-Clara-

„Ako dlho sa zväčša čaká na prepúšťaciu správu?"

„Raz som čakal tri hodiny. Zaspal som pritom vonku na chodbe a skoro si zlomil krk, tak nepohodlné to bolo," odvetil Neil so smiechom, v ktorom však stále bol počuť podtón bolesti. Vyzeral však bez debaty lepšie. Ráno som prišla pomerne skoro, on ešte našťastie spal a pohovorila si so sestričkou zo včera, ktorej akurát končila šichta. Ubezpečila ma, že noc bola pokojná, dostal niečo ako na spanie tak proti bolestiam a dnes ho pustia. Akurát otázne bolo kedy, lebo na hlúpy zdrap papiera sme čakali už pomaly hodinu. „Hlavne ale nechápem, načo mi je kvôli jednej noci prepúšťacia správa."

Mykla som plecami. „Aby otestovali našu trpezlivosť, ktorá pomaly dochádza." Dnes som na pláne nemala v podstate nič, naši išli do práce a starí rodičia boli po včerajšku ešte menej prijateľnejšou spoločnosťou ako dovtedy. „Môžem sa medzičasom niečo spýtať? Hoci pôjde možno o trocha náročnejšiu otázku."

„No daj," posmelil ma, pridávajúc rozkošný úsmev.

„Keď som včera došla k tebe, pýtala som sa prečo si namiesto mňa nevolal sanitku. Zbledol si pritom ako stena. Prečo?" Včera by bolo zbytočné pýtať sa ho. No mne jeho doslova na smrť vydesený pohľad z mysle neschádzal. Úplne sa zatváril, akoby som mu navrhla ja ani neviem čo nezákonné a zvrátené.

Jeho prvotná mlčanlivosť neveštila nič dobré. Úsmev mu z pier zmizol takmer okamžite. „Zlé spomienky spred niekoľkých rokov. Tá moja štvrtá operácia nikdy nebola plánovaná. Udiala sa len z núdze, ktorá ma skoro zabila rovno niekoľkokrát. Pred operáciou, počas nej a po nej tiež." Neviem prečo mi prišlo tak zvláštne, že práve on sa natoľko bojí smrti. Súdiac podľa jeho vyjadrovania a chovania zo začiatku roka by som bola povedala, že je mu život úplne ukradnutý. A nie, že sa ho podľa všetkého snaží držať zubami-nechtami. „S Megan sme boli sami doma. Ja...ja si ani nechcem predstaviť, čo musela prežívať, keď som jej tam skoro zomrel pred očami. Najväčšia trauma mi ale aj tak zostala z cesty do nemocnice. Prebral som sa síce len na pár minút, ale pamätám si bohužiaľ všetko. Tú strašnú paniku v hlase mladej záchranárky, hysterický plač svojej sestry... Obe na mňa pozerali, akoby som sa práve vyplazil z pekla. Chcel som sa Megan spýtať čo sa deje, ale nedokázal som od bolesti rozprávať. A zrazu sa mi zas len zatmelo pred očami a mňa sa zmocnil pocit, ktorý...ktorý už nikdy v živote nechcem znova vnímať. To bolo, ako...ako bozk smrti samotnej, Clara. Smrti, ktorá si ma privlastnila vraj na skoro desať minút." Až mne samotnej z jeho slov prebehol mráz po chrbte. Hlavne pri skutočnosti, že mal v tej dobe sotva štrnásť rokov. „Na chvíľu som sa zas prebral už v nemocnici, ležal som už na sále a pri mne sedel asi ten najmilší anesteziológ, ktorého som kedy stretol. Spomínam si, ako som mu tam začal okamžite plakať a on ma musel upokojovať aj dobrých desať minút so slovami, že sa operácia ruší a musí sa s ňou počkať, inak by som ju dozaista neprežil."

„Fajn, nedivím sa, že si na môj návrh takto reagoval."

„Slovami ti ten pocit smrti neviem popísať, no bolo to niečo neskutočne desivé a odporné. Hlavne keď sa mi pred očami rozhostila nekonečná tma a ja som nevládal dýchať, no pritom som ešte asi minútu počul sestrin plač a všetko, čo záchranári hovorili." Neviem prečo, ale po poslednom slove sa usmial a potriasol hlavou, akoby to z nej chcel nadobro dostať a už nikdy sa k tým spomienkam nevrátiť. Popravde, nebolo by sa tomu prečo diviť. „Takže toľko. Do sanitky ma už nikdy nikto nedostane."

„Okej, bol to nemiestny návrh, priznávam," odvetila som napokon, tiež sa pokúšajúc o úsmev. „Na tvojom mieste by som reagovala asi veľmi podobne." Otvoril ústa, že niečo odpovie, no v tom nás konečne vyrušil doktor. Našťastie už iný, než aký ma včera v noci vyhodil. Tento k nám bol vrcholne milý, dal Neilovi prepúšťaciu správu a nejaké extra papiere, ktoré mal ísť zaniesť k svojmu kardiológovi, u ktorého sme sa znova načakali. Lebo nie, nemohol si od nás papiere len zobrať a poslať nás preč. On si ho ešte zavolal dovnútra na dobrých tridsať minút, aby si o všetkom pohovorili a prešli si ešte raz podrobnosti operácie.

A hoci vyzeralo všetko v poriadku a my sme sa vydali na cestu domov, Neila niečo ťažilo. Videla som to na ňom a hlavne to prezrádzala jeho náhla mlčanlivosť. Myslela som, že mi povie ešte nejaké príhody zo svojho života, ale on sa len maximálne pomaly vliekol po mojom boku s rukami vo vreckách koženej bundy. Hlavu držal sklonenú, zdvihol ju len pri tichej prosbe, aby sme sa na chvíľku zastavili a on mohol popadnúť dych.

„Inak...mala som ti popriať skoré uzdravenie. Mama odkazuje," povedala som, sotva sme sa posadili na lavičku pred kinom. Mamine kvetinárstvo bolo na konci rovnakej ulice, preto mi zjavne napadli jej slová práve teraz. „Včera som im musela povedať pár slov, lebo som sa vyparila v nie práve vhodnej situácii."

„Nevedia kto skutočne som, že?"

„Zaberie dlho, kým im poviem celú pravdu." Ak sa na to niekedy naozaj odvážim. Bolo by to odo mňa minimálne spravodlivé, ale...sľúbiť som to nemohla. Nie pri pomyslení nakoľko budú zo mňa sklamaní a nakoľko by im tie slová mohli ublížiť. Už takto som na smrti ich syna niesla dosť veľký podiel viny. Nemusel sa ešte zväčšovať. „Je to celé ako bludný kruh, z ktorého nie je cesta von. Stále ho vidím v tom istom prekliatom sne a...nikdy ho nezachránim. Vy dvaja stále stojíte bok po boku, obaja ku mne vystierate ruku a ja si zakaždým vyberiem teba. Potiahnem si ťa k sebe a spolu sa potom dívame, ako Andyho pohltí temnota, počúvame ako kričí moje meno a..."

„Ako dlho sa ti toto už sníva?"

„Odkedy sme spolu prvýkrát hovorili na cintoríne." Od noci, kedy som vypila otcovu vodku a hodila do seba o niečo viac tabletiek. Akoby práve tento hlúpy čin mal byť nejakým zlomovým momentom. „Vieš čo je na ňom najhoršie?" Lakťami som sa zaprela do kolien, zachádzajúc si rukami do vlasov. „Nikdy sa v tej chvíli ani nezamyslím nad možnosťou, že by som zachránila jeho. Ani mi to nenapadne, ja už ruku automaticky podám tebe." Nahlas som o tomto sne už niekoľkokrát hovorila, ale stále mi to prišlo hrozne hlúpe. Ako sa mi niečo podobne hlúpe mohlo držať natoľko v podvedomí? Prečo bol toto ten najčastejší spôsob, ktorý mi pripomenul brata? „Tak hrozne som ťa chcela nenávidieť, nabrať guráž a ísť ťa nahlásiť na políciu. Možno tak uľaviť sama sebe od hrozného pocitu viny."

„Nebudem sa pýtať, prečo si tak neurobila. Je mi jasné, že sama nevieš." Na prekvapenie nás oboch som sa zasmiala a pomaly zodvihla pohľad k nemu. Stále mi prišlo tak hrozne neuveriteľné, že je tu. Že ho mám späť. „Možno si hovoríš, že obaja sme za jeho smrť vinní svojim spôsobom. No do akej miery je to skutočne tak?"

„Dal si mu tie drogy, hoci si k tomu bol tiež donútený, beriem." Nechcela som si pripustiť možnosť, žeby mi bol v tomto klamal. Nie po tom všetkom, čo podľa jeho slov podstúpil, len aby sa oslobodil od toho celého. „A ja som ho nechala odísť, keď sa predo mnou skoro rozplakal. Keď ma takýmto spôsobom prosil o pomoc, lebo sa bál."

„Chlapec bol posledné dni vydesený na smrť. Russel na neho hrozne tlačil a Andy to proste psychicky už nezvládal."

„Mal šestnásť." Prečo som mu to stále musela pripomínať? Prečo som to pripomínala sama sebe? „Ani si sa mu nepokúsil nejako pomôcť?" Pokýval hlavou, hľadiac mi pritom priamo do očí. „Mal si skutočne až natoľko zviazané ruky?"

„Bál som sa o svoj život, to určite áno. No vždy bolo v stávke, že ten hajzel presne vie, kde Megan je. Ja som to nevedel, ale on možno áno. Nemohol som mu vstúpiť do cesty, on by jej bol ublížiť. A to už som dovoliť nemohol. Nie znova." Dala by som hádam aj nemožné, len aby tu bola šanca sa s ňou stretnúť. Na hodinku, aby mi o ňom niečo povedala. Niečo z ich detstva, z doby kedy od neho odišla. Hocičo, čo by mi možno pomohlo na neho hľadieť trocha inak. „Len som sa prizeral, ako ho Russel deň po dni mučí. Ako sa mu vyhráža, že pošle niekoho za tebou alebo vašou mamou."

„Hovoril ti Andy niekedy o mne?"

„Občas áno. Bola si tá otravná staršia sestra, ktorá mala stále plnú pozornosť rodičov, lebo jej vraj straší vo veži. Tá sestra, ktorej odchod z domu ho na jednej strane potešil." Obaja sme sa pousmiali, zjavne z donútenia, aby tieto slová nevyzneli úplne katastrofálne a smutne. „No bola si aj staršia sestra, ktorá nádherne fotila. Ktorá sa mu snažila starať do života a pomôcť, hoci on o to nestál. Ktorá na neho chcela niekedy až priveľmi dávať pozor. Ktorá sa krásne usmievala a dokázala svojim úsmevom prežiariť pokojne aj celý dom. Síce vraj skoro stále v dňoch, kedy si nevedela čo so sebou, ale...o tvojom úsmeve zvykol hovoriť dosť často."

Prečo mi niečo takéto nemohol povedať do očí? Stále po mne len zazeral a vyťahoval jednu urážku za druhou. „Nebola by som si to myslela."

„Ten chlapec ťa mal naozaj rád, nech už bol k tebe akýkoľvek. Mrzelo ho čím si prechádzaš, nakoľko sa trápiš s vlastnou hlavou. A hlavne, že si k tebe kvôli tomu nedokázal nájsť cestu, ako...Austin, myslím...tak sa volá tvoj starší brat, že?" Prikývla som. Austin...môj najdrahší Austin. „On proste nebol ten empatický typ, ktorý by to s tebou zvládal. A tak si držal odstup."

„Mohol sa ale zdržať aj svojich hlúpych posmeškov." Počas období mánie som sa práve s ním hádala asi najviac. Možno práve toto nás rozdelilo úplne. Uveril slovám, ktoré som na neho v úplnom záchvate agresivity nakričala a správal sa potom rovnako. Len mi vracal to, čo som ja dala jemu. Hoci nie dobrovoľne. „Veľmi mi chýba. On a všetko, čo k jeho osobnosti patrilo."

„Nikdy by si nebola povedala, že to bude takéto ťažké, čo?"

„Nie, lebo som si nikdy nemyslela, že k niečomu podobnému príde." Komu by to aj napadlo? Ja som ho chcela vidieť dospieť, dokončiť školu, nájsť si prácu a všetko to ostatné, čo dospelosť prináša. Dúfala som, že sa nám ešte možno podarí nejako k sebe nájsť cestu, pochopiť sa... Dúfala som vo všetko, len nie takýto koniec.

Neil niečo na moje slová odpovedal, ale ku mne sa jeho slová akosi nedostali. Nie, keď som sa na chvíľku sústredila čisto na hluk mesta okolo. Na autá, či ľudí chodiacich okolo. Každý niekam mieril, len my dvaja sme tu mrhali voľným časom. „Pozri, neviem ako presne môžu sny fungovať, ale...čo kedy si sa ho pokúsila nabudúce zmeniť? Zabudni v ňom na mňa a prehovor na brata. Možno ti potom dá v tejto forme pokoj."

„Čo ak potom zabudnem? Ak ho nebudem vídať skoro každú noc..."

„Nezabudneš," ubezpečil ma takmer okamžite, opatrne mi pokladajúc ruku na koleno. „Ver mi, nezabudneš." Nie, asi nie. Ako by som aj mohla? Bol to môj brat, mala som ho rada a hoci mi liezol nepredstaviteľne na nervy, jeho prítomnosť by bola teraz krásna. Možno tým pravým, čo som niektoré dni potrebovala. Dni, kedy bol celý dom jedine môj, keď sa nebolo komu prihovoriť a na koho sa obrátiť, keď sa celý vesmír rúcal priamo mne na hlavu. „Rád by som ešte pred operáciou raz zašiel na cintorín. Vieš, kedy náhodou."

„Nezomrieš!" precedila som pomedzi zuby, dívajúc sa priamo pred seba na chodník. „Nedovolím ti zomrieť, nie teraz. O niekoľko desiatok rokov si umieraj kedy chceš, ale skôr nie." Znova by som jeho smrť už neustála. Ani tak, ako začiatkom roka. Nie po všetkom, čo mi poslednú noc prebehlo hlavou ohľadne nás dvoch.

Až jeho tichý smiech ma donútil odtrhnúť oči od chodníka a pozrieť mu do tváre, do tých prekrásnych očí. Do očí, ktoré mi zas a znova pripomenulo zamrznutú Kanadu, na ktorú bol jeden z najkrajších pohľadov na svete. „Keby náhodou, prídeš si po mňa do pekla?"

„Ja som už preventívne zamkla bránu." Obaja sme sa riadne hlasno rozosmiali, až sme upútali pozornosť niekoľkých okoloidúcich. Ale tak čo? Mali sme sa v tej chvíli aspoň troška dobre, hoci reč bola o veľmi vážnej téme. „Ale teraz vážne...neumieraj."

„Pokúsim sa." Veľmi opatrne zodvihol pravú ruku a zasunul mi vlasy za ucho. Musel vidieť koľko strachu mi to nahnalo do očí, ale ani to ho neodradilo. Nie, keď sa ku mne pomaličky naklonil a pritisol svoje pery na moje pravé líce. „Rád by som si s tebou užil ešte kopu zábavy, čo po smrti asi nepôjde. Hlavne si chcem s tebou znova zaspievať. Zahrám ti na gitare, ty mi pekne ukážeš aká zručná si s klavírom a budeme spievať až do rána."

S troška strnulým úsmevom som si pomedzi prsty nechala pretiecť pramene jeho uhlovo čiernych vlasov, túliac si ho k sebe. Neviem prečo ma v tej chvíli ovládol pocit tak hrozného strachu a neistoty. Možno...možno čisto z dôvodu, že sa akoby opakoval ten istý scenár. Bol tu, bol so mnou a hrozilo, že o neho znova prídem. „Stále sa na teba hnevám, ale ďakujem možnému aj nemožnému božstvu, že mi ťa vrátili. Tak hrozne si mi chýbal. Sám si mi hovoril, nech pre teba neplačem, nech zabudnem, ale...to nešlo. Plakala som a plakala som veľmi veľa."

„Ak ťa to poteší, aj ja som plakal za tebou. Nie jednu a nie dve noci." Lámal sa mu pri týchto slovách hlas, akoby tie pocity prežíval ešte aj teraz. Akoby aj jemu napadli rovnaké myšlienky ako mne. Že hoci sme teraz spolu a robíme si plány, o dva týždne môžeme jeden o druhého naveky prísť.

Mala som sa od neho po týchto slovách proste odtiahnuť a zas si hľadieť svojho. To však bolo nad moje sily. Oveľa ľahšie bolo oprieť si hlavu o tú jeho a na chvíľu zavrieť oči, plne si vychutnávajúc jeho blízkosť. Stále som cítila niečo málo z toho, čo mi bolo tak dobre známe začiatkom roka. Z tých niekoľkých nocí, ktoré sme strávili len vo dvojici. Lebo hoci by väčšina ľudí povedala, že sa počas nich medzi nami neudialo nič podstatné, my dvaja by sme si dovolili nesúhlasiť. Udiali sa veľmi vážne veci, padli dôležité slová a zjavne obaja sme si niečo z tých nocí ešte stále nosili v sebe. Inak by sme sa tu teraz neobjímali, nie po udalostiach posledného polroka.

„Je ti jasné, že si toto odo mňa teraz nezaslúžiš, však?"

„To bez pochýb," odvetil okamžite, objímajúc ma jednou rukou okolo pása a túliac si ma k sebe. „Ale na podobnú chvíľu som čakal pol roka, dovoľ mi vychutnať si ju." Tak rada by som vedela, čo všetko mu za ten čas mohlo prejsť hlavou ohľadne nás dvoch. No keby sa opýtam, zjavne by mi toho priveľa nepovedal. Nie po slovách, ktoré padli medzi nami minule na moste. „Ak je to cez čiaru, pokojne ma pošli do pekla."

„Zatiaľ si ešte v medziach normy, ale ďalej ti neodporúčam zachádzať."

„Nerád by som zneuctil Roderickov majetok." Za tieto slová si jednoznačne zaslúžil, aby som ho bachla po hlave, hoci to pokazilo celú našu chvíľku. Našťastie to ale vzal so smiechom, ktorým nakazil aj mňa. Uškŕňali sme sa tam jeden na druhého a smiali sa na totálnej hlúposti, akoby sme nemali žiadne iné problémy v živote. Len sedieť na lavičke pred kinom a strhávať na seba smiechom pozornosť okoloidúcich. „Rodičov máš v práci?" opýtal sa po chvíľke, ktorú sme si dopriali ešte čisto na smiech.

„Dnes áno."

„Vadilo by teda, keby ideme k vám? Chcem si zaspievať." Nie, zjavne by na tom nebolo absolútne nič zlé, keby je dom prázdny a čaká ma v ňom jedine Orion. To však pravda nebola. „Alebo je to moc skoro?"

Pokývala som hlavou. „Ide o niečo iné. Sú u nás...sú u nás starí rodičia. V jednom kuse sa hádame už od ich príchodu a..."

„A keby ma dovedieš domov, strhla by sa ďalšia hádka." Ospravedlňujúco som sklonila hlavu, sťažka naberajúc vzduch do pľúc. Ráno sa mi ich spoločnosti podarilo vyhnúť, ale čo bude keď do seba nabehneme? Po včerajšku nebudú mať ku mne ani pol milého slova, to mi bolo jasné už teraz. „Prečo sa toľko hádate?"

„Nevedia ani po toľkých rokoch prijať, že si mama vzala práve môjho otca."

„Je na ňom niečo tak hrozné?"

„Trestajú ho za hlúposť v mladosti. Čo je podľa mňa vrcholne detinské, ale nič s tým nenarobím. Včera, keď si mi volal, som sa s nimi navyše doťahovala aj ja sama. Počas dňa mi bolo otrasne zle, ich krik robil všetko ešte horším a...a tak som im povedala proste svoj názor. A hlavne sa konečne dozvedeli, že mi niečo je."

„Nevedeli, že si chorá?" Pokývala som hlavou, vstávajúc na nohy. „A podľa tvojho výrazu na túto novinku ani nereagovali práve dobre, čo?" Nie, to nie. Slová starého otca mi stále rezonovali v hlave a vlievali mi hnev do žíl. Nemal právo povedať, že patrím medzi ľudí čo všetko predstierajú pre zábavu. Nemal ani poňatia čo sa za posledných osem rokov v mojom živote udialo, ako tvrdo som musela bojovať, aby som ešte vôbec bola nažive. „Chceš mi o tom povedať?"

„Teraz ani nie." Radšej som k nemu vystrela ruku a pomohla mu na nohy. „No možno sa mi podarí dostať ťa do pivnice bez toho, aby ťa videli. Ale budeš musieť byť veľmi potichu a hlavne rýchlo zaliezť dole." Viac-menej mi mohlo byť jedno, čo si o ňom a jeho prítomnosti budú myslieť. Nič im do môjho života nebolo a keby chcem, pokojne si môžem domov priviesť aj anglickú kráľovnú a oni by s tým nič neurobili.

Predsa ma cestou domov asi osemkrát prepadla nehorázna panika, že robím chybu. O Roderickovi nevedeli, ale chcela som, aby vedeli o Neilovi? Čo si pomyslia, keď ho uvidia po mojom boku? Dozaista nie, že sme iba obyčajní kamaráti. Možno to bolo stupídne, ale...už len ako sme kráčali vedľa seba po ulici mi prišlo, že máme našu minulosť napísanú na čele. To všetko, čo sa skoro udialo a čomu by sa on zjavne nebránil ešte ani teraz. Aj napriek tomu sme sa však behom hodinky ocitli pred našimi vchodovými dverami, ktoré sa mi odomykali pomerne ťažko.

„Tu som ti dával svoje číslo," prehovoril potichu, opretý o fasádu domu vedľa dverí. Nešlo prehliadnuť nakoľko ho cesta sem unavila a ako rád si trocha vydýchol. „Nemyslel som si, že mi niekedy zavoláš. A pozri kam sme sa až dostali." Áno, to bola asi osudová chyba. Keby ho vypustím z hlavy, možno by za mnou do Oregonu nikdy neprišiel.

Namiesto odpovede som radšej konečne otvorila dvere a rýchlo ich za nami aj privrela. Dole našťastie nik nebol, čiže som Neila v momente poslala dole do pivnice, kým ja som vybehla hore do izby po noty a Oriona. Ten sa v momente roztekal ku mne, veselo ma následne sledujúc až dole. Pre istotu som za nami privrela aj dvere. Nebola som hore dlho, no Neilovi to dalo dosť času, aby sa posadil za klavír a vyskúšal niektoré klávesy.

„Začala som sa učiť aj na gitare," povedala som, sledujúc ako sa zohol po Oriona a vzal ho na ruky. Možno si ho moje krásne biele klbko stále pamätalo, lebo vyzeral z jeho prítomnosti pomerne nadšene. „No zatiaľ mi to moc nejde. Nemal mi s tým kto pomôcť a samej sa mi do toho dostáva ťažko."

„Hej, začiatky sú náročné, to ti potvrdím z vlastnej skúsenosti." Spomínal, že sa tiež učil sám, čo však nebolo ani poznať. Počula som ho hrať len raz, ale išlo mu to skvele. Aj napriek aktu, že dlho predtým vraj nehral. „Ak myslíš, mohol by som ti pomôcť. Posledné mesiace som hral pomerne často. Niektoré dni mi prišlo, že okrem hudby ma nič pri zdravom rozume neudrží."

„Poznám." Koľkokrát som nemala večer chuť ani vyjsť z izby. No premohla som sa, zašla za otcom a poprosila ho, aby sme si zašli sem dole a troška sa venovali klavíru. Občas hral iba on, niekedy som sa nad klávesmi vybúrila ja sama a párkrát sme hrali aj niečo spolu. Nie vždy nám to síce vyšlo, ale bola to skvelá forma oddychu od sveta naokolo. „Po mojom pokuse o samovraždu sa mi s tebou snívalo. Rozprávali sme sa a...tesne predtým, než by bol sen skončil si mi povedal, nech sa znova pokúsim vrátiť k hudbe."

„Je ti jasné, že to sa ti snažilo povedať tvoje podvedomie?" Hej, niečo na tom bolo. Hlavne teraz, keď sa vyjasnilo, že on je nažive. Všetky tie spoločné sny boli zrazu úplnou hlúposťou, nad ktorou som si však toľko zvykla lámať hlavu. A nad ktorými som počas niekoľkých nocí preliala až priveľa sĺz. „Ty sama vieš, že hudbu k svojmu životu potrebuješ. Dlho si sa snažila žiť bez nej, ale...je tvojou súčasťou."

„Mala byť celou mojou budúcnosťou."

„Stále môže byť." Váhavo som klesla vedľa neho, hladiac Oriona medzi ušami, zatiaľ čo sa jedna radosť túlil k Neilovi. „Nie je neskoro, aby si sa pokúsila začať znova a splnila si svoje sny." V tomto smere už neskoro bolo. Môj vlak odišiel niekoľko rokov dozadu a na žiadny ďalší nemalo zmysel čakať. Aj keby príde, nemala som lístok a bez neho sa skrátka nastúpiť nedalo. „No poď, zahraj mi niečo."

Nervózne som mu podala zošit s notami, nech si vyberie čo mám zahrať. Mne to bolo teoreticky jedno, ovládala som skoro všetky piesne. Pár ich bolo ešte len v procese učenia, ale...pomaly zvládnem aj tie. Len by som sa im mala viac venovať. „Otec mi s klavírom veľmi pomáha. Spomínam si ako hrával, keď som bola malá a ako ma potom učil základy."

„Určite ho potešilo, keď si začala znova hrávať." Prikývla som. S mamou sa doslova vyžívali vo chvíľach, kedy sa pivnica plnila hudbou a mojim hlasom. Bolo to na nich veľmi vidno, v ich očiach a na ich úsmevoch. Vždy ma na tejto ceste podporovali, držali mi palce a muselo byť aj pre nich úžasné, keď som sa po toľkých rokoch vrátila k najviac milovanej činnosti. „Máš tu zaujímavý výber."

„Viem hrať skoro všetko, niektoré sa ešte len učím."

„Zahraj mi toto." Zošit mi vrátil otvorený na skoro poslednej strane. Pieseň Rewrite the Stars z muzikálu Najväčší Showman som skúšala naozaj len párkrát, ešte pred tou ohavnou manickou epizódou. „Ak ju samozrejme ovládaš. Videl som ten film, bol úplne dokonalý. Hlavne piesne mal úplne úžasné." To áno, tiež som bola unesená ako z filmu, tak z jeho piesní. Zašla som si naň do kina, po dlhej dobe dokonca s mamou. Nechcelo sa mi ísť samej a tak som ju zavolala so sebou. Predtým sme spolu do kina chodili častejšie, len posledných pár rokov akosi nie. Bolo teda veľmi príjemné si to zopakovať.

„S touto ešte moc zbehlá nie som, ale začiatok by asi nemal byť problém." Keď som si písala noty, mala som v úmysle sa ju naučiť aj spievať. No k tomu som sa nedostala ešte ani tak. „Poznáš slová?" Prikývol, zatiaľ čo ja som si postavila noty pred seba a položila prsty na klávesy. Nešlo v podstate o nič, nemala som dôvod na nervozitu. A predsa sa mi začínalo hrať veľmi ťažko. Ruky sa mi triasli a neistota vo mne doslova vrieskala. Lebo darmo som sa snažila k hudbe vrátiť, ani zďaleka som nebola tak dobrá, ako roky dozadu. Mala som veľké rezervy, na opravu ktorých by bolo treba oveľa viac snahy, než som vynakladala.

Začiatok sa mi však vydaril. Prsty mi akoby úplne samé behali po správnych klávesoch, ktoré naplnili celú pivnicu len tou najkrajšou hudbou. Oveľa krajšie však bolo, keď sa k hudbe pridal Neilov hlas. Sprvu som váhala, či skutočne spievať začne, ale odvážil sa. Cítila som, ako pri tom hľadí na mňa, akoby čakal, že sa k nemu pridám. Ja som však svoju pozornosť venovala čisto hre, ktorú som napokon aj tak pokazila. Nepodarilo sa mi bez chyby zahrať ani časť, počas ktorej vo filme spieval Zac Efron.

Troška zahanbene som si zložila ruky na stehná, prepaľujúc pohľadom zošit s notami. Nebyť môjho hlúpeho rozhodnutia pred ôsmimi rokmi, netrápila by som sa teraz takto veľmi. Všetko by išlo krásne plynulo, hra aj spev. Lebo darmo znel môj hlas teraz už dospelejšie a všetko, netušila som ako s ním riadne narábať. Vypadla som z cviku, zabudla techniky, ktoré som kedysi dokonale ovládala. „Ako som hovorila, nejde mi to ešte."

„Začiatok bol úplne super," oponoval mi okamžite. „Poď znova. A skús spievať so mnou." Okamžite som pokývala hlavou, čo on nebral ako odpoveď. Vzal ma za ruky a položil mi ich späť na klávesy. „Bez cviku to nepôjde, to sama dobre vieš."

„Ale..."

„Sme tu len my dvaja. Predo mnou sa nemáš prečo hanbiť, nesúdim ťa ani nič podobné." Nie, to nie. Vedela som, že on by sa mi pre niečo podobné nikdy nesmial. Nie, keď mu zjavne natoľko záležalo, aby som pokračovala. „No poď." Veľmi opatrne som stlačila prvú klávesu, potom ďalšiu a ďalšiu. Od stien sa odrazila rovnaká melódia ako pred chvíľou, ktorú po niekoľkých sekundách doplnil hlas, pri počutí ktorého mi až prebehol mráz po chrbte. „You know I want you...it's not a secret I try to hide...I know you want me...so don't keep saying our hands are tied..." Prišlo mi, akoby bol jeho hlas priam stvorený pre túto pieseň, akoby bola napísaná pre neho a nik ju nemohol podať krajším spôsobom. Pre niečo síce nespieval naplno, bolo to počuť, ale...mňa jeho hlas očaril aj tak. Znel dokonca krajšie, ako tej noci v Oregone. Istejšie, viac sebavedomo. „You claim it's not in the cards, fate is pulling you miles away and out of reach from me, but you're here in my heart so who can stop me if I decide that you're my destiny?"

„What if we rewrite the stars? Say you were made to be mine, nothing could keep us apart..." Bolo to tam. Ja sama som sa odvážila otvoriť ústa a pridať sa k nemu. Nechať svoj hlas, aby sa zladil s tým jeho a pokúsil sa vytvoriť niečo, čomu sa hovorilo umenie spievať. „You'd be the one I was meant to find, it's up to you, and it's up to me no one can say what we get to be. So why don't we rewrite the stars? Maybe the world could be ours...tonight." Keď započul, že som sa k nemu pridala, stiahol sa. Nechal ma spievať samú, až dokým som sama nestíchla a neodtiahla ruky od klávesov. Viac som odskúšané z piesne zatiaľ nemala.

„Však to ani nebolelo?"

„Troška hej." Každé spievanie prišlo s menšou dávkou bolesti, ktorá sa mi pevne ovinula okolo srdca. Bol to žiaľ za nesplnenými snami, ktoré vo mne ešte stále vrieskali o pozornosť a ktoré som za tie roky nedokázala utíšiť. „No prekvapuje ma, ako dobre nám to spolu zakaždým ide." Aj minule aj teraz sme sa zladili bez nejakého problému, bez nejakej skúšky. Naše hlasy si k sebe proste našli cestu okamžite, ako sme začali spievať.

„Možno je to znamenie, aby sme spievali častejšie." So smiechom ma strčil do ramena, no moje pery sa z nejakého dôvodu do úsmevu nesformovali. Skôr naopak. Úplne ma oblial pocit viny z faktu, že som ho sem priviedla. Do nášho domu, po všetkom čo urobil našej rodine. Spievala som tu s ním a smiala sa, akoby mi nebol ublížil. A pritom pravda bola na míle ďaleko, kde však...kde som na ňu nedočiahla. Kde pomaly zapadala prachom a prenechávala miesto len tomu, čo sa dialo v prítomnosti. Pocitom, ktoré ma pri ňom ovládli práve teraz, keď sme boli v meste a keď sme spolu včera hovorili. Pocity, ktoré vôbec neboli nenávistné. „Skúsime to ešte raz?"

Na chvíľu som sa veľmi pozorne zahľadela do jeho tváre, preskúmala jeho oči a následne veľmi ťažko odvrátila hlavu. Myslela som si, že mám ohľadne neho v hlave jasno, že viem čo chcem a čo nie. No pri pohľade naňho mi prišlo, že neviem absolútne nič a motám sa v kruhu, z ktorého proste niet úniku. Mala som toho chlapca úprimne rada, jeho prítomnosť mi vrcholne vyhovovala, ale...spomienky ma mučili pri každom pohľade do jeho očí. Spomienky na brata a moje činy zo začiatku roka. Všetko len to najhoršie, čo sa mi za posledný rok v živote udialo.

***

Prebudila som sa znova na krik, ktorý sa ozýval celým domom. Zmätene som pozrela po tmavej izbe, v ktorej však okrem mňa nik nebol. Dvere boli zatvorené, žalúzie zastreté a ja úplne zakrútená do teplej prikrývky. Všetko...skoro všetko bolo rovnako, ako keď som líhala. Akurát mi chvíľu trvalo, než mi to plne došlo a hlavne než som si uvedomila, kto zas kričí.

Neil sa napokon dlho nezdržal. Párkrát sme si ešte skúsili pieseň, ale keď sa zatresli vchodové dvere a domom sa ozval hlas starého otca, bolo po našom skúšaní. Bolo šťastie, že sa mi ho vôbec podarilo dostať z domu bez toho, aby ho videli a pýtali sa tisícky hlúpych otázok. Stačilo, keď škaredo zazerali po mne a doslova ma vyháňali z vlastného domu. Preto som sa aj utiahla do izby, písala si chvíľu s Brooke a potom radšej zaspala. Noc bola nanič, veľa som počas nej premýšľala a tak už priveľa času na spánok nezostalo. Niežeby to teraz bolo oveľa lepšie, ale...zišlo sa trocha oddychu.

Z nejakého dôvodu mi ale bolo oveľa horšie, než keď som si šla ľahnúť. Už od spievania s Neilom som pociťovala dosť veľký pocit napätia a nepokoja. Teraz to ale bolo zrazu oveľa horšie a mne bolo zaťažko sa dokonca pozviechať z postele, natoľko ma bolel každý jeden sval v tele. V hrudi ma pritom ťažil neskutočne nepríjemný pocit plný úzkosti. Až som si na chvíľu myslela, že sa z toho vykľuje niečo oveľa horšie. Iba som niekoľko minút sedela na kraji postele, držala sklonenú hlavu a snažila sa zhlboka dýchať, upokojiť vlastnú hlavu a zabrániť jej obrátiť všetko v prach. Nič sa nedialo, svet sa nerúcal a mňa sa nesnažil zabiť nik. Dokonca ani moje podvedomie.

„Orion!" zakričala som na neho poriadne hlasno, aby ma počul nech už bol v hociktorom kúte izby. V tom šere som na neho nevidela, len počula ako zaštekal z kúpeľne a následne sa dovalil ku mne. „Poď sem, zlatko." Chcela som ho zodvihnúť zo zeme a objať ho, no namiesto toho som sa ja zošmykla na podlahu a oprela si chrbát o posteľ. Jemu tak ale bolo aspoň ľahšie mi vliezť do náruče, prednými labkami sa mi zaprieť do ramien a olízať mi tvár. Akoby vedel, čo presne od neho potrebujem. Trocha rozptýlenia, ktoré by dokázalo oklamať moju myseľ.

Hádke dole som nerozumela, jej slová nemali absolútne žiadny význam. Jedine taký, že ma stresovali ešte viac, nútili ku kriku aj moje hlasivky. No krik nebol odpoveďou, iba by som ním strhla na seba neželanú pozornosť. Najmúdrejšie bolo pevne objímať svojho chlpatého spoločníka a vytočiť dobre známe číslo, ktoré malo ako jediné silu mi teraz pomôcť. Dokonca bez toho, aby som osobe na druhom konci dopodrobna povedala, čo sa dialo. „Vládzeš sa postaviť a zájsť do kúpeľne?"

„Neviem...asi hej," odvetila som neisto, zachádzajúc si pravou rukou do vlasov. „Prečo?"

„Riadne si opláchni tvár a krk studenou vodou. To troška pomôže," odvetil uisťujúco pán Morisson. Neexistovalo, aby mi toto pomohol prečkať niekto iný. Ani on presne netušil čo sa dialo, ale už ma v tomto smere poznal a vedel, čo by mi mohlo troška pomôcť a udržať ma pri zmysloch, aby moja hlava úplne neprebrala velenie. „Alebo sa rovno na chvíľu posaď do sprchy. Pokojne aj oblečená, to je teraz jedno."

Oriona som položila nech ide napred, ťahajúc sa zničene za ním. Príšerne sa mi motala hlava, no do kúpeľne a k umývadlu by sa mi podarilo trafiť aj so zaviazanými očami a tromi promile v krvi. Bola to už dobre známa trasa, po ktorej ma nohy viedli automaticky a bez premýšľania. „Včera ráno som vyvracala lieky a bolo mi hrozne zle, ale večer a dnes ráno som ich mala už riadne, tak..."

„Nie, toto teraz nerob. Nehľadaj žiadny konkrétny dôvod, lebo si len priťažíš. Nepotrebuješ si ešte niečím ďalším teraz zamestnávať hlavu." Na jednej strane mal pravdu. Beztak som mala pocit, že sa mi hlava rozletí na milióny kúsočkov, dokonca keď mi na tvári pristáli prvé kvapky studenej vody. Až ma z nej prvotne striaslo, čo však nepatrilo k zlým pocitom, to ani náhodou. Skôr šlo o maličkú úľavu, o spôsob prebudenia do reality. „Ako dlho ti už je zle?" Mobil skončil položený na kraji umývadla, do krajov ktorého som sa pevne zaprela rukami a na chvíľku sklonila hlavu.

„Dlho. Od skorého poobedia sa to stále akosi len stupňuje. Bolo mi zle, ľahla som si a teraz neviem čo so sebou, mám pocit, že sa celý svet za chvíľu zrúti ak niečo neurobím." Radšej som si znova pustila vodu, na chvíľu si pod ňou schladila čisto ruky a potom si ju našpliechala zas na tvár aj na krk. Často zvyklo niečo takéto obyčajné pomôcť, ale teraz zjavne nie. „Posledné dni boli hrozne na hlavu."

„Bola si s Neilom?"

„Aj," dostala som zo seba ťažko, zastavujúc vodu a klesajúc na kolená rovno uprostred kúpeľne. „Spievali sme. A hrali na klavíri." A ešte aj iné veci, o ktorých ale nemalo cenu teraz hovoriť. „Už viem, prečo sa vrátil práve teraz a prišiel za mnou až do Oregonu. Musel ma dostať späť do Kanady."

Čakala by som, že pán Morisson na túto tému okamžite nadviaže a bude zo ma chcieť dostať možné aj nemožné. Na druhej strane sa však rozhostilo ticho, akoby položil a viac sa o mňa nezaujímal. „Fajn, neskôr mi o tom môžeš povedať." Orion ku mne dobehol skoro okamžite, pokúšajúc sa vyliezť mi na stehná. To bol proste on. Stále by sa iba túlil, nech už mi bolo akokoľvek. „Nespomínaš si, aké tabletky na benzodiazepinovej báze som ti predpísal naposledy?"

„Valium...alebo také dačo." Nešlo o tabletky, ktoré by som brala pravidelne. Boli vyhradené len na chvíle ako táto, kedy som už naozaj pomaly netušila čo od úzkosti so sebou. Lebo hoci tieto lieky zaberali veľmi rýchlo, zväčša behom polhodinky, išlo o veľmi návykové látky. Pri občasnom a krátkodobom užívaní sa nemalo čo zlé stať, ale problémy prichádzali až potom. Pri pravidelnom užívaní sa lieky brali aj trikrát denne, čím dochádzalo k hromadeniu látok v organizme a práve to vyvolávalo potom vážne závislosti a abstinenčné príznaky. „Mám si z toho vziať?"

„Vieš, aký mám postoj k týmto liekom." Nenávidel ich rovnako ako ja. Občas ale boli zjavne jediným záchranným lanom, ktoré sa ponúkalo a ktoré dokázalo riešiť akútny problém. „No jednu si vezmi, najedz sa a potom si choď okamžite ľahnúť." Dokopy som tú tabletku mala tak trikrát, no stále ma dobehli nejaké jej vedľajšie účinky. Síce tie ojedinelejšie, ale fajn. Pomohli mi, upokojila som sa pomerne rýchlo, no stále sa mi z nich príšerne motala hlava. A to o únave počas celého nasledujúceho dňa ani nehovorím. „Spomínaš si, čo sme si o týchto liekoch hovorili, že?"

„Veľmi návykové pri dlhodobom používaní, nebezpečné už pri slabšom predávkovaní. Brať maximálne trikrát do dňa, ideálne iba raz a to pred spánkom. A ak ich pomoc potrebujem počas dňa, vždy mám mať po ruke miesto kde si sadnem alebo ľahnem, lebo sa vedia veľmi nepekne zahrať s krvným tlakom." Nie, žeby som sa tieto definície učila naspamäť alebo niečo podobné. Dokonale mi však zostali v hlave, lebo ma ich pán Morisson nútil opakovať stále, keď som po týchto tabletkách siahala. Nech som si plne vedomá všetkého, čo by sa mohlo stať.

Na druhej strane hovoru sa ozval tichý smiech. „Nechcela by si ísť študovať za psychiatra?" Keby mi je lepšie, zasmejem sa spolu s ním. „Dokázal by som si ťa dokonale predstaviť na svojom mieste, ako pekne recituješ podobné poučky svojim pacientom."

„Nezvládla by som vychodiť medicínu. Ja nie som ten typ." Hnusil sa mi pohľad na obyčajnú injekčnú striekačku, tak ako by som zvládla praktickú časť medicíny? Veď by som odpadla minimálne šesťkrát za deň a potom by tam museli ratovať mňa a nie skutočných pacientov. „A zjavne by nebolo dobré, keby si môžem sama sebe predpisovať lieky." V najhoršom by som to určite zneužila a dostala tým samú seba do nehoráznych problémov. O nič podobné som nestála.

Veľmi pomaly som sa pozviechala z podlahy, vzala si Oriona na ruky a aj s mobilom sa vrátila do izby. Svet sa mi neskutočne nepríjemne motal pred očami, no k posteli na to našťastie nebolo ďaleko. Bezpečne som na ňu položila Oriona a klesla na jej kraj aj ja sama. Realita prišla až potom. Valium som v izbe nemala. Bolo dole v kuchyni, navyše v zamknutej zásuvke. Bolo to tak kvôli môjmu rozhodnutiu a môjmu strachu, žeby som mohla účinky liekov niekedy zneužiť.

„Budem musieť položiť. Lieky mám dole v kuchyni a...rodičia a starí rodičia sa zas hádajú. Nechcem, aby ste museli počúvať tie ich nezmysli." Doslova som sa za ich chovanie hanbila a neexistovalo, aby tie hlúpe reči musel počúvať ešte aj môj psychiater. „Potom sa ozvem, dobre? Sľubujem."

„Fajn, dobre," vydýchol napäto. „Vezmi si lieky, najedz sa a potom si ľahni, nech si náhodou neublížiš. S posledným pacientom končím o siedmej, tak potom ti zavolám."

„Ďakujem."

„Dávaj na seba zatiaľ pozor." V rámci možností samozrejme. Presne ako vždy.

No nech už mi bolo akokoľvek zle, dole sa mi nechcelo. Nie pri počutí tých už dobre známych výčitiek, nadávok a všetkého podobného. Hodnú chvíľu som si preto ešte posedela na kraji postele, zhlboka dýchala a modlila sa, aby možno nebolo treba žiadne lieky. Úľava však neprichádzala, po chvíľke sa mi dokonca začali triasť ruky, čo bola posledná kvapka. S divoko búšiacim srdcom som sa napokon pobrala dole, dávajúc pozor pri každom jednom kroku. Na vrchole schodov som si dopriala ešte pár minút na nazbieranie odvahy a doslova po špičkách zišla až potom. S rukami pevne zaťatými v päsť a ťaživým pocitom na hrudi, akoby na mne sedel pokojne aj stokilový chlap.

„Mami..." oslovila som ju potichu, no môj hlas sa popri ich doťahovaní skoro úplne stratil. Pozornosť na moju prítomnosť upriamila až stará mama, ktorá stála ku mne najbližšie a ktorá upozornila aj mamu. Už pri prvom pohľade na mňa jej muselo dôjsť, že sa niečo deje. Ten vyjavený pohľad s očami plnými strachu a bolesti už veľmi dobre poznala, rovnako ako aj otec. „Kľúčik od zásuvky je tam kde naposledy, že? Nespomínam si, či sme ho nedali niekam inam." Hlavne počas mánie zvykli predo mnou tento kľúč schovať úplne. A hlavne po mánii ako bola tá posledná, sa nebolo čomu čudovať. „Potrebujem Valium. Pán Morisson o tom vie, teraz sme spolu volali."

„Je tam kde vždy," znela jej odpoveď, v ktorej ale nešlo prepočuť koľko bolesti jej lomcovalo hlasom.

„Čo sa tu zase deje?" Možno som sa nemala pýtať, len lepšie porozhliadnuť naokolo seba. Určite by som si potom všimla kufre postavené pred vchodové dvere. Kufre, ktoré mojim rodičom určite nepatrili. „Ideme domov?" Obrátila som sa na starých rodičov, ktorí mi však nevenovali ani pohľad navyše. Aspoň teda starý otec nie. Ten očami radšej vraždil môjho otca, ktorého hnevom napätá tvár však zmäkla, sotva urobil niekoľko krokov ku mne. Veľmi opatrne ma vzal za ruku a potiahol za sebou do kuchyne, mimo toto celé.

Bez slova navyše vybral kľúčik z prázdnej nádobky na korenie, odomkol zásuvku a podal mi škatuľku s liekmi. Desili ma dokonca aj takto. Zabalené, bez nejakej možnosti mi ublížiť alebo uľaviť. Bohužiaľ to však tento raz bez nich nešlo. Snažila som sa, čakala...no stačilo. Neexistovalo, aby som toto prečkala do konca, už teraz som nevládala. Bolel ma každý kúsok tela a to všetko z dôvodu, že moja hlúpa hlava držala v pozore zvyšok tela. Svaly napäté, myseľ zamestnaná na plné obrátky. „Hlavne sa prosím nič nepýtaj. Daj si tabletku a choď do postele," precedil otec cez zaťaté zuby, podávajúc mi pohár vody.

„Pre zmilovanie božie, už toto celé ukončite. Všetci sme z tých večných hádok už úplne zničení."

„Clara!" sykol nasrdene, až ma z tónu jeho hlasu myklo. „Rob čo som ti povedal!" Roztrasenými rukami som si vzala jednu dávku tej hnusnej chémie, zapila ju plným pohárom vody a zvyšok vrátila otcovi, ktorý však zásuvku zatresol tak silno, až sa zatriasli poháre na horných poličkách kuchynskej linky. S doslova ľadovým pohľadom ma potom sledoval až do doby, kým som sa pomaly nevybrala hore schodmi. Nie však do izby. Posadila som sa na posledný schod, pravou rukou sa pevne chytila zábradlia a čakala. Konkrétne slová mi unikali, lebo hlava sa mi začala motať behom niekoľkých minút. Vydržala som pri zmysloch ale dosť dlho, aby mi neunikol pohľad na starých rodičov ako si berú kufre a opúšťajú náš dom bez jediného spätného pohľadu ponad plece.