-Clara-

„Ani si sa tých raňajok nedotkla," povedala mama, pričom ja som ako kopa nešťastia sedela za stolom už hodinu a hrabala sa v praženici. Myslela som si, že ju zjem. Voňala veľmi lákavo, ale z tabletiek mi prišlo tak nevoľno, že som do seba nedostala ani omrvinku. „Nie je ti dobre?"

„Nie." Orion mi skučal pri nohách, pričom som mu už dvakrát nasypala granule. Nechápala som kam to do seba všetko tlačí, no rozhodne som mu odmietala dať ešte niečo navyše.

„Nešla by si dnes so mnou do kvetinárstva?" Bolestne som privrela oči. Natoľko som si robila plány, chcela som jej ísť pomáhať ale keď mi to zrazu ponúkla ona sama, všetko vo mne kričalo rázne nie. Claire prišla domov včera veľmi neskoro. Napoly som už spala, ale započula som ako zatvára dvere na svojej izbe. Natoľko som bola unavená a všetko, no spať som poriadne napokon nedokázala.

„Ja neviem..."odvetila som hrozne neisto, konečne pokladajúc vidličku vedľa taniera. Nemalo cenu rozjímať tu nad jedlom. Nechcela som jesť. „Nebudem ti tam na príťaž?" S úsmevom pokývala hlavou a podišla ku mne. Láskyplne mi vtisla pusu na vrch hlavy a vzala spredo mňa tanier.

Ju som si za obdobie strávené doma všímala asi najviac. Musela som si byť skrátka istá, že sa priveľmi netrápi. Či už kvôli Andymu, alebo kvôli mne. Snažila som sa jej prvotne pomáhať vo všetkom v čom sa len dalo, ale priveľmi o to nestála. Vysvetlila mi, že jej musím všetko prenechať aby sa mala čím zamestnať a nemyslieť na nič z toho, čo sa stalo. A tak som cúvla do úzadia a dívala sa, ako život v dome plynie okolo mňa. Necítila som sa jeho súčasťou, ani napriek láske rodičov. Chovali sa ku mne akoby som nikdy z domu neodišla a nič sa nezmenilo, lenže ja som to cítila. Tú zmenu ich pohľadu na mňa.

„Možno by ti rozptýlenie padlo dobre. Na chvíľku by si nemyslela na nič iné, len na kvety a tri kytice ktoré mám na objednávku."

„Neviem, či by som ti bola práve v tomto nápomocná. Nedokážem robiť kytice a vlastne...neviem robiť absolútne nič, čo by ti bolo nápomocné a nezdržovalo ťa." Pomaly som vstala od stola, hoci som nemala kam ísť. Veď aké plány som mala na dnešný deň? Absolútne žiadne. Iba ležať v posteli a možno prečítať pár strán z niektorej knihy. „Zostanem radšej doma, ak nevadí."

„Nevadí, samozrejme, že nevadí," odpovedala takmer okamžite. Musela počítať, že odpoviem práve takto. „Absolútne ťa nechcem do ničoho nútiť. Akurát sme sa včera rozprávali s Austinom a hovoril mi, že to bol tvoj nápad." Prikývla som. Malo mi byť jasné, že si s našimi sadne a povie im moje plány. Možno to tak ale bolo dobré. Nemusela som sa so slovami trápiť ja. Austina si zjavne vypočuli radšej.

„Bol, ale ešte sa na to necítim. Musí proste byť správny čas." S týmito slovami som ju tam vlastne aj nechala. Vzala som si Oriona a pomaly som vyšla hore do izby. Tak hrozne sa mi chcelo plakať. Najviac za uplynulé dni.

Psíka som položila pri dverách a podľa očakávania utekal rovno k svojmu pelechu vedľa mojej postele. Posledné dni sa tam váľal pomerne často, kým ja som ležala a dumala nad zmyslom života. Bolo mi vlastne ľúto, že som s ním nechodila von toľko ako na jar. Vtedy sme stále niekde behali, od rána do večera sme sa motali v prírode a ja som veľa fotila. Urobila som hádam viac fotiek prebúdzajúcej sa kanadskej prírody, ako za celý čas v Oregone. A nemusela som ísť ani tak priveľmi ďaleko. Stačilo mi zostať na okolí, poprípade ísť niekam s otcom na aute.

Už si hore? Zaspíš do práce.

Od piatej som sedel na terase.

Pokývala som nad jeho slovami hlavou a na chvíľku položila mobil vedľa seba. Tiež som v noci nespala nič moc. Stále som sa budila, alebo sa len tak dívala do stropu. A pritom som bola na smrť unavená, aj keď som cez deň dokopy nič nerobila. Nechápala som, čo to so mnou je poslednú dobu. Prvotne som si myslela, že za to môžu nové lieky no sedelo mi to stále menej. Nebrala som ich predsa deň či dva, aby som na ne ešte nebola zvyknutá.

Videl si pekný východ slnka?

Bol by krajší, ak by som ho pozeral s tebou.

Možno čoskoro.

Veľmi som chcela ísť za ním. Ani nie aby prišiel on sem, proste aby som ja šla tam za ním. Nie, žeby bol Hawaii miesto pre mňa, ale rada by som ho videla v prostredí kde vyrastal a ktoré miluje. On tú možnosť dostal. Bol so mnou v lesoch a videl aká som vtedy iná. Ako sa na chvíľu dokážem uvoľniť a potlačiť takmer všetko. A ja som chcela vidieť to isté. Jeho výraz keď vstúpi do oceánu a keď sa postaví na surf. Jeho skutočné ja.

Dnes budeme volať dlho, dobre? Zajtra nevstávam.

Čo ak zaspím?

Nezaspíš.

Lebo?

Lebo ma ľúbiš.

Keby môžem, vyplazím mu jazyk a poviem pár slov ktoré by ho schladili. Akoby sme sa neboli na túto tému rozprávali minimálne stokrát. Áno, stále sme boli do seba zamilovaní, ale čo nám pomohlo ak sme to tomu druhému stále pripomínali? Hej, malo to stále svoje čaro, hlavne ak mi to šepkal už v polospánku, no...stále to veľmi bolelo. Ako mňa, tak určite aj jeho.

Priveľmi dobre ma poznáš, Tyrell.

A som na to sakra hrdý, Hoganová. No nič, idem sa dať dokopy aby Cory zbytočne dlho nečakal.... Potom ti napíšem z pláže, hej?

Dávaj si na seba veľký pozor.

Ako vždy. Žraloky na mňa nemajú, neboj sa.

Jasné, hlavne, že keď sme sa vlani vrátili po Vďakyvzdaní do školy, hovorili mi ako ho jeden skoro zjedol. Ale keď on si v tých neznámych vodách plných tajomna natoľko veril. Hovoril o nich s láskou v hlase a nefalšovaným šťastím v očiach. Musel sa v oceáne cítiť v bezpečí. V rovnakom, aké som ja pociťovala v lese. Mnohí by povedali, že aj les je nebezpečné miesto, kde sa dá stratiť a kde sa môže stať veľa zlého. Ja som tam však iba málokedy cítila niečo iné ako bezpečie.

***

Počkala som kým mama odišla, prešla som sa okolo domu s Orionom a potom som sa vrátila do postele. Písala som si s Roderickom, prezerala si fotky z pláže ktoré mi posielal a potom som proste spala. Nemala som silu na nič viac. Zobudila ma až správa od Maxima, ktorú mi napísal cestou na letisko. Tak veľmi ma tešilo, že sa konečne dal na lietanie. Síce si najprv neveril, určite mu to išlo úžasne. Myslela som pritom na slová, ktoré mi povedal ešte v Oregone. Ako získa svoju licenciu a pôjdeme si potom spolu zalietať.

„Clara..." V momente som sa strhla a pozrela ku dverám. Otec bol ale posledný, koho by som čakala. Odkedy som nedávno prekonala mániu, osamote sme sa spolu nerozprávali. Vyhýbala som sa mu ako to len išlo. „Mohol by som na slovíčko?" Neisto som prikývla a posadila sa. Darmo som spala niekoľko hodín, únava ma neprešla. V hlave som cítila nepríjemný tlak, ktorý zjavne bez liekov ani neodznie.

„Myslela som si, že si šiel ráno do práce."

„Šiel som, ale iba na chvíľku. Potreboval som si vziať nejaké papiere." Prikývla som, troška sa posúvajúc od kraja postele na ktorú sa otec posadil. Vyzeral unavene, ale zároveň oveľa lepšie ako keď som prišla domov. Videla som za ten čas tú zmenu. Už sa natoľko netrápil pre udalosti minulého roka a viedol k tomu aj mamu stále viac. „Nechcela si ísť s maminkou do kvetinárstva?"

„Necítim sa dobre."

„Čo tie nové lieky? Cítiš nejakú zmenu?" Tak veľmi bolo počuť, že nevie ako so mnou hovoriť. A mne z toho bolo popravde do plaču. Mávali sme tak krásny vzťah, než sa toto všetko vymklo spod kontroly. Ja som bola stále tá, ktorú rozmaznával a mal z nás najradšej. Vedela som to a hlavne som to cítila. Tak veľmi ma odmalička ľúbil, brával ma so sebou úplne všade a dával mi všetko, čo mi na očiach videl. Všetko sa to začalo vytrácať v dobe, keď sa skoro s mamou rozviedli. Keď som skoro rozvrátila celú našu rodinu.

„Áno. Depresie sú o niečo slabšie."

„To je predsa super." Usmial sa a ja som sa tiež pokúsila napodobniť jeho príklad. Išlo to ale ťažko, lebo sa vo mne zrazu miešalo toľko emócií. „Určite to bude rád počuť aj pán Morisson."

„Nemuseli ste ho sem minule volať. Má dosť problémov aj bez toho, aby chodil za mnou do inej krajiny."

„Myslíš si, že sme ho volali my?" Prikývla som, načo ale otec nesúhlasne pokýval hlavou. „On prišiel sám od seba. Bál sa o teba natoľko, že nechal prácu v Oregone tak a prišiel za tebou." Zjavne mi to malo byť jasné okamžite. Kedy ma pán Morisson nechal len tak, keď sa niečo dialo? Nikdy, okrem doby čo sme boli od seba, nikdy. Ten človek ma v niektorých chvíľach chránil ešte viac ako moji rodičia.

Tak veľmi som chcela otcovi povedať, ako ma mrzí všetko čo sa stalo. Ten chlad medzi nami priveľmi bolel, než aby som ho ešte dokázala znášať ďalej. Stačilo, že som nedokázala prísť na meno vlastnej sestre. Zostávalo mi pár dní, aby som sa jej ospravedlnila a nenechala ju odísť s vedomím, že si ju nevážim. Zožierali by ma také výčitky, žeby som bola schopná ísť do Portlandu za mini aj pešo.

„Ocko mohli by sme si pohovoriť o tom, čo sa stalo? Mňa hrozne trápia slová, ktoré som ti povedala a to, ako som sa správala. Nič z toho som nemyslela vážne a vieš, že nechcem aby ste sa s mamou rozvádzali. Nemyslela som to vážne, naozaj nie."

„Ja viem, miláčik." So sotva badateľným úsmevom ma pohladil po líci a následne sa ku mne naklonil, aby ma pobozkal na čelo. Striaslo ma pritom, až som musela zaťať ruky v päsť. Bože, bol to taký hrozný nezmysel, natoľko sa chcieť strániť ľudského kontaktu, dokonca od mojej rodiny a priateľov. Všetkým týmto ľuďom som mohla dôverovať bez strachu, žeby mi nejako ublížili. Milovali ma, chceli pre mňa len to najlepšie. „Možno sa tak síce nesprávam, ale nevyčítam ti absolútne nič."

„Ublížila som ti. Tebe aj mame."

„Nepopieram. Počas tvojej mánie som prebdel veľmi veľa nocí a premýšľal nad tým, čo si povedala. Nechcel som si sprvu pripustiť, žeby si mohla mať pravdu." So sklonenou hlavou som si zahryzla do spodnej pery. Cítila som sa príšerne stiesnene, dokonca vo svojej vlastnej izbe pri mojom otcovi. „Ale v niektorých veciach si mala. Mohol som sa snažiť viac, mohol som ho zachrániť."

„Ocko prosím..."

„Nemá podľa mňa cenu aby sme to rozmazávali. Nehnevám sa na teba a to podstatné."

„Nie, nie je." Nevládala som mu však vysvetliť, kde je pes zakopaný. Prečo ma to natoľko trápi a prečo ešte stále s bolesťou myslím na tie udalosti. Zjavne preto som sa k nemu otočila chrbtom a ľahla si. Aby nevidel, nakoľko bojujem sama so sebou a všetkým, čo sa vo mne zmietalo. Od rána kedy som s Andym hovorila naposledy, až po naše posledné slová s Vranou. Za smrť brata, ktorého som podľa svojej hlúposti nenávidela, som vinila rodičov pričom moja vlastná vina bola väčšia. Neustále som smútila za chlapcom, ktorý nám túto bolesť spôsobil a chcela som ho späť do svojho života.

Otec sa pokúšal ešte nejako so mnou naviazať rozhovor, ale ja som nepovedala už ani slovo. Nemohla som. Radšej som ho nechala odísť. Počula som ako kráča dole schodmi a ako beží Orion za ním. Do očí sa mi tisli slzy, ktoré mi však nezabránili v tom aby som sa aj napriek všetkému postavila a išla za ním. Chcela som...potrebovala som ho objať a pocítiť jeho lásku a blízkosť. Lebo darmo som jeho prítomnosť pred chvíľou nedokázala zniesť, už bolo všetko inak. Nenávidela som sa za toto a vždy som cítila, že ma za to nenávidí aj každý naokolo mňa. Raz som chcela toto, o chvíľu niečo kompletne iné. Kto by aj dokázal so mnou držať krok?

Zbehla som po schodoch dole, rovno do kuchyne kde som sa hodila otcovi okolo krku. Slzy som mala na krajíčku, ale ešte stále sa mi ich podarilo zadržať. Aj napriek tomu, ako láskyplne si ma k sebe otec privinul a pohladil ma po vlasoch. Pár dní potom ako som prišla domov, sme sa v noci dlho rozprávali. Práve o mojom pokuse o samovraždu. Najprv som netušila čo povedať, ale keď som sa rozhovorila, nedokázala som zastaviť. Povedala som mu veľa vecí ktoré som možno nemala, ale aspoň lepšie pochopil, čo ma k tomu rozhodnutiu dokopalo.

„Veľmi ťa ľúbim, dievčatko moje. Jasné? Nech by si povedala alebo urobila čokoľvek."

„Nezašiel by si so mnou na cintorín?" Posledné dni som cítila, žeby som tam mala ísť. Nič to nezmení, ale bolo to fakt najmenej, čo som mohla urobiť. Na chvíľu mi to pomohlo zmierniť výčitky. Nielen z jeho smrti, ale hlavne zo slov ktoré som mu predtým povedala. Nerozumeli sme si a nechápali sme jeden druhého, ale bol to môj brat. Ľúbila som ho, aj keď som mu kričala niečo úplne iné. A on ľúbil mňa. Chránil ma svojim mlčaním pred ľuďmi ako Vrana.

„Chceš ísť teraz?" Prikývla som a riskla pohľad do jeho modrých očí. Občas mi bolo ľúto, že som nemala oči ako on, ani hnedé ako mama. Jediná v rodine som ich mala zelené a prišlo mi to dosť odveci.

***

„Zašli sme spolu na cintorín a potom sme sa prešli po meste. Po dlhej dobe," odpovedala som po chvíľke nemého pozerania do stropu. S otcom sme mali pomerne pokojný deň, musela som uznať. Veľa sme sa rozprávali a dokonca som sa s ním dokázala smiať. Skutočne od srdca, čo ho viditeľne veľmi tešilo. „Dnešok bol teda celkom fajn."

„To veľmi rád počujem. Znieš ale unavene."

„Aj som unavená." Veľmi silno som pochybovala, že vydržím čakať na Rodericka. Mala som čo robiť, aby som po večeri vydržala počkať kým si čas urobil pán Morisson. Na Claire som sa počas jedla ani poriadne nepozrela. Mala som za to, že vyzerá priveľmi šťastne, než aby som jej pokazila náladu. Preto som aj pomerne rýchlo dojedla a utiahla sa do izby s Orionom.

„Dlho ťa zjavne nebude mať cenu trápiť. Ale...mal by som pre teba jednu veľmi zaujímavú ponuku."

„Ohľadne čoho?" opýtala som sa zvedavo, zahrabaná medzi kopou vankúšov. Vedľa mňa sa povaľovala rozčítaná kniha, ktorú som ale akosi nedokázala dočítať. Nie, žeby som nechcela, ale posledné dni ma nelákalo vziať ju do ruky a vynakladať námahu na vnímanie deja či postáv.

„Dostal som návrh od svojho známeho, aby som s ním a ešte pár ľuďmi šiel urobiť niekoľko prednášok na vysoké školy pre budúcich psychiatrov. S dvoma z nich idú aj niektorí ich pacienti, ktorí by takisto povedali pár slov...vieš, informácie z prvej ruky. Tak mi napadlo, či by si aj ty nešla so mnou. Navštívili by sme niekoľko pekných miest v USA." Na chvíľu som si odtiahla telefón od ucha a neveriacky sa naň pozrela. Ja mám ísť s ním robiť prednášky na vysoké školy po USA? Ja? „Bolo by to tak na mesiac, mesiac a pol. Možno by ti zmena prostredia trocha prospela, nie?"

„Nemyslím si, že je to práve dvakrát dobrý nápad, pán Morisson." Nebol. Rozhodne nie.