-Maxim-

Pokojne mi napíš, že som slaboch, idiot, zbabelec...a všetko podobné. Som, to priznávam. No nikdy som nebol klamárom, ak ti náhodou napadlo aj toto slovíčku. Od začiatku som to s tebou myslel vážne a stále to vážne aj myslím. Chcem, aby si bola každý deň súčasťou môjho života, aby si stála po moju boku spôsobom, akým som to nikdy nikomu nedovolil. No nemôžeš momentálne po mne chcieť, aby som sa ti len tak zveril. Stojím proti niečomu, čo ma pomaly pripravuje o rozum, no nie som schopný s tebou o tom hovoriť. Nie teraz. Nie, kým si neurobím poriadky v hlave aspoň do miery, aby som vedel normálne fungovať v každodennom živote.

Mali moje slová vôbec nejaký význam? Toľko som sa trápil, kým som niečo napísal a sotva som správu poslal, mal som chuť obúchať si hlavu o stenu. Lenže ten náš raňajší cirkus ma veľmi mrzel. Prišla, aby zistila či som v poriadku, ak už ja som sa na komunikáciu s ňou vykašľal. No bolo by lepšie, ak by mi dala proste pokoj a nechodila. Veľmi silno som totiž pochyboval, že sa mi po dnešnom ránu podarí medzi nami dať niekedy veci dokopy. Nebola typ, ktorému by sa páčilo ak sa jej chlap prosí. Skôr typ, ktorý vedel toho druhého zrušiť veľmi rýchlo, ak sa nechoval k nej úctivo.

No aj cez toto všetko...aj cez toto všetko ma najviac hnevalo, ako som sa choval ku Clare. Vyhodil som ju z bytu, akoby mi schválne robila zle. Pritom ona urobila svoje maximum, aby mi pomohla. Z letiska prišla rovno sem, bola tu celú noc a potom mi doniesla ešte aj raňajky do postele. Postarala sa o mňa počas toho najhoršie a ja som jej poďakoval tým, že som ju vyhodil a ani sa jej nepoďakoval.

Z tvojho chovania nemám pocit, žeby si to myslel so mnou vážne.

Keď Katya konečne odpísala, bola to len táto jedna chabá veta. Vyjadrila sa len k časti, ku ktorej sama chcela a zvyšok ignorovala, hoci bol veľmi, veľmi dôležitý.

Vieš, občas mám pocit, že ty sa ma ani nesnažíš pochopiť.

Ale, naozaj?

Mal som len brániť svoje predošlé slová a nie sa pokúšať útočiť. Proti nej som aj tak nemal šancu, akurát tak všetko zhoršiť a poslať náš vzťah do úplného pekla. Vzťah...skutočne som to tak nazval? To niečo, čo sa medzi nami začalo rovnako rýchlo ako aj skončilo? Minulý víkend sme sa ešte bozkávali v sakra drahej hotelovej kúpeľni vo Vegas a dnes sme po seba jačali v dvoch jazykoch a  burcovali tak susedov, aby sa k nám pridali a urobili mi následné prednášky o rušení ticha.

Ten tvoj výstup dnes vôbec nebol nutný.

So mnou sa hrať nebudeš, Maxim Alexandrovič. Buď ma chceš alebo nie. Je to také jednoduché.

Všetko vidíš len čierne alebo biele.

Nemalo by cenu skrášľovať realitu.

Si príšerne tvrdohlavá.

Som Ruska, čo si čakal?

Tresol som mobilom do matraca postele, na ktorom som posedával odkedy Clara odišla. Nemalo cenu sa pokúšať niečo robiť alebo niekam nedajbože ísť. Už som čakal, kedy sa ten hlúpy kolotoč zasa spustí a mňa strhne na ďalšiu jazdu utrpenia, ktorá sa povlečie celý deň.

Katya sa už mojej odpovede nedočkala. Nevzal som mobil opätovne do rúk a neskúsil som to celé ešte lepšie vysvetliť. Silu na niečo podobné som akurát nemal. Vlastne...nemal som ju ani na nič iné. Iba na ležanie v posteli, ktoré nikam neviedlo a ktoré ma jedine mučilo ešte viac. Počas ničnerobenia som až priveľmi musel rozmýšľať nad životom, ktorý som chcel a na ktorý som nedokázal dosiahnuť, hoci som ruku naťahoval ako sa len dalo.

Opätovne ma prebralo až zvonenie telefónu. Dúfa som, aj napriek všetkému som dúfal, že volá Clara. Bol to zásah veľa. S mamou som posledné dni nevolal, len sme si písali. Priveľmi som sa bál, že nezakryjem strach v hlase a ona hneď pozná, že niečo nie je v poriadku. Už aj pred otcom to bolo naposledy tesné. Keby je tu vtedy aj ona, neuhral by som to. Okamžite by videla, že sa niečo deje a ja jej to tajím.

„Ahoj," dostal som zo seba neisto, voľnou rukou zvierajúc okraj paplóna.

„Ahoj." Až ťažko by sa hádalo, kto z nás znel skleslejšie. Zjavne mi mama nechcela volať ani dnes, no nejako sa premohla. „Ja viem, že som ti posledné dni nevolala..."

„Nie, to je v pohode. Ja som mohol tiež zavolať." Ale neurobil som to. Iba som sa ukryl za steny bytu, kde som nechcel nikoho vidieť a počuť. Chcel som svoj pokoj a nejaký čas, aby sa možno všetko konečne utriaslo. „Mrzí ma to."

Počul som v pozadí hovoru nejaké hlasy, no ani jeden z nich nepatril otcovi. „Si v poriadku, miláčik? Otec mi po návrate hovoril, že si bol nejaký roztržitý."

„Mal som toho veľa v škole," zaklamal som prvú vec, ktorá mi napadla. Lebo čo iné mi zostávalo? Mal som toho veľa v škole? V škole, do ktorej som poriadne nechodil a ak áno, skoro som v nej zomrel? Učivá a výklady profesorov mi unikali pomedzi prsty a neexistovalo, aby som sa dokázal sústrediť. A to o praxi v Charlestone by ani nemalo cenu hovoriť. Tam som ísť nemohol a koniec koncov, som predsa ani nešiel. „Keď tu otec bol..." Hlas sa mi zasekol v hrdle. Mohol som sa jej takto otvorene opýtať? Povedala by mi konečne pravdu? „Mami, prečo si mi minule klamala? Ohľadne bábätka myslím."

„Lebo som nechcela, aby si v tomto smere stresoval ešte viac, ako to už robíš," priznala s porazeneckým povzdychom. Možno to bola chyba, krok vedľa, ale musel som...musel som poznať pravdu a riziká. „Nejde o nič, s čím by som nemala predošlé skúsenosti. Hlavné je, že sa na to prišlo a vieme to riešiť. Ja sa bojím ničoho úplne iného."

„Nemôžeš brať svoje lieky, že?" Ticho mi bolo dostatočnou odpoveďou. Takže rovnaký problém, ako keď čakala mňa. „Dostala si ale nejaké slabšie, nie?"

„Dostala," odvetila v skratke. Prisahal by som však, že nemala ďaleko od sĺz. „A rovnako som sa dostala aj do nemocnice."

V momente som vypleštil oči. „Čože? Prečo?" Takže hlasy v pozadí museli patriť sestričkám. Preto som nepočul typické ticho nášho domu, či otcovu ruštinu ako sa rozpráva s televíziou. „Mami..."

„Práve kvôli liekom. Prvé mi neboli dobré, tak skúšame teraz niečo iné a chcú ma mať pod dohľadom. Otec je z toho hrozne na nervy, po každom tu huláka, sotva vidí, že mi niečo vadí alebo mi nie je dobre." A bolo sa mu čo čudovať? Ak mal pravdu a mama otehotnela úmyselne, plne som jeho správanie chápal. On sa v tejto situácii ocitnúť už nechcel. Raz mu tento blázinec stačilo prežiť. „Nie som si istá, či to zvládnem. Chcem to dieťa, viac akoby ste vy dvaja chápali, no neverím si."

A čo teraz? Mal som ju presviedčať o opaku, keď ja sám som bol na vážkach? Netušil som čo by bolo pre ňu a našu rodinu lepšie, tak ako som ju mal ubezpečiť, že to bude v poriadku? Nebude, lebo v poriadku to bolo doteraz. Kým sme boli traja, ako som si na to už za celý svoj život zvykol. „Celé toto tehotenstvo..." začal som napokon. Zrazu neexistovalo, aby som tie slová udržal v sebe.

„Nemáš právo ma v tomto súdiť. A ani tvoj otec."

„Nesúdim ťa."

„No súrodenca nechceš. Je mi to jasné, Maxim." Ani som neotvoril ústa na protest. Klamal by som keby jej poviem opak? Neviem. Naozaj nie. Nemal som odpovede sám pre seba, nieto ešte pre mamu. „Viem, že s otcom v tomto ťaháte za jedno lano. Akurát ma to neskutočne mrzí."

„Nikto ti predsa nepovedal, že nestojíme na tvojej strane. No musíš pochopiť..."

„Ja nemusím pochopiť nič!" skríkla zjavne hlasnejšie, akoby to bolo potrebné. Asi bolo lepšie, keď sme spolu posledné dni nekomunikovali. Takto sme si navzájom len robili zle, pričom potrebovať to nepotreboval ani jeden z nás. Mama mala teraz problémov vyše hlavy...a ja som sa tiež bohužiaľ potácal na pokraji nervového zrútenia. „Vy pochopte, že sa toho dieťaťa nemienim vzdať. Ani keby ste čo urobili."

„Nikto nebude robiť nič. Rozhodnutie je na tebe." Prevalil som sa z chrbta na bok, tvárou k oknu. Želal som si, aby bolo otvorené, lebo sa mi začínalo dýchať neskutočne nanič. „Mami, ja nechcem, aby sme sa na tomto hádali."

Na chvíľu zostalo ticho. Alebo možno aj niečo povedala, len ja som ju nepočul. Nie, keď ma v hlave bodla otrasná bolesť a pred očami sa mi na chvíľu úplne zatmelo. Už klasicky ma celého zalial ľadový pot, z čoho plynul ten nepríjemný pocit, ktorý mi zakaždým rozbúchal srdce. „Musím ísť."

„Mami..." Nenechala ma dopovedať. Položila a zjavne to absolútne neľutovala.

Pevne som zovrel mobil v rukách, no potom som ním od nervov tresol do matraca a tvár si skryl do dlaní. Bola to zjavne moja chyba, mal som voliť jemnejšie slová a hlavne citlivejší a láskavejší prístup. No úlohu v tomto celom určite zohrali aj jej nové lieky, na ktoré si ešte nezvykla a ktoré jej urobili v hlavne riadne zmätok. Preto som nevolal späť. Iba som sa sťažka zodvihol z postele a šiel si otvoriť okno. Tam bol lepší vzduch, ktorý som zjavne veľmi nutne potreboval.

Lákalo ma zapáliť si minimálne jednu cigaretu. Nervózne som klepal prstami pravej ruky po parapete, na ktorej o kúsok ďalej ležala ako krabička, tak zapaľovač. Keby si ale zapálim, stratil by som nad všetkým kontrolu. Priveľmi by som sa sústredil na cigaretový dym v pľúcach a zabudol by som držať pokope celý svoj svet, čo by sa mi mohlo škaredo vypomstiť.

Znova mi začal vibrovať mobil, až ma pri tom zvuku strhlo. Moje oči vydesene preleteli izbou, spočívajúc na posteli kde som ho nechal. Premkli ma obavy, že volá mama. Zmenila názor, mrzí ju ako sme sa rozlúčili a chce si to vyjasniť. Číslo ale nepatrilo jej, hoci na druhej strane ma aj tak čakala rusky hovoriaca spoločnosť. „Ahoj, ahoj! Už sa nachádzam na pôde tej tvojej slávnej Ameriky."

„Ahoj, Nikita," vydýchol som napäto, klesajúc na kraj postele. Možno som sa ale mal radšej vrátiť k oknu. „Neprišiel si nejako skoro?"

„Hej, troška sa nám posunuli plány. No zdržíme sa dosť dlho, aby sme sa vedeli nejako dohodnúť, o to nemaj strach."

„Super, lebo...mám toho teraz akosi veľa." V momente som si zahryzol do jazyka. Toto som povedať nemal. „Vieš, škola, úlohy, učenie..." Jedine škola, ktorej som sa chcel však čo najviac vyhýbať. Absolútne žiadne iné problémy. Iba škola, úlohy a učenie. Veci, ktoré by ma mali trápiť ako jediné. „Semester ani riadne nezačal a mám pocit, že meškám so všetkým."

„Robíš si aj tú licenciu pilota, že? Minule som hovoril s tvojim otcom."

Sťažka som preglgol. Na lietanie som absolútne nemyslel. Inštruktorka si už zjavne mohla myslieť, že som si len tak zomrel a nikdy viac sa neuvidíme. Čo bola v niektorých chvíľach dosť reálna možnosť. „Je to ťažšie, akoby som si bol keby myslel. No zábava, to musím uznať." Hlavne, ak mi prišlo zle počas letu a nikdy sa mi nepodarilo pristáť. To bolo zábavy vyše hlavy.

„Tak ak ti nevyjde škola, môžeš byť môj osobný pilot. Snáď si nejakého budem môcť čoskoro dovoliť."

„Lebo to je určite vec, bez ktorej sa žiť nedá, čo?"

„Že mi to hovoríš práve ty. Pokiaľ viem, Nikolaia nezamestnávate na upratovanie domu," nadhodil so smiechom, ktorý ma mal ubezpečiť v tom, že išlo o vtip. Nič z tých slov nemyslel v zlom. Alebo? „Inak gratulujem k postu nadchádzajúceho staršieho brata. Čo si mi to minule nepovedal?"

„Nechcel som..."

„Tvoj otec sa akosi preriekol. Zjavne to nemal v úmysle, lebo veľmi rýchlo všetko zahovoril." Sánku som zaťal tak napevno, až mi od tej bolesti prebehli zimomriavky po chrbte. „Kedy sa má to malé narodiť?"

Sťažka som sa nadýchol. „Netuším." Nevedel som dokonca ani to, či sa vôbec narodí. Mama mohla ešte zmeniť svoje konečné rozhodnutie. Nejaký ten čas jej ešte predsa zostával. Ak teda...ak teda neklamala aj o tom, že je ešte len v druhom mesiaci. Akosi som už všetko ohľadne tejto záležitosti bral s rezervou. „Tak skoro to ešte nebude."

„Tešíš sa, čo? Kým sme boli malí, stále si chcel súrodenca, na to nezabudnem." Áno, kým sme boli malí. Kým som nedospel a nevydal sa na vlastnú cestu životom. Kým som bol doma a videl by som to malé vyrastať, kým by som s ním trávil všetok možný čas a kým som si natoľko nezvykol, že naša rodina má len troch členov. Kým som nechápal, aké riziká tehotenstvo prinesie mame. „Som na toho krpca riadne zvedavý. Nepovedal by som, že to tvoji rodičia ešte risknú."

„Veru, to ani ja."

„Každopádne ma informuj, ak už budeš vedieť čo to bude. Chceš brata či sestru?"

„Ja..." Slová sa mi zasekli v hrdle tak bolestivým spôsobom, až by som bol najradšej niečo rozbil. Hodil o zem, roztrieštil...len aby som videl črepiny, v ktorých sa povaľoval aj celý môj život. Črepiny, akým som sa nedokázal ubrániť a ktoré mi spôsobili veľa otvorených rán. „Nehnevaj sa, musím ísť. Začína mi prednáška a nerád by som meškal," dostal som napokon zo seba s vypätím síl. „Dám ti vedieť kedy sa stretneme." Či vôbec naberiem dovtedy silu vyjsť z bytu.

„Jasné, v pohode. Zatiaľ sa teda drž."

„Ahoj." Na jeho spätnú väzbu nemalo cenu čakať. Ľahšie bolo rovno mobil vypnúť a potom si zapáliť. Jednu cigaretu za druhou, kým sa mi všetky neminuli. Kým posledný kúdol vyfúknutého dymu neodvial chladný jesenný vzduch, tlačiaci sa dnu do izby. Nefajčil som v okne. Ale sediac na zemi, s chrbtom opretým o posteľ. Parkety mi prišli príjemne chladivé, takže som ich nemienil opustiť.

Sedel som tam v očakávaní najhoršieho. Zjavne každý jeden sval v tele som mal napnutý, pripravený na dlhý a únavný boj so svojou mysľou. K boju však neprišlo. Po dofajčení som si ľahol vedľa postele, zavrel oči a po dlhej dobe necítil akosi nič. Žiadnu dusivú paniku. Len pocit prázdnoty, z ktorého mi behal mráz po chrbte. Kým však myšlienky v mojej hlave nebili na poplach, všetko bolo fajn. Mohol som slobodne dýchať a dopriať si voľno v smere, v ktorom som ho nemal už dlho. Po poslednej noci to bolo už potrebné.

Veľmi som sa hanbil za svoje chovanie. Clara si nič z toho nezaslúžila. Rovnako, ako si nezaslúžila ani scénu z dnešného rána. Nech už ma to celé vyviedlo akokoľvek z miery, nemal som. Nie pred ňou a nie spôsobom, ktorým som ju od seba odohnal. Mala len tie najlepšie úmysly, chcela mi pomôcť z čierňavy v ktorej som sedel úplne sám a kde na mňa nik nemohol dočiahnuť. Nik okrem nej. Vedela sa v tých miestach pohybovať dosť dobre na to, aby ma našla a pomohla mi na nohy. Moja bláznivá hlava ale pomoc odmietla.

***

Zrazu som nedokázal obsedieť len tak doma. Musel som preč, lebo steny bytu ma doslova zabíjali. Ten malý priestor ma neskutočne dusil a auto ma zas lákalo až priveľmi. Nikde nebola záruka, že mi nepríde zle, ale riskol som to. Pocit pri posadení sa za volant, za to rozhodne stál. Keď som naštartoval, vycúval z parkoviska a riadne dupol na plyn. Mesto sa už kúpalo v žiare nočného osvetlenia a chlad vládol pevnou rukou. Hviezdy na nebi chýbali, zahaľovali ho ťaživé mračná, pomedzi ktoré sa kde-tu ukázal nejaký ten blesk skôr, akoby hrom zaburácal nad územím mesta. Dážď by som ale privítal. Osviežil by to tu, vlial do ulíc o niečo lepší vzduch.

Veľmi rýchlo som sa ocitol len ulicu od internátu. Nebol to cieľ mojej cesty. Alebo možno aj áno. Lebo hoci som mal celý deň vypnutý mobil, keď som sa pozrel, chcel som tam vidieť správu od jednej konkrétnej osoby. No nebola tam. Pod jej menom sa neukrývalo nič nové, s čím by sa so mnou chcela podeliť. Ja som posledne neodpovedal, nepopieram, ale myslel som...myslel som... Že hodí za hlavu hrdosť a bude sa mi prosiť? Bude naliehať, aby som sa jej zveril a keď sa odmlčím, príde za mnou? V to som tak naivne veril? Žeby ma mohla skutočne chcieť?

Zastavil som na mieste, ktoré mi poskytovalo dostatočný rozhľad na internát, no ktoré ma udržalo mimo dohľad študentov vonku. Vypol som motor, no rádio som nechal potichu pustené. Ak by som sa ocitol v úplnej tichosti, nemuselo by to skončiť práve najlepšie. Stiahol som si okno na svojej strane, ale keď mi prsty pravej ruky zablúdili k vrecku na koženej bunde, zovrel som ruku v päsť. Na cigarety som dnes už siahnuť nesmel. Aj z tých predtým mi prišlo zle, načo by som si ešte viac škodil? Stačilo sa cítiť nanič psychicky, nemusel som aj fyzicky.

To som si aspoň hovoril, dokým mi zorné pole neskrížili dve postavy. Jednu z nich som rozoznal aj v tieňoch, ktoré lampy, svietiace na koruny stromov, vrhali na chodník. Mala na sebe tie isté červené šaty, ako keď sme išli na obed. A bola v nich aj rovnako krásna. Sukňa jej viala v jemnom vetre, pričom si k telu natesno priťahovala veľký čierny sveter, ktorý ju mal zahriať. Zjavne však neslúžil natoľko, akoby mal. Inak by nemusela hľadať teplo v objatí chalana, ktorý bol s ňou. Obaja zastavili pri aute a v objatí zotrvali možno aj minútu. Skurvených šesťdesiat sekúnd, počas ktorých som ruky zatínal v päsť tak pevne, div mi v rukách nepopraskali všetky žily.

Niečo si povedali tesne predtým, akoby sa od seba konečne odtiahla a Katya odstúpila. Sledovala chalana, ako nastupuje do nejakého novšieho modelu bielej Audi, následne sa poberajúc späť do budovy. Mojim smerom jej oči vďakabohu nezablúdili ani raz. Auto by zjavne spoznala aj po tme. Takto som však mal voľnú cestu, aby som toho chalana sledoval aspoň kúsok. Možno by stačilo mu vidieť do tváre, hoci jeho identita by mi zostala neznámou.

Takto som však len vyrazil za ním, nech už to bol hocikto. Pneumatiky zaškrípali o vozovku, no behom sekúnd som sa ocitol za ním. On nemal dôvod sa náhliť. Netušil, že ho sa ho niekto rozhodol sledovať. Ešteže odbočil smerom na semafory a dal mi tak možnosť zastať priamo po jeho boku. Sprvu som sa díval pred seba, oči sa mi sústredili na semafor, ktorý nás od pokračovania delil jedným obyčajným červeným svetlom. No zároveň nám doprial čas, aby sme si jeden druhého všimli. So stále stlačenou spojkou som zatlačil na plynový pedál, len aby sa motor pod kapotou mojej krásavice hlasno ozval do chladnej noci.

Sledoval som pritom chalana s tmavou pokožkou a čiernou šatkou okolo hlavy, ako otáča hlavu mojim smerom. Kývol mi hlavou na pozdrav, akoby sme boli kamaráti a jednoduchým pohybom ruky naznačil, aby som stiahol okno. Riadil sa tým tiež. „Tak to si sa za mnou hnal ako o dušu. Pneumatiky ti pišťali v každej zákrute," povedal so smiechom. „No auto máš super. Bentley..."

„Continental GT 2016," dokončil som zaňho. Zostávalo mi len dúfať, že nevidí ako pevne zvieram volant. „Audi R8?" Takto zblízka už nebolo pochýb. Otec istý čas uvažoval nad kúpou jedného, no ja som bol proti a napokon pristúpil na moje slová. Radšej investoval do krásneho starého Mustangu, na ktorom bola radosť vyvážať sa.

„Vyznáš sa." Sotva badateľne som prikývol. „Chceš si dať preteky?" V momente sa mu zablyslo v tmavých očiach. No mne zjavne tiež, lebo chalanovi sa na tvári usídlil skutočne podlý a vyzývavý úškrn. „Ak nie, beriem. Pôjdeme si obaja svojou cestou." Nervóznejšie som zovrel volant. Teraz nie...teraz to nemohlo zas prísť...

Maximum sily som pred vyslovením nejakých slov vložil do pokojného nádychu, ktorý by ma upokojil. „V meste. Nie na diaľnici," objasnil som. „Pri výjazde na diaľnicu je cieľ. Cesta je ľubovoľná." Nešlo o nič komplikované, čo by bolo treba vysvetľovať neviem ako dlho. „Veľa šťastia." Želal som ho skôr sebe, aby som sa teraz nenechal spútať vlastnou mysľou a jej výmyslami.

„Aj tebe...Maxim." Akoby vedel, že presne v tej chvíli naskočí zelená. Vyrazil vpred bez zaváhania, ktoré bolo u mňa proste pridlhé. Kým som sa spamätal z faktu, že poznal moje meno, bol dávno preč. Vrútil sa do zákruty vpravo a podľa pískania pneumatík sa bez spomalenia hnal ďalej. Ja som však ako omráčený zostal na mieste, neschopný vôbec pohnúť nohou, aby som pustil spojku. Díval som sa pred seba do doby, kým sa mi úplne nezatmelo pred očami. V tom momente som zaklonil hlavu, naslepo šmátrajúc po ručnej brzde. Len tak pre istotu.

Nesmel som sa pustiť za ním. Musel som...musel som troška počkať a potom zájsť domov. Počkať, kým sa mi prestane motať hlava, kým sa ma toto celé zas pustí... Vyrušilo ma však vibrovanie mobilu vo vrecku bundy. Sprvu som po ňom nechcel siahnuť. Až keď neprestával, sa mi ho nejako podarilo dostať do rúk. Pred očami mi stále tancovali tiene, ktoré mi prvotne zatienili výhľad na displej. Žmurkaním som sa snažil zaostriť, ale...nedokázal som prečítať meno volajúceho. Bolo v ruštine, celý mobil som mal nastavený na ruštinu... Nespoznával som však ani jeden jediný znak azbuky, z ktorého sa meno skladalo. Videl som len symboly používané celý život, ktoré mi ale boli teraz neznáme. Akoby som ich nikdy nevedel čítať, nepísal nimi...

Prepadla ma asi najväčšia panika v celom mojom živote. Zmätene som sa obzeral naokolo seba, hľadal nejakú pomoc...no bol som sám. Nikto nikde, len ja a moje auto. V spotených dlaniach som mohol akurát tak obracať telefón, ktorému som zrazu absolútne nerozumel. Lebo keď volajúci položil a ja som sa snažil niečo prečítať, bolo to rovnaké. Kopa akoby úplne cudzích znakov. S divoko búšiacim srdcom som otvoril správy medzi mnou a Clarou, ktoré boli v angličtine, avšak... Darmo som slová prečítal. Nedávali mi zmysel. Absolútne som im nerozumel, nešlo o jazyk ktorým by som vedel komunikovať.

Otvoril som dvere. Chcel som vystúpiť, ale nohy ma absolútne neposlúchali. Hlava sa mi stále točila, čo ma iba uistilo, že tentoraz už neprežijem. Veľakrát som vyviazol, no teraz už zjavne nie. A ak neumriem ja, skočí celý svet. Čochvíľa, v každej sekunde . Proste sa rozpadne, prestane úplne existovať a všetko sa konečne skončí. Bolesť a neistota zaniknú, trápenie už nebude mať absolútne žiadny význam.

Znova sa mi rozvibroval mobil. No desilo ma pozrieť sa na displej. Radšej som hovor naslepo zrušil, zatínajúc pritom zuby od bolesti. Dlho som potichu ale nevydržal. Auto sa o pár sekúnd neskôr naplnilo krikom tak hlasným, až ma z neho zaboleli uši, hlasivky a celé telo. Vrieskla som zrazu ako o život, len aby som umlčal svoju hlavu, ktorá sa so mnou hrala. Nemal som prečo takto reagovať, nezomieral som, svet sa nerútil do záhuby... Ale zároveň áno. Smrť už ku mne načahovala ruky a zem podo mnou praskala. Oboma rukami som si zašiel do vlasov, mobil mi vypadol z ruky a ako som si v predklone oprel čelo o volant, okuliare mi skĺzli z nosa. Veľkú ale nepadli, určite sa im nič nestalo.

Kým som bojoval s nutkaním rovno si vytrhať vlasy, mobil sa znova rozvibroval. Svietil na podlahe pri mojich nohách, no ja som naň riadne nevidel. Iba na svietiaci obdĺžnik, ktorý predstavoval displej. Najprv som musel nájsť okuliare. Sotva som však zodvihol nohu a položil ju o kúsok ďalej, niečo potichu zapraskalo. Mobil vibroval ale niekde na rovnakom mieste. Prvé som však nahmatal okuliare a opatrne si ich nasadil. Obe sklíčka boli popraskané, v podstate nanič. Preto som ich bezcitne hodil na palubnú dosku. Mobil som nechal znova utíchnuť bez odpovede.

Aspoň sa mi však podarilo znova otvoriť dvere a pohnúť sa. Nevystúpil som úplne, len som nohy položil na cestu a zaprel sa lakťami do kolien. Chladný nočný vzduch mi fúkal na krk, pričom po lícach sa mi spustili potôčiky horkých sĺz, plných nenávisti voči mne samému. Slovami by bolo zbytočné vysvetľovať, aký obrovský odpor som k sebe v tej chvíli cítil. Nenávidel som svoju hlavu, jej choré spôsoby ako ma dostať do kolien. Spôsob, akým mi odoprela kontrolu nad sebou samým. Sedel som tam ako úplná troska, so zaťatými päsťami som lapal po dychu a chvel sa po chvíľke tak silno, až ma úplne rozboleli svaly.

Prišlo mi, že prešli celé hodiny. Život naokolo pokojne pokračoval, kým ja som zvádzal so svojou mysľou boj na život a na smrť. Plne som si to uvedomoval, ale zastaviť to nešlo. Myšlienky boli silnejšie ako ja. „MAXIM!" Omámene som zodvihol hlavu. Na okolí však nebol nik, kto by kričal moje meno a tak som znova tuho privrel oči, snažiac sa tak zabrániť slzám. Srdce mi však skoro vyskočilo z hrude vo chvíli, kedy sa ma niekto dotkol. „Maxim..." Rozmazane, no videl som ju. Zrazu zadychčane kľačala predo mnou na chladnej zemi, s jej rukou držiacou moju.

„Ako si sa...čo tu robíš?"

„Čo sa to s tebou deje?" spýtala sa úplne priškrtene, našťastie však v ruštine, ktorej som v takejto forme dokonale rozumel. Nedokázal som rozoznať výraz jej tvár, avšak hrôza v jej hlase úplne stačila. „Čo má toto celé znamenať?"

„Prosím..." zatiahol som ubolene, pokúšajúc sa postaviť. No zavadzala mi Katya a aj moje vlastné telo, ktoré odmietalo riadne spolupracovať. „Pomôž mi." Určite videla smrť v mojich očiach. Inak by nevstala, nevzala mi tvár do dlaní a nepobozkala ma. Spôsobom, ktorým chcela dať všetko do poriadku, čo sa jej ale nemalo ako podariť. Neexistovalo, aby ma z tohto vyliečil nejaký smiešny bozk. Asi preto som sa od nej okamžite odtiahol a otočil hlavu bokom.

Nedochádzalo mi, ako ma našla. Pri internáte ma predsa nevidela...či áno? „Pozri sa na mňa," zašepkala nežne, no ustráchane. Končekmi prstov ma pohladila po líci, zotierajúc mi slzy. „Budeš v poriadku, jasné? Presne ako vo Vegas. Aj tam sme to spolu prečkali, bude to tak aj teraz." Na otočenie hlavy som vynaložil všetku svoju silu. Skoro. Dokázal som sa konečne postaviť, opierajúc sa celou váhou následne na ňu. Len, aby ma na chvíľu, maličkú chvíľku podržala. „Hlavne dýchaj. Pekne pomaly."

„Prečo?" Striaslo ma, keď mi jej prsty prešli po zátylku a následne vkĺzli do vlasov. „Bol som k tebe..."

„Bol si odporný a ja by som ti najradšej za dnešné správanie utrhla hlavu. No záleží mi na tebe a keď mi Drew volal..."

„Drew?" Zmätene som jej pozrel do tváre, čo ale bolo zbytočné. Nič som riadne nevidel. Radšej som si hlavu opäť oprel o tú jej, dúfajúc v nejaké vysvetlenie. Možno by prišlo, rozhovorila by sa. Pískanie pneumatík nás však vyrušilo. Auto sa prirútilo z protismeru a zastalo na mieste, odkiaľ ten chalan vyštartoval za svojim víťazstvom v pretekoch, ktorých pravidlá som stanovil ja.

„Katya!" Bolo zvláštne počuť jej meno z úst niekoho, kto po rusky určite nevedel. Znelo tak...neprirodzene. „Ste v pohode? Čo sa deje?" Bol to určite on. Ten chalan. „Nechceš s ním pomôcť?"

„Choď domov, zvládnem to." Pobozkala ma pri týchto slovách do vlasov, ešte pevnejšie si ma tisnúc k sebe. „Vďaka za zavolanie." Neotvoril som oči kvôli dianiu naokolo. Hanbil som sa za slzy, ktoré mi stále máčali líca. No ako som ju objímal, tisol si ju k sebe...niečo sa vo mne zlomilo. Niečo imaginárne, neexistujúce a predsa tak silné a naplnené bolesťou. Chalan, zjavne ten Drew, jej niečo v rýchlosti odvetil, no potom nás asi nechal osamote. Znova ma plne prebralo až trúbenie auta, ktorému sme na ceste zavadzali.