-Maxim-

„Tak hrozne nerada ťa budím, ale ak chceš ísť so mnou, musíš sa dať dokopy a zájsť sa prezliecť," zašepkala Katya sladko, bozkávajúc ma pritom na líce. Tak veľmi sa mi však nechcelo otvárať oči. Bolo to, ako keby som ich zavrel len päť minút dozadu a už bolo nejakým zázrakom ráno. Spánok bol pritom asi najlepší za uplynulé noci. „Ak teda chceš ísť so mnou. Keď nie, vidíme sa večer u teba."

„Nie," oponoval som okamžite. „Chcem ísť s tebou. Zvládnem to." Veľmi, naozaj veľmi som v to chcel veriť. Kvôli sebe a hlavne kvôli nej. Keď sa ma na to včera pýtala, bolo jej vidno v očiach nakoľko by moju prítomnosť ocenila. Mohol som jej tým pádom povedať nie? Jedine tak s veľmi ťažkým srdcom. A koniec koncov...sám by som ľutoval, kedy prídem o takú príležitosť. „Ak teda skutočne stojíš o moju prítomnosť."

„Keby nie, nevolala by som ťa." So stále zavretými očami sa mi skvele predstavovala ako sa pri týchto slovách usmiala. A hlavne sa mi v hlave začali utvárať obrazy, čo by sa tak mohlo diať večer u mňa na byte. Podľa včerajška by mohlo dôjsť skutočne k hocičomu. K veciam, na ktoré bolo medzi nami možno ešte troška priskoro. „Vážne vstávaj. Do Salemu je to vyše hodina cesty a kým ešte pôjdeš domov a všetko..."

Trocha namrzene som zvraštil obočie, otáčajúc sa na chrbát. Nemali sme tu priveľa miesta, ale čo už? Mohli sme si na internáte vyberať? „Nemyslel som, že pôjdeme do hlavného mesta." Nebol som tam od prvého a v podstate jediného letu s Riley. Kto vie, čo všetko jej otec nahovoril kvôli môjmu absolútnemu ignorovaniu lietania. Samozrejme, nebola závislá na našich peniazoch, ale...bolo to voči nej troška nespravodlivé. Pri tej jednej príležitosti nepôsobila ako zlá inštruktorka. To len ja som bol zjavne zlým žiakom. „Na kedy tam musíš byť?"

„Najneskôr na desiatu."

„A momentálne je?"

„Niečo krátko po siedmej." S maximálne unaveným povzdychom som sa oprel o lakte, žmúriac na prvé slnečné lúče, ktoré dnu prenikali spomedzi žalúzie. Pomaly by som aj bol zabudol aké rána na internáte bývali. Hlavne tie počas letného semestra. Po Roderickovom odchode sa Hunter a Joseph znova nasťahovali spolu od ich starej izby, čiže ja som mal kopu priestoru len a len pre seba. Mohol som sa niekoľko mesiacov vyžívať v pocite súkromia, ktoré bolo u mňa stále doslova nevyhnutné. To preto som trávil toľko času na cestách, kým ešte bol nejaký spolubývajúci v dohľade. Nezniesol som byť v spoločnosti nonstop. Boli chvíle, kedy sa samota stala tak hroznou nevyhnutnosťou, až by to niekomu mohlo prísť zvláštne. No nie mne. Ja som takto proste fungoval už mnoho rokov. Často len vo svojej spoločnosti, venujúc sa svojim záľubám. Preto bol vlastný byt zrazu obrovským požehnaním.

„Koho auto berieme?"

„Moje. Ak budeš dobrý, cestou domov si ho môžeš skúsiť." Neveriacky som nadvihol obočie, nakláňajúc sa k nej pre pusu. Dnešok začal dobre, čo keby takto aj pokračuje? Nebolo to až také nereálne prianie, však? „A večer by sme potom mohli niekam vybehnúť. Za mojimi kamošmi, medzi ktorými sa ti bude zjavne páčiť."

„Budú iná parta ako tvoja spolubývajúca?" opýtal som sa pre istotu po rusky, lebo Rose s veľkou pravdepodobnosťou spala len kúsok od nás. Bez okuliarov som si istý nebol. „A predpokladám, že ten Drew z minula je jedným z nich, čo?"

„Je to super chalan, neboj sa." Pravou rukou mi prehrabla vlasy a potom ma veľmi šikovne preliezla, aby sa dostala von z postele. Najviac som si ale cenil, keď mi podala okuliare a ja som sa na ňu mohol riadne pozrieť. Dojem však bol rovnaký ako Vegas, keď som sa vedľa nej zobudil...úplne dokonalý. „A navyše ak to tak vezmeš, udobrili sme sa hlavne vďaka nemu."

„Nie, nie, pozor!" Výstražne som zodvihol ukazovák, načahujúc sa za svojim tričkom na zem. „Udobrili sme sa kvôli mojej chorej hlave, nad ktorou si sa zľutovala. On bol iba náhodný účastník."

„Ktorý mi zavolal, aby som ťa išla hľadať uprostred noci." S úškrnom mi brnkla po nose, no následne sa konečne zavrela do kúpeľne. Ja som si tým pádom ešte chvíľku poležal, sledoval som spiacu Rose a potom v rýchlosti odpísal Clare. Zaujímala sa ohľadne včerajška. Dozaista chcela, aby sme si zavolali a mohla sa ma opýtať na tisícky otázok, no to nešlo. Nie teraz, nie za takýchto okolností. Moje správanie mi stále nebolo jasné, ale...už som aspoň dokázal svoje unáhlené rozhodnutie ľutovať. A tá ľútosť prišla s chuťou obúchať si hlavu o stenu, lebo nič hlúpejšie sa ani urobiť nedalo.

Katya sa dala dokopy pomerne rýchlo, čiže z internátu sme vypadli ešte pred pol ôsmou. A rovnako rýchlo to bolo aj u mňa. Sprchu som stihol behom piatich minút, niečo vyhrabal na seba a mohli sme vyraziť. Na raňajky som nedokázal tak skoro ani pomyslieť a Katya sa obhájila tým, že pred fotením nikdy jesť nedokáže. Mne osobne prišlo smiešne aby mala trému, predsa už bola zbehlá v tomto obore, ale tak ona musela vedieť najlepšie. Ak nechcela jesť, nemalo by cenu jej niečo nútiť nasilu. Radšej som ju nechal sústrediť sa.

Prekvapilo ma však, nakoľko ticho prebehla celá cesta. Nevyšla z nej ani hláska, pričom ja som sa viezol na rovnakej vlne. Nechali sme potichu hrať len rádio. Obaja sme upierali oči ďaleko dopredu a minimálne ja som sa modlil, aby sme mesto uvideli čím skôr. Aj napriek všetkému mi v hlave splašene blikala malá kontrolka, ktorá signalizovala príchod toho najhoršieho. „Hneď sme tam, hej?" Prekvapene som na ňu pozrel, no bez slovnej odpovede. „V pohode?"

„Jasné." Takže jej ani napriek tomu sústredeniu na cestu neušlo, že mi nie je práve dvakrát dobre. Zjavne som ruky v päsť zatínal až moc okato. „Pokojne choď ďalej, zvládnem to." Zatiaľ sa našťastie nedialo nič hrozné. Nič, čo by sa nedalo zvládnuť pár hlbokými nádychmi a sústredením sa na úplne iné veci. „No možno by si mohla troška niečo rozprávať. Vieš, na rozptýlenie."

„Pred fotením so mnou zväčša nie je moc reč. Nervy robia svoje."

„Nie si už na celý ten cirkus zvyknutá?"

Mykla plecami, na chvíľu obracajúc hlavu mojim smerom. Nedalo sa poprieť, že jej v orieškových očiach plápolal strach. „Toto zjavne nikdy nebude o zvyku. Každé fotenie je o niečom inom, som v kontakte s inými ľuďmi...a tak, chápeš." Hej, dochádzalo mi čo myslela. Tento svet bol jedným divokým kolotočom, kde človek zjavne nemal absolútne žiadne istoty. Nebola to práca pre každého, to dozaista nie. „Keď už sa na mieste troška zorientujem a dozviem sa čo presne ma čaká, bude to lepšie."

„A čo konkrétne bude hlavným zameraním tých fotiek?"

„V maily od Donnyho stálo, že pôjde o veľmi luxusné zlaté šperky. Poslal mi informácie o firme, ich posledný katalóg a tak."

„Niečo známe?" Podľa jej slov išlo o istú firmu založenú v Detroite, odkiaľ sa potom jej pobočky roztrúsili do celej Ameriky. Zdalo sa mi, že som ten názov už niekde počul, no sprvu mi nenapadlo kde. Až keď som si ich vyhľadal na internete a prezrel si niekoľko ich produktov. To práve od nich mala mama svoju retiazku s anjelskými krídlami, ktoré mali vygravírované začiatočné písmená môjho a otcovho mena. „Podľa tohto očakávam riadne vysokú úroveň."

„Poznáš ich?"

„Tak trocha. Mama má od nich retiazku, čiže sú mi ich ceny aspoň trocha známe." Aspoň z tejto stránky som si teda mohol vydýchnuť. Zjavne nepôjde o nič, čo by ma malo v nejakom smere znepokojiť. „Určite to bude fajn. Ovešajú ťa šperkmi a keď sa nik nebude pozerať, utečieme, predáme ich na čiernom trhu a ujdeme niekam do sveta, dobre?"

„Spomaľ trocha, mali by sme dokončiť vysokú školu a do sveta utekať až potom," odvetila so smiechom, ktorý našťastie nakazil aj mňa. Nemuseli by sme utekať do sveta. Akurát domov do Ruska. Mohli by sme si kúpiť domček ako naša chata a žiť tam osamote, bez kontaktu so svetom. Dali by sme niekomu o sebe vedieť jedine vtedy, keby je to už veľmi nevyhnutné. „Sme mladí, život je ešte pred nami."

„Sú chvíle, kedy tomu veriť nedokážem," odvetil som potichu, berúc ju za ruku. Volant držala skoro celú cestu iba jednou rukou, čiže tú druhú som jej mohol zamestnať ja. Najprv som ju opatrne pohladil po hánkach, veľmi nežne ju na ne bozkávajúc a potom si s ňou preplietol prsty. Upokojilo nás to zjavne oboch. „Hrozna ma štve čo sa včera udialo. Čo som vyviedol."

„Chápem, že ťa to zožiera, ale ešte nie je neskoro. Pokojne môžeš telefón zodvihnúť aj teraz a dohodnúť si druhý termín. Nič nie je stratené, Maxim." Pokýval som hlavou. Jej slová v sebe ukrývali veľa pravdy, ale nebola v mojej koži. Netušila ako sa cítim, ako toto všetko bolí. A ako veľmi bolelo včerajšie mlčanie počas sekúnd, kedy som si mal vylievať zo srdca všetku nahromadenú bolesť. „Ak myslíš, pôjdem s tebou. Hovorila som ti to už aj včera."

„Toto musím zvládnuť sám, Katya."

„Tá tvoja tvrdohlavosť." Usmiala sa, ale zvyšok cesty prebehol opäť v tichosti. Radšej som si stiahol okno, nech nemám pocit na zadusenie. Po chvíľke som však bol prinútený zavrieť dokonca aj oči, len aby sa cesta neskončila predčasne a úplne katastrofálne. Hlavou mi behalo všetko možné, všetko len to najhoršie. Myšlienky, ktoré by bolo treba zahubiť raz a navždy.

Adresu sme našťastie našli v poriadku, bez nejakého zbytočného blúdenia. U nás u oboch nervozita každou sekundou rástla, ale proti tomu sa zjavne nedalo urobiť nič. Museli sme to absolvovať...minimálne teda Katya. Lebo mňa chvíľu premáhali tak nepríjemné pocity, že zostať v aute sa zdalo ako to najlepšie riešenie. Troška sme sa však poprechádzali po veľkom parkovisku, riadne ma vyobjímala a až potom sme sa vybrali dnu do veľkej sklenej budovy.

Ešte aj vo výťahu som jej ruku zvieral tak pevne, ako keby jej ju chcem zlomiť. Na smrť ma však desila tá kopa ľudí, ktorá nás tam hore bude už určite čakať. Teda nie mňa...no po jej boku budem dozaista veľkou atrakciou aspoň na niekoľko prvých minút po vystúpení z výťahu. „Pokoj," zašepkala skôr, než by sme vystúpili, bozkávajúc ma na líce. „Všetky oči budú na mne, ty sa niekam zaši do kúta aby som na teba videla a bude fajn. A ak to potrebuješ, pokojne choď von na vzduch."

„Kvôli tebe to zvládnem." Prisľúbiť takú vec nešlo, nie s mojou hlúpou hlavou. No maximálna snaha tam bude a to jej muselo stačiť. Pozvala ma so sebou predsa s vedomím, že vie čo by sa mohlo stať. A ak mi verila, možno by som mal aj ja jej.

Neistota z neznáma však aj tak urobila svoje. Čakal som, že tam narazíme aj na Donnyho či jeho ženu, ale ani jeden z nich nebol v dohľade. Akurát ďalšie dve dievčatá, ktoré som si letmo pamätal z Vegas a potom ľudia, za pomoci ktorých sa ten organizovaný choas mal premeniť na seriózne fotenie. Mnou sa našťastie nezaoberal absolútne nikto, čiže som mal v podstate pokoj. Mohol som sa tam poobzerať, stráviť čas s Katyou a potom sa utiahnuť troška stranou, nech nikomu nezavadziam. Pár slov som prehodil s tými dvoma dievčatami, ktoré si ma akýmsi zázrakom tiež spomínal. A hoci ony moje meno vedeli, ja som sa priamemu osloveniu radšej vyhol, lebo mi ich mená odvtedy absolútne vyšumeli z hlavy.

„V pohode?" spýtala sa Katya, sotva ju maskérky a ja neviem kto konečene prepustili. Podľa sporého oblečenia, ktoré mali na sebe dievčatá a ktoré pozostávalo v ich prípade z veľmi tenučkých bielych saténových šiat, som očakával niečo podobné aj na nej. A, že som sa ani nemýlil. Akurát, že nemala na sebe šaty, ale košeľu siahajúcu tak do polovice stehien a stiahnutú z jedného pleca. „Vnímaš vôbec, že k tebe hovorím?"

„Okrajovo." Očami som bol na nej doslova nalepený. Toto mi len potvrdilo, že dokáže vyzerať úžasne úplne vo všetkom. Líčenie jej našťastie urobili len veľmi jemné, na viečkach mala troška trblietavého očného tieňa a matný rúž sivasto-levanduľového odtieňa na perách. Zaujímavá farba, to sa poprieť nemohlo. „Nemám pocit, žeby ťa museli ešte ovešať šperkmi. Si šperk sama o sebe." Troška pochybovačne zvraštila obočie, ale potom ku mne podišla a nežne ma pobozkala na pery. „Rozmažeš si rúž."

„Matný by mal ustáť trocha prejavu lásky voči môjmu rozkošnému priateľovi."

„Tak prečo potom bozkávaš mňa?" zavtipkoval som, za čo ma však s úškrnom bachla do ramena a potom sa rozosmiala. Hoci to povedala sama, znelo to tak zvláštne. A pritom som si nič neželal viac, ako byť pre ňu niekto takto dôležitý. Niekto, koho dokáže milovať aj napriek všetkému. „Akoto, že tu Donny nie je?" Nechýbal mi, ale...zaujímalo ma, ako by sa ku mne po toľkých hrách v pokri správal.

„Netuším. Je myslím mimo Štátov."

„Aspoň ma tu nik nenúti piť dvojitú whisky s ľadom, ktorú nemám rád."

S úsmevom mi napravila golier na koženej bunde a potom o krok ustúpila vzdal. „Nie, ty piješ len dvojitú ruskú vodku, ktorá ťa potom zloží k zemi. Každý má iné chute."

„Nebyť vodky, nespal by som u teba a nepobozkali by sme sa."

„Nebyť vodky, vybozkávala by som ťa rovno tam v kasíne." S lišiackym žmurknutím mi zakývala a išla si za svojimi povinnosťami. Aká škoda, že mňa tou poznámkou rozhodila úplne. No len v tom dobrom. Predstava, žeby sme sa po prvé pobozkali o niekoľko hodín skôr bola zaujímavá. Až priveľmi, aby mi dala pokoj. Možno...možno by potom dopadol inak celý večer.

Každopádne to ale bolo už zbytočné filozofovanie. Hlavne vo chvíli, kedy sa objavil samotný majiteľ značky, Kubánec v strednom veku, a ovešal dievčatá svojimi najnovšími klenotmi. Náušnice, prstene, náramky, ale hlavne prekrásne a prekvapivo decentné retiazky. Všetky toho na sebe mali razom zjavne až priveľa, ale...čo človek neurobí kvôli dobrej reklame? Jej hlavnou úlohou je zaujať a v kombinácii s ich jednoduchým líčením a oblečením, tvorili šperky krásny kontrast. Dokonca aj na pozadí ladenom do rovnako jednoduchých tónov. Či už išlo o veľké biele kreslo, alebo kožušinu položenú na drevenej podlahe, ktorú obkolesovala kopa ozdobných, no predsa decentných vankúšov. Doslova obrovské okná tam prepúšťali toľko prirodzeného sveta, že umelé osvetlenie ani nebolo nakoniec treba. Takto bol efekt určite krajší.

Všetko tam navyše ladilo do úplne jednoduchých, predsa impozantných odtieňov bielej, krémovej, béžovej, čokoládovej hnedej až ebenovej. Dokonca na prvý pohľad drsná stena z bielych tehál dotvorila atmosféru, ktorú by človek na podobných fotkách chcel docieliť za každé peniaze. Celú scenériu však aj tak urobili najkrajšie práve dievčatá. Všetky tri pred objektívom mladého fotografa pózovali tak...uvoľnene. Prirodzene, akoby mali za sebou už dlhé desaťročia skúseností. Lebo hoci bola Katya po ceste nervózna, teraz to na nej vidno nebolo. Jej výraz bol úplne uvoľnený, nahladko vyžehlené vlasy jej krásne padali okolo tváre, pričom oči mala zakaždým len pre mňa. Robila presne to, o čom mi hovorila. Pozerala na mňa, svojho priateľa, tak ako si to aj predstavovala. Mohla pri každej fotke počítať s oporou, ktorú jej dodával môj jemnučký úsmev a pohľad plný hrdosti a údivu.

Majiteľ, istý Jared Díaz, sa však zdal rovnako nadšený všetkým, čo tu videl. Úsmevy rozdával na všetky strany a chválil všetky tri dievčatá rovno až do nebies. Akurát sa mi moc nepáčilo, nakoľko mal potrebu sa ich stále pre niečo dotýkať. Dozaista to nebolo príjemné ani jednej z nich. Nedialo sa však nič cez čiaru, čiže som zostal pekne v úzadí. S celkom pokojnou mysľou, aby som pravdu povedal. Nič ma priveľmi neťažilo, udalosti včerajška ležali niekto v pozadí a existoval len dnešok. Momenty, počas ktorých som naprieč celou miestnosťou hľadel do tých nádherných orieškových očí a povzbudzoval ich úsmevom.

„Všetko okej?" opýtala sa s úsmevom, sotva podišla ku mne, berúc ma za pravú ruku.

„V pohode. Bavím sa skvele," odvetil som s podlým úškrnom, objímajúc ju okolo pása. Ako jej to mohlo takto pristať v obyčajnej saténovej košeli? Doslova v nej žiarila, dĺžka nechala vyniknúť jej dlhé štíhle nohy a presne ako som si myslel...šperky celý výzor krásne scelili. Niekoľko jemných retiazok, ktoré zdobili hlboký výstrih, či krásne veľké náušnice, ukrývajúce v sebe drobučké modré kamienky. „Hotovo, či ešte bude niečo?"

„Hotovo. Dám sa dokopy a vezmem ťa na dobrý obed."

„Prečo nemôžem vziať na obed ja teba?"

„Lebo teraz beriem na obed ja teba." Slušnosť kázala, aby som si stál za svojim a pozval ja ju, ale...malo cenu dohadovať sa? S ňou nie. Ak si zaumienila, že pozve ona mňa, bol koniec diskusie. „Nemrač sa. Večer by som náhodou namiesto tvojej postele mohla skončiť zas na internáte." Šibalsky si zahryzla do spodnej pery, otáčajúc sa k odchodu. Veľmi šikovne som si ju však pritiahol späť skôr, akoby jej ruka pustila moju a spolu s ňou zacúval troška mimo dianie. „Ale...nepočkáš ani do večera?"

„Prestaň ma provokovať," zašepkal som ľadovo pokojným hlasom, zatiaľ čo sa vo mne však búrili pocity všetkých druhov. Niečo, čo mi bolo neznáme do chvíle, kým som ju nespoznal a nebol s ňou po prvé úplne osamote. „Nemysli si, že vďaka tvojim skúsenostiam budeš mať navrch." Sklonil som sa pri týchto slovách k nej, bozkávajúc ju na krk. Bolo mi nad slnko jasné, že mi to dovolí. Dokonca veľkoryso zaklonila hlavu, odhaľujúc mi ho ešte lepšie. „Dobre ti radím...nemysli si, že ma poznáš." Perami som jej nežne kĺzal po navoňanej pokožke, na ktorej sa pod svetlom jasne leskli drahé šperky veľmi kvalitnej ručnej práce. Až takto zblízka som si dokázal všimnúť, že všetky retiazky mali v sebe drobunký vzor, či už srdiečok, hviezdičiek alebo krúžkov, a kde tu nejaký maličký kamienok. Nádherné niečo.

„Ak ma budeš hnevať, spoznáš čo znamená ak má dievča v žilách rýdzo ruskú krv, drahý Maxim." Bože, nakoľko sa mi páčilo, že pri týchto slovách hodila angličtinu za hlavu. Tá by nikdy neobsiahla tú drzosť a trúfalosť, ktorú chcela vyjadriť. „Je na tebe, aké správanie si odo mňa zaslúžiš." Dlaňami sa mi zaprela do hrude, privlastňujúc si moje pery okamžite, ako som zodvihol hlavu. Už si nemusela dávať pozor na rúž či zvyšok mejkapu. Zjavne preto jej pery nútili moje do tak divokého a nespútaného tanca.

Plne zaskočený som však zostal v momente, kedy ma posotila troška dozadu, za ťažké červené závesy, za ktorými sa skrývala malá miestnosť so stolom na biliard. Katya ma nútila cúvať až do chvíle, kým som naň nenarazil a nemal tak kam utiecť. No útek v pláne ani nebol. Nie, keď sa jej zmyselné pery po chvíľke znova presunuli na môj krk. Pri šteklení jej teplého dychu na koži mi po chrbte prebehol mráz, čo ale bolo maximálne príjemné. A rovnako aj pocit, kedy som jej prstami pravej ruky na boku vyhrnul chladivú látku košele. Prsty mi pošteklila jemnučká látka čipkovaných nohavičiek, ktorá ma doviedla až k jej, ako inak, dokonalému zadku. Dopekla, všetko na nej mi prišlo dokonalé. Akoby to dievča ani nebolo reálne, len výplod mojej najdivokejšej fantázie.

Katya však moju ruku ku podivu rýchlo zastavila. Opätovne mi ju vrátila na jej bok, znova ma bozkávajúc na pery. Tentoraz však iba krátko. „Myslím, že na teraz stačí." Palcom ľavej ruky mi nežne prešla po spodnej pere, zvodne sa pritom usmievajúc a hľadiac na mňa spôsobom, ktorý mi učaroval hneď prvý deň. Keď využila ten maličký výškový rozdiel medzi nami, zaklonila troška hlavu a oriešková farba jej nádherných očí stretla moju miešaninu zelenej a sivej. „Idem sa prezliecť a ty by sa mal troška upokojiť. Nejako veľmi sa ti rozbúchalo srdce." S jednou rukou ešte stále na mojej hrudi sa zasmiala, bozkávajúc ma na špičku nosa.

„Teraz si na vine prekvapivo ty a nie úzkosť."

„Dobre vedieť." Skutočne sa otočila na odchod, ešte raz sa za mnou obzerajúc skôr, akoby odhrnula závesy a nechala ma osamote. Jej pohľad bol veľavravný a jej úsmev asi o to viac. „Počkaj ma dole pri aute. Náhodou by sme znova skončili tu a neviem, či bol biliardový stôl stvorený na nemravné správanie sa na verejnosti." Ona sa síce nad svojimi slovami zasmiala, ale mne do smiechu teda rozhodne nebolo. Hlavne nie vo chvíli, kedy ma nechala osamote a ja som mohol konečne voľne dýchať. Oboma rukami som sa zaprel do okrajov stola, na chvíľu skláňajúc hlavu. Mala pravdu...srdce mi búšilo takou intenzitou, až to bolo smiešne. Ako ma mohla mať na toľkoto v hrsti bez toho, aby mi to vadilo aspoň trocha? Láska a vzťahy sú zjavne skutočne jedna veľká neznáma. Dopekla...dobrý bože.

***

Strhol som sa, sotva ma niečie prsty nežne pohladili po líci. Okamžite som otvoril oči, žmúriac do šera v ktorom sa ponárala celá moja izby. Muselo byť minimálne krátko pred šiestou, ak slnko už stihlo zapadnúť. „Neboj, to som len ja. Nesedí pri tebe žiadny súkromný Hitman."

„Pochybujem, že niekto taký by ma budil podobne opatrne." Stále mimo obraz aj zvuk som si pretrel oči, opierajúc sa následne o lakte a siahajúc po okuliaroch. Katya si s maličkým úsmevom posedávala na voľnej polovici manželskej postele, držiac v jednej ruke mobil. Zašli sme si podľa jej želania na obed, ale tam akosi začalo ísť všetko dole kopcom. Už keď sme dojedali mi nebolo moc dobre, ale vyhrotenie prišlo až niekoľko kilometrov pred Eugenom. To som už nedokázal obsedieť na mieste a museli sme na chvíľku zastaviť. K najhoršiemu nedošlo, no...mohli sme sa zaobísť dokonca bez tohto. „Si tu už dlho?"

„Hodinku. Bolo mi ľúto budiť ťa." Ona sa po príchode vrátila na internát a ja som zostal na požiadanie sám. Strávil som skoro polhodinu pod sprchou a potom si na chvíľku ľahol. Spánok v pláne nebol, ale akosi sa mi plány vymkli spod kontroly. Ešteže dostala minule Katya kľúčik od bytu a vedela vojsť. Síce som váhal pri tomto kroku, ale...bolo to pre podobné prípady. Nemohol som vedieť, keby bude jej pomoc nevyhnutná. „Vyzeráš lepšie."

„Je mi fajn. Hlavu som si upokojil pod riadne horúcou sprchou a potom akosi zaspal."

„Spánok do plusu je v živote študenta veľmi vítaný." Zostávalo mi len súhlasne prikývnuť, nakláňajúc sa následne k nej po pusu.

Svoje plány na večer mi predostrela ešte ráno, no otázka bola, či stále platia. Za uplynulé hodiny sa mohlo zmeniť dosť veľa. „Čo budeme dnes ešte robiť?" Pravou rukou som ju pohladil po líci, zasúvajúc jej vlasy za ucho. Takto nahladko vyžehlené pôsobili aj o dobré tri centimetre dlhšie, ako skutočne boli. „Lebo ráno si hovorila..."

„To bolo ráno. Odvtedy sa pár vecí zmenilo." Zablokovala mobil a bez nejakého záujmu navyše ho položila na nočný stolík. „Môžeme si zájsť von ak myslíš. No rovnako môžeme zostať aj tu u teba a dokončiť naše aktivity od biliardového stola." Šibalsky sa jej zalesklo v očiach, preliezajúc na moju polovicu postele. Nedovolil som jej však, aby sa na mňa obkročmo posadila ako to urobila včera. Chcel som mať nad všetkým rovnakú kontrolu a hlavne na ňu hľadieť s pocitom, že nemá na vrch.

„Čo presne by program s tvojimi kamošmi obsahoval?"

„Keby ti poviem, nie je to už také prekvapenie. Ale bude sa ti to páčiť, o tom nepochybujem."

„Aspoň niečo naznač." Uškŕňajúc sa pokývala hlavou, berúc mi tvár do dlaní. V očakávaní bozku som privrel oči, no ten neprichádzal. Zjavne to nebolo jej zámerom. „Pusa nebude?"

Pokývala hlavou, sotva moje oči stretli tie jej. Bolo v nich niečo...niečo...niečo, čo poznala zjavne jedine ona. Taký ten podlý spôsob, ktorým na mňa niekoľkokrát hľadela a skoro nikdy z toho nevzišlo nič dobré. „Vieš, že ťa niekedy nechápem?"  Pokýval hlavou, nežne obtierajúc svoje pery o jej. Našťastie jej to vyčarilo drobný úsmev, ktorý celú jej tvár urobil okamžite ešte krajšou. Mejkap z fotenia sa jej zjavne páčil, lebo viečka sa jej stále jemnučko trblietali. „Si chodiaca záhada, Maxim."

„Že mi to hovoríš práve ty a práve v tejto chvíli."

„Nie, toto teraz nie je o mne," zaprotestovala okamžite, hladiac ma prstami pravej ruky po zátylku. „Toto celé je o tebe a o tom, ako tvoríš jednu ilúziu za druhou. Ilúziu dokonale pokojného života dnes počas fotenia, ktorú vystriedala krutá realita cestou sem. Akoby si to dnes ani nebol ty. Dívala som sa na teba dosť dlho a pýtala sa samej seba, nakoľko ťa skutočne poznám."

„Je toho veľa, čo o mne nevieš." To bez debaty. Nepoznala moje skutočné zázemie, momentálne problémy v mojej rodine, moju minulosť...nevedela toho o mne veľa. Ale bolo sa kam náhliť? Potrebovali sme to kaziť niečím takým? Ona nepoznala mňa a ja zase ju. A predsa sme sa mali spolu dobre, predsa nás k sebe ťahalo niečo, čomu sa odolávať proste nedalo. Keby áno, dnes nestane tá aféra pri biliardovom stole.

Vždy som mal dokonalú kontrolu nad svojim životom a svojimi činmi. Odhliadnuc teda od najhorších momentov môjho života, kedy ma zabíjala vlastná hlava. No dnes...keď som ju tam tak videl postávať, cítil jej sladkú vôňu a jej bezprostrednú blízkosť...všetko sa mi vymklo z rúk. Akékoľvek logické uvažovanie bolo razom zmietnuté zo stola a zostali len podvedomé inštinkty a predstavy o všetkom, čo by mohlo nasledovať. Obrazy plné lásky, vzrušenia a nespútanej vášne.

„Ešteže máme celý život, aby sme jeden druhého spoznali," zapriadla sladko, bozkávajúc ma skôr, než by zliezla z postele a zamierila von z izby.

Až v tej chvíli som si všimol, čo mala na sebe. Prekliate kožené nohavice, ktoré jej nohy a zadok obopínali tak tesne, až bolo nemožné od nej odtrhnúť oči. Mala k nim akúsi čiernu mikinu, ale... „Čo máš oblečené k tým nohaviciam?" zakričal som za ňou, tiež sa hrabúc von z postele. „Neverím, že by si mikinou pokazila tak dokonalý prvok."

„Dopredu ti oznamujem, že ak nebudeš spokojný, prezliecť sa nepôjdem." Mihom oka bola späť a pretiahla si mikinu cez hlavu, ktorú potom hodila mojim smerom. „No...môže byť?" Akási trocha voľnejšia čierna blúzka zapravená za vysoký pás nohavíc, s možno až priveľmi hlbokým výstrihom, ktorý zdobila jedna z retiazok, ktoré sa dnes dopoludnia trblietali pred objektívmi.

„Pre moje oči akurát, ale...nech po tebe nik nezazerá."

„Ak bude, ja s tým nič nezmôžem. Neobliekam sa pre svoje okolie, obliekam sa sama pre seba." Víťazoslávne nadvihla obočie, znova ma nechávajúc osamote. Mikinu som jej hodil na rozhádzanú posteľ, ktorú ani nemalo cenu ustielať. Po návrate bude aj tak potrebná, načo sa tým pádom namáhať?

Rýchlo som si vyhrabal zo skrine niečo na seba, čo by aspoň trocha mohlo ladiť s oblečením, ktoré mala Katya. Čisto čiernym nebolo koho uraziť a už rozhodne nie koženou bundou, ktorá ma nevyšla práve najlacnejšie. No bol to jeden z tých kúskov, ktoré som musel mať už od prvého pohľadu. Vlasy som si troška poprehrabával rukami, čo muselo stačiť. Zas priveľmi slušne som pôsobiť zjavne nemusel.

„Dnes berieme len moje auto," oznámila, sotva sme vyšli na čerstvý večerný vzduch. Kým sme šaškovali vnútri, stihla padnúť úplná tma. Nebo nad našimi hlavami sa plnilo hviezdami, ktoré by však boli bez debaty krajšie mimo mesta. Tam mali oveľa väčšiu silu. „Nabudúce môžeme vziať aj tvoje."

„Prestáva sa mi toto celé páčiť."

„Ale no...bude to zábava. Drew sa potešil, že prídeš aj ty." On možno, lenže ja som nemal chuť sa s ním znova vidieť. Nie po minulej skúsenosti, kedy som sa dokonale znemožnil. Zostávalo dúfať, že nebude mať potrebu to vyťahovať.

Bez ďalších námietok som napokon nasadol do jej auta a trpezlivo vyčkal, kam nás odvezie. Pocity sa vo mne búrili všelijaké, ale...koniec koncov by predsa mohla byť zábava. Aj napriek nie práve hladnej ceste z fotenia bol dnešok super. Konečne deň, ktorý som si dokázal užívať a nemyslieť stále na moment, kedy sa všetko pokazí. A inak tomu nebolo ani teraz. Plnými dúškami som vychutnával cestu na mne neznáme miesto. Hlavne v momente, kedy sa Katya do riadenia skutočne oprela. Bola radosť s ňou predriftovať niekoľko zatáčok, kde sme neboli obmedzovaní pravidlami križovatky. Prednosť bola proste naša a my sme si s ňou mohli robiť čokoľvek.

Dokonca sa driftom vrútiť do zákruty za semaforom, za ktorým už na druhom čakali autá v protismere. Katya so smiechom stočila volant, zatiahla ručnú brzdu, otočila to do druhého smeru a dupla pritom na plyn. Krásne nás to vnieslo do širokej zákruty, zatiaľ čo nás vodiči čakajúci na zelenú s údivom sledovali. Museli sme im pripadať ako úplní blázni, hlavne keď videli naše vysmiate tváre. Lebo...dopekla, bola to úžasná zábava. Skúšať limity auta a pritom vaše vlastné. A hoci som už minule bol svedkom jej úžasných jazdeckých schopností, toto bolo o inom. Niečo kompletne odlišné ako počas noci, keď som ju vzal na parkovisko a oveľa iné ako naše vyvážanie sa po Vegas. Akoby mi dnes v noci chcela ukázať ďalšiu zo svojich tvárí.

„Viem, že rád jazdíš rýchlo a si v tom celkom dobrý. No máš nejaké skúsenosti s pouličnými pretekmi?"

„Nepovedal by som." S otcom sme sa občas zvykli pretekať, keď sme vzali nejaké nové autá na skúšobné preteky. To sme však stále mali k dispozícii obrovskú testovaciu plochu, kde sme si mohli vyvádzať ako sa nám zachcelo. Párkrát sme dokonca jazdili po odletovej dráhe lietadiel, kde sme teda už ozaj žiadne limity nemali. „Ak to pomôže, hral som všetky diely Need for Speed a videl každý film zo série Rýchlo a Zbesilo."

Odpoveďou bolo rázne dupnutie na plyn, ktoré popohnalo auto k výjazdu na diaľnicu. To ma troška zmiatlo, lebo doteraz som si myslel, že zostaneme aspoň v meste a tam sa niekde stretneme s jej kamarátmi. „Skvelé, teóriu ovládaš, to je dobre." Spokojne sa uškrnula, na niekoľko sekúnd obracajúc pohľad mojim smerom. V tak závratnej rýchlo sa však mala radšej plne venovať ceste, hoci pred nami ako zázrakom nik nešiel. Nebolo ešte tak neskoro, čiže polomŕtva diaľnica bola skutočným prekvapením. „Tie filmy milujem. Pri zhliadnutí prvého dielu sa zrodila aj moja láska k autám."

„Je to taká klasika tohto žánru, povedal by som. A hoci sa mi páčili všetky, na jednotku nič nemá."

„Slávny začiatok cesty Dominica Toretta a Briana O'Connera." Prvý diel som videl s otcom ešte ako malý. A tiež to bola láska na prvý pohľad. Do dnešného dňa som si spomínal, aký dojem vo mne životy postáv zanechali. Tiež som chcel niečo také okúsiť. Adrenalín pri vidine slušnej sumičky peňazí, ktoré si získam svojimi zručnosťami za volantom. No neznie to úžasne? „Tá atmosféra ktorú na pretekoch filmári vytvorili...to bolo niečo neskutočné. Niečo, čo som tak veľmi chcela zažiť na vlastnej koži. Ten adrenalín a zároveň obdivuhodné pohľady iných ľudí, keď vyhrám preteky."

„Začala si ešte v Rusku?" Nehovorila o tejto téme len tak. A pri jej zručnostiach za volantom nemalo cenu pochybovať. Musela patriť do skupiny, ktorá sa tomuto extrému venovala a za ktorou sme pravdepodobne mierili aj teraz.

„Nie, z Ruska sme odišli ešte kým som bola pomerne malá. Mala som asi jedenásť...odvtedy žijeme tu. V Kalifornii, aby som bola presnejšia." Nechcel som sa tváriť priveľmi prekvapene, ale...šlo to inak? Nikdy, nikdy v živote by som nebol povedal, že žila v Amerike už tak dlho a hlavne, že jej domovom bola priamo Kalifornia. Proste mi to k nej nesedelo. Prostredie Oregonu ešte áno, ale slnečná Kalifornia ani náhodou. „Asi sa teraz divíš, ako som skončila až tu, čo?"

„Tak troška," priznal som potichu, upierajúc oči ďaleko pred seba. „Kalifornia je predsa plná skvelých škôl."

„To áno, máš pravdu. No potrebovala som byť od domova čo najďalej. Mama a sestra...vieš..." Na chvíľu sklonila hlavu a potichu sa zasmiala, pridávajúc plyn, aby sme obehli pred nami jazdiace auto. „Sťahovali sme sa sem hlavne kvôli mojej sestre. Mala veľmi vážne zdravotné problémy a tu sa našli tí najväčší odborníci. Začiatky boli ťažké, Rusko je predsa len iná liga, ale zvykli sme si. Teda aspoň ony dve. Mama dostala skvelú prácu v televíznom štábe, sestra sa dala zväčša do poriadku a ich americký sen sa mohol začať. To len ja si tu už niekoľko rokov pripadám ako neželaný utečenec, ktorého sa nikdy nikto nespýtal, či chce odísť zo svojho rodiska."

„Kde presne v Kalifornii žijete?"

„San Diego. Lekári a všetko boli v LA, ale tam sme sa neusadili, radšej mama dochádzala za sestrou každý deň vyše dvoch hodín. LA bolo cenovo niekde úplne inde, dokonca ani v San Diegu sme si nemohli dovoliť vyskakovať. Prvé dva roky sme mali jeden úbohý malý apartmán, ktorý som nenávidela z celého srdca. Celá tá štvrť, škola do ktorej som musela chodiť..."

Zhnusenie v jej hlase nešlo prepočuť. Dokonca aj volant zrazu stískala tak pevne, až jej obeleli hánky. „Nemusíš mi všetko povedať teraz. Hlavne ak to nie sú pekné spomienky."

„To nie sú, máš pravdu. Ale mohlo byť aj horšie." To mohlo. Vôbec nemuseli mať kde bývať a jej sestra sa nemusela vyliečiť. Nech už jej bolo čokoľvek. „Mame sa našťastie začalo dariť v práci a všetko sa zmenilo k lepšiemu. Stále nepatríme medzi bohatých, ale...im dvom to stačí. Ja si na seba zarobím inými spôsobmi." Svoje slová zakončila úsmevom, ktorý však na moje pery neprešiel. Zostal som na ňu pozorne hľadieť v očakávaní ešte nejakého pokračovania. Ona však zjavne usúdila, že na dnes mi povedala o sebe dosť. Nabudúce budem na rade  ja.

Prešli sme odbočku, ktorou by sme sa dostali na moje tajné parkovisko. Dnes sme ho však nechceli ísť pozrieť. Dnes sme sa hnali ďalej, niekam do neznáma. Na miesto, ktoré poznala jedine ona. „Môžem ešte jednu otázku?" Nedalo mi to. Ak už sme toto celé načali, ponorme sa ešte hlbšie.

„No akú?" opýtala sa napokon s povzdychom. Nepôsobila však nahnevane. Mala so mnou trpezlivosť.

„Ako si sa dostala k modelingu? Lebo vieš...niektoré spôsoby v dnešnom svete..." Dopekla, musel som sa zakoktať?

„Hej, viem aký dokáže byť tento svet. Hlavne k mladým a naivným dievčatám, ktorým som v tej dobe bola aj ja." Po pár sekundách vyhodila smerovku, odbáčajúc po niekoľkých metroch smerom preč z diaľnice. „Ja som v podstate túto prácu nikdy nehľadala. Ona si ma našla sama...Donny si ma našiel."

„Šťastnou náhodou?"

„Dalo by sa tak povedať." Prikývla, vedúc auto mimo zjazd z diaľnice, odbáčajúc na jednu z dvoch hlavných ciest. Mohli sme zamieriť späť do mesta, alebo smerom do neznáma, ktorý Katya zvolila. Išli sme prirýchlo a bola priveľmi tma, aby som si všimol tabule, ktoré by ma uviedli do obrazu. „Mala som čerstvých šestnásť rokov a už v tej dobe som mala k autám blízko. Vyznala som sa v nich lepšie, ako väčšina chalanov v škole. A jedného dňa cestou zo školy som videla Donny kričať a nadávať do telefónu, zatiaľ čo auto mal odstavené pri krajnici a nevedel čo s ním. Pristavila som sa teda na pomoc."

„Nechaj ma hádať...začal ťa vychvaľovať v rovnaký moment, ako si sa zohla a pozrela pod kapotu."

„Hej!" okríkla ma, búchajúc ma päsťou do ramena. „Čo si to o mne myslíš?"

„To bolo mierené na Donnyho, nie na teba." Človek už poznal takéto typy. Aj keď našťastie nie osobne, ale v médiách a hlavne bulváre bolo o nich až-až. „Ako ťa teda nahovoril na prácu fotomodelky?" Veľmi ma to zaujímalo už vo Vegas, lenže tam sme sa k podobnej debate nedostali. Z mnohých dôvodov.

„Bol veľmi milý, pri čakaní na odťahovku, keďže som mu pomôcť nevedela, sme sa dali do reči a nechal mi na seba kontakt. Páčilo sa mi, ako rafinovane na to šiel. Volil slová, ktorými ma navnadil." V podstate malá náhoda, ktorá ju dostala na skvelé miesto. Aspoň z môjho pohľadu to tak bolo. „Nesľúbila som mu, že sa ozvem. Zvedavosť mi ale nedala a na internete som si o ňom niečo našla. A keďže som potrebovala peniaze, šla som do toho. Donny ale bol veľmi milý, nikdy ma do ničoho nenútil a tak sme časom podpísali zmluvu."

„Odkiaľ on vlastne je?"

„Od všelikadiaľ. Narodil sa v LA, ale odvtedy sa neusadil nikde. Aj s manželkou stále behajú po svete, majú niekoľko agentúr a popritom si plnia svoje cestovateľské sny." To znelo úžasne. Hoci sme aj my mali peniaze, stále som podobným ľuďom závidel ich život. Ich nespútanosť, ktorá im dovolila ísť hocikam len chceli a kedy chceli. „Možno ti vo Vegas prišiel ako snob, ale je to skvelý človek. Dal mi šancu, bol na mňa vrcholne milý a nikdy ma netlačil do žiadneho kontaktu. Ak sa mi to nepáčilo, našiel mi niečo iné a bolo."

„Nepôsobil zle ani vo Vegas, len sa snažil troška priveľmi pred každým vyťahovať." Ale aj to mohlo byť koniec koncov v pohode. Asi každý má raz za čas potrebu sa predviesť. Ani ja som pri hre nesedel ako svätý na obrázku. Tiež som sa troška predvádzal, hlavne teda s tou slávnou ruskou vodkou a...no, tak to ja dopadlo.

„Ešte nejaké otázky?"

Pokýval som hlavou. „Na dnes bolo asi dosť informácií." Vážil som si ale každej jednej z nich. Nemusela mi o sebe hovoriť absolútne nič, fungovalo nám to zatiaľ aj bez prehnanej znalosti života toho druhého. Jasné, dlhodobo by to tak samozrejme zostať nemohlo, ale...možno ešte pár týždňov áno. Ešte chvíľku by naša vzájomná náklonnosť, ktorá zjavne veľmi rýchlo prerastala v niečo vážnejšia, bola postačujúca. „Ďakujem za dôveru. Vážim si ju."

„Tak by to malo vo vzťahu byť nie? Bezhraničná dôvera vo všetkom."

„Niečo na tom bude." Naslepo ku mne načiahla ruku, zjavne aby ma pohladila po líci, no bol som o niečo šikovnejší. Nežne som jej zovrel zápästie a opatrne si ju troška pritiahol k sebe, bozkávajúc ju na pery. Cesta bola rovná, navyše prázdna, čiže sa nebolo absolútne čoho báť.

Stále ma ešte ťažila otázka ohľadne našej finálnej destinácie, ale už nie dlho. Behom desiatich minút sme vzali prudkú zatáčku vľavo, ktorá nás doviedla na územie nejakých starých skladov. Alebo to tak aspoň na prvý pohľad pôsobilo. Pri lepšom pohľade mi došlo, že ide o opustené hangáre, možno vojenského pôvodu. Dávno to tu však už neslúžilo tomuto účelu. Nie, keď sa spomedzi budovy ozívalo hlasné dunenie hudby, zvuky motorov, pištiacich kolies a hlasný smiech.

„Nemyslel som si, že to tu bude mať podobnú atmosféru ako filmové preteky," dostal som zo seba úplne bez dychu, sotva sa pred nami celý ten cirkus rozprestrel v celej svojej kráse.

„Ver mi, že po prvé ani ja. No je to tu dokonalé." Dokonalé ako úsmev, ktorý sa zmocnil jej čarovných pier. Jej auto tu už bolo známou firmou, lebo nejeden človek na ňu zakýval alebo zatrúbil. „Vieš, kde je ale skutočný raj pouličných pretekárov?"

„LA." Tá odpoveď prišla bez premýšľania. Dopočul som sa niekoľko historiek a...niekde podvedome som si možno aj želala sa tam ísť pozrieť. Skúsiť šťastie s ľuďmi, ktorí za volantom presne vedia čo robiť keď sa ručička tachometra tlačí za nebezpečnú hranicu. Keď ich od smrti delí jedna zlá zatáčka, jedno neskoré brzdenie. Lebo nie všetky preteky sa konali len na prázdnej a rovnej ceste. Mnoho sa ich dialo priamo v nočnej premávke, ktorá bola v LA aj napriek neskorým hodinám stále neskutočne živá.

„Nikdy som tam za týmto účelom nebola."

„Žeby sme si urobili výlet?" Prisahal by som, že sme sa obaja usmiali v rovnakú chvíľu. Katya si dokonca dovolila ma v rýchlosti pobozkať, než by sme sa plne dostali do celého diania. Auto odstavila o kus ďalej, čo bolo zjavne fajn. Aspoň sme mali dosť priestoru a nemuseli sa hneď tisnú do davu, ktorý sa okolo niektorých ľudí tvoril skutočne slušný. Človek si dokázal veľmi rýchlo zistiť kto tu bol najviac populárny. „Na koho by som sa nemal škaredo pozrieť?" nadhodil som, znova si obliekajúc koženú bundu.

„Myslíš kto je náš Dominic Toretto?"

„Niečo také." Keď tiež vystúpila a zamkla auto, prepadli ma menšie pochybnosti. Ohľadne tej kopy ľudí a všetkého naokolo. Keby mi príde zle, nemám priveľmi ako a kam utiecť. Zároveň ale neexistovalo, aby som niečo podobné prečkal v takom dave. „Mohla by si...mohla by si mi prosím dať kľúče od auta? Vieš...zadné vrátka."

„Nehodlám ťa tu dnes priveľmi spúšťať z dohľadu."

„Nemusíš ma strážiť na každom kroku. Kľúče budú len takou malou poistkou." Ktorú by bolo najlepšie keby nepotrebujem. Bohužiaľ som si ale nemohol byť istý absolútne ničím. „Navyše nechcem, aby..."

„Mi amor...už som sa ťa nevedel dočkať." Obaja sme okamžite pozreli na hlasom. Drew sa vynoril bohvie odkiaľ v momente objímajúc Katyu. „A priniesla si aj svojho rozkošného chlapca," zašvitoril s úsmevom, bozkávajúc ju na líce no zároveň už vystierajúc ruku ku mne. Bez otázky som ju prijal, hoci sme sa my dvaja nikdy oficiálne nezoznámili. Aspoň som si na to z minula nespomínal. „Škoda, že svoju štvorkolesovú krásavicu si nechal doma. Skvele by sem zapadla, hoci nejaké úpravy by sa jej zišli."

„Nemám pocit, že jej niečo chýba." Nikdy sa mi nepáčil ten priveľmi prehnaný tuning, ktorý pútal pozornosť hneď na prvý pohľad. Ja som bol skôr typ, ktorý rád investoval do súčiastok pod kapotou. Tam ich síce nikto nevidel, ale práve v tom bol ten trik. Tá ilúzia, ktorá dokázala protivníka naplno zmiasť. „Ale nabudúce ju donesiem. Dnes mi stačí táto krásavica." V momente som si potiahol Katyu k sebe a objal ju jednou rukou okolo pása.

„Ako myslíš šéfko." Obranársky zodvihol ruky do vzduchu, no našťastie to celé vzal s humorom. Možno to skutočne nebol zlý chalan. Len som ho ešte nepoznal. „Budeš dnes aj pretekať, Kat?"

„Dnes nie. Mala som dlhý deň a zjavne by to nedopadlo práve dobre. Prišli sme len na otočku, troška si prevetrať hlavu." Veľavýznamne na mňa pri týchto slovách pozrela, bozkávajúc ma následne na líce. Musela vidieť, že mi toto celé troška robí problémy, lebo za ruku ma vzala až priveľmi pevne. „A hlavne som to tu konečne chcela Maximovi troška ukázať." Drew kývol hlavou, aby sme ho nasledovali. „Sú tu dnes chalani?"

„Až od pondelka." Spomínala mi viacerých kamarátov, nielen Drewa. Zjavne o nich bola teda reč. A hoci sa obaja trávili troška sklamane z tohto faktu, mne mierne odľahlo. Pre dnes asi postačí sa zoznámiť s prostredím ako takým. Nie je treba to priveľmi preháňať. „O dôvod na viac, aby ste sa čím skôr zastavili znova." Troška priveľmi silene ma pobúchal po chrbte, ale uhral som to na úsmev a prikývnutie. „Rád by som si s tebou dal znova tie preteky, Maxim. Ak už nám to minule nevyšlo."

„Dočkáš sa aj toho, neboj."

„Mňa ešte nikdy nepredbehol, čiže sa nemáš čoho báť," šepla mi Katya so smiechom. „Len sa rád vyťahuje. Niečo ako Donny vo Vegas." Úsmev som jej opätoval, pokúšajúc sa nahodiť skutočne pokojný a vyrovnaný výraz v rovnakej chvíli, ako sme sa zamiešali do veľkého davu. Katya a Drew poznali zjavne veľkú väčšinu, aspoň z videnia určite, lebo sa pomaly ani nestíhali obzerať za každým, kto povedal ich smerom čo i len pol slova. Z tohto hľadiska som si užíval, že ma nik nepoznal.

A nik si ma ani priveľmi neobzeral. Bol som proste len ďalší chalan, ktorý si našiel krásnu spoločníčku. Ktorých tu bolo doslova neúrekom. Jedno dievča krajšie ako druhé, s riadne krátkych a obtiahnutých šatách, sukniach a šortkách. S veľkými výstrihmi, rozpustenými vlasmi a niektoré aj tonami mejkapu. A samozrejme, že tu nesmeli chýbať ani tí klasicky sa tváriaci drsní chalani, okolo ktorých tieto baby poletovali. Niektorí mali zjavne až priveľmi drsný pohľad, okolo krku kopu retiazok a postávali pri autách drahších, než na prvý pohľad vyzerali. Ako som hovorila...dôležité, kvalitné a skutočne drahé veci sa ukrývali stále pod kapotou. To už bolo akési zlaté pravidlo.

Prekrásnych áut tu bolo ale neúrekom, čiže moje oči sa mali skutočne čím kochať. Novšie aj staršie modely, značky na aké som si len spomenul, menej či viac upravené podľa vkusu majiteľa či majiteľky. Troška ma zaskočilo, že toľko dievčat tu nebolo len ako spoločnosť, ale mali tu svoje autá a skutočne pretekali. Alebo to o sebe aspoň tvrdili.

Sprvu sa nezdalo, žeby niekto priveľmi chcel pretekať, ale pár ľudí sa potom našlo. Pozreli sme si tri závody, no skutočná zábava prišla až potom. Nejaký vysoký Ázijčan sa priveľmi obšmietal okolo dosť sporo odetej plavovlásky a veľkým tetovaním draka na chrbte, a tak to jej priateľ šiel riešiť po svojom. Chlapcovi jednu vrazil a následne ho vyzval na preteky. Jeden proti jednému, preteky o auto. Porazený musel dať víťazovi svoju mašinu bez nejakého namietania.

„Vsadíme si na niekoho?" opýtala sa Katya opretá o mňa, pričom ja som si posedával na kapote Audi. Drew nevyzeral, žeby mu to prekážalo a navyše sme mali takto dobrý výhľad na celkové dianie. „Poznám ich oboch. Ty skús hádať podľa áut."

„Toyota Supra a Honda S2000..." povedal som zamyslene. Obe skvelé autá, vyzerali v úžasnom stave, čiže odhadovať víťaza bolo ťažké. Netušil som čo ukrývajú pod kapotou a hlavne mi nebolo známe, aké majú ich vlastníci pretekárske zručnosti. „Vsadím na Hondu. Má krajšie disky." Pobavene sa zasmiala a pozrela ponad plece za mnou. „Urobil som chybu?" Pokývala hlavou, nechávajúc následne svoje pery na chvíľku znova ochutnať moje.

„Neľutuješ dúfam, že si prišiel so mnou."

„Ďakujem za skvelé rozptýlenie." Lepšie ani urobiť nemohla. Jej prítomnosť a to všetko naokolo nás bolo dokonalým krátkodobým liekom. Akosi...akýmsi hlúpym zázrakom zaniklo tú noc absolútne všetko. V reve motorov, hlasnej hudbe a dobrej nálade. Obaja sme riadne hlasno fandili nášmu ázijskému chlapíkovi s Hondou, no chlapec mal smolu. Prehral tesne pred cieľom, ktorý sme my dvaja mali doslova pod nosom. Preto nám neunikla ani finálna bitka, pri ktorej až tiekla krv. Obaja sme sa však na celej veci len riadne smiali, lebo...lebo sa nás netýkala. My sme o auto neprišli. My sme sa tam len zabávali, vychutnávali si skvelú atmosféru a užívali si s ľuďmi naokolo nás. S ľuďmi, ktorých najväčšou vášňou boli rýchle autá, adrenalín a vidina ľahko zarobených peňazí.

Katya ma dotiahla dokonca aj tancovať, čo sa však troška zvrtlo. Prijal som ponúkanú vodku od jednej nádhernej brunety, no zjavne to bola chyba. Určite to nebola čistá vodka bez prímesu nejakej ľahšej drogy. Celý svet sa po pár glgoch zdal akýsi smiešny, priveľmi hlasný a farebný. No nie...nebolo to nič zlé. Absolútne nie vo chvíli, kedy sme sa akosi ocitli znova pri jej aute. Ja som skončil posadený na kapote, pričom však bola Katya tak blízko, ako to len išlo. Jej pery plne zamestnávali tie moje, jednou rukou ma hľadiac po líci a druhou sa mi hrajúc s vlasmi. Moje ruky akosi samé od seba zablúdili k jej zadku v úzkych kožených nohaviciach, kde sa istú chvíľu zdržali, následne dôkladne skúmajúc jej stehná.

Žilami mi v tých nekonečných chvíľach divoko burácala krv, naplnená jedine tými najlepšími pocitmi. Plná nespútaného vzrušenia, ktoré bolo dokonca väčšie ako pri biliardovom stole. A to už bolo čo povedať. Už tam som pre ňu skoro doslova strácal hlavu, nieto ešte tu. Katya na tom ale bola zjavne rovnako. Absolútne sa nestarala, žeby nás mal niekto vidieť. A, že určite aj videl, lebo ľudia sa motali kam sme sa len pozreli. Kým sme sa však bozkávali, celá noc bola o nás. Bola naša. Plná jasne žiariacich hviezd, hlasnej hudby a neutíšiteľnej túžbe po blízkosti toho druhého.

***

„Ber to tak, že kým sa to malé nenarodí a nebudeš ho vidieť, poprípade si ho nevezmeš na ruky, nebudeš vedieť na čom si a ako sa cítiť ohľadne toho celého. Všetko ti bude dávať zmysel až potom, čo je absolútne v poriadku," povedal pán Morisson, zatiaľ čo ja som hľadel na zaškrtnuté políčka dotazníka. Toho dotazníka, ktorý začal vypĺňať minule. Nechcel sa ma vypytovať na symptómy, lebo ich už poznal. Niekto mu ich za mňa povedal a hrozne mi tým všetko uľahčil. Tým pádom on zaškrtol všetko, čo mu Clara povedala a mojou úlohou teraz bolo, aby som poprípade niečo doplnil alebo odobral. Potrebné to však nebolo. Odovzdala mu každé jedno slovo, ktoré som jej počas toho kritického telefonátu pred jej príchodom povedal. „Bude trvať kým si na nového člena rodiny zvykneš, ale to isté platí aj pre tvojich rodičov. Tiež to bude pre nich znova niečo nové, hoci už vychovali teba."

„Zbláznim sa čakaním do pôrodu."

„Bude to v pohode, nemaj strach. Horšie už veľmi nebude, to ti viem garantovať aspoň troška. Hoci lieky dajú prvé týždne zabrať, potom sa všetko ustáli a bude ti lepšie." A ako som sa sem dostal? Po dni ako včerajší nebolo inej cesty. Chcel som ich viac, túžil som si užívať s dievčaťom, ktoré ma robilo šťastnou. A ak toto bola cena, bol som ochotný platiť. Nič iné mi bohužiaľ nezostávalo. Celý život bol ešte predo mnou a ja som ho nemienil zahadzovať a skrývať sa pred svetom. Nie. Svet potreboval objavovať a ja som chcel byť jedným z množstva ľudí, ktorý sa ujmú tejto činnosti. „Budeš ale raz týždenne chodiť aj na sedenie, dobre? Nechcem do teba tlačiť čisto len lieky. Konverzácia niekedy pomôže rovnako dobre."

„Veľmi ďakujem, že ste si našli dnes na mňa čas. A hlavne ma mrzí, ako som sa v piatok choval. Bolo to odo mňa vrcholne neslušné a nevďačné." Ráno som jeho číslo vytočil s ozaj malou dušičkou. V hre bola aj možnosť, že sa na mňa vykašle úplne a nechá ma riešiť si všetko inak. Popravde, mal by na to všetky práva. Namiesto toho mi však povedal, nech pokojne prídem dnes podvečer. V nedeľu, kedy by si mal aj on sám oddýchnuť od práce a chvíľu nemyslieť a neriešiť cudzie problémy. Už doteraz mi bolo jasné, že je to skvelý človek ale po tomto...nebolo divu, že ho Clara natoľko zbožňovala. Skutočne mal srdce zo zlata.

„Robím to kvôli tebe a rovnako kvôli Clare. Keď sme sa lúčili, dostal som rozkaz sa o teba postarať a postaviť ťa zas na nohy."

S úsmevom som pokýval hlavou, vracajúc mu dotazník. „To je celá ona. Stále sa viac stará o ostatných ako o seba." Preto sme ju obaja tak ľúbili. Pre jej dobré srdce a neustálu ochotu pomáhať ľuďom, na ktorých jej záleží.