-Brooke-

„Prečo sa tak mračíš? Povedal by som, že po tak oddychovom víkende budeš plná energie," poznamenal René, sotva položil hrnček s kávou a zadíval sa na mňa z druhého konca stola. Pravda, že som nad raňajkami sedela ako úplná mátoha, ale...akosi to inak nešlo. Bolo mi proste nanič, nešla som ani na rannú prednášku do školy. Dve hodiny španielčiny by som v tomto stave určite neprežila, ani keby sa ako veľmi snažím. „Stalo sa medzi vami niečo?"

„Nie, to by som nepovedala." Víkend sme mali s Austinom veľmi pekný. Podarilo sa mi ho konečne vytiahnuť niekam von, aby nevešal hlavu nad pohovormi a školou. Vancouver nebol priveľmi ďaleko a navyše sme sa podľa môjho názoru skvele zabavili. Teda aspoň ja som mala ten pocit. „Dnes asi nebude môj deň. Cítim sa úplne otrasne."

„Aj mi bolo zvláštne, že si nešla na španielčinu."

„Asi by to nedopadlo dobre. Zvyšok dňa ale hádam zvládnem." Bohužiaľ som dnes mala prednášok vyše hlavy, no vyvinúť sa to mohlo skutočne hocijako. Už včera ma musel mať Austin plné zuby, keď som sa počas cesty domov neustále sťažovala. No nebola to proste moja vina. „Prekvapenie je aj tvoje voľno. Akým zázrakom si ho dostal?"

S úsmevom mykol plecami, pohodlnejšie sa opierajúc na stoličke. „Záhada storočia, povedal by som. Až priveľmi si chalani zvykli, že viem pomôcť so všetkým a mám niekoľkoročné skúsenosti. Hádžu mi do krku všetku robotu, na ktorú si oni z nejakého dôvodu netrúfnu. A pritom vyše polovicu by podľa mňa v pohode zvládli."

„Možno by si im mal nejakým jemným spôsobom naznačiť, že to tak nebude fungovať donekonečna."

„Definuj jemný spôsob," nadhodil so smiechom. „Niekedy mám chuť ich roztrhať v zuboch, jemný spôsob asi nehrozí." To som mu verila. Boli večery, kedy chodil domov skutočne totálne na nervy. A to ani nie z práce ako takej, ale kvôli kolegom. Sprvu sa síce zdalo, že budú úplne v pohode a všetko, no pravda akosi vyplávala na povrch a René ich už začínal mať plné zuby. „Nikdy som si nemyslel, že to poviem, ale chýba mi krik tvojho otca a jeho niekedy až idiotské príkazy."

„Ale, ale..." Riadne schuti som sa zasmiala, čo sa Renému zjavne páčilo, lebo jeho pery sa do úsmevu sformovali tiež. „Žeby si radšej chodil do čistiarne po jeho obleky?"

„Áno a potom sa pozeral, ako tam s nimi robí cirkus, lebo nedajbože niečo pokazili." S mojim otcom si toho za tie roky prežil požehnane, to sa muselo nechať. Neraz mi večer po práci hovoril čo sa zas udialo a ako veľmi sa nasmial. V podstate sme si z môjho otca robili žarty poza jeho chrbát a bohovsky si to užívali. „Čo očakávaš od jeho návštevy?" Smiech nás oboch prešiel takmer okamžite. Pri predstave, žeby sa tu mal objaviť, sa mi troška obracal žalúdok od nervozity, ale...bolo to nevyhnutné. Potrebovala som, aby mi s tou ženskou pomohol práve on.

„Bojím sa jej ako čert kríža, to ti môžem povedať už teraz. No bez neho to proste nepôjde. Otec...otec vie, ako na podobných ľudí, niečo s tým určite urobí. Keď mu vysvetlím, že mi tá žena nedá pokoj a všetko..." Aspoň som v to teda dúfala. Môj hnev voči nemu pretrvával, hlavne kvôli tomu idiotskému rozvodu, ale teraz museli ísť podobné veci bokom. Nech robí čo chce, to je medzi ním a mamou. „Už chcem proste pokoj."

Chápavo prikývol, pričom aj v jeho očiach bolo vidno, nakoľko ho táto téma hnevá. Veď s akými slovami ma včera vítal späť z výletu. Že ma tu v sobotu moja biologické matka zas hľadala. Dokonca mu prišla klopať na dvere, hoci jej výslovne povedal, že tu nie som a má odísť. Tá žena akoby si doslova koledovala o problémy alebo ja už neviem. A pritom sa mi stále nechcelo veriť, žeby toto celé robila čisto kvôli peniazom. „Máš dosť nervov aj bez nej."

„To teda." Nahlas som to nepovedala, ale Austinove správanie ma už privádzalo do šialenstva. Chlapec za to nemohol, toto všetko bolo na neho veľa, ale...tou svojou nechuťou do života mi už riadne pílil nervy. Dokonca ešte ani počas víkendu sa nedokázal zdržať tých hlúpych poznámok, že sme len zbytočne vyhodili peniaze a jemu sa nič nechce. „Nikdy by som nebola povedala, že Austina podobná vec takto veľmi zoberie. Ja viem, že tie neúspešné pohovory mu len priťažujú, ale..."

„Trpezlivosť, nič iné ti teraz nepomôže. Chlapec sa postaví zas na nohy, no dovtedy ho proste musíš podopierať."

„Ja viem, nie som naňho nahnevaná ani nič podobné, len je toho už akosi veľa. Posledné dni som hrozne nervózna, darmo sme troška vypadli a pokúsili sa o relax. Aj tam mi to prišlo, že problémy šli za nami a stále nám nakúkali ponad plece." Chcela som počas tých dni nabrať trocha energie, ale stal sa akoby presný opak. Dobehla ma neskutočná únava, zrazu bolo všetko hrozne namáhavé a nič sa nedalo proste robiť. Spánok nepomáhal a moje hlúpe stavy nevoľnosti a bolesti hlavy už vôbec.

„Už dlhšie na tebe vidím, že nie si vôbec v poriadku."

„To teda nie." Dnes som sa nedokázala pozrieť ešte ani na šálku zeleného čaju, ktorý mi inak robil spoločnosť každé ráno. Pritom René mi ho zalial a dokonca mi urobil raňajky, no sotva som zacítila či už vôňu čaju alebo praženice, zdvihol sa mi žalúdok. „No život ide ďalej. Hádam sa dá čoskoro všetko zas dokopy."

Pravda to ale akosi nebola. Posedeli sme si pri stole ešte dobrú polhodinku, porozprávala som mu o výlete a tak. Skrátka som si niečím zamestnávala myseľ a potom sa vrátila ešte do postele. Príšerne ma bolel celý chrbát a hlavne kríže, kvôli čomu však bolo nepohodlné ešte aj ležanie. Zrazu neexistovala poloha, pri ktorej by sa mi nechcelo mračiť na celý svet. Šla som si teda napustiť vaňu a troška sa zrelaxovať za pomoci horúceho kúpeľa. No dokonca ešte aj tam som sa iba nervózne obzerala naokolo seba a netušila čo robiť, na ktorý problém myslieť skôr.

„Mám pocit, že mi vybuchne hlava. Moja biologické matka, rodičia, tvoj brat...je toho akosi moc a ja to tempo nestíham." Nikdy som sa nerada niekomu sťažovala, ale teraz to akosi bolo nevyhnutné. A kto by pochopil lepšie než Clara? Zjavne nikto. Hlavne čo sa Austina týka, mi bude vedieť poradiť určite najlepšie, nerátajúc samozrejme Claire. „Dnes som nebola ešte ani v škole, tak nanič mi bolo."

„Takže víkend mimo nepomohol?" Poslala som jej včera nejaké fotky a krátky popis toho, kade sme sa motali. Lebo hoci sme sa potúlali po zaujímavých miestach a svojim spôsobom si mesto užili, nebolo to ono. Austina doslova žrala nervozita a podráždená som potom bola aj ja sama.

„Moc nie. Bolo to super, Vancouver je krásne mesto, ale...neviem, asi som čakala od obyčajného víkendu priveľké zázraky." Klesla som do príjemne teplej vody ešte o niečo viac, pričom mobil som mala položený na práčke vedľa. Tak akurát na dosah ruky. „Austin bol nervózny ako pes."

„Hej, to si viem predstaviť. Hoci priveľmi v takejto nálade nezvykol byť. Nie on." Veď práve. Bola to prudká otočka, ktorá sa mi absolútne nepáčila. Dobre, reagoval adekvátne k svojej životnej situácii, ale hnevalo ma, že mu neviem nijako pomôcť. Že tu nie je nič, čo by ho troška rozveselilo a priviedlo na iné myšlienky. „Ako zvláda školu?"

Skôr ako nezvláda školu. Tento víkend má vraj prednášky oba dni, no nervy z toho mal už teraz. Na mail dostal prvé študijné materiály a nejaké prezentácie, z ktorých teda skutočne nadšený nebol. V rýchlosti som si ich obsah prezrela aj ja, no radšej som ich hneď aj pekne zavrela a vypla notebook. „Cez víkend má prednášky. Uvidíme ako to pôjde, lebo doposiaľ čo mu poslali na mail...on tomu možno porozumie, ale mám pocit, že to bude priveľa ešte aj naňho."

„On má hlavu na učenie, vždy to tak bolo, len...musí ísť skutočne o veci, ktoré ho zaujímajú a v ktorých vidí potenciál do budúcna. V škole nikdy nebol za nejakú hviezdu, no s otcom a na doučovaní z programovania mu to išlo excelentne. Vedel, že toto je jeho smer, jeho záľuba a videl sa na takomto mieste aj v budúcnosti."

„To je dobrá vlastnosť. V dnešnom svete sa až priveľa ľudí drží smeru, ktorý ich proste nenapĺňa."

„Veľakrát však nie je na výber, to je ten hlavný problém. Na niektoré sny sa dočiahnuť nedá, nech sa človek stavia na špičky koľko len chce." V tomto mala bohužiaľ pravdu. Ľuďom bránilo často priveľké množstvo vecí. Tvorili barikádu, ktorá ich bez milosti držala ďalej od ich snov. „No on to zvládne, je to predsa môj brat, musí to zvládnuť."

Počula som, ako sa potichu zasmiala, čo úsmev vyčarilo aj mne. „Zvládne to, to určite áno. Nanajvýš ho k tomu dokopeme."

„Občas mi ešte stále príde akési neuveriteľné, že ste sa dali dokopy. Ja sama neviem prečo, no..."

„Nebola by si to rok dozadu povedala, čo?" Lebo ani ja. Naše prvé stretnutia boli zvláštne, zväčša prišiel na internát kvôli Clare. No akosi sme sa dali do reči a niekde medzi jedením zmrzliny a jeho strachom o Claru sa to proste zbehlo. Zrazu neexistovalo, aby som nad ním pred spánkom nepremýšľala a nechcela vedieť ako sa v ten deň mal a čo robil. „Je to neuveriteľné, máš pravdu. No s nikým som sa ešte nikdy necítila tak dobre ako s ním. A veľmi pochybujem, žeby niečo lepšie vôbec existovať mohlo."

Zaláskované reči, ktoré ale neboli hlavným dôvodom tohto telefonátu. Vedeli sme to obe. Asi preto sa rozhostilo následne ticho, ktoré prerušil len jemný zvuk vody, keď som sa vo vani troška pohla. Bolo toho priveľa, čo som potrebovala prebrať. Priveľa, aby to obsiahol iba jeden telefonát. „Čo tá žena?"

„René hovoril, že tu počas víkendu bola." A našťastie sme sa minuli. Po minulej skúsenosti som si nedokázala prestaviť sa jej pozrieť do tváre. „Otec to s ňou hádam vyrieši raz a navždy. Bojím sa jeho návštevy, ale nič iné asi nezostáva." Lebo ak mi nepomôže on s jeho známosti, už nikto. Mama sa v tomto smere nikdy priveľmi neangažovala. Ak aj bolo treba u nich niečo riešiť, mala na to ľudí. No môj otec chodil na súdy veľmi rád osobne a v spolupráci s tými najlepšími právnikmi vyhral každé jedno pojednávanie. Ani jeden jediný raz neodišiel zo súdnej siene ako porazený. Takže ak celá táto vec prejde až do týchto rozmerov... „Hlavne sa však bojím mu predstaviť Austina. Už minule na tom trval, mama o to viac, no doteraz sa mi stále podarilo tomu vyhnúť."

„Myslíš, že..."

„Poznám ho, to je ten problém. Poznám jeho zmýšľanie, ktoré sa až priveľmi točí len okolo peňazí, za ktoré si podľa jeho mienky človek v pohode kúpi aj šťastie." Nie, nebol nejaký nafúkaný milionár. Len muž s priveľkou hrdosťou na peniaze, ktoré si za tie roky získal tvrdou a poctivou prácou. Hranica však bola v tomto smere zjavne pritenká a človek na nej nevydržal balansovať celý svoj život. „Austina odpíše v momente ako zistí, že mu z vreciek nepadajú bankovky pri každom kroku."

„To aby si mu riadne naplnila vrecká," odvetila so smiechom, za ktorým však bolo počuť jasnú únavu. Možno som jej nevolala práve vhod, hoci to nedala nijak najavo. Nemohla som predsa tušiť, čo sa u nej deje. „Možno to bude tentoraz v pohode."

„Akože doposiaľ som im mala šancu predstaviť iba jedného priateľa, ale aj ten si to chudák odniesol, sotva podal otcovi ruku a prehovoril. No a keď sa mi odvtedy nejaký chlapec páčil a ja som sa im náhodou ohľadne toho zverila, bola prvá otázka ohľadne jeho finančného zabezpečenia." Akoby sa za tie roky nemohli naučiť, že ja som priveľmi na tieto veci nebola. Áno, peniaze sú základ dnes už všetkého, ale nepotrebuje ich človek kvantum, aby mohol žiť spokojne a šťastne. A hlavne načo sú v nejakom vzťahu peniaze, ak chýba láska? „Hlavne sa asi bojím, že ak otec povie nejakú nemiestnu poznámku, Austin naňho v tomto stave doslova vyletí."

„Hej, to je dosť možné."

„No uvidíme, musíme sa toho najprv aj dožiť, čo sa mi posledné dni nezdá moc reálne." Nemala som ani najmenšieho poňatia, ako sa chcem behom dvoch hodín dostaviť do školy. Bolo mi nevoľno pri každom pohybe, tak ako zvládnem niekoľko hodín v škole bez toho, aby sa niečo prihodilo? „Fakt neviem, či to robia tie nervy, no je mi príšerne nanič."

„Nervozita dokáže človeka kvalitne odrovnať." Ona chúďa so svojimi úzkostnými stavmi zjavne najlepšie vedela o čom hovorím. Fakt som si nedokázala prestaviť v tomto smere prežiť jeden z tých horších dní v jej koži. Občas mi bolo nedobre už pri pohľade na ňu, nakoľko skľúčene leží pod ťarchou toho celého v posteli, bezducho objíma vankúš a pritom zvádza ukrutný boj s vlastnou hlavou. Až desivá predstava. „Mne bolo včera otrasne zle, vážne už ako dávno nie. Už keď ja siaham po tých najsilnejších liekoch..."

„Z nejakého dôvodu?"

„Asi áno. Tie hádky doma mi neskutočne priťažili, bola som navyše s Neilom...a tak. Samé super veci." Priveľmi mi od príchodu domov nechcela povedať o tom chlapcovi nič. Držala si všetko pekne v tajnosti, akoby to malo nejako pomôcť. Akoby nebolo lepšie sa niekomu vyrozprávať, ak už s jej rodičmi to v tomto smere nešlo. „Tieto lieky sú takto občasne super, zaberú behom polhodinky, ale...majú aj svoje mínus. Ja som z nich na druhý deň stále neskutočne unavená, nevládzem ani riade vstať z postele."

„Nič dobré nie je zadarmo. No hlavné je, že ti pomohli."

„To hej, v tomto smere na ne nie je zlé slovo." Na nejaké takéto lieky som si spomínala z minulého roka. Nemala ich často, možno dvakrát. Stále však bola po ich užití hrozne zničená, apatická voči všetkému naokolo. Ak mala náhodou v tie dni žurnalistiku, zašla som jej po poznámky priamo k profesorke, aby mala pekne všetko. Vždy mi povedala, nech jej odkážem toto a hento, no jej hlúpe narážky sa ku Clare nikdy nedostali. Pustila som ich z hlavy skôr, než by som opustila budovu školy. „No starí rodičia sú konečne preč, naši sa hádam upokoja tiež a bude zas dobre. A hlavne ticho."

„Zopakuj mi, načo bola ich návšteva dobrá?"

„Aby sme sa všetci traja osemkrát psychicky zrútili v priebehu jedného dňa." Mne pri je slovách myklo kútikmi, ale jej zjavne nie. Hoci len prostredníctvom správ, ale držala ma v obraze ohľadne toho celého. A úprimne...nemenila by som s ňou. Nebolo jej čo závidieť, hoci sa možno mohla zdať podobná návšteva neškodná. „Brooke, veľmi by ti vadilo keby položím? Neudržím pomaly otvorené oči."

„Že sa vôbec pýtaš. Polož a dobre sa vyspi, potom si pohovoríme."

„Ľúbim ťa," povedala na rozlúčku maximálne sladko.

„Aj ja ťa ľúbim. Poriadne si oddýchni." Ja som si ešte chvíľku posedela vo vani, no dlhodobo už nebolo dobre ani tak. Razom bolo prijateľnejšie vrátiť sa do postele, ignorovať svet a hlavne školu, do ktorej ma nedostal nik. Ani René, ktorý mi ponúkol ešte aj odvoz. Zjavne však videl, že je mi skutočne pod psa, lebo sa ma nesnažil dlho presviedčať. Radšej mi urobil čaj, ktorý som však do seba len horko-ťažko dostala a potom ma nechal osamote. Najprv som len tak ležala, dala vedieť Austinovi čo sa dnes dialo a tak. Všetko, čo nebolo priveľmi náročné.

***

„Nabudúce si budeš povinne spisovať všetko, čo niekde mimo domu zješ a vypiješ, rozumieš mi?!" spýtal sa René prísne, pričom kľačal pri mne už dobrých desať minút a držal mi vlasy, aby som si ich neovracala. Noc bola doslova katastrofou, ktorá sa bohužiaľ tiahla ešte aj dneškom. Skoro vôbec som nespala, pritom únava ma pomaly doslova zabíjala. „Naozaj si nanič také nespomínaš?"

„Nie." Od čoho mi ale bolo na toľkoto zle? Pomaly som sa bála dokonca aj hádať. „Mrzí ma to." Kvôli mne musel zavolať, že bude meškať do práce. Austin sa síce mal ukázať každú chvíľu, no ani dovtedy ma tu nechcel nechávať samú. A robil zjavne veľmi dobre.

Riskla som jeden pohľad ponad plece, čo ale nebol zjavne ten najlepší nápad. Nie pri pohľade do jeho ustaraných očí, ktoré si nevedeli rady s touto situáciou. „Nehodím ťa k lekárovi?"

„A čo tam? Pošlú ma domov so slovami, nech zo seba vyvraciam všetko a bude mi dobre," odvetila som znechutene, konečne sa odťahujúc od záchoda. Škoda, že mi to vydržalo tak minútu, po ktorej ma znova naplo a ja som sa rozkašľala na celú kúpeľňu.

„Čo myslíš, čo s tebou v takomto stave Austin urobí?"

„Prevezme tvoje miesto a veľmi...ochotne mi chytí vlasy." S tichým smiechom ma pohladil po chrbte, pomáhajúc mi znova sa troška vzdialiť od záchodu. Pre istotu som tento raz ešte aj zavrela oči a dovolila Renému, aby si ma plne vtiahol do objatia, pričom sa on chrtom oprel o kúpeľňové dvere. „Možno kým prídeš večer domov, bude mi lepšie." Ani ja sama som v tie slová neverila, tak čo ešte on? Pri aktuálnom pohľade na mňa by veril iba čistý blázon. „A ak nie..."

„Tak zajtra pôjdeš pekne k lekárovi a nebudeme sa na túto tému dohadovať."

„René..." zatiahla som unavene, lepšie si opierajúc hlavu o jeho hruď. Skutočne mi nechýbalo nič iné, len nekonečné sedenie v čakárni, kde chytím osem ďalších chorôb, kým sa na mňa niekto uráči aspoň pozrieť. „Dobre vieš, čo si o lekároch myslím."

„To viem, ale takto nemôžeš zostať. Nie si vyspatá, je ti zle a navyše vymeškávaš školu." Áno, mal pravdu a jeho názory boli relevantnejšie ako tie moje, ale... „Takže sa modli, aby ti bolo lepšie. Inak príde na moje slová." Myslel to v dobrom, to som samozrejme chápala. Nepozeralo sa mu na mňa v takomto stave príjemne, hlavne ak ma tu ešte aj musel čoskoro nechať. Na podlahe v kúpeľni sme si posedeli len nejakých päť minút, po ktorých si ma od Reného prevzal Austin. Vyzeral príšerne nevyspato a strhane.

Asi preto medzi nami prvotne vládla tichá domácnosť. René ho oboznámil s problémom a nechal nás tam so slovami, nech okamžite voláme keby sa niečo deje. Obaja sme poslušne prikývli a potom sa vydali vlastnými cestami. Austin sa posadil na sedačku a zamyslene uprel oči pred seba, zatiaľ čo ja som si dala rýchlu sprchu a prezliekla sa do druhého pyžama. Možno to bola len nejaká hlúpa hra mojej mysle, ale v tomto som sa necítila až tak odporne a vyčerpane.

Keď som sa vrátila do obývačky, Austin sedel na rovnakom mieste, akoby sa ani nebol pohol. „Nechceš mi niečo povedať?" opýtala som sa, pomaly si sadajúc vedľa neho. Nie však priveľmi blízko, nech má svoj priestor, ktorý dnes zjavne veľmi potreboval.

Sprvu nevyzeralo, žeby sa chcel rozhovoriť. Iba tam sedel s prepletenými prstami a unaveným pohľadom upretým niekam na vchodové dvere. „Pohádali sme sa s Claire," odpovedal napokon, no skoro som ho prepočula. Sťažka po týchto slovách nabral vzduch do pľúc, obracajúc ku mne hlavu až bolestne pomaly a opatrne. Akoby si myslel, že sa s ním začnem hádať aj ja. „Najhoršie je, že všetky jej argumenty boli pravdivé. Nemalo cenu hádať sa, ale...nedokázal som zostať ticho. Potreboval som sa poriadne vykričať a bolo mi v tej chvíli jedno, že revem ako nepríčetný práve na moju sestru. Na moje dvojča."

„Vždy sa môžeš ospravedlniť. A ona nie je ten typ, ktorý by chcel byť s niekým na nože. Hlavne nie s tebou." Trápilo ho čo vyviedol, ale zbytočne až na toľkoto vešal hlavu. Claire by sa na neho nikdy nehnevala viac, ako pár hodín. To nebol jej štýl a hlavne nie ak išlo oňho. „Pochytili ste sa pre prácu, že?" Nezaujato mykol plecami, konečne troška povoľujúc napäté svaly. S očami upretými na mňa sa zvalil dozadu a objal jeden z vankúšov po jeho pravici. „Nepremýšľal si, žeby si vyskúšal niečo iné? Na istý čas."

„A čo iné? Dnes už v každom smere majú na človeka požiadavky, ktoré nemá šancu splniť ani keby sa na hlavu postaví. Bez skúseností, vysokej školy a podobných hlúpostí ťa už nevezmú už pomaly nikam."

„Akože hej, v tom máš pravdu," priznala som, veľmi pomaly meniac polohu. Nesedelo sa mi dobre, no mala som strach, že ak si ľahnem a zas ma náhodou napne na vracanie, nestihnem včas odbehnúť do kúpeľne. Ubolené kríže ale rozhodli za mňa. Tým poloha posediačky dobre rozhodne nepadla. „Niečo sa však určite nájde. Niečo, kde by nebol najhorší plat a čo by ti troška rozšírilo obzory iným smerom. Viem, že sa chceš držať svojho oboru a to je veľmi pekné, no niekedy nie je prospešné tlačiť sa nasilu tam, kde nie je miesto."

„Kde nie je miesto pre lúzrov ako ja, čo?" V momente som sa načiahla za najbližším vankúšom a hodila mu ho rovno do hlavy. Nasrdene zavrčal, ale späť ho nehodil. Ešteže. „Zbláznim sa." Jeho stav sám o sebe bol hrozný, lenže najhorší bol ten tlak, ktorý vytváral na svoje okolie. Čiže mňa a Claire. Obe by sme pre neho urobili prvé aj posledné, na čo zjavne v tejto situácii zabúdal. Až priveľmi často mi prišlo, hlavne počas nášho víkendového výletu, že nad odstrkuje bokom schválne, len aby to mal ešte ťažšie. Aby niesol všetko na svojich pleciach. „Padli by mi dobre nejaké Clarine tabletky."

„Prestaň!" zahriakla som ho okamžite. A použila som dosť hnusný tón, aby si skutočne svoje slová uvedomil. „Nemáš pocit, že už to preháňaš? Ja viem, že to bola pre teba veľká rana, nečakaná životná zmena, no už  sa cez to prenes a daj sa dokopy. Prosím ťa, netýraj tým samého seba a ani svoje okolie." Bolo ťažko voliť slová, ktoré by si nevysvetlil zle. Nekarhala som ho, nie priamo. V nejakej forme tieto slová však už potreboval počuť aj odo mňa. Claire mu svoj názor dnes už možno povedala. „Uvidíš..."

„Aha, takže ti už leziem na nervy, čo?" V momente sa opätovne posadil, prebodávajúc ma pohľadom. „Povedz to rovno. Nemusíš chodiť okolo horúcej kaše." Sťažka som sa posadila aj ja, držiac sa pritom za brucho. Nedochádzalo mi, z čoho ma napínalo na vracania, ak som dokopy nič nejedla už neviem odkedy. Od trochy vody to dozaista nebolo. „Môžem pokojne aj odísť."

S povzdychom som sa posunula k nemu a hoci ma jeho zamračený pohľad od tohto kroku odrádzal, pohladila som ho po líci a následne si ho vtiahla do objatia. Troška sa vzpieral, ale napokon prestal, opierajúc si hlavu o moju. Tiež som sa o neho veľmi ochotne oprela a na chvíľku zavrela oči. „Vieš, že som to nemyslela v zlom." Veľmi opatrne ma objal okolo pása, túliac si ma následne k sebe až priveľmi intenzívne. No hoci moje kríže nesúhlasili, bolo to príjemné. Cítiť pri sebe jedine natoľko milovanú osobu. „Ľúbim ťa, tupá hlava. No takto sa zničíš a to nikto z nás nepotrebuje. Počúvni ma a skúsme sa pozrieť po nejakej inej práci. Na chvíľku, kým si zvykneš na školu, zas zozbieraš trocha peňazí a skúsiš šťastie potom."

„Lenže ja neviem robiť nič iné, Brooke."

„Uvidíš, že niečo nájdeme," povzbudila som ho, veľmi opatrne ho bozkávajúc na líce. Stále bol napätý ako struna na gitare, ale po chvíľke sa vďaka môjmu objatiu trocha predsa uvoľnil. „Nevieš si podľa mňa ani predstaviť, ako zle sa mi na teba v takomto stave pozerá. Stále sa zvykneš usmievať, máš oči plné šťastia a radosti zo života a keď ťa zrazu vidím takéhoto...sakra to bolí." Podobné slová som raz hovorila aj Clare. Vie sa usmievať a smiať tak krásne a úprimne, že je doslova naplač ju vidieť vešať hlavu kvôli nejakej hlúpej depresii.

„Lenže ja už neviem čo so sebou. Nechápem, ako som sa ocitol v takejto pasci, ale nájsť cestu von je nemožné, Brooke."

„Z každej pasce vedieť cesta von. Občas trvá jej nájdenie o niečo dlhšie." Možno som sa až priveľmi nasilu snažila hovoriť len v pozitívach, no čo iné nám zostávalo? Čo iné sme teraz mali, ak nie hlúpe reči a falošnú nádej? Niečoho sme sa museli obaja pevne chytiť a držať sa, kým nepríde naša záchrana. „Hovorila som ti to už niekoľkokrát predtým, no možno to potrebuješ počuť ešte raz. Spolu to zvládneme. Ja viem, že sa cítiš úplne otrasne, cítiš nátlak voči sebe a svojej sestre, no utrasie sa to. Ty nie si ten typ, ktorý si nenájde prácu ak skutočne chce."

„Doteraz..." Nestihol dokončiť, lebo nás veľmi nečakane vyrušil zvonček. V momente mi prebehli po chrbte zimomriavky, lebo do mysle mi zablúdila jedna jediná možnosť. Určite to bola zas ona. „Čakáš niekoho?" opýtal sa Austin prekvapene. Určite si okamžite všimol nehorázny strach v mojich očiach, lebo sa ani nepýtal, či pôjdem otvoriť. Šiel ku dverám namiesto mňa.

Tiež som chcela vstať na nohy, čo mi však tá odporná nevoľnosť nedovolila. Ovalil ma pocit, že ak urobím čo i len jeden nesprávny pohyb, vyvraciam sa rovno do stredu obývačky. Tak som len pevne zaťala ruky v päsť a napäto sledovala, kto sa objaví za dverami. Nervozita bola poznať aj na Austinovi a hlavne asi v momente, kedy sa ocitol priamo pred ňou. Chvíľu na seba iba nemo hľadeli, až som mala pocit, že jej rovno zatresne dvere pred nosom. „Toto už hádam nie," hlesla som maximálne znechutene, pozorne si prezerajúc tú ženu. Niečo mi na nej zrazu akosi nesedelo. „René sa cez víkend nevyjadril dostatočne jasne?" Riskla som postavenie sa, čo bola možno chyba. Na pár sekúnd mi prišlo, že ma rovno hodí o zem.

„Nechcela by si ma vypočuť?"

„Uhádli ste, nechcela." Svoje mi povedala vtedy v aute. Nemala som v záujem počúvať o jej rodine, jej deťoch a ich problémoch. Mňa jej život nemal prečo zaujímať. Ju doposiaľ nezaujímal ten môj a teraz bol skrátka rad na mne. „Mne sú problémy vaše rodiny úplne ukradnuté. Mňa ste ako rodinu nebrali." Lebo hoci som mala svoju vlastnú rodinu, ľudí ktorí ma bezhranične milovali, stále to vo mne bolo. Celý môj život. Ten hnev voči tejto žene, ktorá ma len tak nechala v nemocnici, ktorá sa ma vzdala skôr, než by zistila aký by život so mnou vôbec bol. Voči žene, ktorá mi nikdy nedala ani šancu. „Prosím, už sa nevracajte." Ja som sa hádať nechcela, hlavne nie v tomto stave. Nech ide svoju cestou a zabudne, že sme sa my dve vôbec niekedy stretli. To by bolo najlepšie.

„Brooke..." Až ma striaslo, keď vyslovila moje meno. „Čo moji chlapci? Tvoji bratia..."

„Stačí!" sykol zrazu Austin. „Choďte! Okamžite!" Kľučku v ruke stisol tak pevne, až mu obeleli hádky, ale bolo sa čomu diviť? Po takýchto slovách? Dopekla, fakt mala drzosť vytiahnuť niečo takéto? Vážne?! Mala snáď pocit, že ma jej rodina, jej decká zaujímajú natoľko, aby ma donútila súcitiť? Zmeniť názor? „Ja nie som typ, ktorý sa rád s niekým doťahuje, ale ak nedáte mojej priateľke konečne pokoj, oľutujete to. Môžete ma vziať za slovo."

„Chlapče...podobné slová si prosím nechaj. Vy dvaja ešte vôbec netušíte o čom skutočný život je a čo vás niekedy prinúti robiť."

„Určite nie je o žobraní peňazí od dieťaťa, ktoré ste pred dvadsiatimi rokmi bez slova nechali v nemocnici," zamrmlala som do ticha, ktoré chvíľu po doznení jej slov nastalo. Nezdalo sa, žeby sa Austin mal ešte chuť zapájať. Iba tam nemo stál, pevne zvieral kľučku a prepaľoval tú ženskú doslova vražedným pohľadom. „Nezáležalo vám na tom, čo so mnou bude. Či si ma niekto vezme a bude ma ľúbiť, vychovávať namiesto vás. Prečo čakáte, že budem s vami teraz súcitiť? Vaše decká nie sú môj problém, nie sú to moji bratia." Mohlo by byť ukradnuté čo v tomto smere hovorila genetika. Nič ma s jej situáciu nespájalo. „Vy nie ste mojim problémom. Tak už prijmite, že s vami nechcem mať absolútne nič spoločné." Pomaly som prešla k Austinovi a pevne ho vzala za ruku. Dnes sme túto drámu skutočne nepotrebovali, ale aspoň sme sa jej mohli postaviť spoločne a možno...len možno, ju konečne aj uzavreli. Bez toho, aby sa do celej veci zamiešal môj otec a jeho veľmi vplyvné advokátske a súdne kontakty, ktoré by túto ženu rozmetali na prach. Prišili by jej ešte aj to, čo nikdy v živote neurobila, len aby sme mali od nej už navždy pokoj. A hoci...hoci to znelo sľubne, nechcela som jej zle. Nemala som jej prečo želať nešťastie a trápenie.

„Ty ešte zmeníš názor, Brooke," prehovorila zrazu, venujúc nám obom ešte jeden pohľad plný beznádeje a strachu. Až takto zblízka som si všimla, že hoci mala na sebe mejkap, niečo mi na nej nesadlo. Na jej tvári... To, čo sa snažila zakryť mejkapom a korektorom, určite neboli len kruhy pod očami a nejaké prípadné nedokonalosti. „Veľmi ťa prosím, popremýšľaj ešte."

„Zbohom!" sykol Austin, zatvárajúc jej dvere rovno pred nosom. Naše oči sa ešte na chvíľu stretli, z čoho ma doslova striaslo od zimy. V tých jej bolo niečo, niečo... „No dopekla. Už iba toto nám dnes chýbalo." Nemo som sledovala, ako si ma môj priateľ bez ďalších slov pozorne prezerá, pričom ja som tam stála ako obarená. Nedochádzalo mi, čo mali jej posledné slová znamenať. Mala som ich brať ako nejakú hrozbu? „Brooke?"

Mlčky som pokývala hlavou, vyslobodzujúc si ruku, za ktorú ma on pevne držal. Pomaly som sa domotala k sedačke a znova si sadla skôr, akoby mi prišlo priveľmi nevoľno. Počula som, ako sa Austin snaží nadviazať rozhovor, vnímala som ako si sadá ku mne a objíma ma, no to bolo všetko. Následne už prišli len slzy, ktoré sa mi nepodarilo zastaviť aj dobrých tridsať minút, po ktorých som zas skončila na podlahe v kúpeľni a zohnutá nad záchodom, hoci už som skutočne nemala čo zo seba vyvracať.