Chào các bạn! Vì nhiều lý do từ nay Truyen2U chính thức đổi tên là Truyen247.Pro. Mong các bạn tiếp tục ủng hộ truy cập tên miền mới này nhé! Mãi yêu... ♥

46.Kapitola

-Clara-

„Toto celé mi úplne vyšumelo z hlavy," priznala som, ešte stále usadená v aute. Cesta z letiska nám ubehla rýchlo, no dnu do domu sa zrazu nik nehrnul. Až keď sa otec troška rozhovoril mi došlo, kde je problém. Starí rodičia. Prišli včera a už sa im podarilo otca vytočiť natoľko, že večer a noc strávil radšej v aute, ako s nimi pod jednou strechou. „Čo im mám vôbec povedať? Okrem pohrebu som ich videla naposledy, keď som bola malá. Ani si na to nespomínam."

„Nepýtaš sa správnej osoby. Ja sa okolo nich nemôžem ani nadýchnuť bez toho, aby som nepočúval ako veľmi som ich dcére zničil život."

„Ale prečo? Nerozumiem tomu." Otec bol predsa úžasný. Mamu miloval, nás rovnako. Nikdy sa práci nevenoval viac ako rodine,  nepil, nebil nás. Proste nič zlé, za čo by sa mali na neho hnevať. Skôr by mu mali byť vďačný, ako úžasne sa o svoju rodinu stará a akú šťastnú ich dcéru robí.

„Ja im nerozumiem celý život. Ešteže sme sa s nimi doposiaľ nemuseli stýkať."

„Boli takí aj v dobe, keď ste spolu s mamou chodili?"

„Hej, od začiatku im stále niečo vadilo a nútili tvoju mamu, aby sa so mnou rozišla." Ak vlani skutočne po pohrebe odišli bez toho, aby vôbec zašli za mnou a zaujímali sa ako jej je, to oni by si zaslúžili takéto správanie. Nie môj otec. „Hádam sa čoskoro pohádame natoľko, aby šli domov a už nás nikdy nekontaktovali."

Aj napriek všetkému mi pri týchto slovách myklo kútikmi úst. „Dúfam, že vy dvaja s mamou takto reagovať nebudete." Nevinných pár slov, za ktorými sa ale skrývalo veľa. Hlavne, ak Roderick myslel svoje slová vážne a bude sa chcieť so mnou vrátiť sem.

„Keď si donesieš domov toho stále vysmiateho surfera?" opýtal sa s úškrnom, ktorý rozhodne stál za všetky peniaze. Telefonát medzi ním a Roderickom v ten večer na ostrove možno priniesol nejaké výsledky. Aspoň vtedy mi to tak prišlo. „Po Mexiku a vašich spoločných fotkách na facebooku už asi žiadne nahováranie na rozchod nepomôže, čo?"

„A ešte po tomto..." Neisto, ale vystrela som k nemu ľavú ruku. Najprv nechápal, ale keď zbadal prsteň a nové tetovanie, okamžite zbledol ako stena. „Skôr ako sa spýtaš, ten prsteň nie je nijako zaväzujúci. Je to len prsteň." No viac ako ten, mu určite prekážalo tetovanie. Dodnes sa nezmieril ani s tými zvyšnými. „A to tetovanie sa viaže k jednej starej legende. Rovnaké má Roderick, len na palci."

„Kde si ty len prišla k tomu chalanovi?"

„Ani sama neviem." Obaja sme sa nad týmito slovami pousmiali a potom sa konečne odvážili vojsť do domu.

Otec sa chopil mojich tašiek a na výmenu mi zveril kľúče. Ešte som však len vsunula kľúč do zámky, už sa za dverami ozval dobre známy štekot. Dvere som preto otvárala maximálne pomaly, aby Orion hneď nevybehol na ulicu. On sa však pretlačil aj cez tú najmenšiu medzeru a v momente mi začal poskakovať pri nohách. Vrtel sa, štekal na mňa a vyplazoval jazyk jedna radosť. „Orion," ohlásila som ho s úsmevom, berúc si ho na ruky. „Ahoj." Jeho prvý pokus olízať mi tvár nevyšiel, ale po druhé bol úspešný a zjavne ho to veľmi tešilo. „Veľmi si mi na cestách chýbal, drobec." Radostne som ho pobozkala medzi ušká a pevne privinula k sebe.

„Snažili sme sa mu s maminkou venovať všetok možný čas, ale bolo stále vidno, že mu chýbaš práve ty. Motal sa tu so zvesenou hlavičkou a vždy, keď sme prišli z prechádzky, utekal rovno do tvojej izby."

„Hej, to si spomínal." No bola som konečne doma a mohli sme byť zas nepretržite spolu. Nabudúce už aj tak pôjde so mnou. Či už do Oregonu, alebo potom na Hawaii. Možno sa s jeho krásnou Florence spriatelia, čo by pri našich plánoch rozhodne nebolo na škodu.

„A to si ho prvotne ani nechcela." Ešteže sa moje názory a argumenty zmenili. Už som si bez toho klbka radosti nedokázala svoj život ani predstaviť. „Urobím ti niečo na raňajky? Niečo špeciálne?"

„Mám chuť na tvoje palacinky so škoricovými jablkami a horúcim čajom." Raňajky, ktoré mi nosil do postele stále, keď som bola chorá. Stál si za názorom, že práve jeho palacinky ma stále postavili na nohy behom niekoľkých dní. „Chce sa ti niečo také ukuchtiť?"

S úsmevom si zavesil ku dverám kožený kabát, odoberajúc sa rovno do kuchyne. „Pre teba aj nemožné." Poslal mi vzdušný bozk, skláňajúc sa ku skrinkám a vyberajúc odtiaľ misky s panvicou. „Tašky nechaj zatiaľ tu, nikomu nezavadzajú a pokojne bež hore."

„Kde spia hostia?"

„U Claire. Tam vraj bola najhostinnejšia atmosféra." Prevrátil pritom očami, čím sa mu podarilo ma znova rozosmiať. Nechala som ho teda majstrovať a s Orionom na rukách zamierila hore. Schody potichučky a veľmi príjemne vŕzgali pod mojimi krokmi, ktoré ma zaviedli až do veľmi dobre známej izby. Všetko bolo tak, ako som si spomínala. Moja mäkučká posteľ plná vankúšov, svetelné reťaze, strešné okno, či police plné kníh. Moje vlastné kráľovstvo.

Oriona som napokon položila na posteľ a zašla do kúpeľne. Po sedení na letisku a v lietadle, som mala chuť na riadnu sprchu. Horúcu, aby ma v studené jesenné ráno poriadne zahriala a pomohla tak mojim uboleným svalom. Opatrne som si predtým odmotala z ruky obväz, ohľadne ktorého mal otec cestou sem veľa otázok. Nejako som sa však vyhovorila na svoju nešikovnosť. Stále som si nespomínala, ako presne som sa zranila. V hlave mi vládla hustá hmla, zakrývajúca udalosti danej noci priveľmi dôkladne.

Hánky som ale mala veľmi škaredé. Zodratú kožu a rany pokryté hrubými chrastami zaschnutej krvi. Ako rany po cigaretách...len vo väčšom. Rany, ktoré by som si mohla znova doškriabať až do krvi, len aby som pocítila bolesť. Tá sa však dostavila aj vo chvíli, keď som sa posnažila prsty narovnať. Pomaly to však išlo, zlomené som našťastie nemala nič.

Pridlho som v sprche byť nechcela, no moje plány akosi nevyšli. Ako náhle mi na pokožku dopadli prvé kvapky, bolo to ako siedme nebo. Zmývala som zo seba obavy, ktoré mi posledné dni prebehli hlavou a všetko zlé, čo sa mi pokúšalo usadiť v mysli. Mala som od Neila odstup a mohla som len dúfať, že sa tak skoro ani nezmenší. Ešte som nebola pripravená sa mu postaviť a získať odpovede. Všetko bude časom. Prvé dni by som najradšej preležala v posteli a pred západom slnka sa potom vyšplhala hore na skaly. Chcela som fotiť známe prostredie a dovoliť svojim očiam pohľad na scenériu, ktorá mi stále dodala silu. Už od prvého dňa.

Dobré ráno, láska môjho života. Veľmi ma teší, že si v pohode dorazila domov. Určite je to skvelý pocit.

Pri podobných slovách sa nešlo nepousmiať. Aj toto bol jeden z dôvodov, pre ktorý som ho tak veľmi milovala. Vedel dať dokopy tak sladké slová, ak sa čo i len máličko posnažil. A dokonca ešte sladšie, keď trepal len tak od veci a nejako sa vo svojich myšlienkach zamotal.

Prečo si hore tak skoro?

Florence.

To jedno meno úplne stačilo. Keď mi však následne prišla fotka, všetko bolo ešte lepšie. Roderick na nej nevyzeral nešťastne ohľadne skorého budíčka. Usmieval sa od ucha k uchu, túliac si k sebe svoju prenádhernú fenku. Z podobných fotiek, ktorých mi poslal skutočne hojné množstvo, natoľko vyžarovalo ako veľmi mu toto celé prospieva. Celý žiaril šťastím a inak na tom nebola ani Florence. Hádam nebolo fotky, kde by sa k nemu netúlila a nemala pritom spokojný výraz. Tí dvaja sa skutočne našli.

Veľmi vám to spolu pristane.

Posteľ je ale stále moc prázdna.

Hmmm...kto by ju asi tak mohol vyplniť?

Nepoznáš nejakú rozkošnú zeleno okú Kanaďanku, ktorá veľmi rada fotí a číta...momentálne má hnedo-blond vlasy, nie je moc vysoká, nevie plávať a väčšinu času nosí čiernu? Ó a ešte...je veľmi, naozaj veľmi zamilovaná do svojho bláznivého surfera z krásneho ostrova?

Ak niekoho takého stretnem, dám ti určite vedieť.

Milujem ťa.

Milujem ťa.

Rovnako som však milovala pocit hrabania sa v skrini medzi oblečením. Občas, keď som na to mala náladu, robila som to skutočne s radosťou. Vytiahla som niekoľko kúskov, prezrela si ich, zaspomínala na ich kúpu a potom poputovali späť. Teraz som sa síce nezdržala pri tejto činnosti dlho, no niečo dobré sa mi podarilo vyhrabať. Moju veľkú mikinu s javorovým listom, v kanadsky červenej farbe a biele tepláky, ktoré som nevidela už dobrý polrok minimálne. Darmo som cítila v hlave zmätok. Chcela som si ich obliecť a nemať pritom pocit, že zrádzam svoje vlastné pravidlá.

„Pôjdeme sa najesť?" opýtala som sa s úsmevom Oriona, ktorý sa veselo povaľoval medzi vankúšmi. Jeho prekrásne čierne očká ma pozorne sledovali, nasledované tichučkým štekotom, sotva som k nemu priblížila. „Hm? Láska moja..." Opatrne som si ho vzala na ruky, bozkávajúc ho na ňufáčik a túliac si ho k sebe.

Spolu sme zamierili späť do kuchyne, no...niekto po schodoch zišiel skôr ako ja. A podľa váhy krokov, to mama nebola. Preto som hlavu z izby vystrčila najprv len preventívne, oboznamujúc sa so situáciou. Nikto ale nikde nebol, akurát z kuchyne sa ozvali nejaké hlasy. Jeden z nich patril dozaista otcovi, avšak ten druhý...ten som si nemala ku komu priradiť.

„Raňajky?" opýtal sa otec láskavo, pričom v jeho hlase ale nešiel prepočuť potláčaný odpor. „Alebo kávu?"

„Ja sa obslúžim sám," odvrkol jeho spoločník, vychádzajúc následne z kuchyne a pozastavujúc sa pri mojom kufri. Chvíľu si ho spýtavo obzeral, obracajúc následne hlavu ku schodom, na vrchole ktorých som postávala. „Dobré ráno, mladá dáma. Tak už si doma?"

„Dobré ráno," odvetila som, pozorne si prezerajúc starého otca. Vlani na pohrebe som si ho riadne neobzrela, nemala som na to silu. Sedatíva v žilách mi aj tak skresľovali spomienky na pohreb ako taký. „Nedávno sme prišli z letiska." Z detstva som si na neho absolútne nespomínala. Na jeho tvár pokrytú niekoľkými vráskami, na šedivé vlasy a jemne sivé oči, ani na jeho husté strnisko. Nespomínala som si, že bol skoro rovnako vysoký ako Austin. Akoby som stála pred cudzincom.

Namosúrene kývol bradou na kufor s batohom. „Uprac si tašky z dverí. Nech tam nezavadzajú."

„Poď sa najprv pekne najesť," zakričal mi otec z kuchyne, odkiaľ sa do domu už šírila vôňa škorice. „Tašky počkajú." S očami stále na starom otcovi, som zišla dole do kuchyne. Bolo mi ale nepríjemné, ako veľmi si ma prezerá a určite súdi každý jeden môj krok. Zjavne to vycítil aj Orion v mojom náručí, lebo hneď ako som ho položila, začal po ňom štekať.

Bez slova navyše som sa posadila za stôl, kde už stáli dva taniere. Pre mňa a pre otca, ktorý ich následne zaplnil palacinkami a jablkami v škorici. Skôr ale, akoby sme sa pustili do jedla, som vytiahla z vrecka mikini obväz a poprosila ho, nech mi previaže ruku. Na pár dní jej tak bude ešte lepšie. „Hlavne dýchaj a na nikoho nekrič, dobre?" opýtala som sa ho šeptom. „Hádky nepadnú dobre nikomu."

„Radšej by som si vypichol vidličkou oči, ako sa pozeral na nich."

„Máš priveľmi pekné oči," zatiahla som s nenúteným úsmevom, darujúc mu drobný bozk na líce. „Ďakujem za raňajky. Vyzerajú a voňajú neskutočne." S radosťou som sa do palaciniek pustila, čo prilákalo aj Oriona. Prosil dovtedy, kým som mu neutrhla kúsok z palacinky a on ju nezbaštil. Otec sa zasmial, dokonca ho ponúkol aj zo svojich raňajok, no starý otec nad nami znechutene ohrnul nosom a šiel si zaliať kávu.

„Thomas," vydýchol po chvíľke. Otca okamžite pri počutí jeho mena naplno ako strunu na gitare. „Čo tie fľaše alkoholu na stene v obývačke? Máš pocit, že ide o dekoráciu, ktorú by mali mať tvoje deti denne na očiach?"

„Nemám pocit, žeby tam niekomu prekážali," odpovedal napäto, pevne zvierajúc v rukách vidličku. „Vám nedajbože prekážajú?" Nespomínala som si ani na fakt, že otec im vykal. No pri takýchto vzťahoch sa asi nebolo čomu čudovať.

Zamračene si pošúchal bradu, prezerajúc si nás pri stole. „Vystavuješ si ich tu ako prvotriedny alkoholik."

„Viete čo? Deti mi ten alkohol dokonca k sviatkom samé kupujú...podporujú môj alkoholizmus." Napichla som si na vidličku kúsok jablka, no do úst som ho nevložila. „Však, Clara?" Skoro neviditeľne som pokývala hlavou, odtrhávajúc ďalší kúsok palacinky a podávajúc ju Orionovi.

Napätie medzi nimi dvoma sa dalo doslova cítiť, až ma prešla chuť do jedla. Len som vidličkou posúvala kúsky jabĺk a palacinky po tanieri, kým starý otec škaredo pozeral po otcovi. Ten sa však snažil nerušene dojesť raňajky, hoci nasrdený výraz neskryl. Záchranou boli zjavne kroky, ktoré sa rozozneli na schodoch. „Clara!" zvolala mama okamžite, keď sa objavila v kuchyni.

„Maminka..." V momente som vyskočila od stola, objímajúc ju okolo krku. „Veľmi si mi chýbala." Pobozkala som ju na obe líca, dávajúc do objatia všetku možnú lásku. Tak hrozne rada som ju videla.

„Aj ty mne," zašepkala, hľadiac ma po vlasoch a tisnúc si ma k sebe celou silou.

Počula som za chrbtom odsunutie stoličky, následne cítiac na pleci otcove ruky. „Lásky moje, krásny pohľad je na vás." Obe nás pobozkal do vlasov, následne bozkávajúc mamu na pery a želajúc jej dobré ráno. „Palacinky?" opýtal sa jej sladko.

„Od teba vždy."

Mama by sa bola odo mňa odtiahla, no ja som ju z objatia nepúšťala. „Nie tak rýchlo!" napomenula som ich oboch. „Ešte sa chvíľu objímajme. Chýbali ste mi a troška rozmaznávania by som teraz prijala." Obaja sa nad mojimi slovami zasmiali, čo bol hádam ten najkrajší zvuk na celom svete. Prejav radosti mojich rodičov nad mojim návratom, ktorého sa našťastie dočkali. Zas ma mali doma a mohli si líhať v noci bez strachu, že netušia čo je so mnou. Lebo telefón toho znesie veľa. Tam som im mohla tvrdiť skutočne všetko.

„Thomas," oslovil ho starý otec znova. Až som cítila, ako ho od hnevu myklo. „Kde máte cukor do kávy?"

„Tam, kde bol aj včera," zasyčal. „Za noc mu hádam nohy nenarástli a nepremiestnil sa." Radšej znova pobozkal mamu a potom naše objatie skončil. Vrátil sa späť ku stolu a akoby sa nič nedialo, pokračoval v raňajkách.

„Christina, prosím ťa, vychovaj si toho manžela!" skríkol zrazu starý otec, až nás obe myklo. Pozrela som ku stolu na svoje raňajky, no tu som ich už zjesť nechcela. Ak, jedine hore v izbe kde by som mala pokoj. „Zaslúžim si, aby ku mne takto hovoril?" Dlaňami buchol do kuchynskej linky, až nadskočila šálka do ktorej si chcel zaliať kávu.

„Ocko, dobre vieš, kde ten cukor nájdeš. Nerobte si nervy hneď od rána," odvetila mama, sadajúc si k stolu. Mala podstrihnuté vlasy a dokonca zafarbené na krásnu čokoládovú farbu, no...ani tieto zmeny neodviedli pozornosť od kruhov pod očami a unaveného výrazu, hoci iba nedávno vstala. Otec zjavne urobil dobre, že ju nechal ráno doma a na letisko prišiel sám.

„Pôjdem hore. Roderick si bude určite chcieť pred prácou zavolať."

„Nedoješ?" spýtal sa otec prekvapene. Ospravedlňujúco som však len pokývala hlavou, darovala mu maličký úsmev a potom sa s Orionom v pätách pobrala späť do izby. Našťastie sa mi podarilo zavrieť za sebou skôr, akoby sa objavila aj posledná osoba osadenstva.

Chceš telefonovať?

Zbytočná otázka. Sotva si správu prečítal, už mi v ruke aj zvonil telefón a nešlo o nikoho iného, ako práve o neho. „Že sa vôbec pýtaš. Kedy som s tebou nechcel telefonovať?"

„Priznávam, zväčša odmietam ja," odvetila som, hľadajúc si najpohodlnejšie miesto na posteli medzi kopou vankúšov. „Ideš dnes do práce?"

„Dnes nie. Zajtra."

„Tak som práve oklamala otca." No bola by som schopná povedať zjavne aj nemožné, len aby som sa odtiaľ dostala. Nestála som o dusnú atmosféru, ktorá zjavne aj tak pretrvá celý deň. Lepšie povedané celú ich návštevu. „Prišli starí rodičia z maminej strany. Doma je dusno ako hádam nikdy."

„Nemáte sa moc v láske?"

„Neboli u nás odkedy som mala štyri roky," objasnila som mu, načahujúc ruku k Orionovi. Ten sa pozornosti samozrejme veľmi tešil. „S otcom nikdy nevychádzali a skutočne je to cítiť na každom slove. Som doma dve hodiny aj s cestou a už sa to nedá vydržať." Aj tak som nemala ani poňatia čo so sebou, nieto ešte keď to doma takto vrelo a ešte aj bude. „Nedokážem si predstaviť ako to tu s nimi vydržím."

„Pomohlo by, kedy tam som?"

Pousmiala som sa, dvíhajúc ľavú ruku do vzduchu, aby som ju mala pred očami. Tetovania alebo prsteň...všetky tieto drobnosti mi ho denne pripomínali. „Mám pocit, žeby to nedopadlo moc dobre. Zobrali by si na mušku aj teba," odpovedala som napokon. Až priveľmi živo som si dokázala predstaviť, ako by to tu vyzeralo. Zjavne by som tiež dostala lekcie ohľadne životného partnera, hoci nás k sebe priveľmi oficiálne ešte nič neviazalo.

„Čo ten tvoj oddych v nemocnici? Všetko v poriadku?" Až priveľmi rýchlo zmenil tému, ale toto boli zjavne veci, ktoré ho skutočne zaujímali. Odvtedy sme spolu poriadne ani nekomunikovali. Mala som akosi plné ruky práce s mlátením do náhrobku a zabúdania udalostí celej jednej noci. „Clara?"

„Hej, v pohode. Nemusíš sa báť."

„A čo sa vlastne stalo?" Všetko a vôbec nič dokopy.

„Troška som sa bližšie zoznámila s podlahou. Únava, stres...a podobné veci..." Napríklad zjavenie človeka, ktorý mal byť už vyše pol roka po smrti. To s človekom dokáže zamávať v hocijakej situácii. „No všetko je v poriadku. Už ten večer som spala u dvojičiek." Podľa oficiálnej verzie. Im sme povedali, že sme sa boli povoziť, lebo mi nebolo vo vnútri dobre a Brooke zas vedela, kde som skutočne bola. Iba ja som mala stále totálne okno a skutočnosť mi unikala pomedzi prsty.

V decembri mu to budem musieť povedať, nech by sa dialo čokoľvek. Nenávidela som klamstvá, hlavne ak išlo o neho. No predsa...pri pohľade do jeho očí...bolo ťažké mu všetko povedať. Úplne všetko. Skutočný dôvod, pre ktorý som odišla z Oregonu a rozišla sa s ním. Už vtedy ho téma samovraždy na smrť desila. Čo ešte keby mu poviem, ako blízko som k smrti bola? Akú kontrolu som nad ňou v tej chvíli mala?

„Dúfam, že si doma dopraješ konečne oddych. Nabehala si sa posledný mesiac až-až."

„Veľkú zásluhu máš na tom aj ty, drahý Roderick," zatiahla som pobavene, otáčajúc hlavu ku dverám. Dozaista som spoza nich počula kroky, pričom ale debata znela stále zdola. Zjavne sa k nim teda pridal aj štvrtý člen. „No bolo to absolútne úžasné." Videla som toľko krásnych vecí a cítila niečo, čo ešte nikdy. Tak hrozne veľkú slobodu, ako nikdy predtým. Ešte ani doma na skalách. Tam som bola zrazu vonku, vo veľkom svete a nemalo sa mi čo postaviť do cesty. Ani moja diagnóza. „Milujem ťa."

„Krásne slová," odvetil po chvíľke ticha. „Však?" Potichu som sa zasmiala, znova otáčajúc hlavu k Orionovi. Nemalo cenu hádať, čo sa deje dole. A ani som o to nestála. Netúžila som byť súčasťou žiadnej z ich debát. „Aj ja ťa milujem. Veľmi ťa milujem," povedal zasnene. Úplne živo som si dokázala pritom predstaviť jeho žiarivý úsmev a oči modré ako oceán samotný. Ako oceán, ktorý vo svojej zmenšenej podobe postával na mojom nočnom stolíku. Aj tu doma som ho stále chcela mať po ruke.

„No myslel som svoje slová vážne. Oddychuj pár dní."

„Nemám chuť ostávať v dome, ver mi."

„Nechceš zas skončiť v nemocnici, že?" Nie, to som nechcela. Nie, ak by to znamenalo ďalšie ihly pod kožou, ktorých zavádzanie by bolelo ako hrom. Keď už ku mne nedokázala byť nežná ani vlastná sestra, ako som to mohla čakať od úplne cudzieho človeka?

Po chvíľke mlčania som napokon odvetila. „Nič sa mi nestane, nemaj strach. Viem si dávať pozor." Každý pod tými slovami rozumel niečo iné, ale v konečnom dôsledku... „Musím ísť. Počujeme sa večer." Priveľmi ma to ťahalo von. Na skaly, do lesov...proste na vzduch. Niekam mimo dom, kde rozhodne nebolo natoľko príjemne, ako som dúfala a chcela. „Dávaj na seba pozor."

„Pre teba tie slová platia trojnásobne."

„Maj sa." S úsmevom som zložila, bozkávajúc následne Oriona na hlavičku. Lákalo ma to von, veľmi som chcela ísť na známe miesta, ale...zrazu tu nebola ani štipka záujmu. Musela by som zísť dole a prejsť popred kuchyňu, kde bolo priveľa spoločnosti. Navyše aj zrkadlovku som mala v batohu a keby sa v ňom hrabem, pritiahla by som na seba všetku pozornosť.

Radšej som si teda ľahla a zapozerala sa do stropu. Bol taký príjemne známy. Skúmala som ho počas mnohých nocí, keď spánok proste neprichádzal do úvahy. Buď od pocitu nekonečnej prázdnoty, ktorá sa ma snažila do príchodu nového dňa zabiť. Alebo od priveľkého množstva energie, ktorá mi spať jednoducho nedovolila. Našťastie tomu teraz tak ale nebolo. V hlave som mala dostatočný pokoj, aby som sa všetkému otočila chrbtom a proste zavrela oči. Nezaujímali ma reči dole v kuchyni, ani Neil sám o sebe. Len spánok, ktorý sa ma pevne držal celý zvyšok dňa, až do skorých ranných hodín nasledujúceho dňa.

***

Von som sa pohla až po dvoch dňoch. Dvoch celých dňoch, ktoré som preležala v posteli a komunikovala so svetom jedine pomocou mobilu a internetového pripojenia. Písala som si s priateľmi, ubezpečovala ich, že som v poriadku a tak ďalej. Utriasla som svoj vzťah s Maximom, ktorý sa však zdal priveľmi zdržanlivý. Odpisoval iba krátko, akoby to robil len z povinnosti a nie z radosti, že sa opäť bavíme. Dnes večer ale mal ísť za pánom Morissonom, čo som plánovala využiť. Chcela som s ním večer prebrať, čo mu povedal a ako sa dohodli na ďalšom postupe. Lebo nech už to medzi nami bolo akékoľvek napäté, sľúbil, že ma bude informovať.

Starým rodičom som sa vyhýbala, ako čert krížu. Priveľmi som dole nechodila, hlavne keď som ich počula. Nechala som rodičov, aby mi nosili jedlo do izby, nech sa vyhnem dráme. V ich očiach to muselo vyzerať maximálne nevychovane, no...čo som mala robiť? Po dlhých hodinách strávených medzi štyrmi stenami, sa môj stav nezlepšoval. Stále som netušila, čo sa so mnou bude diať. Či sa zahalím do čiernej a budem celé dni len ležať a plakať, alebo či prevezmem vládu nad celučkým svetom. Nedúfala som, že všetko zostane takéto neutrálne.

A rozhodne nie dnes, keď rodičia odišli do práce a ja som mala zostať doma sama, iba so starými rodičmi. Nedokázala som na to ani pomyslieť. Keď som s nimi aj hovorila, mala som chuť sa prepadnúť pod zem. Videla som ich, ako povýšenecky na mňa pozerajú a ako pozorne počúvajú všetky moje slová, aby potom mohli na niektoré nadviazať. Doslova ma vypočúvali ohľadne vysokej školy, mojich ďalších plánoch do života, priateľov...priateľa. Veľmi som sa chcela osobným témam vyhnúť, nedať im ani jediný podnet, aby ma začali podozrievať, no chvíľami som možno zlyhávala. Možno som im dávala až priveľa indícií, aby odhalili naše tajomstvo. Moje tajomstvo.

Veľmi skoro ráno som sa teda zbalila, do batoha som si nabalila niečo na jedenie, vodu, zrkadlovku a niečo na čítanie. Rodičom som nechala odkaz, že sa vrátim až neskoro večer. Keď už budú doma z práce. Mala som chuť túlať sa po vonku celučký deň, aj keby má nastať koniec sveta. Lepšie, akoby ma mal niekto vypočúvať a navážať sa do každého môjho slova. Vonku som bola slobodná, zodpovedná jedine za seba a za Oriona, ktorý si cupital po mojom boku, alebo som ho nosila na rukách.

Najprv som sa prechádzala len v lesoch. Kochala som sa stromami a prírodou chystajúcou sa na príchod jesene. Lebo nech som vkročila kamkoľvek, všetko bolo prenádherné. Ako z iného sveta, ktorý mi ponúkol len tie najkrajšie možnosti na fotky. Urobila som ich hojné množstvo, niektoré z nich určite poputujú aj na blog spolu s článkom buď o príchode jesene, alebo mojom návrate domov. Zostávalo mi z ciest dopísať už len jeden posledný článok a potom sa budem môcť znova venovať každodennému životu. Životu, ktorý dnes pozostával z popadaných listov, voňavého ihličia, chladivých tieňov stromov a iba tých najkrajších výhľadov.

A následne z pohľadu na brány cintorína, ktorému sa mi nepodarilo vyhnúť. Celý deň som sa od tohto miesta snažila držať čo najďalej, zašla som hocikam inam, len nie sem. Dokonca som sa prešla po moste, na ktorom sme v Neilov v tú noc ležali. Autá ma rýchlo míňali, zatiaľ čo ja som kráčala po krajnici a kochala sa okolím. Horami naproti, ktoré som poznala odmalička. Ktorých vrcholy aj teraz pokrývala vrstva snehu. Snehu, ktorý čoskoro príde aj sem. Zasype ulice, všetko pochová pod svojou chladivou prikrývkou a počas nocí nastolí pokoj, aký počas iných častí roka nevládne.

Dnes bol ale celý cintorín pochovaný akurát tak pod hŕbou listou. Už od rána sa mesto schovávalo v tenkom opare hmly, ktorá vlievala chlad a vlhkosť do vzduchu. Zároveň však vytvárala opar neznáma, ktorý robil cintorín ešte tajomnejším a strašidelnejším. Minula som cestou niekoľko ľudí, nik však ku mne zrak nezdvihol. Nezaujímalo ich, prečo som prišla, prečo sa tu dnes motám s batohom na chrbte a psíkom pri nohách. Sama som chvíľami netušila, čo tu chcem.

Až keď...až keď som už bola na mieste. Keď som očami behala po písmenkách na náhrobku, ktorý som bohužiaľ poznala. Čítala som na ňom bratovo meno, dátum jeho narodenia a smrti. Čísla, ktoré nepredstavovali v tej chvíli absolútne nič. Neboli dostatočnou reprezentáciou jeho života. Toho všetkého, čím bol. Čo zažil. Čo mi povedal a...čo som povedala ja jemu.

„Poď sem," povedala som Orionovi, skladajúc si batoh z chrbta. Odložila som si do neho zrkadlovku a následne doň vložila aj Oriona. Už sa po mojom boku vliekol pomerne ospalo a dúfala som, že v teple batohu zaspí a nebude mi to tu pobehovať hore-dole. „Pokojne si pospi. Dnes sme toho nabehli dosť." Pomerne silnú únavu som pociťovala aj ja sama. Po preležaných dňoch bol nezvyk byť tak dlho na nohách a stále niečo robiť.

Mala som ale dosť síl na to, aby som zhodila z hrobu suché kytice. Ležali tam až dve. Žlté ruže, ktoré určite priniesla mama a...niekoľko slnečníc. Kytica, akú som dostala raz aj ja. Kytica... Kytica s lístočkom. Slnečnice, ktoré som videla kupovať toho chalana s potetovanými rukami. Ktorý mi jednu len tak dal a keď som sa ho spýtala, či sa poznáme, odpovedal, že možno áno. Musel to byť Neil. Neexistovalo, aby boli od niekoho iného. Nie, keď som teraz mala dôvod veriť, že tie tetovania patrili jemu. Akurát sa mi vtedy ešte bál ukázať svoju identitu. Kvôli tomu mal väčšinu rúk zakrytých, šiltovku na hlave a slnečné okuliare. Aby som ho nespoznala ani náhodou.

Batoh som si nechala pred hrobom, mieriac s kyticami k veľkému kontajneru, ktorý bol plný rovnako zvädnutých kvetov či pohrebných vencov, odhodených z čerstvého hrobu. Ten hrob však našťastie nebol nikde v dohľadnej vzdialenosti. Nemusela som sa dívať na čerstvý nános zeme, pod ktorým sa skrývala rakva smútiacej rodiny. Všetky hroby tu už boli zapečatené.

„Tak som opäť tu," dostala som zo seba potichu. So založenými rukami vo vreckách, som zaujala miesto vedľa svojho batoha a oči upriamila pred seba. Musela som sa dívať. Vidieť následky svojho konania, svojich slov. „Viem, bola som preč dlho. No posledný mesiac sa môj život akosi úplne postavil na hlavu a ja doteraz neviem, kde je sever." Zahryzla som si do spodnej pery, zvierajúc ruky v päsť. Prečo som sa nedokázala tešiť z niečoho, po čom som tak veľmi túžila? Po stave, kde mi nepadalo všetko na hlavu a kde som sa nesnažila predbehnúť rýchlosť svetla. „Začiatkom roka som ti hovorila, ako veľmi dúfam, že sa čoskoro neuvidíme. Že ťa nebudem nasledovať, no...niekedy..."

Myklo ma, keď priveľmi blízko zašušťalo lístie. „Niekedy premýšľaš, aké by to bolo?" Zima bola už aj tak, nieto ešte pri počutí jeho hlas. Ten mi v momente zoslal dole chrbticou tak odporný pocit, až by som bola najradšej vracala. „Keby sa ho pokúsiš nasledovať, odpútať sa od tohto života a byť slobodná?"

„Len pre tvoju informáciu...pokúsila som sa. Sedela som pri tvojom hrobe a držala na jazyku tabletky, z ktorých som nedávno predtým skončila v nemocnici." Ani som sa neráčila k nemu otočiť. Veľmi, veľmi som chcela vidieť jeho tvár, jeho oči. Môj odpor k nemu ale bol zjavne priveľmi silný. Radšej som sa dívala na bratov hrob, ako na jeho vraha. „Stačilo tabletky prehltnúť a nebola by som tu. Nemal by si za kým grandiózne prísť a ukázať, že si oklamal smrť samotnú. A vieš prečo by to tak bolo?" Zhlboka som sa nadýchla chladného podvečerného vzduchu, z ktorého ma páli hrdlo aj nos. „Lebo si sa údajne zabil. Presne tak. Boli to správy o tvojej smrti, ktoré ma vykoľajili natoľko, aby som sa pokúsila o samovraždu. Keby v tú noc zomriem, moja krv by bola na tvojich rukách."

„Nechceš si ma pred robením takýchto záverov vypočuť? Poznať dôvody, kvôli ktorým som takto konal?"

„Malo by ma to zaujímať?" Znova urobil niekoľko krokov ku mne. No okrem šušťania listov nebolo počuť naokolo nič iné. Akoby sme zostali odrezaní od zvyšku sveta. Orion zaspal, ľudia zjavne odišli a hluk z cesty sem nedoliehal. Mŕtvi si tak budú môcť nerušene vypočuť všetko, čo si tu my dvaja dnes povieme. Všetku špinu, ktorú jeden na druhého hodíme.

Keď sa jeho ruky veľmi opatrne dotkli mojich pliec, striaslo ma. Urobila som krok vpred, stále zostávajúc k nemu chrbtom. Nesmela som...nesmela som sa otočiť. Slová by potom boleli ešte viac. „Ty si možno povieš, že to bol stupídny pokus o útek. Nejaká zásterka, hlúpa hra."

„A nebolo tomu tak?" opýtala som sa zhnusene. „Oklamal si ma hoci si vedel, nakoľko zle mi posledné dni bolo. Napriek témam, o ktorých sme spolu hovorili. Napriek tomu, že tebe som po tých rokoch ako jedinému povedala, čo ma dostalo až sem, čo je mojou najväčšou slabosťou a stále otvorenou ranou."

„Nikdy som tvoje slová nebral na ľahkú váhu. A teba takisto nie. Ja som toto nerobil s úsmevom na tvári, ver mi." Neveriacky som pokývala hlavou, zakladajúc si ruky na hrudi. Ako som mu mala veriť? Po tom všetko čo urobil, čo povedal... Dôvera existovať proste nemohla. Nie v tom momente. Nie medzi nami doma. „Musel som za svojim starým životom urobiť finálnu bodku. Nechať za sebou všetko..."

„Aj mňa, čo?" Určite počul, ako sa mi lámal hlas, ako som v ňom potláčala miešaninu agresivity a čistého zúfalstva. Žilami mi pritom kolovalo toľko bolesti, až som chcela vrieskať doslova z plných pľúc. Len aby som si nejako pomohla. „Chcel si zabudnúť. Začať nový život."

„Chcel som zabudnúť," priznal potichu. „No nie na teba. Na teba som myslel každý jeden deň, odkedy som ti v ten večer zavrel dvere pred nosom. Dúfal som...prosil som, aby si bola v poriadku. Nažive a možno aj...možno aj šťastná. Aby si ma neoplakávala viac, ako možno deň či dva."

„Nesnaž sa teraz urobiť zo seba obeť, prosím ťa, nerob to." Mal toľko odvahy, aby sa ma dotkol znova. Teraz to ale nebolo jemné ako predtým. Teraz som pocítila zovretie jeho prstov na ramene až priveľmi silno, ako si ma prudko otočil k sebe. Tvrdo som narazila do jeho hrude, stále držiac sklonenú hlavu. „Pusti ma!" zasyčala som. On mi však rovnako drsne uchopil bradu, dvíhajúc mi hlavu. Aj by som už bola pomaly zabudla, aký bol v skutočnosti vysoký. Vyšší, ako Roderick. „Vrana!" zvrieskla som.

„Nie!" precedil pomedzi zuby, prebodávajúc ma svojim ľadovým pohľadom. Jeho oči som zrazu videla rovnako jasne, ako v svojich spomienkach. Boli dokonalou kópiu a nefalšovaným originálom v jednom. „Už nikdy ma tak neoslov. Nie som žiadna Vrana. Nie pre teba."

„A kto si?! Neil Sebastian Ramos? Ten Neil Sebastian Ramos, ktorý má ležať pochovaný na oregonskom cintoríne, kde skončil po predávkovaní liekmi? Kam ho pochoval jeho bratranec?" Neverila som, že po sebe kričíme. Že sa nedokážeme baviť normálne, hlavne na takomto tichom a posvätnom mieste. „Ako si mohol? Ako?" Pozorne som skúmala jeho tvár. Každú jeho črtu. Oči, nos, pery...jeho prekliate pery, ktoré som cítila na svojom krku. Jeho vlasy, ktoré zas nadobudli svoj typický čierny odtieň. Jeho bledú...až priveľmi bledú pokožku.

Párkrát sa zhlboka nadýchol, až potom opäť prehovoril: „Bola to šanca, ako sa dostať z minulosti. Ako prelomiť bariéry, ktoré ma tam držali." Nie, toto mi nemohlo stačiť. Bolo toho málo. Málo dôvodov, málo vysvetlenia. „Zabil som človeka, ktorý skutočne stál za smrťou tvojho brata. Muža, ktorý mi znásilnil sestru a kvôli ktorému ma opustila. Zabil som démona, ktorý ovládal môj život."

„Takže si Andyho krv vymenil za nejakú inú?"

„Nebol som tým, za koho si ma mala." Stále ma držal za bradu, aby som mu hľadela do tváre. Akoby jeho previnilý pohľad mal stačiť k tomu, aby som zabudla. „V celej hre, som bol len pešiak. Konajúci podľa slov kráľa, ktorý sa nás nebál obetovať, ak sme nepočúvli jeho príkazy. Keď som dával Andymu ten kokaín, chránil som sám seba. Chránil som svoju sestru."

„Nakoniec zistím, že som o tebe nikdy ani nič nevedela?"

„Bolo to takto ľahšie." Áno, asi áno. Bolo to ľahšie, lebo mi takto dal dôvod, aby som sa hnevala ešte viac. Aby som ho päsťami buchla do hrude, nech mi dá pokoj a prace sa odo mňa. Aby som sa mu vytrhla zo zovretia a pri cúvaní zakopla o svoj batoh. „Clara..."

„Tebe to nedochádza," precedila som pomedzi zuby. „Ja...ja som si kvôli tebe skoro vzala život, zatiaľ čo ty si naháňal svojho kráľa a potom spokojne žil ďalej. Mohla som byť už mŕtva, lebo som si tak slepo myslela, že s tebou na druhej strane mi bude lepšie, ako tu s mojou rodinou a priateľmi. Bez chlapca, ktorého milujem."

„Roderick..."

Hnusne som mu zagánila do tváre, len aby si tie slová plne uvedomil. „Sme stále spolu a milujeme sa. Takže ak si si robil nádeje, môžeš ich rovno hodiť do koša. Aj s tvojimi slovami o tom, že ma ľúbiš." Nikdy som mu nemala veriť. Nemohol to myslieť vážne. Nie, ak dokázal urobiť niečo ako toto. Ak mi dokázal toľkoto klamať, v tak vážnej veci. „Choď späť tam, kde si bol aj doteraz. Nechcem ťa vo svojom živote. Svoju šancu si premárnil."

„Všetko, čo som robil...úplne všetko, bolo pre dve ženy, ktoré milujem do dnešného dňa. Pre moju sestru a pre teba. Každá kvapka krvi, mojej či toho hajzla, bola preliate za vás dve. Aby som nejako odčinil bolesť, ktorú ste kvôli mne a Russelovi prežili."

„Nikdy som po tebe takéto obety nechcela. Chcela som teba." Pošúchala som si boľavú ruku, pomaly sa stavajúc späť na nohy.

Hrdlo mi zvieral tak silný pocit hnevu, no zároveň sa mi tisli slzy do očí. Tak skurvene bolelo, vidieť ho stáť rovno predo mnou. Ako so skleslými plecami pozerá dole na mňa, ako mu oči zaplavuje niečo neznáme. Strach zmiešaný s niečím, čo nešlo len tak pomenovať. „Keby od začiatku vieš, ako to bolo...kto mu ten kokaín dal, už  by si bola mŕtva. Nenechal by ťa na pokoji."

„Tak si sa na veľkého bossa zahral ty. Vzal si tú úlohu s noblesou a pokúsila si sa ma vtedy na cintoríne ohúriť skutočnosťami, ako veľmi si jeho smrť nevyčítaš. Ako je ti to jedno, lebo môj brat si to podľa teba zaslúžil."

„Klamal som."

„Ja viem. Vedela som to už aj vtedy." Oprášila som si nohavice od špiny, pripravená schmatnúť batoh a odísť. Nechať ho tu, nech postáva nad hrobom, ktorému zohnal majiteľa a trvalého obyvateľa. „Sám si mi to hovoril. Ako si nikdy nechcel, aby sa to natoľko vyhrotilo. No bol si zbabelec. Nepomohol si mu, ale hodil ho žralokovi ako návnadu, pričom krvácať si krvácal ty."

„Bola by si radšej, keby v hrobe ležím ja, však?" Ten spôsob, akým mu preskočil hlas. Ako zaťal ruky v päsť a zaťal sánku, keď sa mu po tvári rozliala grimasa plná bolesti.

„Nenúť ma, aby som odpovedala." V tej chvíli mi nebolo jasné, čo by bolo správne. Odpovedať kladne, alebo sa stále držať verzie, že jeho existencia v mojom živote bola v tej dobe nevyhnutná. Obe možnosti mali svoje chyby, neboli tak úplne pravdivé. „Ako si vedel, kde ma nájdeš? Myslím Oregon, nie teraz."

„Chodil som za tvojou mamou a občas sme sa zarozprávali. Nenápadne sa mi z nej stále podarilo dostať niečo o tebe."

„Takže vtedy si to bol tiež ty...keď si mi dával slnečnicu." So sklonenou hlavou prikývol. Neuniklo mi ale, nakoľko sa trápil už len s maličkosťou, akou bolo dýchanie, nieto ešte rozprávanie.

„Ja som ti poslal aj tú veľkú kyticu ruží, sotva si prišla domov," dodal, pričom sa mu kútiky úst zodvihli do maličkého úsmevu. Škoda, že mne tu do smiechu nebolo absolútne nič. Žiadny jeho čin. „Iné som pre teba urobiť nemohol. Čo som o tebe vedel, bolo čisto vďaka tvojej mame."

„Že ti nebolo odporné ju do tejto hry zaťahovať. Zabil si jej syna, svojimi odpornými klamstvami skoro aj dcéru a ešte...ešte si mal tú drzosť chodiť za ňou a vypytovať sa, ako sa mám a kde som. Nebolo ti to ani troška trápne?" Opäť urobil mojim smerom pár veľmi opatrných krokov. Hlavu však našťastie nechával sklonenú. „Nechoď ku mne!" sykla som. Čím viac priestoru bolo medzi nami, tým lepšie.

Neil si to však zjavne nemyslel. Nie, keď sa pomaly načiahol k mojej obviazanej ruke a vzal ma za ňu. Jeho chladné prsty sa mi obtreli o pokožku, vysielajúc mi to tela rovnaký podnet, ako vtedy v kvetinárstve. Keď bol pre moje oči ešte len cudzinec, no pri dotyku som cítila niečo, čo mi prišlo až priveľmi známe. „Konečne som všetko uzavrel. Minulosť je minulosť, s drogami ma už nič nespája."

„Mám ti pogratulovať?" Moja otázka vyznela oveľa hlasnejšie, ako som plánovala. Oveľa hlasnejšie, akoby sa na takomto mieste patrilo.

„Prečo nechceš pochopiť moje dôvody? Nič z tohto som neurobil, aby som ti ublížil. Len aby som sa oslobodil, aby si v mojej spoločnosti nebola v ohrození. Keby sa Russel dozvie, že sme sa stýkali, pokojne si mohla dopadnúť ako moja sestra. Zmlátil by ťa, znásilnil...to by si vážne chcela?"

„Ja som v prvom rade chcela, aby si bol ku mne úprimný. V dobe keď si odišiel, som oporu potrebovala najviac za celý svoj život. Ešte nikdy som na tom nebola až tak zle, no ty...ty si to videl, hovorili sme spolu o tom a predsa ti nič nebránilo, aby si ma oklamal a šiel si plniť svoje plány. Nezaujímalo ťa, či ma po ich dokončení ešte niekedy uvidíš živú, alebo či prídeš už len na môj hrob. Lebo keby áno, neurobil by si to. Zostal by si pri mne a pomohol mi." Za tých pár stretnutí som mu dovolila vidieť vo mne oveľa viac, ako komukoľvek predtým. Možno v niektorých smeroch viac, ako svojmu psychiatrovi. Všetko som vsadila na jeho prítomnosť a ochotu počúvať. „Myslela som si, že to niečo, čo medzi začalo vznikať, niečo znamenalo aj pre teba. Že som nebola iba niekto, kto vyplní tvoj voľný čas."

„Nebola si, to veľmi dobre vieš." Pokývala som hlavou. V tej dobe som to možno vedela. Tá stará Clara to možno vedela. Ale nie ja. Nie to dievča, ktoré v tú noc odišli z cintorína. „Keď som ležal v truhle, zabíja Russela, dával sa dokopy v nemocnici...stále som na teba myslel. Na druhú šancu, ktorú mi zjavne už nikdy nedáš."

„Myslel si dobre." Veľmi necitlivo som si vytrhla ruku, až to zabolelo. Bolesť však nebola väčšia od tej, s ktorou som zodvihla batoh. Orion v ňom ešte stále spokojne spal, preto som si ho nedala na chrbát, ale dopredu, aby som vedela na neho dávať cestou pozor. „Nemyslím si, žeby sme sa mi dvaja ešte mali stretnúť. Pokračuj v hraní sa na mŕtveho. To ti išlo skvele."

„Čochvíľa to možno nebudem musieť hrať," povedal zvýšeným hlasom, zjavne aby som ho počula aj napriek šuchotaniu lístia pod mojimi nohami. Možno chcel, aby som sa otočila späť a spýtala sa, ako to myslel. Mňa však úplne ovládol pocit, že ak by som sa otočila, v momente by som sa ocitla na zemi. Nohy ma zrazu sotva vládali udržať. „Možno sme sa dnes videli naposledy."

„Možno by to tak bolo lepšie!" zvrieskla som späť, predsa len riskujúc pohľad ponad plece. „Možno...možno by bolo lepšie, ak by si sa nikdy ani nevrátil. Nemal si sa mi znova ukazovať na oči." No bolo to skutočne tak? Želala som si, aby zostal rovnako mŕtvy, ako pre mňa bol uplynulé mesiace? Alebo mi len hnev nedovolil cítiť úľavu a možno aj radosť z jeho návratu?

„Dávaj si na seba pozor." Tak znela jeho jediná odpoveď. Následne si založil ruky do vreciek a vydal sa odchod. Keď však prechádzal okolo mňa a mieril k bráne, všimla som si, ako ťažko sa mu chodí. Ako doslova nevládze klásť jednu nohu za druhou. No nešla som za ním. Neponúkla som mu podporu a rozhodne som za ním už žiadnu odpoveď nezakričala. Nechala som ho odísť, aj so všetkými jeho klamstvami.

So zaslzenými očami som sa naposledy pozrela na bratov hrob skôr, akoby som sa aj ja vydala na odchod. Nemalo cenu tu viac zostávať. Zrazu som absolútne nemala chuť stráviť s bratom nejaký čas. Bola mi príšerná zima, takže cesta domov bola jediná možnosť, ktorá tu ešte bola. Rodičia doma síce ešte nebudú, ale možno sa mi podarí prekĺznuť do izby bez toho, aby ma niekto videl.

To bol ale pôvodný plán. Kým som sa vôbec dostala do normálnej vzdialenosti od domu, mi prišlo neskutočne zle. Dusila som v sebe krik, plač a všetko podobné. Emócie, ktoré sa proste na verejnosti nepatrí len tak prejaviť. Rukou som si zakrývala ústa, len aby som nezačala vrieskať od bolesti, ktorá ma vo vnútri trhala na maličké kúsky. Ktorá sa mi doslova zabodávala do srdca, ako ostrie noža.

A keďže auto rodičov pred domom nebolo, nešla som dnu ani ja. Neprinútila ma k tomu ani zima, ktorá bola stále väčšia a ktorú podporoval aj vietor, nesúci vzduchom opadané listy. Proste som sa na verande posadila do rohu, oprela sa o stenu nášho domu, batoh si zložila do lona a vybrala z neho Oriona. Stále napoly spal, no zjavne sa mu veľmi páčilo, ako som si ho pritúlila k sebe a hladkala ho, kým mi po lícach začali stekať prvé slzy. Netrvalo napokon ani dlho, kým sa ku mne pridala aj obloha samotná. Kým mi ukázala, akou silou dokáže plakať ona, máčajúc všetky miesta na ktorých som dnes bola, vrátane toho nešťastného cintorína. 

Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro