-Clara-

Ráno bolo veľmi chladné. Chladnejšie, než by som bola čakala vzhľadom na včerajšie teploty. Predsa ma ale neodradilo od toho, aby som sa počas jeho trvania pomotala po okolí. Hodinky sotva ukazovali šesť, pričom ja som už mala nachodené slušné množstvo krokov. Najprv som sa motala len okolo auta a po kempe. Potom ma ale príroda priveľmi zlákala a ja som jej volaniu neodolala. S mobilom vo vrecku bielej mikiny, som sa pobrala ďalej, než som zjavne mala. Za kemp, odkiaľ ma kamenná cesta zaviedla k niečomu, čo nemalo na svete páru. K výhľadu, ktorý mi až natisol slzy do očí svojou krásou. Aspoň...aspoň ja som tú scenériu tak vnímala. V tej chvíli totiž poskytovala všetko, čo som potrebovala. Pokoj, ticho a samotu. Tie najlepšie lieky, aké mi mohla mocná príroda národného parku dať.

Išla som po vyznačenej cestičke, no predsa som mala pocit, že som sa stratila a cestu späť sa mi už nájsť nepodarí. No viete, že mi to akosi ani nevadilo? V tej chvíli som netúžila po tom, aby ma niekto ešte niekedy našiel a prehovoril so mnou. A pritom...pritom sa nestalo nič vážne. Akurát som zas mala pocit, že mi svet pomaly praská pod nohami. Pritom to ale pravda nebola. Nemala som si na čo sťažovať. Mala som všetko, po čom mladí túžili. Slobodu, prítomnosť milovanej osoby a možnosť cestovať. Nemala som dôvod, aby som sa takto chovala. No ja som aj napriek tomu všetkému so slzami v očiach liezla dole veľkými kameňmi, aby som sa dostala niekam preč.

Na jeden z väčších kameňov som si napokon sadla. Bol chladný a maximálne nepohodlný, no mala som z neho asi ten najlepší možný výhľad. A hlavne...bolo to lepšie, ako stáť. Zo včera ma ešte stále nemálo boleli nohy a popravde som si nedokázala ani predstaviť, žeby sme mali aj dnes niekam ísť. Stále som bola maximálne vyčerpaná, no normálny a hlavne nerušený spánok, nebol zjavne v ponuke. Keby nemám strach, zostala by so v aute a pokúsila sa znova zaspať. Ja som sa ale bála návratu sna, ktorý ma aj dnes ráno vyhnal sem.

Sna, ktorý sa stále opakoval dookola. Stále som v ňom od seba odháňala brata, ktorý tak zúfalo potreboval moju pomoc a ruku som podávala jeho vrahovi. Nech sa mi to snívalo už neviem koľký krát, stále som nepochopila celej podstate toho celého. Nedávalo zmysel, aby som si stále vybrala Neila. Nemala som na to logický dôvod a predsa som sa bez rozmyslenia zakaždým načiahla za jeho rukou, aby som ho dostala do bezpečia. Ani som neuvažovala nad tým, aby som zachránila svojho mladšieho brata. Iba som sa nemo prizerala, ako vrieska z plného hrdla a snaží sa ma presvedčiť, aby som si konečne vybrala jeho. Nikdy som to neurobila. Nedala som ho na prvé miesto, nezachránila som ho pred smrťou. Iba som sa nemo prizerala, ako sa jeho tvár rozplynula v ničotu a zahalila ju čierňava. Stále mal pritom oči podliate slzami. Rovnako, ako v to osudné zimné ráno, keď som ja hlúpa nebežala za ním a nezastavila ho. Nepriviedla som ho späť domov, aby ešte stále bol medzi živými.

Slzy, spôsobené práve týmto snom, mi nakoniec úplne odopreli pohľad na čarokrásnu prírodu, pomaličky sa prebúdzajúcu do úplne nového dňa. Slnko sa na oblohu tlačilo niekde za mojim chrbtom, no o to krajšie sa chovalo k vrchom, na ktoré som sa pozerala. Od ich vrcholkov sa smerom dole pomaly ťahali odtiene zlatistej, ktoré napokon pobozkali borovice hustého lesa hlboko podo mnou. Áno, mala som guráž, aby som sem prišla sama a navyše v takomto stave. Verila som sama sebe, že sa o nič nepokúsim. Priveľmi dobre som si bola vedomá faktu, že na mňa niekto v kempe čaká. Asi preto som tu dokázala sedieť tak pokojne, aj napriek plaču. Nemusela som bojovať proti vlastnému mozgu, ktorý by ma inak nabádal na niečo nezvrátiteľne hrozné. Mohla som tu sedieť so založenými rukami, s vetrom vo vlasoch a s pocitom nekonečnej slobody, ktorá ma pevne objímala. Tu som mohla byť kým som chcela. Bola som na očiach jedine majestátnej prírode, ktorá takto po ránu akoby prekypovala novou energiou.

Slabučký vánok mi pomaly, behom niekoľkých minút, usušil slzy úplne a povzbudivo ma pobozkal na líca. Chcel, aby som sa posnažila o úsmev skôr, ako sa slnko ocitne na oblohe v celej svojej kráse. To ale akosi nešlo. Toľko síl sa mi nazbierať nepodarilo. Preto som zostala nehybne sedieť, ja ani neviem ako dlho. O čase som nemala absolútne žiadny pojem. Pozerala som sa výhradne pred seba, na nekonečné lesy a nie na displej mobilu. Ten ma menej ani zaujímať nemohol. Pre niečo išlo o tak magickú chvíľku, že som nemala absolútne potrebu si ju nejako zvečňovať na fotografii. Bolo mi jasné, že spomienky práve na toto ráno, si so sebou ponesiem aj bez fotografie. Lebo východ slnka bol prísľubom nového začiatku aj pre mňa, nielen pre prírodu a svet ako taký. Tiež som ho mohla využiť na niečo úžasné.

Bol to však presne mobil, ktorý ma vyrušil, keď sa mi rozvibroval vo vrecku. Vedela som meno volajúceho ešte skôr, než som ho vybrala z vrecka. Samozrejme, že to bol Roderick. Až priveľmi živo som videla, s akou panikou sa obzeral okolo seba, keď som neležala vedľa neho a nebola som ani nikde v dohľadne vzdialenosti. Ale bol to predsa môj cieľ. Nie vydesiť ho, to nie. Ale aby a na chvíľku nikto nevidel, aby som existovala len pre prírodu.

„Clara!" vyhŕkol moje meno okamžite, ako som na hovor odpovedala. „Kde si? Dopekla...si v poriadku?"

„Upokoj sa," odvetila som pokojne. Bola mi stále väčšia zima, no odmietala som sa zdvihnúť a niekam odísť. Nemala som záujem o scenériu, ktorá by sa od tejto líšila.

„Prosím ťa...kde si?" Zahryzla som si do spodnej pery, pričom sa mi oči zas začali plniť slzami. Snažila som sa ich zahnať žmurkaním, čo ale nepomáhalo, ako skoro nikdy. Bol to len chabý pokus. Rovnako, ako mu zamlčať kde som a prečo som prišla. „Si v poriadku?" opýtal sa znova. Ako to myslel? Či sa mi niečo nestalo, alebo či sa zas nerúca celý vesmír, ktorý mi bude postupne padať na hlavu? Boli to totiž dve rozličné strany spektra, ktoré veľmi prudko išlo z bielej do čiernej. Veľakrát bez toho, aby bola možnosť zastať niekde v strede.

„Musela som na vzduch. To je celé." Nič viac za tým predsa nebolo.

„Ale kam si išla?"

„Vrátim sa, neboj." S týmito slovami som položila. Ubezpečila som ho, že prídem. Len som nepovedala kedy, lebo sama som nemala ani poňatia. Nechcela som sa nechať limitovať časom, ktorý v konečnom dôsledku aj tak nič neznamenal. Plynul...pomaly alebo rýchlo, no bolo to teoreticky jedno. Aj tak vnímal čas každý nejako inak. Niekto ako nepriateľa, iný ako verného spoločníka a radcu.

Hoci slnko tak krásne osvecovalo vrcholy naproti mne, po chvíľke už nebolo po ňom ani tej najmenšej stopy. Vyparilo sa, nechalo sa zahaliť tmavými mračnami, čo ešte viac umocnilo pocit chladu. Zdvihol sa dokonca aj vietor, ktorý sa do mňa zapieral stále o niečo agresívnejšie. Nie, dnes to už rozhodne nevyzeralo na teplý deň, pripomínajúci leto. Skôr mi prišlo, že konečne prišiel prvý pozdrav jesene. Možno troška svojský a moc rázny, ale...kto povedal, že jeseň musí byť zaliata slnkom? Ja som mala radšej jeseň, počas ktorej vládol chlad a dážď. Chcel som pri zmene ročného obdobia skutočne pocítiť ten prechod z leta do jesene, ten rozdiel v teplote a celkovom prostredí.

„Nepotrebuješ, aby som po teba prišiel?" opýtal sa Roderick ustarostene, sotva som mu mobil zodvihla po druhé. To mi ešte niekoľko posledných sĺz stále stekalo po lícach, no...už to bolo lepšie. Už mi po chrbtici nebehal mráz kvôli tomu snu. Už to bolo čisto kvôli chladu.

„Nie, asi nie." Veď by som mu ani nevedela povedať, kde presne som. Ani sama som netušila. Z chodníčka som zišla, ale...spomínala som si, ktoré skaly ma privedú späť na správnu trasu. „Daj mi ešte chvíľku." Zas som položila. Chcela som tomuto tu povedať ešte jedno poriadne zbohom, ktoré by bolo dostatočné.

Dlho som niečo takéto krásne nevidela. Príroda bola natoľko podobná môjmu domovu, no pritom bola natoľko unikátna. Jedinečná všetkým, čo moje oči videli a čo im robilo nemú radosť. Po všetkých tých veľkomestách a pláži, bolo krásne vidieť niečo takéto. Pripomenulo mi to miesto, ktoré som milovala najviac na celom svete. Svoju Kanadu, ktorá ma už priveľmi volala späť a ktorej láskyplný hlas, som chcela počúvnuť. Chcela som späť domov. Vyjsť si na svoje skaly, poriadne zhlboka sa tam nadýchnuť a uvedomiť si, že som to dokázala. Že som prešla veľkú časť USA a mala som sa skvele. Že som videla veľa krásnych miest a pocítila som, čo život dokáže ponúknuť. To bolo veľmi dôležité. Spoznať ho aj po tejto stránke, ktorá mi bola donedávna akosi úplne odvrátená.

Lebo nech to bolelo posledné mesiace akokoľvek...konečne som asi prišla na to, prečo som sa toľko natrápila. Nerobili to len čisto bipolárna a úzkostná porucha. Ale robila som to ja sama. Dovolila som svojej hlave, aby prevzala vládu nad všetkým, aby sa uvrhla do temnoty, z ktorej sa mi ešte celkom stále nepodarilo vyškriabať. No bola som na dobrej ceste, už som na vrchole tej priepasti videla svetlo. Nový život, o niečo jednoduchší a ľahší. Aká škoda, že ma prebral až pohľad do očí smrti samotnej. Najtvrdšiu lekciu v celom mojom doterajšom živote, ma naučila tá noc na cintoríne. Ten nešťastný pokus o samovraždu, ktorý ma poznačil veľmi hlboko. Hlbšie, než som dávala každému najavo, dokonca pánu Morissonovi. Stále som z toho bola otrasená a robilo sa mi pri tých spomienkach zle. No uvidela som zároveň svet v úplne inom svetle. Život z uhľov, ktoré mi boli doposiaľ úplne neznáme.

Aj napriek všetkému, bolo absolútne všetko v mojich rukách. Ak som sa ja rozhodla bojovať a nepoddať sa tomu zlému, tak potom aj všetko vyzeralo. Nepotrebovala som celé dni preležať v posteli a plakať. A aj keď áno, tých dní bolo stále menej. Alebo sa z dní stávalo len niekoľko hodín, počas ktorých som zbierala potrebnú energiu. V tomto smere...v tomto smere som ani nedokázala poriadne porovnať, ako som sa cítila pred rokom, či trebárs v Oregone. Lebo spomienky na môj pobyt na vysokej škole, boli všetky zahalené v čiernom závoji. Bolo veľmi málo chvíľ, počas ktorých som robila niečo iné, ako smútila a premýšľala nad smrťou. Mrzelo ma to, veľmi ma to mrzelo ale...ak to bolo potrebné k tomu, aby som teraz videla celý život inak a snažila sa plánovať budúcnosť, tak v poriadku. Prešla som peklom, dopadla som na úplné dno a konečne som sa šplhala smerom nahor, kam som sa túžila dostať po celé tie roky.

Tesne po mánii som sa o tomto rozprávala aj s pánom Morissonom. Pýtal sa ma, ako som sa cítila minulý rok o takomto čase. A tak som sa mu rozhovorila. O všetko. O strachu, radosti a všetkých pocitoch, ktoré ma sprevádzali až pred budovu internátu. On sám mi napokon potvrdil to, čo som si myslela. Že ja som si svoj pobyt v škole urobila tak veľkým peklom. Zle som sa prispôsobila novému prostrediu a ľuďom. Darmo sa mi interná a naša izba páčili, darmo som si našla do svojho života neskutočne dokonalých ľudí...podvedome som si stále hovorila, že nič z toho nie je správne. Že som neustále v nejakom ohrození, ktorému sa musím silou-mocou vyhnúť. Preto tie veľmi dlhé depresie a silné úzkosti aj napriek liekom, ktoré som poctivo brala. Ak som tak silno hrala proti sebe, prečo som dúfala v nejaký pozitívny výsledok? Nemal z čoho vzísť, keď som si podkopávala vlastné nohy a sácala sa späť na zem ešte predtým, akoby som sa pozviechala na nohy.

Tak veľmi som sa popravde ešte nechcela vrátiť...no napokon som sa výhľadu otočila chrbtom a zamierila späť k táboru. Hore sa mi po skalách liezlo náročnejšie, no zvládla som to. Akurát som si musela dávať ešte raz tak veľký pozor, ako keď som šla dole. Behom polhodinky som ale bola späť. Neflákala som sa, neobzerala sa naokolo seba ale iba čisto dopredu, smerom ku kempu. V hlave som už pritom videla, ako ma asi bude Roderick vítať. Doslova som mala pred očami jeho nahnevaný výraz, s ktorým mi bude určite všetko vyčítať.

Nebolo tomu ale tak. Keď som prišla, našla som ho sedieť na malom pni, pod korunou veľkého stromu pri našom aute. Chrbtom sa opieral o kmeň  a hlavu držal zaklonenú, akoby v ihličí nad sebou niečo hľadal. Stále bolo teoreticky dosť skoro, no kemp už bol o poznanie prázdnejší, než keď som odchádzala, prirodzene. No z jednej strany to bolo aj fajn. Nemusela som sa báť, že nás niekto poprípade započuje alebo niečo. Najviac som nenávidela, ak niekto úmyselne počúval vonku cudzie rozhovory. Dobre, ak niečo človek prepočuje omylom a ďalej tomu pozornosť nevenuje...fajn, beriem. Ale neskutočne som nenávidela, ak po vás niekto pokukoval a škeril sa pritom ako idiot. Čo je komu do cudzích rozhovorov? Absolútne dopekla nič.

„Ahoj," povedala som potichu, čím som upútala jeho pozornosť zjavne dostatočne. Možno som sa mala ospravedlniť alebo niečo, no...za čo vlastne? Neurobila som nič zlé. Iba to, čo som potrebovala a považovala za nutné. Pobyt osamote na vzduchu možno dokázal zabrániť niečomu oveľa horšiemu, z čoho by sem sa potom obaja museli spamätávať.

„Ahoj," odvetil napokon, keď zo mňa už nič iné nevyšlo. „V pohode?" Mykla som plecami, podišla k nemu a klesla na kolená priamo tam pred ním na zemi. „Aká bola prechádzka?" Počula som v jeho hlase veľké množstvo znechutenia. Jeho oči pritom ale hovorili niečo úplne iné. Bol rád, že ma vidí a nechcel mi nič vyčítať. Asi preto sa aj po chvíľke predklonil a načiahol za mojimi rukami. Prvotná reakcia bola, aby som ich odtiahla a nedovolila mu dotknúť sa ma. Keď sa však jeho prsty obtreli o moje, už bolo neskoro.

„Veľmi som to potrebovala. Ticho, samotu..."

„Mohla si mi dať vedieť skôr, ako som skoro úplne zošalel od strachu."

„Myslela som si, že sa stihnem vrátiť dokedy sa zobudíš. No bolo tam tak krásne, že som nedokázala len tak odísť." A hlavne sa mi premávalo toľko myšlienok, ktoré som musela nechať zas odznieť, na čo bolo potrebné ticho. Nemohla som mať okolo seba nikoho. Nechcela som, dokonca ani jeho. „Nechcela som ťa vyplašiť."

„Viem," dostal zo seba a následne pevne zovrel sánku. Veľmi jasne som videla, nakoľko mu to celé nie je jedno a stále na mňa pozerá, akoby som spáchala niečo neodpustiteľné. A hoci som mu v Mexiku niečo málo o tom sne povedala, teraz som to vyťahovať nechcela. Nechápal by to tak, ako to nepochopil poriadne ani v Mexiku. Aspoň to mi z jeho reakcií vzišlo. „No nemusela si robiť ani toto."

„Musela. Ver mi, musela som." Podarilo sa mi vyslobodiť si ruky a postaviť sa. Chcela som zaliezť do auta a nebyť nikomu na očiach. Roderick sa ale razom postavil, vzal ma okolo pása a následne klesol späť na peň, mňa si usádzajúc na stehná. Zostal ma objímať okolo pása, takže nejaký vzdor bol asi zbytočný.

„Hnevám sa. Na teba, ale hlavne na seba."

„Prečo?" Pravou rukou som mu zašla do vlasov a prehrabla mu ich. Aj tak ich mal stále strapaté od doby čo sa zobudil. „Neurobil si nič zlé."

„Sľúbil som, že na teba dám pozor. Každému a hlavne samému sebe." Nepadlo dobre, keď si hlavu oprel o moje plece a následne ma pobozkal na krk. Striaslo ma pri dotyku jeho pier s mojou pokožkou, no vydržala som. Nechcel mi zle, ani náhodou mi nechcel zle. On nikdy. Len ja som sa zas snažila utiahnuť do kúta, aby sa ma nič zo sveta netýkalo. Aby sa ma žiadna živá bytosť nedotkla a neprehovorila ku mne. „Ak to s tebou budem zvládať iba takto chabo, nebudem pre teba absolútne žiadna výhra."

„Si môj priateľ, nie moja osobná stráž. Nepotrebujem, aby si ma strážil na každom kroku." Bradou som sa oprela o vrch jeho hlavy a následne ho pobozkala do vlasov. Pre okolie sme pôsobili, ako mladý zamilovaný pár. Pritom len my dvaja sme skutočne vedeli, čo sa medzi nami deje a ako sme sa dostali až sem. Koľko sme sa natrápili, aby sme opäť zažili týchto niekoľko dní pokoja a lásky. „Sľubujem, že nabudúce bez slova nikam neodídem, dobre?"

Premkli ma obavy, keď nijako nereagoval. Žiadnym slovom, žiadnym gestom. Bolo mu to akoby jedno. Následne si ma ale pritisol k sebe ešte bližšie a potom zodvihol hlavu. Oceán v jeho očiach sa stále búril vlnami strachu a neistoty, čo mne nerobilo absolútne dobre. Nikdy som v jeho očiach nechcela vidieť nič iné, len radosť a lásku. Čo ale mohol vidieť on v tých mojich? V sebe som cítila ešte stále veľkú zmätenosť a možno strach. Všetko som sa ale snažila potlačiť, len aby som nám nepokazila deň na takomto krásnom mieste.

„Neverila sa, že ťa budem schopný vypočuť a pomôcť ti?" Pokývala som hlavou, berúc mu tvár do dlaní. Palcom pravej ruky som ho pohladila po líci a potom ho maximálne nežne a opatrne pobozkala. „Tak potom?"

„Potrebovala som byť sama. To je celé, nič iné za tým nehľadaj."

„Ale..." Znova som pokývala hlavou, troška náruživejšie bozkávajúc jeho mäkučké pery.

„Som v poriadku, môžeš sa upokojiť. Nechcela som urobiť nič hlúpe, prisahám." Ani mi nenapadlo, aby som si niečo urobila. Nie teraz, nie pri spomienkach na tú noc. Boli sme tu spolu, chceli sme mať pekný výlet, tak prečo si ho kaziť kvôli mojej chorej hlave? Nič vážne sa predsa nedialo, len som potrebovala chvíľu samotu a ticho. Žiadna dráma. „Prepáč...prepáč." Nebolo to ospravedlnenie preto, že som odišla. Nie, to bola nevyhnutnosť. Ale ospravedlnenie za to, že som na neho pri tomto svojom kroku nemyslela. Mala som mu dať vedieť a nie konať len tak, akoby sa veci týkali len mňa.

„Ty prepáč." Čelom som sa oprela o jeho a následne privrela oči. Nášho vzťahu som sa bála pre momenty, ako aj tento. Nemohla som vedieť, ako ich bude zvládať. A stále som si nebola na sto percent istá. No verila som, že nám to pôjde. Pomaly, možno pár týždňov či mesiacov troška bolestivo, ale pôjde to. Verila som, že keď spolu strávime dostatok času, budeme si rozumieť.

Chvíľku sme si na pni ešte posedeli, Roderick si ma k sebe pevne tisol a ja som ho bozkávala do vlasov. Bol to jediný spôsob, ako sme mohli toto spolu predýchať a potom sa pohnúť ďalej. Ľudia z kempu sa vydávali na výlety, až som mala pocit, že sme zostali sami dvaja. To ticho ale bolo veľmi príjemné, k čomu prispel aj chladný vzduch a zatiahnutá obloha. A hoci sme zjavne mali aj my skvelé plány, ja som sa vrátila do auta a ľahla som si. Nebolo mi dobre. V žiadnom smere. Chcela som vidieť krásy parku, ale na druhej strane sa mi nechcelo ani pohnúť.

Roderick zašiel do sprchy, ponúkal mi následne spoločné raňajky, ale...ja som sa akosi do jedla nedokázala nútiť. Preto som len pokývala hlavou a iba sa dívala, ako dojedá posledných malých čokoládových slimákov, ktorých sme včera nestihli pojesť. Bol na neho príjemný pohľad, to som nemohla poprieť. Akurát ma mrzelo, že sme hneď zrána nemohli aj my niekam vyraziť. Preto sme tu predsa boli. Aby sme sa kochali krásami okolia a nie, aby sme kvôli mne trávili celý deň v kempe.

„Vadilo by ti, ak by som si jednu z tých našich spoločných fotiek dal na facebook? Akože z tých spoločných, čo nás fotila tá baba." Zas som otvorila oči, ktoré sa mi pred dobrými desiatimi minútami zavreli akosi samé od seba. Nemohla som sa dočkať návratu do hotela, aby som sa poriadne vyspala. Aspoň som v to dúfala. Lebo budenie sa z tých snov, mi vzalo absolútne všetku energiu, akú som počas noci nazbierala. „Za profilovú som si vybral jednu z tých, čo si ma fotila pri moste, ale...na titulnú by som chcel niečo s tebou. Vieš, troška sa pochváliť a tak." Povedal to s tak sladkým úškrnom, až sa mu nedalo odolať. Vedel ako na mňa, to rozhodne áno. Hoci on to možno ani netušil, no často sa mu podobnými maličkosťami podarilo ma nakloniť na svoju stranu.

„Choď do zložky s fotkami z New Yorku," povedala zrazu a posadila sa. Mali sme tu len môj notebook, ktorý mal v sebe všetky fotky, už aj tie zo včera. V spomínanej zložke som mala aj fotku, ktorú mi na Time Square robil pán Morisson a s ktorou som bola veľmi spokojná. Troška som si ju upravila, viac som zvýraznila svetlá reklám v pozadí a celkovo sa pohrala s kontrastom. „Čo hovoríš na túto? Tiež som si ju chcela dať ako profilovú, len...som sa k tomu akosi nedostala." Ukázala som na spomínanú fotku, ktorá sa po chvíľke vo veľkom objavila na obrazovke. Roderick si notebook nechal v meste, preto sa teraz zabával na tom mojom.

„Time Square?" Prikývla som, spomínajúc na to absolútne dokonalé miesto. Pozadie na fotke bolo dostatočne rozmazané, aby ho nerušili žiadne ostré siluety ľudí, ktorí tam v tú noc boli tiež. O to krajšie potom vynikli svetlá samotné. Stali sa z nich žiariace gule, dotvárajúce chaos veľkomesta. „Si tam absolútne nádherná."

„Neklameš?"

„Tebe? Ani keby mi za to niekto zaplatí." S ďalším sladkým úsmevom ma pobozkal a potom sa pustil do prezerania aj ostatných fotiek. Vrátili sme sa ale napokon aj tak k tým zo včera a on mi ukázal, ktoré by chcel na internet zverejniť. Za profilovú si vybral práve jednu z tých, na ktorých sa mi páčil absolútne najviac. Bola fotená v momente, kedy sa ku mne akurát otáčal a usmieval sa pritom skutočne od srdca. Troška som mu ju upravila, hlavne kontrast a svetlo samotné a potom mu ju už dovolila pridať. Neodpustil si ale, aby sa nepochválil, že som ho fotila práve ja.

Keď som ale upravovala jednu z tých, ktoré chcel dať na titulnú...troška som si bola neistá. Fotky boli krásne, západ slnka na nich pôsobil absolútne magicky, navyše s tou prírodou za nami...no...ja neviem. Ak ju tam pridá a označí ma na nej, bude to proste vonku. Všetci jeho kamaráti a ľudia, ktorých mám v priateľoch ja, budú o nás vedieť. Nie, nebola to zlá vec ani nič podobné. Len to bolo niečo zvláštne. Chcel, aby o mne jeho kamaráti vedeli a chcel to práve takýmto spôsobom.

Najviac ma ale asi dostalo, aký popis k fotke pred zverejnením napísal. Ta vraj: Vlny oceánu sa vždy vrátia späť k pevnine ♥. Niečo veľmi podobné mi napísal na lístoček, ktorý som mala priložený k vianočnému darčeku. Okrem nás tomu aj tak nikto nerozumel, ale vadilo to? Absolútne nie. My dvaja sme dokonale vedeli, o čom tie slovíčka vypovedajú a o to krajšie to asi bolo. Dať svetu vedieť, že sme spolu a pritom si v tom celom zachovať kúsoček, do ktorého nie je nikomu nič.

Možno preto som sa na ten krok odhodlala aj ja. Však čo môžeme pokaziť jednou fotkou na ktorej sa bozkávame? Absolútne nič. Ak ostatní mohli svoje zaľúbené fotky pchať na internet na dennom poriadku, my sme si jednu či dve mohli tiež dovoliť. Akurát ja som k mojej hodila troška iný popis, ktorého významu sme ale tiež dokonale chápali len my dvaja: Niektoré konce proste znamenajú nový, oveľa lepší začiatok ♥. A toto boli slová, ktoré som mu povedala pri našom rozchode. Ktorých som sa snažila držať a...istý spôsobom som to aj dokázala. Mali sme svoj nový, lepší začiatok.

„Ešte aj profilovku," pripomenul mi Roderick, aby som ešte náhodou nezabudla. S tou som tiež váhala, ale keď sa tam zrazu ocitla, bola som rada. O to viac, že ma za tento krok odmenil neskutočne krásnym bozkom, ktorý akoby potlačil aj posledné zvyšky spomienok na ten sen. Nebol reálny, nič z neho nebolo viac reálne. Ale toto tu áno. Roderick bol až priveľmi skutočný, tento výlet, naša láska...toto všetko sa dialo teraz a ja som tomu chcela venovať plnú pozornosť. „A teraz už každý vie, akú mám krásnu priateľku. Garantujem ti, že mi bude závidieť minimálne polovica ostrova." Pokývala som nad ním hlavou, no napokon som si ho zas len pritiahla k sebe pre ďalšiu pusu.

Dopekla, bol to len maličký, pre mnohých úplne nepodstatný krok a ja som mala pritom pocit, akoby sme urobili ja ani neviem akú šialenosť. Najkrajšie ale aj tak bolo, keď sa nám pod spoločnou fotkou obom objavil prvý komentár. Jeho autorom nebol nikto iný, ako Brooke, ktorá nám tam nechala tonu srdiečok. Sladké bolo ale aj vyjadrenie od Maxima na mojej profilovke, ktorému som sa dnes chystala konečne večer zavolať a všetko s ním prebrať. Po rusky mi tam napísal, aké má hrozné šťastie, že je jeho najlepšia kamarátka tak krásna. Na koniec hodil aj srdiečko a následne do správy mi poslal preklad a na moju žiadosť rovno aj rusky napísané ďakujem, ktorým som mu potom odpovedala. Videla som, že nad tým Roderick akosi pretočil očami, no napokon označil, že sa mu komentár páči a dokonca poslal Maximovi srdiečko.