, aby sme sa obaja úplne nezbláznili. „V podstate si už niečo také urobil."

„V podstate hej," pritakal bez váhania. Neviem, ale občas mi prišlo, že hoci je za celým tým jeho aktom pomsty neskutočné množstvo bolesti, nemá problém o tej veci hovoriť. Nie je to preňho natoľko zlá spomienka. Skôr dôležitý míľnik v živote, ktorý ho konečne posunul dopredu. Na miesto, kde už nemá natoľko zviazané ruky. „Uvidíme, či sa mi to podarí aj koncom budúceho týždňa."

„Nepodarí, lebo nebudeš ležať na smrteľnej posteli."

„V tom si nie som práve dvakrát istý. Viem, posledná operácia bola oveľa horšia a náročnejšia vzhľadom na môj stav, ale..." Ale predsa sa bál, že to už teraz nevyjde. Že to bude jeho konečná. No kto by na jeho mieste nemal strach? Aj ľudia, ktorí majú v tomto smere za sebou dlhšiu cestu, ktorí si pod nôž ľahli oveľa viackrát a dokonca v mladšom veku, sa určite stále bola. Každá jedna operácia, každý nový zákrok je nová hrozba smrti, ktorá dokáže byť niekedy krutá a nespravodlivá. „No fajn, o tomto hovoriť nebudeme. Teraz riešime teba, nie moje hlúpe obavy."

„Vieš, že ja o svojich problémoch hovorím nerada." Bolo ľahšie ich dusiť v sebe a potom sa z nich ísť zblázniť. „Len som chcela, aby si vedel čo sa deje a najbližšie dni diať aj bude." Budem však musieť nejako zvládnuť chodiť za ním do nemocnice. Alebo si nejako vybaviť, aby som mohla tie prvé dni ostať aj cez noc. Ak bude chápavý personál a ja im pekne v pokoji vysvetlím svoje dôvody, mohli by sa mi pokúsiť vyhovieť aspoň trocha. „Dám ti potom zajtra vedieť, ak by som ostala sama doma."

„Okej, keby niečo, pokojne sa hocikedy ozvi."

„Ďakujem," odvetila som maximálne úprimne. „Rovnaká vec platí aj pre teba. Dávaj si pozor." Mobil som po našom hovore vrátila na nočný stolík dúfajúc, že sa Roderick čoskoro ozve. Nedávala mi tá jeho mlčanlivosť zmysel. Včera šiel vyskočiť z kože, keď som sa ja snažila položiť a celú vec zahovoriť a teraz by sa na mňa bol vykašľal? Nie, to dozaista nie.

Chvíľku som ležala bez akéhokoľvek pohybu, čakala som, či sa Orion náhodou nezobudí, no potom to už nešlo vydržať. Priveľmi sa sústrediť na prítomnosť bolo ako mučenie. Oveľa lepšie mi padla horúca sprcha, v ktorej som sa zdržala dobrých dvadsať minúť. Už-už som čakala, kedy po mne bude mama kričať kvôli toľkej teplej vode, ale... v dome bolo stále rovnaké ticho. Rovnaká nepríjemná prázdnota, hoci tu ona dozaista bola. Musela byť, cítila som, že tu okrem mňa ešte niekto je. Potvrdenie však prišlo, až keď som už oblečená zatvárala skriňu. V momente som na podnet nejakého buchotu vystrčila hlavu na chodbu a započúvala sa. Sprvu sa zas rozmohlo len nekonečné ticho, ktoré ale napokon pretrhli zvuky z... z Andyho izby.

Išlo o posledné miesto, kde by som bola mamu čakala. Podľa všetkého však svoj deň trávila práve tam. Párkrát som v jeho izbe od toho celého bola, posedela som si tam niekoľko hodín a proste premýšľala. Spomínala na chvíle, kedy som tu videla svojho brata a ako som o ňom v tých chvíľach premýšľala. Rozhodne nie tak, ako teraz.

„Mami..." oslovila som ju maximálne opatrne a zaprela sa pritom do rámu dverí. „Čo tu hľadáš?" Nemala tu byť, rozhodne nie po včerajšku. Veľa sme sa pred mojou poslednou manickou epizódou rozprávali, či by nebolo dobré začať niečo robiť s Andyho izbou. Nikdy sme sa však k ničomu nedostali. A teraz na to rozhodne nebol vhodný čas, nech si už ona myslela čo chcela. Okolo seba však už mala tri zalepené kartónové škatule, ktoré dozaista prázdne neboli.

Sprvu na moje slová nijako nereagovala. Zostala kľačať v strede izby s rôznymi vecami pohodenými naokolo nej a bratovou červenou károvanou košeľou pevne zovretou v oboch rukách. Ponad plece sa smerom ku dverám pozrela až o dobrú minútu neskôr. „Predsa sme o tomto kroku už hovorili. Prečo si taká prekvapená?"

„Nemám pocit, že po včerajšku je to vhodné."

„Kvôli tebe?" opýtala sa doslova hnusne, až mi po chrbte prebehli zimomriavky. „Kvôli tomu, že ty sa na to necítiš a najradšej by si preležala celý deň v posteli?" S rukami zaťatými v päsť som pomaly podišla k nej a kľakla si na chladné parkety. Cez odostrené okná bol dokonalý výhľad na ľahké sneženie. „Nemusíš tu byť, nechcem pomôcť."

„Prečo so mnou hovoríš takýmto tónom?" Nechápavo som pokývala hlavou, blúdiac pohľadom po písacom stole, ktorý bol stále zaprataný nejakými papiermi, dvoma otvorenými zošitmi a jeho notebookom. „Nič zlé som predsa neurobila." Aspoň mne to tak neprišlo. Nič z udalostí včerajšieho dňa nebolo schválne. Nikdy by som si podobným spôsobom nerobila žarty z rodičov ani z nikoho blízkeho. „Ak ide o včerajší deň..."

Všimla som si o koľko pevnejšie zovrela tenkú látku košele medzi prstami. „Tu nejde len o včerajšok," dostala zo seba ťažko, zjavne potláčajúc zbytočný príval emócií, ktorý by toto všetko urobil ešte horším. „Tu ide o skutočnosť, že sa musím o teba neustále strachovať, nech už robíš čokoľvek a ideš kamkoľvek. A včerajší deň mi bohužiaľ len potvrdil, že môj strach je až priveľmi oprávnený."

„Vážne si myslíš, že som to urobila schválne?" Nepovedala to ani jedným slovom, no mne prišlo, že jej tón smeroval práve tam. K výčitke, že neviem od radosti alebo zúfalstva čo so sebou, a tak im iba zbytočne prirábam starosti kade chodím. Že ju proste nenechám žialiť za svojim synom, ktorý... ktorý je mŕtvy aj kvôli mne. Že ma možno ešte stále podozrievajú, či náhodou nemám v úmysle nasledovať svojho brata. Lebo nech toto obaja s otcom skrývali akokoľvek, niekedy im to nešlo. Videla som na nich, nakoľko sa desia okamihu, keď u mňa znova nastane ten zlom a mne sa možno tento raz podarí dotiahnuť svoje činy až do cieľa.

„Ja niekedy skutočne neviem, čo by som si mala myslieť. O tebe, o celom živote."

„Chápem." Videla som tú nekonečnú bolesť v jej očiach a počula ju na každom jej slovu. Nič z tohto nemalo cenu si brať k srdcu, lebo ona mi nechcela ublížiť. Hovorila z nej iba žialiaca matka, ktorá akoby znova prežívala smrť najmladšieho dieťaťa. Preto bolo najlepšie ostať sedieť pri nej v tichosti, kým ma tam s plačom nenechala. Tie minúty ticha nekonečne boleli, avšak nie viac ako slzy, ktoré následne stiekli po lícach aj mne samotnej a s ktorými som tam ostala ležať na zemi najbližších dvadsať minút.