-Maxim-

„Čo nové s Austinom? Už si niečo našiel?" opýtal som sa Brooke, zatiaľ čo sme obaja len tak posedávali na lavičke pod stromom a trávili spolu posledných desať minút predtým, ako jej začne hodina umenia. Neviem, nejako som sa po angličtine neponáhľal domov. Radšej som tu zostal s ňou a spolu sme si prešli referát, ktorý nám zadali na domácu úlohu. Ja som na dnes už skončil, čiže...času som mal na rozdávanie. Hlavne ak ona bola zrazu moja jediná spoločnosť na okolí.

„Bol na dvoch pohovoroch a vraj to išlo fajn. No ešte sa definitívne nevyjadrili. Myslím, že ešte zajtra má niečo a potom...zostáva len čakať."

„Clara o tom vie?" Prikývla, zasúvajúc si hlavy sa ucho. Zjavne aj ona mala už celej školy plné zuby. V jej výraze sa veľmi jasne miešalo znudenie s únavou.

„Troška mu prehovorila do duše, aby z toho nerobil koniec sveta. A zjavne mu to prospelo, lebo odvtedy už aspoň nechodí po byte ako zmoknuté šteňa." Pousmial som sa nad jej slovami, pričom som ale stále kontroloval mobil. Katya mi dala ešte predpoludním vedieť, že bezpečne dorazili do Vegas a všetko je v poriadku. No odvtedy na mňa akosi nemala čas.

Včera sme si zašli spolu na večeru, pomotali sme sa nočným mestom a potom som ju odprevadil na internát. No lúčilo sa mi s ňou na niekoľko dní až nepochopiteľne ťažko. Hlavne po utorňajšom večery. Stále som plne nerozumel, čo sa dialo a prečo sa to dialo. Správala sa ku mne ešte trúfalejšie ako inokedy a to už bolo čo povedať. Nikdy sa nejavila ako hanblivé dievča, ale toto...nedokázal som to dostať z hlavy. Ten obraz, ako som tam ležal bez trička a ona na mne sedela. Ako ma bozkávala po chrbte a ako ma jej čarovné ruky napokon až uspali.

„Už som sa pýtala aj Reného, či u nich na polícii nie je potrebný niekto na takúto prácu. Aj tam predsa potrebujú spravovať servery a ja neviem čo ešte."

„To áno, ale tam asi len tak niekoho z vonka nepustia. Netuším ako to tam môže chodiť, ale to sú začarované kruhy."

„Neviem, ja sa do tejto sféry nevyznám." S úsmevom mykla plecami, zatvárajúc notebook. Keď sa postavila, vstal som aj ja a spolu sme sa vybrali smerom späť k budove školy. V podstate ma tešilo, že som tu s ňou zostal a porozprávali sme sa. Padlo mi to dobre. Lepšie, ako keby zas len sám posedávam v byte. „Jediné čo je na tomto celom dobré, je výška odstupného. Ten idiot sa zjavne zľakol mojich vyhrážok."

„Takže to dopadlo dobre?"

„Nadmieru, povedala by som. Zjavne sa veľmi chcel vyhnúť prípadnému súdu a opletačkám."

„On najlepšie vie, s akými kartami hral a či hral čestne." Túto frázu som pochytil od otca. Ešte keď som bol menší, občas som lietal s ním a chodil mu za chrbtom počas schôdzok a prehliadok nových áut. Pozorne som počúval každé jeho slovo a kde-tu sa niečo naučil. Aká škoda, že keď som sa občas vložil do debát, tak si ma nikto nevypočul. Alebo ak aj áno, nebrali moje slová vážne. Bol som len ten rozkošný synáčik, ktorý chodil po boku svojho otca a s otvorenými ústami si prezeral krásne autá. „Na víkend máte nejaké plány?"

„Moja mama sa vracia domov do New Yorku, tak som myslela, že pôjdeme s ňou. No ešte to nie je isté. Do zajtra sa môže hocičo zmeniť."

„Víkend mimo by vám určite prospel." Ani mne sa tu nechcelo len tak posedávať samému. Dokonca ani ísť zajtra lietať. Absolútne ma nelákalo otvoriť učebnicu a pozrieť sa do toho, aby som zajtra ten test zvládol. Nemohlo mi to byť pomaly už ani viac ukradnuté. Chcel som svoju licenciu, ale už sa mi na ňu nechcelo čakať. Najradšej by som bol už lietal sám. Aj napriek tým malým nedostatkom, ktoré som ešte na niektorých miestach mal.

„Zajtra sa nevidíme, čo?"

„Nie," odvetil som, sotva sme zastali pred veľkou budovou. Motala sa tu kopa študentov. Niektorí si len tak posedávali na lavičkách a na trávniku, užívajúc si dnešné krásne počasie. Bolo riadne teplo, slnečno už od rána a vraj nehrozilo, žeby sa to malo najbližšie dni nejako zmeniť. Zjavne to boli ešte posledné bozky od leta, ktoré sa už poberalo na niekoľkomesačný odpočinok. „Vidíme sa v pondelok."

„Tak si teda uži víkend."

„Aj vy. Pozdrav Austina." S úsmevom prikývla a na moje veľké prekvapenie ma objala. Troška váhavo, no objatie som jej obetoval a potom počkal, kým nevošla dnu a nestratila sa mi z dohľadu. Tešilo ma, že sme sa aspoň takto zblížili a nebol som tu na všetko stále sám. Bolo to úžasné dievča. Ani som sa vlastne nedivil, že ju mala Clara natoľko rada.

Chvíľku som tam ešte stál, pozeral som za Brooke a potom som sa otočil na odchod. Veľmi som sa ale nenáhlil. Bolo nanič, keď vedľa môjho auta nečakala tá žltá krásavica. Nemal som pre koho nazbierať kvietky, ktoré som cestou na parkovisko minul. Preto som ich len odfotil a následne jej fotku poslal. Nech vie, o čo svojou absenciou prišla.

Odpoveď ale bohužiaľ neprišla tak rýchlo, ako inokedy. Mobil som si teda schoval do vrecka, s úmyslom z toho druhého vytiahnuť cigarety. Zarazil som sa ale skôr, akoby uzreli svetlo tohto krásneho dňa. Nepotreboval som ich a nechcel som ich. Nesmel som stále všetko riešiť cigaretami. Preto som ruku z vrecka vytiahol naprázdno a sadol za volant. Na to, že areál bol plný, áut tu veľa nebolo. Každý kto mohol zjavne využil krásne počasie na pešiu cestu do školy.

Hoci som prvotne chcel zamieriť domov, urobil som odbočku. Dlho som sa nebol len tak nezáväzne prejsť po kníhkupectve, čo som musel napraviť. Tam som sa rozhodne necítil osamele či znudene. Po pár minútach som sa nechal pohltiť čarom toho miesta a úplne sa stratil vo svete fikcie. Motal som sa od jednej poličky k druhej, bral do rúk rôzne knihy a nad niektorými strávil slušne dlhý čas. Niekoľko kúskov som si zobral stranou so sebou, prečítal som si v tichom kúte prvé kapitoly a podľa toho sa rozhodol, či si niektorú z nich vezmem.

Kúpil som ich päť, samozrejme po porade s Clarou. Troška moc, ale nedokázal som ich tam nechať. Keď prišlo na sci-fi príbehy, nechal som sa od kúpy odhovoriť len veľmi ťažko. Darmo som mal doma aj dve police neprečítaných kníh. Kúpil som si bez výčitiek ďalšie a ak z ničoho iného, aspoň z toho som mal dobrú náladu. Pekne som im doma našiel vhodné miesta a potom si prezrel všetky svoje neprečítané knihy. Bolo ich hojne, hlavne ak som poslednú dobu akosi nedokázal čítať. Aj som pred spaním knihu do rúk vzal, no nedokázal som sa sústrediť. Následne som sa nedokázal zbaviť myšlienky, že ma príbeh ani natoľko nezaujal a knihu som zas odložil. Išlo stále o rovnaký kolobeh, ktorý nemal konca.

Myslel som už aj na to, že si znova prečítam Metro. No bál som sa, že skončím rovnako a potom z nej stratím dojem, ktorý vo mne na prvé prečítanie zanechalo. No keďže mi ten svet chýbal, siahol som po hre. Obe časti som prešiel síce už niekoľkokrát, no stále ma bavila. A hlavne som sa v nej konečne vyznal natoľko, že som si ju dal na najťažšiu úroveň a aj tak s ľahkosťou prechádzal jednotlivé kapitoly.

Neexistuje hádam lepší pocit, ako si konečne umyť ten hnusný mejkap. Hovorím ti, v tomto teple je to ako kliatba.

Kde sú moje sľúbené fotky?

Hral som dobré dve hodiny, potom som zavolal mame a následne som sa ešte na chvíľku k hre vrátil. Nemal som v pláne ju dnes dokončiť, no aj tak som nemal nič iné na práci. Už teraz mi bolo jasné, že zajtra lietať nepôjdem a tak nemalo cenu sa učiť. No teraz som hru vypol naozaj. Na dnes stačilo.

Hneď ti nejaké pošlem.

Dlho som čakať nemusel. Behom minúty mi prišlo rovno niekoľko fotiek, nad ktorými som sa musel pousmiať. Jedna bola z letiska, ďalšia už priamo z mesta a tie nasledujúce už z fotenia. Z tej prvej sa na mňa Katya škerila jedna radosť, s naozaj slušnou vrstvou mejkapu na tvári. Najkrajšie ale aj tak boli zlaté trblietavé šaty, ktoré mala na sebe na nasledujúcej fotke. Boli síce troška moc krátke, ale sadli jej úplne dokonale. Svojou spornou dĺžkou nechali vyniknúť jej dlhé nohy. Okolo tej pravej mala na ďalšej fotke obtočeného dlhočizného žltého hada, ktorý jej následne ležal na ramenách a hava mu spočívala v jej ľavej dlani.

Ten had je nejakým novým módnym doplnkom?

Chlapík čo navrhol šaty má rád exotické plazy. Dúfala som, že budem mať aspoň na výber, no okamžite mi do rúk vtlačili hada a nemohla som protestovať.

Nie je to týranie zvierat?

Skôr by som povedala, že ten had týral mňa. Na fotke to nevidno, ale bol sakra ťažký. Mám z neho úplne stuhnutý krk a plecia.

Hmmm...aká škoda, že nie som tam. Pomasíroval by som ťa rovnako dobre, ako ty minule mňa.

Otec mi raz hovoril, že bol vo Vegas. Ešte za študentských čias. Trval na tom, že tam niekedy zájdeme ako rodina, ale mama mu to stále veľmi rýchlo vyhovorila. A v istom smere som jej aj rozumel. Mesto ako Las Vegas bolo pre ľudí, ktorí sa vo veľkom dave cítili ako doma. Pre hráčov, hazardérov a dobrodruhov. V istom smere pre môjho otca, ktorý mal z každého troška. No pokojné povahy ako ja a mama, sa tam proste nehodili.

Bude táto ponuka platiť aj po návrate do Oregonu?

Že vôbec pochybuješ.

Mala sa tam zjavne skvele, tak prečo som si želala aby sa vrátila čím skôr? Vyzeralo to tam úžasne. Či už púšť na fotke s mestom ďaleko na obzore, alebo v meste samotnom. Nemusela na pár dní riešiť školu, ale starať sa len o pózovanie v krásnych šatách a šperkoch. Mohla si žiť úplne dokonalý život. No keby sa to dá, v momente by som ju doniesol späť. Sem ku mne do bytu, alebo do môjho auta. Niekam, kde by sme boli zase len my dvaja.

***

Riley nebola moc nadšená, keď som jej volal kvôli lietaniu. No akoby niekde aj tušila, že neprídem. Zase. Lebo nech som nad tou hodinou premýšľal akokoľvek, nedokázal som sa premôcť. Bol som rád, že ma nezabili prednášky ako také. A hlavne to nechutne skoré vstávanie. Teda...dnes som mal prednášku až o jedenástej. Ja som ale mal zapnutý budík, ktorý zvonil o šiestej. Až keď som úplne zmätene sedel na kraji postele a hľadel von oknom mi došlo, že som zbytočne vstal tak skoro. A u mňa neexistovalo, aby som ľahol späť a zas zaspal. Ak už som sa zobudil, bol som hore. A to bola tá chyba. Mal so čas premýšľať a hlavne konať.

Niekoľkými kliknutiami som sa dostal na stránku, ktorá bola zodpovedná za moje plány na víkend. O druhej som skončil v škole, o pol šiestej som sadol do lietadla a zrazu som bol tu. V Nevade, na letisku McCarran International Airport v Las Vegas. Všetko som vybavil ráno, ešte predtým ako som šiel do školy. Letenky aj ubytovanie. Plesol som sa síce po vrecku a slušne odľahčil svoj bankový účet, ale...trápilo ma to? Popravde ani nie. Bol som rád, že som sa rozhodol práve takto.

Katya samozrejme o ničom nevedela. Chcel som sa s ňou stretnúť až večer, keď sa zložím a dám sa dokopy. Preto som sa ani neubytoval na rovnakom mieste. Nechcel som, aby sme na seba nedajbože narazili. Zatiaľ čo ona bývala v hoteli Four Seasons, ktorý sídlil na vrchných piatich poschodiach svetoznámeho Mandalay Bay, ja som si rezervoval hotel ktorý bol ako päsť na oko pre celé mesto. Aspoň mne to tak prišlo. Luxor, tá veľká čierna pyramída, bola bez pochýb jedným z hlavných symbolov mesta. Lebo hoci bolo Vegas veľmi rôznorodé, podobne uletenú stavbu by ste tu hľadali ťažko. Čierna pyramída im sama o sebe nestačila. Potrebovali pred ňu postaviť napodobeninu Sfingy, sochy ktoré zväčša strážili hroby panovníkov v historických filmoch, či veľký obelisk z ktorého kričalo veľkými písmenami LUXOR. Akoby sa ten hotel dal prehliadnuť.

Z letiska som tu bol taxíkom behom desiatich minút. A zaplatil som smiešnych sedemnásť dolárov. Nijaká extra cena, ktorú by som bol od takéhoto miesta očakával. No hoci mesto pôsobilo skutočne veľkolepo a divoko, neurobilo na mňa až taký dojem. Cítil som sa tu priveľmi cudzo a ani zďaleka sa to tu nepodobalo na žiadne mesto, ktoré som doposiaľ navštívil. Na každom kroku som videl nejaký hotel, či informácie o kasíne. Turisti sa len tak flákali po uliciach, ktoré boli ešte aj takto podvečer pekelne horúce. Štyridsať stupňov tu bolo určite.

Nejaký rýchlokurz pre hranie pokru?

Načo ti bude?

Aby som sa nestrápnila pred každým.

Uškrnul som sa, naprávajúc si kožený batoh na pleci. Nemal som v záujem sa tu dlho rozhliadať, ale tie sochy ma neskutočne zaujímali. No nepovedal by som, že v dobrom. Skôr mi z nich bolo do smiechu, lebo tu pôsobili až priveľmi umelo. Rovnako ako celý Luxor, ktorý sa týčil predo mnou. Slnko už skoro zapadlo, takže úplný vrchol hotela už žiaril jasne modrou žiarou, ktorá sa v hrubom stĺpe svetla ťahala až hore do nebies. Ďalší dôvod, prečo tento hotel zjavne nikto neprehliadne. Tie šakalie sochy, či čo to bolo, s kopijami a smiešne prísnym pohľadom boli vrcholne humorné. Rovnako ako celá Sfinga, ktorú si niekoľko ľudí fotilo, keď som prechádzal okolo.

No v rovnakom štýle výzdoba a architektúra pokračovali aj vo vnútri. Hieroglyfy zo starovekého Egypta sa tiahli po stenách a vysokých stĺpoch, všade sa motala kopa ľudí a vyvaľovala oči na svoje okolie. Podľa toho čo som sa dočítal, by tu malo byť 4407 izieb, čo bol skutočne slušný počet. No keď som sa pozrel nad seba, úplne to sedelo. Strop obrovskej pyramídy sa tiahol veľmi vysoko nad mojou hlavou. Po pravej ruke som pritom mal doslova obrovské pútače na výstavu Titanicu a po ľavej vstup do kasína, ktoré určite lákalo väčšinu okolo sa motajúcich ľudí.

Stále čakám na tvoje rady.

Internet ti bude nápomocnejší. Ja ti to takto bez kariet a cez telefón neviem vysvetliť.

Mám veľmi silný pocit, že si mi klamal. Však ty poker nevieš hrať?

Ver čomu chceš.

Mobil som opätovne zablokoval a namieril si to k recepcii. Mladučkej recepčnej som na mobile ukázal mail, ktorý mi poslali po rezervácii a potom počkal, kým si našla moje meno a dala mi kľúč. Chvíľu som ale premýšľal nad formou platby. Zálohu som si samozrejme nechal predtým strhnúť z účtu, no to ešte nebola žiadna veľká suma, ktorá by poprípade vzbudila podozrenie. Ale letenka a plná cena ubytovania už áno. Netušil som, nakoľko si rodičia, hlavne otec, držia prehľad ohľadne úbytku peňazí na mojom účte. Ale priveľmi mi nelichotila myšlienka, žeby vedeli o tomto mojom výlete. Preto som siahol po peňaženke, ktorá...ale bola prázdna. Skoro prázdna. Rozhodne nedisponovala dostatočnými financiami. Jasné, lebo pred odletom som si hovoril, že karta mi postačí a nemusím mať so sebou toľko papierovej hotovosti. Preto som napokon s otráveným pohľadom podal recepčnej matne čiernu kartu, ktorá sa veľmi ľahko mohla stať nástrojom smrti. Ale tej mojej.

Tri karty s rovnakým symbolom majú vyššiu hodnotu než dve karty s rovnakým symbolom. Hrajú dvaja, až desiati. S balíčkom francúzskych kariet, ktorých je päťdesiatdva. Niekedy sa používajú aj žolíky.

Pokračuj...

„Na dovolenke?" opýtala sa zrazu mladá zamestnankyňa, ktorá ma od recepcie viedla hore do izby. „Alebo nedajbože pracovne?"

„Predĺžený víkend," odvetil som s úsmevom, nastupujúc do výťahu. Z tridsiatich poschodí sa mi ušla izba na devätnástom. Taký zlatý stred. Musel som ale uznať, že takto, prechádzajúc chodbami, pôsobil hotel ešte mohutnejším a rozľahlejším dojmom. Chodby boli presvetlené, s čokoládovo hnedými stenami a zlato pôsobiacou podlahou. Všade viselo veľa zrkadiel a samozrejme na každom kroku boli dvere, vedúce do jednotlivých izieb.

Eso, kráľ, dáma, dolník, 10, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2...to máš jednotlivé hodnoty kariet. Následne máš štyri farby...piky, srdcia, kára a kríže. A potom podľa verzie hry sa ti dvojky môžu premeniť na divokú kartu, ktorá ti zastúpi hocijakú chýbajúcu kartu.

Fajn, začínam sa troška strácať.

Odsleduj si niekoľko hier a potom pochopíš. Nie je to náročné.

Výhľad z výťahu bol impozantný. Všetok ten gýčový luxus som mal zrazu ako na dlani. Dlhé chodby plné izieb, sochy pripomínajúce Egypt na prízemí, ktoré sa hemžilo hosťami a to už ani nehovorím o rýchlosti, akou sa ľudia striedali v kasíne. Jedna skupinka ešte ani nevyšla, už sa hnali tým smerom ďalší, ktorí dokonale zaplnili ich miesta. Ľudia si to tu skutočne užívali. Prišli za luxusom a tu ho istým spôsobom dostali. Veď kde inde by ste sa cítili ako v skutočnej pyramíde ale bez toho, aby vám na hlavu padal tisícročný prach? Jedine vo Vegas.

„Nech sa páči," povedala, sotva sme zastali pred dverami. „Prajem príjemný pobyt, pán Ivanov."

„Ďakujem." Obdaril som ju úsmev, berúc si kartu od dverí. Počkal som, kým sa vrátila nazad do výťahu a až potom som vošiel do izby. Približne som vedel čo čakať. No aj tak som zostal mierne zaskočený. Nie v zlom, ale ani v dobrom. No bol to pocit, že ak sa rozprávame o Luxore, malo by to tu vyzerať troška inak. Béžové steny s o niekoľko odtieňov tmavšou podlahou a šikmá stena s oknami, kvôli stavbe hotela, nepôsobili priveľmi útulne. Posteľ bola slušne veľká, no to bolo tak jediné plus. Izba sama o sebe bola pomerne malá a ak ju zapratali ešte veľkou skriňou, stolíkom pod televíziou, ďalším pod oknom a kreslom, priveľa miesta nezostalo.

Batoh som si hodil na posteľ, na kraj ktorej som sa následne posadil aj ja. Bol som uťahaný, to bez debaty. Zo školy, z letu a zo všetkého. A to na mňa čakala ešte poriadne dlhá noc. Očami som ešte rýchlo prebehol po izbe a následne vytiahol mobil. Musel som sa ozvať mame. Nie...nemusel, ale chcel som. Chcel som po celom dni počuť jej hlas.

„Ahoj," povedal som okamžite ako to zdvihla. S voľnou rukou vo vlasoch som sa zvalil na mäkký matrac a až vtedy si všimol, že strop je posiaty hieroglyfmi. Nemal som ani poňatia, či tie obrazce dávali nejaké zmysluplné slová či vety. No robili dobrú atmosféru a ladili s tými, ktoré zdobili v tenkých pásoch dvere na skrini. „Bola si dnes u toho lekára?"

„Ahoj, synček..." odpovedala o niečo skleslejšie, ako inokedy. V momente som spozornel. „Bola som, hej. No vôbec to nedopadlo tak, ako som dúfala. Som ešte nervóznejšia ako predtým."

„Niečo nie je v poriadku?"

„Tak troška." Keď z nej bolo treba ťahať informácie takýmto spôsobom, nešlo o maličkosť. To som sa už za tie roky naučil. Keby je všetko v poriadku, bola by mi to povedala okamžite.

„Mami..."

„Nie, nestrachuj sa. Aj tak ti teraz neviem k tomu nič povedať. Budúci týždeň budem hádam o niečo múdrejšia."

„Ten problém je s tebou, či s malým?" Musel som sa to opýtať takto na rovinu. Možno aby ma jej odpoveď troška upokojila, ak bude samozrejme taká, akú by som chcel počuť.

„S malým." Nemal som takto reagovať, ale neskutočne som si vydýchol. Keby sa niečo stane s tým človiečikom, ktorého som ešte nikdy nestretol, prežil by som to. Bolo by mi to ľúto, ale nezložilo by ma to ani nič podobné. No myšlienka na to, žeby sa niečo malo stať mame...to som nezniesol. Z toho sa mi robilo seriózne zle. „Veľmi sa bojím, Maxim. Veľmi."

„Hovorila si s otcom?"

„Bol tam so mnou, takže všetko počul rovno od lekára." Tak to bolo z jednej strany asi najlepšie. Aspoň mi možno bude vedieť povedať niečo viac. Samozrejme ak naberiem odvahu aby som mu zavolal. Riley mu už určite dala vedieť, že som nebol lietať. A keď sa k týmto správam pripojí výpis z bankového účtu, veľa normálnej komunikácie medzi nami neprebehne. Dozaista nad mojim konaním stratí nervy a potom to budú jeho argumenty proti mojim, podané nie práve pokojným tónom. Prinajlepšom v ruštine, v ktorej sme obaja dokázali hneď vyjadri lepšie. „Dodnes som si myslela, že som sa rozhodla správne. Začínala som sa tešiť, že o niekoľko mesiacov sa môj život zas zmení tým najkrajším možným spôsobom a teraz..."

„Mami...mami, prosím upokoj sa. Nervy nerobia dobre ani jednému z vás." Čo som jej mal povedať, aby som ju upokojil? Existovali vôbec správne slová, ktorými by som situácie nezhoršil? Nie, asi nie. Netušil som čo je vo veci, aké vážne to je a nakoľko zle sa môže situácie vyvinúť. Preto som bol na veľmi tenkom ľade. „Ja viem, že ti na tom veľmi záleží a chceš, aby bolo všetko v poriadku, ale nezabúdaj na seba." Dúfal som, že pochopí aj bez ďalšieho vysvetľovania.

„Rozhodla som sa správne?" opýtala sa po skoro minúte ticha. Nedalo sa prepočuť, že všetkými silami zadržiavala slzy.

„Neviem. Vážne neviem." Bolo odo mňa spravodlivé, že som jej povedal pravdu. „No som si istý, že bude všetko v absolútnom poriadku. Nech už to v skutočnosti znamená čokoľvek." Lebo kto mohol s istotou povedať, čo tá fráza znamená? Všetci sme na svet pozerali inými očami a rozlične sme mu aj rozumeli. Čo sa zdalo v poriadku mne, to sa nemuselo javiť rovnako niekomu vo vedľajšej izbe.

„Veľmi ťa ľúbim, Maxim." Pri vyslovení môjho mena, sa jej zlomil hlas. Až priveľmi dobre som si vedel predstaviť, ako jej po lícach stiekli slzy.

Kým som bol menší, skoro nikdy predo mnou neplakala. Stále som vraj mal priveľa otázok ohľadne toho, prečo plače a či jej viem nejako pomôcť. No čím som bol starší, tým to bolo lepšie. Postupne mi vysvetlila čo ju trápi, čo všetko to so sebou prináša a moje otázky sa tým pádom začali vytrácať. Od slov som prešiel k objatiam, ktoré jej pomáhali dozaista viac. Niekedy som pri nej presedel aj hodiny, kým sa riadne nevyplakala, alebo kým ju to neunavilo natoľko, že zaspala. Boli aj také dni či noci, kedy som spal v ich veľkej manželskej posteli. Z jednej strany mamu objímal otec, z druhej ja. Niežeby som otcovi neveril, že na ňu dá pozor. No chcel som tam byť, pomôcť osobe ktorú milujem najviac na celom svete.

„Je tu ešte niečo, o čom sme sa s ockom rozprávali. Akurát sme ešte nedospeli ku konečnej odpovedi."

„Čo to je?" Chcela to všetko zahovoriť, aby prestala plakať. No nevidel som v tom problém. Všetko, len aby netrápila zbytočne samú seba.

„Chceli by sme a vrátiť do Ruska. Natrvalo." V momente som sa posadil a na chvíľku si zložil okuliare. Akosi mi v prvej chvíli nedošlo, že čo povedala a aký význam tie slová skrývali. Išlo o niečo, čo som chcel počuť tak prekliato dlho. Toľké roky, kým som bol malý a túžil som žiť v krajine, odkiaľ pochádzajú moji rodičia. „Určite nie priamo do Moskvy, ale niekam kde bude väčší pokoj."

„To...to akože len tak?"

„Mali sme to urobiť už skôr. Ešte kým si bol malý."

„Mami čo sa stalo?"

„Nič, ja...ja chcem ísť proste domov. Chcem to maličké vychovať na mieste, kde sa narodí." Muselo za tým byť niečo viac, akurát mi to nechcela povedať. A možno tomu tak bolo dobre. „Každopádne...zajtra príde môj šéf z Moskvy. Tvoj otec ho pozval na víkend."

„Ale? Vážne?" Motali sme sa od jednej témy k druhej, pričom sme ich všetky nechali nedoriešené. No to sa stávalo veľmi často. Z jej strany, alebo aj tej mojej. Občas neexistovalo nič lepšie, ako sa vykúriť z nepríjemného dialógu. „Máte teraz rozrobený nejaký projekt?"

„Nič veľkolepé. Ale možno s niečím príde, uvidíme."

„Aspoň by si si zamestnala myseľ niečím iným." Určite by jej nejaký nový projekt viac prospel ako uškodil. Keby sa musí sústrediť na rysovanie a plánovanie, nepremýšľala by nad tisíckou iných vecí. „A svet by bol zas o niečo krajší vďaka tvojmu vkusu a talentu." Nestávalo sa, žeby sa mi jej návrhy nepáčili. Stále som z nich bol unesený a díval som sa na ne s tým prihlúplym úsmevom plným šťastia. No bol som rád, že má mama v živote niečo, čomu sa skutočne rada venuje a čo jej pomáha sa uvoľniť. Ona architektúru nebrala ako zamestnanie, ale ako hobby. Ako spôsob odreagovania sa, ale pritom most do reality.

„Ty sa nepotrebuješ o niečom porozprávať?"

„Nie, som v pohode. Akurát som dnes nebol lietať. Necítil som sa na to."

„Vieš, že sa ťa do ničoho nikdy nenútim. No otec nebude rád."

„Viem," odvetil som v skratke, znova siahajúc po okuliaroch. S nimi na nose som sa zas pozrel okolo seba, premeral som si celú izbu za ktorú som toľko zaplatil a následne sa zvalil späť na mäkký matrac. Zatvárali sa mi oči od únavy. „No jeho ten hnev prejde. Ako stále."

„Zlatko ak nevadí, tak už pôjdem. Už pár hodín ma otrasne bolí hlava, takže si asi pôjdem ľahnúť."

„Jasné, oddýchni si. A keby sa čokoľvek dialo, zavolaj mi. Vieš, že som tu stále pre teba mami."

„Veľmi, veľmi ťa ľúbim."

„Aj ja teba." Nie, neskladal som s dobrým pocitom. Na pozadí tohto celého sa diali oveľa závažnejšie veci, o ktorých som ja nemal ani poňatia. No možno časom. Alebo keď naberiem odvahu, aby som zavolal otcovi. Poprípade o niekoľko hodín, keď si všimne, že mi chýba značná suma peňazí. Všetko bolo možné.

Chvíľku som si poležal, počkal som kým nastane tma za oknami a potom som zašiel do sprchy. Kúpeľňa bola pekná, to som musel uznať. Nenútená kombinácia skla a mramorom, veľké zrkadlo na celú stenu a uteráky tak mäkké, že som podobné ešte zjavne nevidel nikde. Aká škoda, že som sa po sprche cítil ešte viac ospalo. Na chvíľu som sa dokonca oprel o stenu a zavrel oči. Nemal som naponáhlo. Katya mi z kasína nikam neujde, na to som vsádzal všetko. A rovnako ani potenciálni spoluhráči pokru. Mal som v pláne si zahrať minimálne jednu hru. Ak už som sa raz ocitol na podobnom mieste...

Čo ti budem hovoriť...kasíno vyzerá veľmi fajn.

Akurát som si zaprával košeľu do nohavíc, keď mi prišla správa. Nikde nebolo písané, žeby bolo nutné prísť do kasína v obleku. Preto som si vzal iba skoro úplne novú čiernu košeľu a čierne rifle. S koženými teniskami rovnakej farby to bolo tak akurát. Nevyzeral som priveľmi formálne, ale zároveň ani ako tuctový turista.

V hoteli kde bývate?

Hej. Na ten toľko ospevovaný turnaj máme vyhradené VIP miesta úplne vzadu.

Čo má vôbec fotenie šiat a exotickými plazmi spoločné s pokrovým turnajom?

Pravou rukou som si prehrabol a následne uhladil stále vlhké vlasy, skontroloval si peňaženku a mohol som teoreticky aj ísť. Zostávalo zastaviť sa v bankomate, lebo karta mi zjavne v kasíne priveľmi nepomôže. A aj keby, radšej budem mať pri sebe hotovosť a rovno ju vymením za žetóny.

Lebo pán návrhár a milovník plazov v jednom, je vášnivý hráč. A my sme tu na to, aby sme sa pomedzi hráčov motali v šatách, v ktorých nás včera fotili. Vieš, správna prezentácia je všetko.

Máš tie krásne zlaté šaty?

A asi kilo mejkapu k tomu.

S úsmevom som zavrel dvere na izbe a schoval si kartu do náprsného vrecka. Odtiaľ by som ju zjavne nemal stratiť. A ak áno, Katya ma na noc určite veľmi rada prichýli. Behom niekoľkých minút som bol preč z hotela, vonku na čerstvom vzduchu. No...čerstvom ako čerstvom. Veľkomesto sa nezaprelo. Hnusné teplo ešte stále pretrvávalo, takže ma blízkosť hotela a kasína samotného len a len potešila. Desať minú cesty s tým, že som si ešte obzeral svietiaci Luxor a urobil som si fotku na neskôr pre Claru.

Keď som však vkročil dnu, razom to bol iný svet. Rozľahlé kasíno hotela Mandalay Bay žilo úplne iným životom, ako mesto za jeho stenami. Ľudia sa tu nepremávali len tak. Všetci tu boli s jasným cieľom a presne vedeli kam mieria a čo robia. Prišli sem pod vidinou bohatstva a vzrušenia z hry. Ja som tu ale bol za inými úmyslami. Mňa sem dohnalo niečo, čo som nedokázal ani správne pomenovať. Asi ten najhorší a zároveň najlepší pocit, ktorý som kedy v živote cítil. Niečo, čo mi odhalilo stránky života, ktoré som doposiaľ nepoznal.

Ako to inak vyzerá s tvojou účasťou? Budeš hrať?

V skratke nám vysvetľujú pravidlá a potom nás čaká hra. Hádam nebudem najhoršia.

Rozhodne nie.

Nie, ak jej budem našepkávať ponad plece. Dlho som sa tam ani nemotal. Vedel som kam ísť, peniaze som si vybral ešte pred vstupom a tak nemalo cenu obzerať sa. Jasné svetlá stovky automatov, neutrálne steny so zlatými stĺpmi a škaredé koberce a podlahy  ma aj tak sprevádzali celou cestou až dozadu. V podstate celé kasíno na mňa pôsobilo ako Luxor samotný. Niečo, čo som si predstavoval vo väčšom štýle a hlavne v inom prevedení.

„Páni..." oslovil som dvoch statných chlapov, ktorí postávali pred vstupom na pre mňa zatiaľ zakázané územie. Pri oslovení som dal veľký dôraz svojmu prízvuku. Počas letu som sa dočítal, že cudzincov tu majú obzvlášť veľmi radi. „Mám pocit, že sa dohodneme pomerne ľahko. Ja vám dám nejakú tú bonusovú sumičku za dnešné služby a vy ma pustíte dnu." Nebola to otázka, ani žiadosť. V podstate som im oznamoval, ako to bude. Obaja sa na mňa zaškerili, ale keď som z vreciek vybral ruky a v oboch som mal zväzok bankoviek, ich pohľad akosi zmäkol. Bolo to ako vábiť hladné psy, ktoré mi s radosťou skočili na návnadu.

„Ak s tebou budú nejaké problémy, neželaj si nás," sykol ten vyšší z nich, s hustými plavými vlasmi. Obaja si peniaze uchmatli skôr, akoby som žmurkol. No následne mi otvorili dvere, za ktorým sa skrýval skutočný dôvod môjho pobytu. S úsmevom som im kývol hlavou a prešiel dverami, nad ktorými sa jagal zlatistý nápis VIP.

Okamžite sa predo mnou rozprestrel úplne iný svet. Akoby som už ani nebol v rovnakom kasíne. Po svojej pravici som mal automaty, ktorým sa však priveľa ľudí nevenovalo. Pozornosť bola zameraná buď na vysvietený bar rovno predo mnou, alebo na stoly, kde sa už hral buď poker alebo ruleta. Čo ma ale zaujalo najviac, bol štýl interiéru ako taký. Podlaha pod mojimi nohami bola z matných sklenených tabúl, pričom jasne biele steny obzvláštnené rytinami, svietili na rôzne farby. Vo vnútri v ryhách sa ukrývali svetelné pásy, ktoré v pravidelných intervaloch menili farby a tak dotvárali celkovú atmosféru. Strop, riešený rovnako ako podlaha, zdobilo niekoľko desiatok nádherných kryštálových lustrov.

V rýchlosti som sa obzeral okolo seba a potom zamieril k hráčom. Uličkou, ktorá delila na dve polovice hráčov pokru a hráčov rulety, sa tiahol dlhý krvavo červený koberec. Ten tu ako jediný dodával všetkému výrazný farebný nádych. A potom tu samozrejme boli rôzne róby, do ktorých sa prítomné dámy odeli. Šaty od dlhých až po krátke, od metalických odtieňov až po farby, ktoré nešlo prehliadnuť, vhodne doplnené nablýskanými šperkmi. Muži mali zväčša obleky, či košele s tmavými nohavicami ako ja. Kravaty či motýliky sa našli tiež.

Moje oči ale v tom mori bohatstva a luxusu hľadali jeden veľmi konkrétny model šiat. Také, ktoré sa mi podarilo s ľahkosťou nájsť aj napriek rušnosti z každej strany. Hralo sa pri niekoľkých menších stoloch a potom pri hlavnom, ktorý mal okolo seba najviac divákov. Tam som ale zatiaľ nemieril. Mňa k sebe ťahal stôl po mojej ľavici, pri ktorom bola aj ona. Sedela na jednej z kožených stoličiek a zároveň bola jednou zo šiestich hráčov. Okrem nej a mladučkej plavovlásky hrali samí chlapi, ktorí pôsobili  už zabehane v týchto kruhoch.

Preto som sa nezdržiaval. Podišiel som bližšie, ako keby som len ďalší z divákov a počkal, kým bola na rade Katya. Na stole boli vyložené už štyri karty...srdcová deviatka, krížový kráľ, krížová deviatka, piková kráľovná a k tomu slušné množstvo žetónov. Katya dosť neisto vzala karty do ruky a prezrela si ich. Mne ich tiež krásne ukázala, takže som presne vedel čo robiť. Mala úplne dokonalé karty k tomu, aby sa hra pokojne ukončila hneď teraz. Piková deviatka a srdcová kráľovná. Dokonalá zhoda ku kartám na stole.

„Katya? Prihodíš, alebo skladáš?" opýtal sa jej zrazu muž po pravici. Vyzeral asi vo veku môjho otca, vo veľmi dobre padnúcom tmavomodrom obleku. Šibla po ňom pohľadom, čo som ja dokonale využil a podišiel k nej z druhej strany. Jednu ruku som jej opatrne položil na prvé plece a tou druhou jej nežne vyslobodil spomedzi prstov karty.

„Full house, dámy a páni," zahlásil som rozhodným hlasom. Všetky oči sa v momente upriamili na mňa, vrátane jej krásnych orieškových. „Čo vy na to?" Neveriacky nado mnou pokývala hlavou, pričom svojou rukou prekryla tú moju na jej pleci.

„Smiem sa spýtať kto ste, mladý muž?" nadhodil znova muž po jej pravici. „A hlavne prečo sa do toho pletieš? Ak si si nevšimol, máme tu rozohranú hru, ktorej nie si súčasťou."

„Všimol, o to sa nebojte," odvetil som pokladajúc karty na stôl. Už ich nešlo tým pádom vziať späť, takže celý stôl mohol vidieť, že som neklamal. Skutočne sme tu mali full house, ktorý bol skvelou šancou na celkovú výhru. „A aby som odpovedal na prvú otázku... Som Maxim Ivanov, veľmi ma teší." S úškrnom som k nemu vystrel ruku, ktorú ale neprijal. Očakávane.

„Poznáš ho?" spýtal sa Katyi, ktorá s úsmevom prikývla, ešte stále sa držiac mojej ruky. „V poriadku." Ani následne mi ruku nepodal. Len zdvihol svoje karty, prezrel si ich a následne ich zložil späť. Nemal triumf, aby vyhral. Preto zamračene sklonil hlavu a znova sa obrátil ku mne, konečne nahadzujúc normálny výraz.

„V ďalšej hre sa vám bude možno dariť lepšie," zatiahol som nenútene, ale zato troška provokatívne. Nemal som ani poňatia kto ten chlap je, ale zjavne som robil chybu, ak som sa mu takto nepriamo posmieval.

„V ďalšej hre by som bol rád, ak by si sa k nám pridal."

„Až v tej ďalšej," vmiešala sa zrazu medzi nás Katya. Šikovne sa zošmykla zo stoličky, ospravedlňujúco sa pozrela na muža a potom ma potiahla za sebou, preč od toho celého. Chcel som namietnuť, no bolo by to zjavne zbytočné. Akoby presne vedela, kam ma berie a prečo so mnou chce hovoriť v súkromí.

Ako sme sa vzďaľovali, obzeral som sa ešte ponad plece a skoro tak narazil ramenom do čašníčky. Ospravedlňujúc som sa na ňu usmial, čo stačilo. Zjavne nemala za potrebu robiť tam so mnou cirkus alebo niečo podobné. Ona pokračovala svojou cestou a my zas svojou. Katya ma za ruku ťahala až úplne dozadu, za niekoľko dlhých bielych závesov, ktoré za sebou skrývali asi dvadsiatu krásne prestretých stolov pre štyroch. Boli prekryté obrusmi vyšívanými so zlatou niťou, pričom stoličky pôsobili ako z toho najjemnejšieho skla. Museli byť ale dosť silné na to, aby uniesli váhu dospelého človeka.

„Dočkám sa nejakého pekného privítania?" opýtal som sa s úškrnom, sotva sme zastavili a ona sa otočila tvárou ku mne. Akoby stále plne neverila faktu, že stojím priamo pred ňou. „Alebo mi vynadáš, lebo som ťa na svoj príchod vopred neupozornil?"

„Nie som si moc istá, ktoré z tých dvoch si zaslúžiš viac." Ale ja som bol. Preto som si aj vyslobodil ruku a pevne ju objal okolo pása. Najprv sa rukami zaprela do mojej hrude a vyčítavo ma spražila pohľadom, no napokon jej výraz zmäkol a až priveľmi naliehavo ma objala okolo krku. No presne o to mi išlo. Aby bola v konečnom dôsledku rada, že som sa tu objavil. „Odkedy si tu?"

„Priletel som asi tri hodiny dozadu, možno menej."

„Prečo si mi nepovedal, že sa sem chystáš?"

„Aby si neprišla o prekvapenie," zašepkal som, posúvajúc pravú ruku na jej odhalený chrbát. Šaty mali vzadu pomerne veľký výstrih, takže v kombinácii so svojou dĺžkou pôsobili ešte provokatívnejšie. Na druhej strane jej však sadli úplne dokonale. Tesne obopínali jej krásnu postavu, dlhé rukávy vyvažovali výstrih na chrbte či dĺžku samotnú a keď prechádzala pod lampou, krásne sa trblietali. Akoby boli šité len a len pre ňu. „Vyzeráš prekrásne."

„Lepšie sa cítim v rifliach a tričku."

„To je mi jasné. No aj v tých ti to vrcholne pristane." Potichu sa zasmiala, na čo som po chvíľke pocítil jej pery na krku. V prvom okamihu mi chrbtom prebehli zimomriavky, ale v tom ďalšom ma zaplavil pocit neskutočného šťastia a spokojnosti. Pre toto som sem prišiel. Dohnali ma sem pocity, ktoré sa veľmi podobali, ba sa až prelínali s týmto.

„Teraz vážne...prečo si prišiel?"

„Bolo mi smutno, lebo si neposielala dostatok fotiek."

„Takže ak nabudúce pôjdem trebárs do Austrálie a nebudem ti posielať fotky..."

„Tak ti budem na druhý deň vyklopkávať na dvere hotelovej izby." Podal som jej to vysvetlenie s humorom, no moje slová neboli až také pravdivé. Skutočný dôvod som jej ale pre teraz odhaliť nechcel. Sám som nemal poňatia na čom sme a ako toto celé berie ona. Dobre, má ma rada ale nakoľko? A hlavne na aký spôsob? Ako Clara, alebo...alebo by vážne chcela niečo viac? Niečo, čo by som možno chcel ja?

„Nie si tu len tak na otočku, však nie?"

„Odlietam až v nedeľu, rovnakým lietadlom ako ty," upokojil som ju s úsmevom a zasunul jej vlasy za ucho. Vážne mala na sebe kopu mejkapu, ale...nevyzeralo to vôbec zle. Dymové oči boli rovnako provokatívne ako šaty, no matný rúž na perách broskyňovej farby to celé troška zjemňoval. „Máme pre seba celý víkend. Ak samozrejme nemáš nejaký povinný program."

„V nedeľu nejaký trápny obed, ale zajtra máme voľno."

„To aby som niečo vymyslel." Vďaka čiernym opätkom bola zrazu rovnako vysoká ako ja, čo mi poskytovalo ten úplne najlepší výhľad do jej očí. Stále sa v nich mihalo to prekvapenie, ktoré spôsobila moja prítomnosť. A to ma tešilo viac, akoby som si chcel možno priznať nahlas.

„Mali by sme sa vrátiť. Nechcem potom počúvať kopu prázdnych rečí."

„Kto bol ten chlap vedľa teba?"

„Majiteľ agentúry pre ktorú pracujem. Aj jeho žena sa tu niekde motá."

„To aby som na neho urobil dobrý druhý dojem." S úsmevom mi brnkla po nose rovnako ako minule a potom sme sa ruka v ruke vybrali späť. Chcel som si cestou zastaviť čašníčku a požiadať ju o niečo na pitie, ale Katya sa zjavne veľmi náhlila. „Akže sa to volá?" opýtal som sa ešte skôr, akoby sme k nim doši.

„Donny Azteca. Hlavne ho prosím neoslovuj krstným menom." Zazubil som sa, ale kým sme prišli späť ku stolu, tváril som sa neutrálne. Nechal som Katyu aby sa posadila späť na svoje miesto a ja som si zastal za ňou. Hra bola v plnom prúde, tri karty boli vyložené a pred každým sa váľala slušná kopa farebných žetónov.

Bez slova sme sa obaja prizerali až do konca, ktorý sa skončil víťazne práve pre spomínaného Donnyho. Darilo sa mu po celý čas a hru dokončil skvelým spôsobom. Svoje karty zložil pri vyložení piatej karty a víhernú kombináciu zložil práve z tých na stole. Neviem, či si to zvyšní hráči nevšimli schválne, alebo skrátka nemali skúsenosti, ale toto bol veľmi múdry ťah. Úplne som videl, že niečo podobné by urobil pri hre aj môj otec a potom by sa na každého uškŕňal ako slniečko na hnoji.

„Maxim," oslovil ma zrazu, sotva sa schyľovalo k začiatku ďalšej hry. „Bol by som rád, ak by si sa pridal. Určite si veľmi zručný hráč."

„Ak to nikomu nebude vadiť..." Obaja sme prebehli pohľadom po prítomných a keď nepadli žiadne námietky, súhlasne som prikývol. Katya mi veľmi ochotne prepustila svoje miesto a postavila sa za mňa, ako som to doposiaľ robil ja. Na prvý pohľad sa moji protihráči nezdali priveľmi desiví alebo niečo. Dievčina, ktorá mohla byť asi tak stará ako Katya sa vzdialila, takže sme napokon skončili len v čisto chlapskej zostave.

Osud zjavne chcel, aby práve Donny bol dealer. Tým pádom som sa ja dostal do pozície nazývanej Small Blind a ten vedľa mňa bol Big Blind. To v skratke znamenalo, že my sme určovali základné stávky, ktorým sa ostatní museli prispôsobiť ak chceli zostať v hre. A keďže som začínal ja, vsadil som 50 žetónov. Plavovlasý muž po mojej ľavici teda musel vsadiť dvakrát toľko, čiže 100. Až následne sa rozdali každému z nás dve karty, s ktorými potom budeme môcť počas hry manipulovať.

Hru odštartoval holohlavý muž v jasne červenej košeli, ktorý stávku hneď zvýšil a zo stovky sme sa zrazu ocitli ešte o päťdesiatku vyššie. Zvyšný dvaja sa stávky držali a Donny urobil to isté. A až teraz, keď sme všetci vložili nami schválenú stávku, sa na stôl vyložili tri karty, s ktorými sme mohli následne pracovať. Srdcová šestka, kárová kráľovná a krížový dolník. K mojej pikovej osme a pikovému dolníkovi zatiaľ nič moc. Jedine ak by sa na mňa usmiala šťastena pri ďalšej priloženej karte. Mohol som už teraz na istotu vytvoriť dvojicu z dolníkov, ale šanca, že niekto zloží silnejšiu kombináciu bude aj tak len narastať.

„Povedz, Maxim, koľkokrát v živote si hral už poker?" opýtal sa ma zrazu Donny. S uzavretím kola sa pozícia dealera presúvala na mňa, čiže som musel počkať, kým vsadia ostatní.

„Nie tak veľa. Väčšinou som hral s otcovými kamarátmi, no nikdy sme nehrali o peniaze alebo tak. Len na skrátenie času." Nikolai bol ten, ktorý ma naučil pravidlá a potom ma brával hrávať. Nie do kasína samozrejme. Ale keď mal otec obchodné jednania, vždy sme sa niekde utiahli a niekoho zo zamestnancov firiem ešte zlákali aby si s nami zahrali. Keď na to otec prišiel, najprv sa hneval. Nie však na fakt, že sme hrávali...ale pre skutočnosť, že sme hrávali poza jeho chrbát a nikdy sme ho neprizvali.

„Toto je troška iná liga." Spokojne sa sám pre seba usmial, akoby už teraz mal istú výhru. Priveľmi ma to ale netrápilo. Nech si len myslí, že mu patrí celý svet. Ešte by sa mohol veľmi nepekne popáliť.

„Zatiaľ sa ti darí?" opýtala sa zrazu šeptom Katya, ktorej ruky mi nežne pristáli na pleciach. Bol som nervózny, ale nie priveľmi. Koniec koncov o nič nešlo. Teda...nešlo o život. A aby som odpovedal na jej otázku bez toho, aby niekto niečo vedel, som sa dotkol jej pravej ruky a nenápadne ukázal vztýčený palec.

„Páni, niečo na pitie?" opýtala sa zrazu mladučká čašníčka, do ktorej som predtým skoro vrazil.

„Dvojitú whisky s ľadom," povedal Donny okamžite. „A jednu aj tu pre môjho nového priateľa." Kývol hlavou smerom ku mne a až moc silene ma pobúchal pritom po chrbte.

„Radšej by som poprosil ruskú vodku," zaprotestoval som a venoval mu ospravedlňujúci pohľad. „Ale môže byť dvojitá s ľadom." So zdvihnutým obočím sa zaškeril a potom radšej pozrel späť na hrací stôl. Aj tak bol rad na ňom, aby priložil žetóny alebo zložil karty. To sa však rozhodne nehodlal urobiť.

„Nieže sa opiješ," zašepkala Katya po rusky, aby som jej zjavne rozumel jedine ja. „Ja ťa potom do hotela ťahať nebudem."

„Škoda. Je to veľmi lákavá predstava," odvetil som s úškrnom ponad plece. Možno som ju ale nemal provokovať, lebo ona poznala iné spôsoby ako mi to odplatiť. A jedným z nich bol, že sa mi perami vrcholne nežne obtrela o ucho a zašepkala, ako hrozne ľutuje svoju prehru v tú osudnú pretekársku noc. Už tak som nebol vo svojej koži kvôli jej rukám na pleciach, takže toto mi zavarilo ešte viac. Musel som sa však rýchlo otriasť, lebo rad prišiel na mňa. Donny zvýšil stávku, s čím som sa rozhodol držať krok, takže som tiež prihodil. Rovno stovku.

Karta ktorú vyložili, bola piková osma. Nič, čo by mi nejako pomohlo. Zároveň ani nikto z mojich protihráčov sa do skladania kariet nehrnul, takže sme hrali ďalej. Čašníčka nám medzičasom priniesla objednávky, no priveľmi som sa do pitia nehrnul. Nie ako Donny, ktorý do seba hneď hodil whisky a objednal si ďalšiu. Ja som sa radšej plne sústredil na hru a všímal si pohľady či reakcie ostatných. Nikolai ma učil, ako čítať podobné reakcie a potom ich využiť vo svoj prospech. Tu však podobné finty poznal zdá sa každý. Nikto nedával najavo nič, čo by mu nejakým spôsobom uškodilo. A tak som sa podobnej taktiky držal tiež. Hral som s kamennou tvárou, pozeral som sa pred seba a stávky som navyšoval bez premýšľania.

Až sme sa dostali do posledného kola. Vyzbierali sme slušné množstvo žetónov a už bola len otázka šťastia, kto z nás si ich vezme. Šťastne sa na mňa usmiala v podobe tretieho dolníka, konkrétne srdcového. V kombinácii s tým, ktorého som držal v ruke, som mohol vytvoriť trojicu, ku ktorej sa do potrebnej pätine následne vkladali dve náhodné karty. Na tom priveľmi nezáležalo. Ak by poprípade ešte niekto mal trojicu, rozhodovalo by sa podľa veľkosti kariet. Čiže tri kráľovné, esá alebo traja králi, by mojich dolníkov veľmi ľahko zmietli zo stola.

„A teraz sa rozhodne," povedal zrazu hnedovlasý chlap sediaci oproti mne, ktorý doposiaľ hral asi najnenápadnejšie. Doteraz zo seba nevydal ani slovíčko. Keď stávku zvyšoval, len bez slova prihodil žetóny navyše. Zjavne, aby nikto nevyčítal nervozitu z jeho hlasu. Keď vyložil karty, vydýchol som si. Podarilo sa mu zložiť dve dvojice. Šestky a kráľovné. Dve dvojice boli ale predsa menej, ako moja trojica.

Dvaja ďalší karty už zložili, takže v hre sme zostali ešte ja, Donny a chlap po mojej ľavici. On ukázal svoje karty ako druhý. Podarila sa mu len dvojica osiem. Následne som ukázal ja svoju trojicu a tým predošlých dvoch súperov zbavil všetkých nádejí. No nehnevali sa. Obaja sa na mňa pozreli a následne uznanlivo prikývli. Jediná prekážka ktorá ma mohla pri ceste za výhrou zastaviť, bol Donny. Lišiacky sa usmieval a potom hodil karty na stôl. Jedna farba. Všetky jeho karty sa zhodovali, boli to piky. Moji dolníci mali síce vyššie postavenie, ale mal som smolu. Jedna farba bola v konečnom dôsledku silnejší kaliber.

„Čo dodať...najlepší vyhráva," predniesol so sileným smiechom, ktorý zjavne nezaujímal nikoho. Aspoň mne teda prišlo, že nikoho jeho výhra nenadchla ani neohúrila. Možno čakal, že mu pogratulujem alebo niečo, no ja som uchopil do ruky pohár s vodkou a hodil ju do seba na jeden šup. Bola ale o dosť silenejšia než som si myslel. Až som si musel zahryznúť do vnútornej strany líca, aby som nevystrúhal znechutenú grimasu. Hrdlo ma ale poriadne pálilo. Katya si zjavne všimla, že som skoro okamžite pokrčil ramená a potichu sa rozosmiala. Keď som sa za ňou ponad rameno obzrel, úsmevom to zahrala na neviniatko a pobozkala ma na líce. „Ešte jedno kolo páni?"

„Pokojne," zamrmlal som, šmátrajúc pravou rukou vo vrecku. Strašne ma od vodky pálilo hrdlo a potreboval som niečo na zmiernenie. „Môže sa tu fajčiť?"

„Prosím..." ukázal vystretou rukou okolo seba chlap vedľa mňa a dokonca spod stola vylovil sklenený popolník. „No mohol by si ponúknuť aj mňa." S cigaretou už medzi zubami som k nemu vystrel ruku s otvorenou krabičkou a nechal ho aby si jednu vzal. Ponúkol som aj ostatným, no všetci len odmietavo pokývali hlavou. Zapálili sme si teda len my dvaja, no...sotva som si stihol raz potiahnuť, mi ju Katya vybrala z úst a bez váhania ju uhasila v popolníku.

„Čo to akože robíš?" opýtal som sa zarazene, otáčajúc sa k nej. „Je moja vec, či fajčím." Tieto slová som jej už adresoval pre istotu po rusky.

„Ak budeš fajčiť, žiadna pusa sa nekoná," odpovedala tiež v ruštine, skladajúc si ruky z mojich pliec. Akoby ju tá jedna nevinná cigareta rozladila až priveľmi. Alebo to bola možno moja reakcia. V každom prípade som sa nad jej zamračenou tváričkou iba zasmial a vzal si ďalšiu cigaretu. Držiac s ňou očný kontakt som ju zapáli a potom si z nej spokojne potiahol. Aspoň som natoľko nevnímal stále trvajúcu pachuť vodky. „Si ako malé decko."

„Ale no tak..." Chcel som ju vziať za ruku a posadiť si ju na kolená aby sa upokojila, ale ona cúvla a následne nás tam nechala. Nechápavo som sa díval ako sa jej zlaté šaty strácajú v dave, ktorý sa buď pozeral na našu hru, alebo len tak prechádzal okolo. Prišlo mi, akoby tu zrazu bolo ešte raz toľko ľudí, ako keď som prišiel.

Premýšľal som, či ísť za ňou, ale napokon som zostal. Neurobil som predsa nič zlé, za čo by som sa musel bežať ospravedlniť. Preto som sa len otočil späť ku stolu a zapojil sa do ďalšej hry. Dealer bol opäť Donny, takže som vsádzal prvý. Hodil som dvojnásobok toho, čo pri prvej hre a tým rozprúdil zábavu už hneď na začiatku. V podstate ma bavilo byť človekom, ktorý nastavuje latku. Potom už len zostávalo sa uvoľniť a zabojovať o výhru. Každým kolom bola lákavejšia, lebo si nikto nedával v navyšovaní zábrany. Chlapi len tak prihadzovali žetóny a ja som sa tým nechal strhnúť tiež. Dopomohlo k tomu rozhodne ešte niekoľko pohárov vodky, ktoré mi dodali odvahu.

Prvú hru som prehral zas s trojicou, následne sa mi podaril triumf s postupkou, v nasledujúcej nás všetkých Donny nechal za sebou krásnym full housom a v tej ďalšej, som mu ten full house vyfúkol ja. V podstate sme si výhry medzi sebou striedali, nedávajúc ostatným ani štipku nádeje. Ich to ale stále bavilo, hlavne ak sa nalievali alkoholom a za chvíľu sme sa viac smiali, ako sa venovali pokru. No cítil som sa skvele, to som musel uznať. Hlavne pri posledných dvoch hrách, na ktoré ma Donny a veľmi vyškerený holohlavý chlap vedľa neho, zatiahli k veľkému stolu, kde hru sledovala veľká kopa ľudí. Najprv som nechcel, no nedali sa odhovoriť. Možno som ale napokon urobil dobre, keď som súhlasil. Obe hry sa skončili v môj prospech. Prvú som vyhral už po treťom kole, keď som na celý bar zareval full house a z druhej som si žetóny zhrabol vďaka najviac exkluzívnemu ťahu, aký len existoval. Royal Flush...eso, kráľ, kráľovná, dolník a desiatka v jednej farbe. V mojom prípade to boli srdcia.

Mal som však skončiť, keď mi ľudia najviac tlieskali a obdivovali moje šťastie. No ja som sa nechal nahovoriť ešte na jednu hru, kde nás všetkých udupala do zeme akási plavovláska. Pridala sa k nám doslova v poslednej chvíli, keď už sa uzatvárali prvé stávky. No hrala dobre, to som musel uznať. A zjavne bola chyba dať si ešte vodku. Zrazu sa mi až priveľmi motala hlava a mal som problém zostať sedieť na stoličke bez toho, aby som nebol naklonený nad stolom akoby som si naň chcel ľahnúť. Tou prehrou by som bol prišiel o slušnú čiastku keby...keby sa nespokojný a poriadne pripitý Donny nezačne s niekým priveľmi sácať. Vyvolal z toho bitku, ktorá odpútala pozornosť od stolu na ktorom sa povaľovali žetóny. A to som nevyužil len ja, ale aj niekoľko ďalších hráčov. Všetci sme si nabrali plné hrste, nastrkali sme si ich do vreciek a potom sa zdvihli od stola a stratili sa v dave. Urobiť poriadok prišli vyhadzovači od dverí, ktorých som predtým podplácal. Jeden z nich sa prehnal okolo mňa tak rýchlo, div ma nezhodil z nôh.

Lebo hoci celá VIP miestnosť nebola neviem aká veľká, k dverám mi to trvalo slušnú chvíľu. Dvakrát mi skoro spadli okuliare, lebo som držal predklonenú hlavu a preto bolo ešte ťažšie dostať sa k východu. Keď som zavrel oči, videl som padajúce žetóny a hracie karty, no keď som ich zas otvoril, realita ma pevne udrela do tváre. Preto som bol sakra rád, keď som bol vonku, v klasickej časti kasína. Za nikým som sa neobzeral, len som sa snažil ísť rovno a vypadnúť na vzduch.

„Poriadne si sa doriadil," povedal niekto za mojim chrbtom. Aj napriek hudbe a hluku stále plného kasína, som rozpoznal ruštinu a pomaly sa otočil. Škoda, že sa so mnou zároveň otočilo aj celé kasíno a ja som sa div nezoznámil zblízka s podlahou. „Poďme preč, bolí ma tu z toho hlava."

„Počkaj," dostal som zo seba, sotva ma vzala za ruku a potiahla ma za sebou. Potreboval som ísť druhým smerom. „Mám žetóny. Musím si ísť po výhru." Keď som sa otočil a chcel ja potiahnuť ju, stratil som rovnováhu. Katya ale zareagovala dosť pohotovo, aby ma potiahla k sebe a udržala ma na nohách. Keď som zodvihol hlavu aby som sa jej poďakoval, naplo ma na vracanie. Radšej som sa teda zostal pozerať do zeme.

„Ja ti zájdem po výhru. Ty by si si ešte ublížil." Než by som protestoval, tak ma usadila na stoličku k najbližšiemu automatu. Ukázal som na vrecká, v ktorých som mal schované žetóny a potom sa oprel o vysokú koženú opierku, aby som sa nezrútil na zem. „Počkaj ma tu." Seriózne mi bolo zle. A veľmi som pochyboval, že to bolo výhradne od alkoholu. Lebo na toľkoto som sa doposiaľ nepotil ani pri hre a dozaista ma neťažilo v hrudi pri každom nádychu.

„Dopekla," zašomral som sám pre seba. Nestačilo, že ma napínalo na vracanie. Nie, ja som tam musel zostať sedieť ešte aj s pocitom, že dostanem každú chvíľu infarkt, ak čoskoro niečo neurobím. Preto som sa asi aj postavil a pohľadal východ. Musel som von na normálny vzduch. No išlo to len veľmi ťažko, keď som všetko videl dvojmo. Cestu mi navyše zastali dve opité baby, ktoré sa chceli až priveľmi zbližovať. Ich záujem ale spôsobil iba väčšiu paniku, než aká mi už zvierala hrdlo a pomaličky ma dusila. V nádeji, že uvidím nejakú záchranu som sa obzrel okolo seba, ale musel som si napokon poradiť sám. Troška moc surovo som obe od seba odsotil a pobral sa ďalej. Jedna z nich na mňa zakričala akési španielske nadávky, ktoré ma však už nemohli ani menej zaujímať. Mojim cieľom bolo dostať sa von. Na inom nezáležalo.

Bohužiaľ ale nepomohol ani studený vzduch. Jedine tak k tomu, že sotva som sa ocitol vonku a do nosa mi udrel cigaretový dym, tak som hodil šabľu do najbližšieho kríku. Fajčiari nablízku znechutene niečo zamrmlali, ale to mi bolo ukradnuté. Chcel som sa potom narovnať a konečne popadnúť dych, ale to bolo akosi nemožné. Mal som pocit, akoby mi stokilový chlap sedel na hrudi a chcel ma veľmi pomaličky a bolestne zadusiť. Pred očami sa mi mihali rozmazané svetlá nočného mesta, z čoho sa mi príšerne točila hlava. Preto som zaspätkoval a cúval som až do doby, kým som chrbtom nenarazil do steny budovy, pozdĺž ktorej som sa zviezol na zem.

Lepšie mi ale nebolo ani po pár minútach. Skôr mi ten hluk nočného mesta ešte priťažil. Stále sa mi chcelo vracať od tej hnusnej vodky, ktorú som do seba lial slušnou rýchlosťou, no nedostal som zo seba už nič. Stále mi však bolo príšerné teplo a nepomohlo, ani keby som si vytiahol košeľu z nohavíc a úplne si ju rozopol. Dlane som mal úplne spotené, srdce mi bilo tak prudko, až to doslova bolelo a okuliare na nose ma smrteľne iritovali. Keď som si ich ale zložil, rozmazaný svet ma vydesil ešte viac. Ten neskutočný pocit úzkosti, akoby som mal zomrieť, alebo ako keby sa svet naokolo mňa rúcal nebol skutočný a mne to veľmi jasne dochádzalo. Celý tento môj stav bol veľký nezmysel. No nedokázal som sa o tom presvedčiť natoľko, aby som uveril.

„Povedala som ti predsa, aby si ma počkal tam na stoličke," ozvalo sa zrazu znova pri mne. Rozmazaný modrý pás, pochádzajúci z Luxoru cez cestu, mi zatienila silueta. Najprv som videl len dlhé štíhle nohy, ale potom som rozoznal chumáč zlatej farby. „Si v poriadku?" Znela vydesene. Ešteže som nevidel výraz jej tváre, keď si ku mne kľakla.

Chcel som jej niečo odpovedať, zahovoriť čo sa dalo, ale nevyšla zo mňa ani hláska. Nie, keď som zaklonil hlavu a oprel si ju o stenu za chrbtom. Krk som mal pritom úplne stuhnutý bolesťou. Okuliare som kŕčovito zvieral v pravej ruke, ale odmietal som si ich nasadiť späť. Nechcel som vidieť, ani keby to znamenalo pozerať sa na to prekrásne ruské dievča.

„Maxim..." Pravou rukou sa dotkla môjho líca, čo som patrične využil. Oprel som si hlavu o jej dlaň, potom naslepo zalovil po jej druhej ruke. Chcel som sa jej nejakým spôsobom dotýkať, aby som nezabúdal v tom všetkom na jej prítomnosť. Potreboval som aspoň nejaký kontakt s okolitým svetom. „Viem ti nejako pomôcť?" Okamžite som pokýval hlavou a potiahol si ju bližšie k sebe. Natoľko, aby som medzi nami zrušil akýkoľvek voľný priestor a mohol ju poriadne objať.

Myslel som, že bude protestovať a odtiahne sa. No ona zostala pri mne, posadila sa medzi moje rozkročené nohy a pevne ma vzala za ruku, v ktorej som stále držal okuliare. So stále zaklonenou hlavou som privrel oči a maximálne sa sústredil na dýchanie. No minúty akoby sa bolestivo naťahovali do celých hodín, počas ktorých som trpel ako pes. A za čo? Čo som urobil, že som sa musel takto cítiť? Karma za ukradnuté žetóny, alebo niečo podobné?

Zvláštne bolo, že si nás nik nevšímal. Aspoň mi to tak prišlo. Ani jeden človek sa nepristavil a nespýtal sa, či sme v poriadku a či nepotrebujeme pomoc. Každý si šiel svojou cestou, hlasy prichádzali a odchádzali. Vegas žilo počas noci úplne iným životom ako za denného svetla. Bolo oveľa dravšie a zmyselnejšie. Akoby odhodilo svoju slušnú zásterku a konečne ukázalo pravú podobu. Hudba bola počuť z niekoľkých smerov, miešalo sa niekoľko jazykov a od väčšiny bol počuť nadšený, či podnapitý smiech.

Zabralo mi dobrých pätnásť minút, kým som sa pozbieral. Katyu som celý ten čas držal v náručí a pevne ju objímal. A ona robila v podstate to isté. Pomáhala mi tak jediným spôsobom, akým dokázala. A akým som jej to dovolil. Lebo sotva som sa cítil o niečo lepšie a ona ma pobozkala na krk, zas sa mi rozbúchalo srdce, čo ona zjavne veľmi jasne postrehla, keďže hlavu mala opretú o moju hruď.

„Poď. Viem, čo by mohlo pomôcť." Nechcel som vstávať. Cítil som sa hrozne slabo a neveril som vlastným nohám, že ma udržia ak vstanem. „Ale daj si okuliare." Keď som sa ani nepohol, konala za mňa. Opatrne mi ich vyslobodila z ruky a potom nasadila na nos. V momente som svet zas videl úplne normálne. A hlavne som teda videl na ňu. Ako ma jej orieškové oči neisto sledujú a ako sa jej pery snažia o jemnučký úsmev.

„Nie som si istý, že zvládnem chodiť."

„Zvládneš." Veľmi opatrne mi pomohla na nohy a pre istotu ma chvíľku pridržala. Našťastie som ale bol v pohode. Hlava sa mi už natoľko nemotala a hoci mi z vodky bolo stále zle, nevracal som. Katyu som ale pevne držal za ruku a snažil sa s ňou držať krok čo najlepšie. Nemal som ale ani poňatia kam ma vedie. Zrazu sme sa opäť ocitli dnu, prešli sme kasínom, popri nejakej recepcii a potom po dlhej chodbe. Chcel som protestovať a vrátiť sa poste do Luxoru.

Zrazu sme sa opäť ocitli vonku na vzduchu. Tu ale bolo oveľa tichšie a pokojnejšie. Boli sme tu totiž len sami dvaja. Pred nami sa rozprestieral slušne veľký bazén, ktorý žiaril jasne modrým svetlom. Hádal som dobre, že sme zamierili rovno k nemu. Zastali sme ale pri jednom z ležadiel a Katya mi pomohla vyzliecť si košeľu. Povyberala mi veci v vreciek nohavíc, aby sa zjavne nič nenamočilo a pokynula mi, aby som si vyzliekol aj zvyšok. Ja som však len cúvol od nej ďalej a následne sa zvalil dozadu bez nejakého váhania. Bez vyzúvania sa, dokonca s okuliarmi. No takto mi to sadlo najlepšie. Padnúť do bazénu, ktorého voda bola sakra príjemná.

„Mohol si sa aspoň vyzuť," povedala so smiechom, keď som sa vynoril. Tiež si skopla z nôh lodičky, odniekiaľ spod šiat vyložila zväzok bankoviek a všetko hodila na ležadlo. S úsmevom následne podišla bližšie a posadila sa, spúšťajúc nohy do vody.

„Nedáš si dole šaty?" spýtal som sa, líhajúc si na hladinu. Hruď som mal stále pevne zovretú len tými najhoršími pocitmi, aké som kedy v živote cítil. Stále som mal pocit, že zomieram, no už o niečo pomalšie. Smrť sa vzďaľovala a dovoľovala mi dýchať. „Voda je úplne úžasná." Ak nič iné, už som aspoň dokázal hovoriť a nebolo mi také prekliate teplo.

„Vôbec by sme tu nemali byť. Nieto ešte, ak by ma tu niekto uvidel len v nohavičkách." Jasné, malo mi napadnúť, že pri takom veľkom výstrihu na chrbte nemá na sebe podprsenku. „Troška si tu polež. Možno bude lepšie." Zvodne sa usmiala tesne predtým, akoby som zavrel oči a nechal vodu, aby sa so mnou pohrávala. Jej chlad mi veľmi pomáhal. Hlavne na stuhnutom chrbte.

Možno som sa jej to celé mal pokúsiť nejako objasniť, ale slová sa mi zdali až priveľmi zbytočné. A hlavne namáhavé. Absolútne som sa necítil v pozícii, kedy by som zo seba mal dostať zmysluplné vysvetlenie, alebo trebárs niekoľko za sebou znejúcich viet, ktoré by tvorili jeden celok. Preto som aj slová nechal tak. Chvíľu som si ešte nehybne poležal a potom som sa ponoril pod hladinu. Až tam som konečne otvoril oči, aby som si prezrel veľkosť bazéna. Bola slušná. Dosť veľká na to, aby som sa ani náhodou necítil stiesnene alebo niečo podobné.

Z kasína ako takého, sem stále bolo počuť hudbu a nekončiacu vravu. No bolo to oveľa lepšie, ako keď sme sedeli vpredu pred vchodom. Pochopiteľne. No pod vodou bolo konečne skoro úplné ticho. Počul som tak akurát vlastné myšlienky, ktoré mi stále nedali pokoj. Moja myseľ zúfalo hľadala odpoveď ohľadne toho, čo sa za poslednú polhodinku stalo. Lebo pozerajúc na to celé spätne, bolo to ešte viac absurdné ako dovtedy. Nič také sa nestalo, aby som reagoval podobne. Počas celého večera tam nebol ani jeden jediný podnet. Nič. Veď som sa predsa dobre zabával.

„Skutočne si vyhral len tak málo?" opýtala sa Katya, sotva som sa vynoril a doplával k nej. Krv sa mi v žilách stále búrila, ale bolo to o poznanie lepšie. Konečne som mohol normálne dýchať a to bol asi základ, aby som sa upokojil.

„Pri veľkom stole som vyhral obe hry, plus nejaké ešte predtým. Akurát v poslednej som prehral. Tvoj drahý šéf potom vyvolal bitku, počas ktorej sme si pobrali žetóny zo stolu a zdrhli sme. Viac sa mi ich akosi ukoristiť nepodarilo." Nemal som ani poňatia, koľko to mohlo byť. No podľa zväzku peňazí ktoré som videl predtým u nej v rukách, to asi nebolo nič svetoborné. „To s tu cigaretou..." začal som opatrne, pozorne skúmajúc výraz jej tváre. Už nemala na tvári ani štipku mejkapu, čo ma potešilo asi viac, než by som bol čakal. Takto...takto sa mi páčila najviac. Úplne prirodzene, s tými krásne jemnými pehami na nose.

„Čiže aj tieto peniaze mali byť niekoho iného?"

„Nejaká plavovláska v modrých šatách nás všetkých porazila. Hádam sa priveľmi potom neurazila, keď uvidela prázdny stôl bez žetónov."

„To bola Donnyho manželka." Škoda, že som nevnímal prečo sa tá bitka strhla. No zjavne mal niekto proti jej výhre výhrady a Donny ako správny manžel tvrdo zasiahol. Každopádne...mne to prišlo len vhod. Aspoň som bol o niečo bohatší, ak už som vysolil za celý výlet toľko peňazí.

Chvíľku som ešte pobudol v bazéne, ale potom som musel von či som chcel, alebo nie. Doľahla na mňa z toho celého príšerná únava a navyše...personál nás tak troška vyhodil. Dostali sme vynadané a keby to Katya nejako neuhrá, asi by sme mali pár opletačiek. Takto sme sa ale veľmi rýchlo zo všetkého dostali a ona ma nasmerovala k výťahu. Stále sa mi motala hlava, ale už to bolo zväčša asi len kvôli vodke. Inak som sa už cítil pomerne dobre. Stále nie úplne vo svojej koži, bol som troška paranoidný na každý neznámy kút hotela, ale lepšie ako predtým. Rozhodne oveľa lepšie.

„Nemal by som tu zostávať. Luxor bol drahý."

„Luxor sa nezrúti, ak dnešnú noc stráviš tu." Pokýval som hlavou a mal som v úmysle odísť, ale ďaleko som sa nedostal. Skôr som len narazil do kresla pri veľkom okne a následne skončil na zemi. „Bez dozoru ťa v žiadnom prípade nenechám." Možno narážala len na moju opitosť a možno na to celé, čo sa udialo.

Každopádne ale bolo dobre, že som zostal. Hlavne z ohľadu, že som behom piatich minút skončil v kúpeľni, zohnutý nad záchodom. A to som si myslel, že vodka narobila najväčšiu neplechu tam vonku v kríku. No ani zďaleka nie. Preto som bol nekonečne rád, keď som skončil konečne v posteli. Bolel ma každý kúsok tela a hoci som mal stále okuliare na nose, od únavy som toho už veľa nevidel. Priveľmi ani to, ako predo mnou Katya bez zábran zhodila šaty a v podstate polonahá si išla z tašky vyhrabať veci na noc.

„Skús mi tu do rána nezomrieť," zašepkala, sotva si vliezla vedľa mňa do postele. Priveľmi som nepostrehol, či mi predtým pomohla sa vyzliecť. Ale zjavne áno. Ako posledné som vnímal pusu na líce a potom jej ruku položenú na mojej hrudi. Až vtedy som si mohol skutočne vydýchnuť. S ňou vedľa seba sa mi nemalo absolútne čo stať. Mohol som spokojne zavrieť oči a konečne zaspať.