-Clara-

Ráno bolo náročnejšie, než by som bola čakala. Dúfala som, že bez problému vstanem, dám sa dokopy a zoženiem nejaké raňajky, kým sa Maxim zobudí. No ja sama som mala problém vôbec sa postaviť z postele. V noci som sa niekoľkokrát zobudila a zjavne preto som sa cítila tak hrozne vyčerpane a zničene, ako nejaká rozbitá a zle polepená váza. No kým ma v posteli nedržala depresia, bolo dobre. To som sa dokázala prekonať oveľa ľahšie.

Prvotne som si myslel, že bude už oveľa viac hodín, no keď som vyšla zo spálne a uvidela veľké nástenné hodinky, nebolo ešte ani sedem. Mala som teda čas na riadnu sprchu, po ktorej som si pokojne zbehla dole do najbližšieho obchodu. Troška som tieto ulice poznala, ale predsa som mala strach, že niekde zle zabočím. Ľudia na okolí neboli skoro žiadny, rovnako ako ani v obchode. Mohla som sa v pokoji rozhodnúť, čo nám kúpim a na čo mám chuť ja sama.

Keď som raňajkovala, bola som typ ktorý nedal dopustiť na sladké. Neďaleko nás bolo už celé roky malé pekárstvo, ktoré zbožňovali všetci obyvatelia Canmore. A nebolo sa čomu čudovať. Sladké alebo slané, ich pečivo bolo proste najlepšie. Ešte kým som bola menšia a občas chodila na nákupy s mamou, niekedy som si vyberala aj desať minút a stále som nemala jasno v tom, čo chcem. Zato...zato Andy to vedel stále. Zakaždým to bol maslový croissant, ku ktorému mu mama urobila karamelové jablká. Miloval to.

„Môžem nejako pomôcť, slečna?" Okamžite som sa otočila za hlasom, ktorý sa mi prihovoril. Neviem prečo som si v rýchlosti myslela, že ku mne hovorí Andy.

„Ďakujem," odvetila som milo staršej pani, ktorá tam pri mne stála. „Akosi sa neviem rozhodnúť."

„Máme priveľmi široký výber?"

„Hej, dalo by sa to tak povedať. Troška mi to tu pripomína pekárstvo u nás doma v Kanade." Akurát smutné bolo, že ešte aj tak nevinné spomienky ma priviedli späť k bratovi, na ktorého som chcela myslieť čo najmenej. V poslednej dobe mi ale prišlo, že na neho myslím stále častejšie a v stále náhodnejších chvíľach. Ako napríklad teraz, či počas jedla u Alfieho. Vynárali sa mi spojitosti, na ktoré som predtým nikdy v živote nemyslela. „Čo by ste si vybrali na mojom mieste?"

Rada som si nechala poradiť a zjavne preto som odišla taká spokojná. A hlavne tak rýchlo. Kým sa Maxim zobudil, bola som späť v posteli a raňajky už stačilo len dotiahnuť do dokonalosti. Dovtedy som si písala s Roderickom, ktorý klasicky nespal. Prvotne to zvalil na Florence, ktorá ho vraj stále budila, ale potom sa priznal. A smutné bolo, že problém bol stále rovnaký. Nespal, lebo som nebola vedľa neho. A to bolo na jednej strane smiešne, no na druhej mi z toho bolo smutno.

„Už je ráno?" opýtal sa Maxim potichu ešte skôr, ako otvoril oči. „Cítim sa úplne otrasne." Nakoniec dodal ešte niečo po rusky, čo bola podľa drsnosti tých slov zjavne nadávka. No čo som sa aj čudovala? Po včerajšku mal všetky práva byť unavený a znechutený z celého života.

„Už je ráno. Bola som nám po poriadne sladké raňajky."

„Nie som hladný."

„Ale si," namietla som okamžite a vyskočila z postele, aby som priniesla sľúbené raňajky. Nechala som sa nahovoriť na čokoládovo-vanilkových slimákov, ku ktorým som nám urobila kakao so šľahačkou a škoricovým cukrom na vrchu. Veľa sladkého ale mala som zato, že nič iné nám po poslednej noci nepomôže. Iba kopa cukru.

„To si robíš žarty?" opýtal sa Maxim prekvapene, sotva som klesla späť na posteľ a položila medzi nás veľkú tácku. Cestou som mu vyzdvihla okuliare z botníka, kam som ich v noci položila, aby videl čo všetko som pre nás prichystala. „Čím som si zaslúžil takéto raňajky?" K toľkej kope sladkého, som nám kúpila aj maliny s čučoriedkami, ktoré Maxim nevýslovne miloval.

„Cukor je dobrý na nervy." Brooke mi to hovorievala skoro vždy, keď do mňa tlačila či už čokoládové koláčiky z internátu, alebo jednu príchuť zmrzliny za druhou. „Cítiš sa lepšie?" Myslela som tú otázku vážne, alebo som len nechcela, aby stála reč? Dalo sa na niečo podobné odpovedať úprimne? V našej situácii zjavne priveľmi nie.

„Neviem čo je to cítiť sa lepšie. Posledný mesiac poznám len dni, kedy sa nejdem zblázniť kvôli vlastnej hlave." Vyhol sa pri týchto slovách môjmu pohľadu a radšej si vzal za hrsť čučoriedok, ktoré ale nešiel jesť po jednom. Všetky si ich naraz vložil do úst a potom si znova ľahol. Videla som, nakoľko nechce komunikovať a hlavne na danú tému. „Mrzí ma, ako som sa choval. Že som ti neotvoril, že som po tebe kričal a to celé."

„Máš pocit, že potrebujem tvoje ospravedlnenie?" Namiesto jedla som si vzala do rúk teplý hrnček a oprela sa o stenu za posteľou. Ako som tak zbežne prebehla pohľadom po jeho byte, urobilo to tu na mňa veľmi príjemný dojem. Miestnosti boli svojou veľkosťou veľmi útulné, krásne a moderne zariadené a presne spĺňali to, čo sa od nich očakávalo. Nikde neboli zbytočnosti navyše a všetko malo svoje miesto. „Čo sa stalo, stalo sa. Akurát sa mi prosím nesnaž nahovoriť, že nepotrebuješ pomoc. Sám to nemáš šancu zvládnuť. A ja nechcem, aby si sa takto veľmi trápil, ak pomoc je na dosah ruky. Toto nie je o tvojej hrdosti, ale o tvojom zdraví."

„Bojím sa verdiktu."

„To ti nemôžem mať za zlé." Keď som ja bola u prvého psychiatra, tiež som sa triasla od strachu. Desilo ma všetko, čo z jeho úst vyšlo a čo nejakým spôsobom zmenilo život môj, ale aj celej mojej rodiny. Lebo keď už bola diagnóza na papieri, nemala som sa kam pred ňou schovať. Už bola mojou súčasťou, mojou celoživotnou ťarchou. „Ale bude to dobré. Nehovorím, že behom niekoľkých dní či týždňov, no všetko bude znova fajn."

Keď neodpovedal, prišli mi moje slová úplne zbytočné. A možno...možno tomu tak bolo. Tárala som zbytočnosti, ktoré mu nemali ako pomôcť a preto som sa radšej pustila do jedla, pričom Maxim nasledoval môj príklad. No klamala by som keby poviem, že medzi nami nevládlo napätie. Obaja sme do seba jedlo tlačili akoby to bola povinnosť a pritom sme sa vyhýbali očnému kontaktu. Maxim sa pozeral pred seba, na zatvorené dvere spálne, pričom ja som sa dívala von oknom. Obloha bola zahalená mrakmi, ale...deň predsa nebol úplne šedý. Nie, keď sa už skoro všetky stromy prezliekli zo zelenej do zaujímavejších farieb. Milovala som, keď listom vládla žltá, hnevá a oranžová farba. Lebo aj keď bola jeseň chladná, pohľad na tieto teplé farby človeka troška zahrial pri srdci.

„Koncom týždňa príde môj bratranec. Od minulej zimy som ho nevidel."

„Príde za nejakým účelom, či len kvôli tebe?"

„Dotočiť svoj prvý veľký film," odvetil dopíjajúc kakao. Minimálne čo sa raňajok týkalo, vyzeral spokojne a hlavne najedene. To bol dobrý štart do nového dňa. „Do tej doby sa môže stať hocičo, ale teším sa naňho. Mám toho chlapca veľmi rád." Našťastie som ho nemusela prosiť, aby mi o tom jeho filme povedal niečo viac. Rozhovorila sa úplne sám, až som mala po pár minútach pocit, že jeho bratranca Nikitu poznám už niekoľko rokov.

No hoci mi toľko rozprával o jeho bratrancovi a zablúdil spomienkami až do svojho detstva, stále bol napätý ako struna na gitare. Ešte aj keď sa snažil nezaujato opierať o vankúše, držal minimálne jednu ruku zaťatú v päsť. Aj toto bola veľká chyba. Čím viac bol v strese aj počas chvíľ ako táto, keď absolútne o nič nešlo, tým viac si ubližoval a privolával ďalší záchvat.

„Čo Katya? Hovoril si s ňou?" Bola som na to dievča veľmi zvedavá, no nemienila som sa mu teraz prosiť, aby mi ju predstavil. Už minule mi hovoril, že niečo nie je s nimi v poriadku. „Spomínal si..."

„Nechaj tak. O nej sa rozprávať nechcem."

„Vadí jej, že o ničom nevie?"

„Clara!" skríkol na mňa, až ma myklo. „Povedal som, že sa o nej nechcem rozprávať a hotovo. Nechaj to prosím ťa tak." Mračil sa, na chvíľu jeho tvár ovládol výraz plný hnevu a následne opustil izbu bez toho, aby sa na mňa čo i len ešte raz pozrel. Môj prvý inštinkt bol, aby som okamžite išla za ním a ospravedlnila sa. V konečnom dôsledku som ale zostala na mieste, ešte stále zvierajúc šálku v rukách. Nemyslela som si, že dnešok pôjde takto. Nie, žeby som čakala nejaký srdcervúci rozhovor, ale dúfala som, že sa k tomu dostaneme.

V konečnom dôsledku som iba zašla umyť riad, zatiaľ čo Maxim bol v sprche. Nemala som sa kam náhliť, času som mala viac ako dosť, ale...zrazu mi prišlo, že je všetko zle. Žeby som tu byť skrátka nemala. Nepotreboval moje múdre reči a hlúpe otázky, nad ktorými by musel premýšľať. Tiež som v podobnom stave nechcela, aby bol niekto pri mne a spovedal ma, tak prečo som to robila ja?

Ešteže ma z podobných myšlienok vytrhol zvonček. Pochybovala som, že ho Maxim počul kvôli pustenej vode a aj keby, iba s uterákom okolo pása by zjavne otvoriť nešiel. Takže som si ruky poutierala ja a zašla tam. Urobila som možno ale chybu, keď som sa prv nepozrela, kto ma bude za dverami čakať. Lebo keď sa moje oči stretli s párom orieškovo hnedých, len ťažko by som hádala, ktorá z nás zostala vo väčšom šoku. Ona mňa zjavne nepoznala, no ja som mala jasné, na koho sa pozerám.

„Ahoj," pozdravila som ju, pokúšajúc sa o milý úsmev. „Ty asi budeš Katya, však?"

„Áno," odvetila pevným a rozhodným hlasom, zakladajúc si ruky na prsiach. „Netušila som, že tu má Maxim ženskú návštevu už tak skoro. Je sotva pol deviatej."

„Vieš, ja..."

„Katya..." V momente som sa otočila, kde mi už za chrbtom stepoval Maxim s mokrými vlasmi a uterákom okolo pása. „Čo tu robíš?"

„Vieš, že ja vlastne ani neviem? Máš lepšiu spoločnosť." Sotva som pozrela späť na ňu, jej oči ma doslova prebodli, akoby ma najradšej za vlasy vytiahla von na ulicu. „Maj sa." Na päte sa otočila skôr, akoby tie dve krátke slovíčka vyslovila a už bežala dole schodmi. Akože jej reakcia ma nemálo prekvapila, ale ešte viac ma zaskočilo to, čo urobil Maxim. Stále iba v uteráku vybehol za ňou a naklonený ponad zábradlie jej niečo kričal po rusky.

„Dopekla, veď o nič nejde!"

„Máš pravdu! Pokojne si tráv čas s kým chceš. Iným zjavne veríš viac, ako mne," zrevala mu naspäť, polovicu vety v ruštine a polovicu v angličtine. Zvyšku ich konverzácie som už nerozumela ani slovo. Len po sebe vykrikovali, Maxim s takým rozhorčením aké som u neho ešte nikdy nevidela. A zjavne ani postaršia susedka, ktorú krik vylákal na chodbu. Tá sa doslova zhrozila, keď videla Maxima len v uteráku a okamžite začala po ňom kričať, že ak sa nepôjde obliecť, zavolá na neho políciu.

„Skvelé ráno," zamrmlala som sama pre seba a radšej som sa vrátila k riadu, ktorý som poukladala na miesto. Dopekla prečo si to nenechala aspoň vysvetliť? Ani som sa jej nestihla predstaviť a ona zjavne automaticky usúdila, že som nejaká Maximova milenka, alebo ja neviem.

„Nechaj všetko tak. Neupratuj tu," sykol zrazu, sotva sa mu podarilo utíšiť susedku a zavrieť jej dvere pred nosom. „Choď preč. Teraz sa, prosím, zbaľ a odíď."

„Prosím?" Veľmi dobre som počula, čo povedal. Akurát som si myslela, že zle počujem alebo niečo podobné. On ale zjavne myslel sloje slová vážne, lebo mi neodpovedal, len ma prepaľoval pohľadom. „Mám ísť?" opýtala som sa ešte raz pre istotu. Inú odpoveď som ale nečakala.

„Potrebujem byť sám." Otvorila som ústa na protest, čo ho ale ešte viac rozhodilo. Odobral sa späť do kúpeľne, kde za sebou zatresol a zamkol dvere.

„Bože..." zašepkala som, no nemala som zjavne na výber.

Nebála som sa, žeby si niečo urobil alebo tak. No veľmi ma hnevalo jeho správanie, ktoré som ale tak dobre poznala. Bolo rovnaké, ako bývalo aj moje. Aké som predvádzala len nedávno, keď som od mánie netušila čo so sebou a eufória sa zmenila na agresivitu. Preto som nemala dôvod mu niečo priamo vyčítať. Sama som najlepšie vedela, ako som podobné spôsoby neznášala a nakoľko ma tým naši hnevali.

„Nie, že budeš trucovať celý deň. Chcem vedieť čo je s tebou a buď si istý, že večer si spolu sadneme a budeme sa veľmi dlho rozprávať." S týmito slovami som ho tam nechala. Obliekla som sa, vzala si batoh a vypadla von do zimy. Lebo kým som sa motala po byte, Maxim z kúpeľne nevyšiel. Až keď som zavrela vchodové dvere a na chvíľu za nimi zostala počúvať, vo vnútri povolila zámka a po podlahe sa ozvali kroky. Mne už ale nezostávalo nič iné, ako sa cez celé mesto pobrať k svojmu psychiatrovi. Prvotne som sa chcela veľmi známym uliciam vyhnúť, ale v konečnom dôsledku to nešlo. Musela som strpieť všetky spomienky, ktoré sa s týmto mestom spájali a pokúsiť sa im priveľmi nevenovať. Už boli minulosťou, nič z nich sa ma už netýkalo. Žila som už úplne iný život, ako počas môjho pobytu tu.

***

„Nechcem byť protivná, ale možno by si mala tie prekliate papiere hodiť do najbližšieho koša," povedala som Kyre, pričom som sa nervózne opierala o stenu vedľa dverí. To ráno s Maximom ma rozhodilo viac, akoby som si bola prvotne myslela. K svojmu psychiatrovi som prišla s nervami v koncoch a odvtedy išlo všetko dolu vodou. „Už minule som ti povedala, aby si radšej improvizovala. Je to lepšie, ako rapotať čisto spamäti naučený text."

„Možno tak pre teba. Minule ti to išlo úžasne."

„A vidíš, išlo mi to bez papierov."

„Lenže ja taká nie som. Aj v škole som stále potrebovala presne vypracované podklady, aby som nespanikárila. Ja nie som typ, ktorý dokáže byť spontánny." To som nebola ani ja. No rovnako som nemala silu k tomu, aby som si robila nejaké podklady. Bývalo to tak aj počas školy pri nejakej prezentácii na danú tému. Nikdy som si nič nepripravila. Hovorila som, čo mi zostalo v hlave, nejako som to spojila dokopy a hoci známky boli všelijaké, zakaždým som prešla a mohla na to zabudnúť. „Už aby sa toto celé skončilo. Nemám na to viac nervy."

„Nikto ťa do prednášania nenúti," pripomenula som jej. Bolo tu dosť ľudí, nestálo to len na jej pleciach. Ak nechcela, mala sa riadiť mojim doterajším príkladom. Proste sedieť na zadku, počúvať a kde-tu sa usmiať na niekoho, kto s ňou naviazal očný kontakt.

„Ty to nechápeš. Ja potrebujem tie peniaze, ktoré nám za toto zaplatia. Kvôli nim som sa dala na toto celé nahovoriť. Bude to viac, akoby som dostala za nejakú hlúpu prax na mieste, kde som to nenávidela."

„Ako to myslíš?"

„Moji rodičia nechceli, aby som tu teraz bola. Mala som praxovať u rodinného známeho, ktorý má vlastnú ordináciu. Bol by to ale smiešny plat a navyše...nemôžem toho človeka ani cítiť. Nenávidím ho celý svoj život. Nikdy by som s ním nedokázala pracovať pod jednou strechou. Ak chcem pracovať sama, musím si dorobiť ešte špecializáciu...ďalšie dva roky štúdia."

„Lenže z tohto si predsa celé štúdium nezaplatíš."

„Ja viem. No je to začiatok, ku ktorému si ešte privyrobím inak. A plus ešte štipendium, keďže známky som mala stále skvelé." Chápavo som prikývla, pokúšajúc sa o úsmev. Nežiadala som ju, aby mi tu zavesila na nos svoje problémy, ale bola som rada. Aspoň som konečne lepšie pochopila, prečo je taká, aká je. Prečo sa natoľko snaží, prečo sa tak veľmi chcela učiť od pána Morissona a všetko okolo toho. Robila to pre budúcnosť, v ktorej mala jasno ale ku ktorej sa nedokázala len tak ľahko dostať. Robila všetko, pre dosiahnutie sna, ktorý si vytýčila. „Takže...asi toľko."

„Dúfam, že sa ti to všetko podarí. Je skvelé mať voje sny pevne v rukách." Dakedy som si myslela, že to tak mám tiež. Že presne viem čo robím, čo chcem a ako sa k tomu dostanem. No to bolo už veľa rokov dozadu.

„Čo by si chcela robiť ty?" Tak veľmi som vedela, že táto otázka z jej strany príde. Bolo prirodzené, ak sa človek s niečím takýmto niekomu zveril a na oplátku žiadal tiež odpoveď. „Spomínala si, že si študovala žurnalistiku a angličtinu."

„A fotenie," doplnila som. „No ako fotografka sa v dnešnom svete už neuživím, robí to pomaly každý. Takže neviem...fakt neviem, čo by som chcela a budem robiť." Chcela som proste žiť. Dosť dlho na to, aby som dokázala byť šťastná a nájsť niečo, čo ma bude napĺňať natoľko, ako to robil spev. Lebo darmo som fotenie natoľko milovala a venovala sa mu v každej možnej chvíli. Ani toto, ani čítanie, ani blog...nič nedokázalo zaplátať dieru, ktorá v mojom srdci zostala, keď som prestala spievať.

„Si mladá. Niečo si určite nájdeš."

„Hej," pritakala som, nútiac svoje pery do úsmevu. No aby som predišla ďalšiemu rozhovoru, ktorý aj tak nemal žiadny hlbší význam, pobrala som sa za pánom Morissonom dnu. Zišlo sa dosť veľa ľudí, to som musela uznať. Hlavne študentov, zastavilo sa pár lekárov ale našli sa aj ľudia, ktorí boli v nemocnici zjavne pre bežné vyšetrenia či na návšteve, no zastavili sa aj tu. Nikto im v tom koniec koncov nebránil.

„Hlavne to nerob nasilu, dobre? Ak sa na to nebudeš cítiť, nechaj to tak. Zostaň sedieť a počúvaj," povedal pán Morisson, sotva som sa posadila vedľa neho do prvého radu. Na jeho tvári som nevidela ani náznak nervozity alebo niečoho podobného. Sedel tam na prvý pohľad úplne pokojne. Pripravený k tomu, čo sa od neho očakávalo.

„Budem v poriadku," ubezpečila som ho, ale verila som skutočne svojim slovám? To by sa povedať tak celkom nedalo. Byť v poriadku, bol veľmi široký pojem, do ktorého som ja zjavne nespadala nikdy. To, čo prišlo v poriadku mne, tak nemuselo vyzerať pre nikoho iného. Išlo skrátka o uhol pohľadu, o spôsob rozmýšľania a chápania života.

Ako vždy, prednášku začal Will aj so svojou manželkou. Študentom priblížil, o čo pôjde a aké témy sa budú preberať, predstavil seba aj manželku a potom začali rozprávať už svoje nacvičené texty, ktoré zakaždým trocha pomenili a samozrejme prispôsobili otázkam samotných študentov. Boli priveľmi zohranou dvojkou na to, aby ich niečo rozhodilo. Či už tu, alebo zjavne aj v každodennom živote. Niekoľko slov som s nimi kde-tu prehodila, predovšetkým s jeho ženou.

Skutočná nervozita ma prepadla až vtedy, keď sa pán Morisson postavil zo svojho miesta a šiel na vec. Nechala som mu priestor nech ich oboznámi s potrenými informáciami a nech začne svoju zvyčajnú voľnú debatu. Tá sa študentom stále páčila najviac. Mohli si povedať svoj názor, nemuseli byť ticho celý čas a to podľa mňa väčšine vyhovovalo. Úplne neistá som ale zostala vo chvíli, kedy som sa postavila z miesta a podišla k nemu. Zrazu som mala celú veľkú zasadačku pred očami a ja som stála na jej čele.

„Povieš nám k tomu niečo, Clara?" opýtal sa milo, venujúc mi veľmi povzbudivý úsmev. „Študenti, rád by som vám niekoho predstavil. Toto je moja dlhoročná pacientka, Clara Hoganová, ktorej sa pokojne môžeme spýtať na veci, ktoré vás ohľadne bipolárnej poruchy prvého typu zaujímajú. Bude vám vedieť odpovedať z vlastných skúseností. Len by som poprosil, aby sme sa vyhli nejakým hlúpostiam a veciam, ktoré sem nepatria."

„Ahojte," dostala som zo seba s neistým úsmevom. Pátrala som v dave po niekom známom, až som napokon tú osobu našla. Bola ňou Claire, ktorá postávala vzadu opretá o stenu a vrelo sa na mňa usmievala. Austin mal dnes poobede ďalší pracovný pohovor a Brooke...tá tu mala byť, ale volala, že nastali nejaké problémy a príde zjavne až večer. Ak vôbec. Znela v mobile dosť rozrušene a nechcela povedať, čo sa v skutočnosti stalo. Len, že jej niečo veľmi výrazne skrížilo plány. „Ako ste mohli počuť, mám osobné skúsenosti ako s bipolárnou poruchou prvého typu, tak s úzkostnými stavmi. Sedem...teda už osem rokov, je dosť dlhá doba aby som nabrala...čo, skúsenosti? Dá sa tomu vôbec tak hovoriť?" Na moje potešenie sa zasmiali spolu so mnou. O nič predsa nešlo. Zvládla som to minule, zvládnem to aj teraz. Už som predsa vedela, čo čakať.

A presne podľa toho som sa riadila. Usmievala som sa, zbytočne som nenervovala samú seba a v pohode som odpovedala na každú otázku, ktorá padla. Pán Morisson mi v tom občas pomohol, hlavne ak prišli otázky na liečbu a lieky ako také. Ja som povedala svoje poznatky a on potom pridal svoje odborné znalosti. Z niektorých otázok sme si urobili žarty, odľahčili sme situáciu a rozosmiali zjavne každého, kto nás skutočne počúval.

„Ešte nejaké otázky?" opýtal sa napokon pán Morisson. Nemali sme koniec koncov všetok čas sveta, museli sme nechať hovoriť aj ostatných, napríklad Kyru, ku ktorej som občas zablúdila pohľadom. No zatiaľ, čo ja som si toto celé aj trocha užívala, ona sa zdala bledá ako stena.

„Ja by som sa ešte rád opýtal," povedal zrazu niekto z ľudí, ktorí sa len tak zastavili a zostali počúvať. Bol to akýsi mladý chalan, s kapucňou na hlave, ktorú si ale po vyslovený svojich slov dal dole a rukou si prehrabol husté čierne vlasy. Postával pomerne ďaleko, ale...keď podišiel troška bližšie a ukázal nám svoju totožnosť, mňa oblial doslova ľadový pot a podlomili sa mi kolená. Neverila som, že hlas patril niekomu, kto mal byť mŕtvy. Niekomu, koho ľadové oči ma doslova prepaľovali aj napriek diaľke medzi nami. Niekomu, koho meno bolo Neil Sebastian Ramos. 

Odkaz na prvú časť rozuzlenia máte dole v komentári, alebo si na mojom profile nájdite novú shortstory s názvom Neil Ramos ;)