-Clara-

Neviem na čo som myslela, keď som si pri odchode z domu brala so sebou aj noty ku klavíru. Ak som sa každý deň k hraniu nedokázala donútiť tam, kde bol klavír skutočne na dosah ruky, prečo by som mala hrať niekde v Amerike? Niekde na úplne náhodnom mieste, kde ma mohol každý počuť? Neviem, vážne neviem, ako som vtedy uvažovala. No tie noty som tu zrazu akoby nemala náhodou. Zatiaľ, kým si Kyra robila poznámky na zajtrajšok a pán Morisson sedel v bare s Willom, som si ja zašla do malého hudobného salóniku za recepciou hotela a sadla si ku klavíru. Nikde nebolo napísané, žeby som sa ho nemohla dotknúť.

Sotva som sa však posadila a položila si noty, ma premkol veľmi zvláštny pocit. Možno som tu nemala pokúšať osud. To, že sme s otcom po niektorých večeroch hrávali ešte neznamenalo, že som sa chcela hudbe znova venovať naplno. Aj keby áno, nešlo by to. Klavír, gitara či občasný spev boli len chabými pokusmi, ako oživiť dávno mŕtvu súčasť môjho starého života. Dovtedy som si myslela, že spievať a hrať bolo stvorené pre mňa. Teraz už nie. Už to bol svet, do ktorého som akosi nepatrila a ktorý ma nechcel.

Predsa som tu však sedela, pripravená hrať. Mohol ma započuť hocikto, ale čo z toho? Nech si hľadia svojho a dajú mi proste pokoj. O publikum som záujem rozhodne nemala. Prvotne som nechcela ani hrať, ale...ako som sa už chystala spať, nedalo mi to. Bola som tu len jednu noc a keby sa ku klavíru neposadím teraz, tak už vôbec.

Párkrát som sa zhlboka nadýchla, zavrela som na chvíľku oči a veľmi pomaly položila prsty na chladné klávesy. Obzrela som sa ponad plece, no bola som osamote. Mohla som pokojne začať, hoci by som už zjavne nemala rušiť ubytovaných hostí. No či už niekto spal alebo nie, ja som začala hrať. Neisto, chvíľku mi trvalo než som sa naladila n správne tóny a začala sledovať aj noty. Sprvu som sa pekne držala iba hry. Dávala som pozor, aby nenastala ani jedna chybička a hra znela čisto. Veľmi ma ale lákalo rozospievať sa a oživiť tak pieseň. Jemné tóny vychádzajúce z klavíra si akoby žiadali k sebe kontrast môjho hlasu.

https://youtu.be/RnBT9uUYb1w

https://youtu.be/f4f40MERJL8

„If I told you this was only gonna hurt...If I warned you that the fire's gonna burn...Would you walk in? Would you let me do it first? Do it all in the name of love...Would you let me lead you even when you're blind? In the darkness, in the middle of the night...In the silence, when there's no one by your side...Would you call in the name of love?"

Áno, pustila som sa do hry odznova a tentoraz aj so spevom. Prvé slová mi z hrdla vychádzali veľmi ťažko, ale potom...potom to išlo úplne samo. Text som poznala už dávno, hoci originálna verzia pesničky sa mi prvotne nijako extra nezapáčila. Až neskôr, keď som objavila verziu hranú na klavíri. Vtedy som sa bližšie pozrela aj na význam textu, stiahla som si noty a začala sa pieseň s otcom pomaly učiť. Niekedy koncom marca približne. Po prvé som ju však zaspievala až začiatkom júna. Aj to úplne spontánne. Keď som si toho večera sadla za klavír, nepočítala som so spevom. A ani otec. Zrazu som proste začala spievať a oboch nás tým dokonale prekvapila. Kým som vtedy skončila, mala som slzy v očiach.

„If I told you we could bathe in all the lights...Would you rise up, come and meet me in the sky? Would you trust me when you're jumping from the heights? Would you fall in the name of love? When there's madness, when there's..." Okamžite ako som za sebou niečo začula, som sa strhla a nechala všetko tak. Maximálne vydesene som sa obzrela ponad plece, nachádzajúc svojho psychiatra vo dverách.

„Pokračuj," pokynul mi, vchádzajúc dnu. „Prosím." Sledovala som ho, až kým neprišiel ku mne a neposadil sa. Našťastie bol sám. Nikto iný sa na okolí neobjavil.

„Bolo ma veľmi počuť?"

„Dosť, ale nemyslím si, žeby mal niekto výhrady," odpovedal s úsmevom. Znova som sa prinútila presmerovať pohľad na klavír a rýchlo očami prebehla po notách. Nechcela som ísť úplne od začiatku. Len pokračovať tam, kde som skončila.

„If I told you we could bathe in all the lights...Would you rise up, come and meet me in the sky? Would you trust me when you're jumping from the heights? Would you fall in the name of love? When there's madness, when there's poison in your head...When the sadness leaves you broken in your bed...I will hold you in the depths of your despair...And it's all in the name of love...In the name of love, name of love....In the name of love, name of love.... In the name of..."

Ak predtým nie, teraz ma už určite počul spievať každý. Dala som do toho všetko, čo som v tej chvíli len dokázala. Bolesť, ktorá sa neustále dostavila. Všetky výčitky, roky sĺz a trápenia ktoré ma o toto pripravili. Skutočne by sa nedalo povedať, žeby som zrazu brala ohľad na svoje okolie. Spievala som iba pre svoj pokoj a dobrý pocit. Pre svoje stále boľavé srdce.

Ešte hodnú chvíľu ako dozneli posledné tóny, sme len obaja nehybne sedeli. Pozerali sme na čierny klavír, ktorý ešte pred chvíľkou konal podľa pohybov mojich prstov. Mlčky som si vzala noty a zas ich zložila na veľkosť, aby sa mi vošli do vrecka bledučko modrých džínsov, ktoré som mala roztrhnuté na ľavom kolene. Nie, tieto som tak nekúpila. Z obchodu som si ich priniesla bez dier, len som akosi spadla hore na skalách.

„Znela si úplne úžasne."

„Nebolo to zlé," priznala som potichu. Počula som sa spievať už stokrát lepšie, ale ani toto nebola hrôza. Na to, že som nespievala skoro nikdy, mi to išlo. Hlasivky veľmi obstojne spolupracovali. „No bývala som aj lepšia."

„S troškou pravidelného tréningu by si mohla byť lepšia aj teraz."

„Nechajme to prosím tak." Aj s hraním som ešte stále bojovala. Nieto ešte so spevom, ktorý bol dovtedy mojim celým životom a na ktorom som chcela stavať budúcnosť. Klavír bol stále len takým menším rozptýlením, aby som vedela niečo navyše. A hlavne aby sa mal otec v tomto smere komu venovať. Lebo z nás štyroch to k hudbe ťahalo len mňa. Austin vedel troška spievať, ale to nebolo nič moc. Priveľmi sa hanbil, než aby začal chodiť na spev so mnou a zlepšil sa. „Mala by som si ísť ľahnúť. Let bude únavný."

„Zvládneš to?"

„Zvládnem." Chcela som to zvládnuť. Musela som to zvládnuť, lepšie povedané. „Budem v poriadku." Verila som v to natoľko, ako sa len dalo. Lebo hoci ma cesta desila, na jej konci bude najsladšia odmena zo všetkých. Už som nemohla cúvnuť. Keby to teraz zruším a nejdem za ním...ťažko povedať, kto z nás by to znášal horšie. No mala som veľmi silný dojem, že ja by som to nebola. Možno som sa mýlila a nehovoril mi všetko, ale posledné dni nebol Roderick absolútne vo svojej koži. Nedokázal to predo mnou zahovoriť tak dobre, ako zjavne dúfal. Počula som to na jeho hlase a postrehla som to na jeho odpovediach.

„To, že mi budeš každý deň volať a informovať ma o všetkom ti je dúfal jasné."

„Nad slnko jasné." Na tých pár dní sa zas vrátime do režimu, aký sme mali ešte kým som bola doma. Dlhé telefonáty, počas ktorých nesmiem pravdu zamlčať. Jediná výhoda asi bola, že nemohol teraz volať mojim rodičom, ak som aj niečo tajila. „Rodičom prosím ani slovo. Ja im to oznámim sama." Občas volali aj jemu, aby vedeli o dianí aj od niekoho...povedzme spoľahlivejšieho, ako som ja.

„Peňazí máš dosť?"

„Na letenky určite. Zvyšok zaplatím kartou." Otec mi pred odchodom dal na účet nemalú sumu, ktorá mi mala vystačiť na celú cestu. Nikto nepočítal s tým, že si budem musieť niekde platiť ubytovanie a podobne. „Môžem sa spoľahnúť, že kúpite magnetky pre mamu za mňa? Asi by sa hnevala, keby ich kvôli Roderickovi nemá."

„Samozrejme. A myslím, že po malej porade s Maximom ti budem vedieť kúpiť aj knihy. Predsa len si nejakú chcela z každého mesta."

„Nebojte, všetko preplatím." Obaja sme sa usmievali a to bolo zjavne najdôležitejšie. On sa možno v niektorých chvíľach snažil len kvôli mne, ale ja som nič nehrala. Posledné dni na to dôvod nebol. Chapel Hill, St. Louis a aj prvý deň tu v Chicagu som si veľmi užila. Dopísala som chýbajúce články, urobila si poriadok vo fotkách a odpovedala som na väčšinu mailov z blogu. Vďaka cestovateľským článkom ich bolo o dosť viac ako inokedy, ale to ma len tešilo. O to viac, že mi priniesli nových čitateľov, ktorí následne ocenili pár slovami aj moje staršie a oveľa serióznejšie články.

„Zajtra idem na večeru s Jaxom. Dnes sme sa dohodli."

„Bude to určite fajn," povzbudila som ho. „Keby chcel na Jenny a všetko čo bolo medzi nimi zabudnúť, nesúhlasil by so stretnutím."

„Asi máš pravdu." Veľmi som ju chcela mať. Priala som mu, aby tá večera prebehla v pokojnom duchu, plnom iba tých najkrajších a najradostnejších spomienok na jeho dcéru a Jaxovu priateľku.

„Urobte mi ešte jednu láskavosť...ochutnajte všade zmrzliny."

„Spoľahni sa." Išli sme si ľahnúť v dobrej nálade. On s myšlienkami na zajtrajšiu večeru, ja s úsmevom na správami od Rodericka. Ospevoval v nich hotel, teplé počasie a celkovo krásne prostredie. Všetko, na čo som sa neskutočne tešila. Krásna ale bola hlavne predstava, že leží v posteli kde budeme zajtra spať spolu.

***

„Prvý let osamote?" opýtala sa nečakane staršia pani, sediaca vedľa mňa. Pri vzlietnutí som mala pocit, že hádam umriem, natoľko som sa bála.

„Je to priveľmi vidno, však?" Vrelo som sa na ňu usmiala, ešte lepšie si uťahujúc bezpečnostný pás. Už nás čakalo len pristávanie, ale toho som sa bála zjavne ešte viac. Hoci...slzy v očiach som mala aj pri vzlietaní. „Ale áno, po prvé letím sama." Nebol tu nikto, kto by ma upokojil, že lietadlo nespadne a my v pohode dorazíme do cieľa. Asi preto som si pás nechala zapnutý počas celého letu. Dokonca dve letušky ma ubezpečili, že sa nič nestane a môžem sa pokojne odpútať, no nedokázala som ich počúvnuť.

„Na výlet?"

„Za priateľom." Ten už zjavne celý nervózny stepoval vo veľkej letiskovej hale. Naozaj som si ho tam dokázala živo predstaviť, až mi z toho bolo do smiechu. „Čo vy?"

„Za vnúčatami," odvetila s úsmevom. Neodvážila som sa hádať, koľko asi mohla mať rokov. No biele kučeravé vlasy, siahajúce jej akurát po plecia, jej skutočne pristali. Pôsobila vrcholne milo, ako babičky z tých sladkých rodinných filmov, v kvetovaných šatách a neustále vypekajúce koláče. „Mala som letieť aj s manželom, ale to by nebol on, keby si nenájde nejakú výhovorku prečo nepríde. Vieš, priveľmi sa nemusí so synovou manželkou."

„Typické rodinné nezhody."

„Niečo také," pritakala. „Akurát by mohol pochopiť, že touto trucovitosťou najviac ubližuje svojim vnúčatám."

„Koľko majú rokov?" Sotva som sa to spýtala, pocítila som, že sme začali klesať. Snažila som sa nepanikáriť, zaklonila som hlavu a zhlboka sa nadýchla, ale akoby to bolo zbytočné. Panika sa ma držala priveľmi silno a nemienila ma nechať na pokoji. No opakovala som si, že toto je posledný krok k Roderickovi. Pristaneme a už budem s ním.

„Štyri a osem." V tej dobe ešte aj k nám chodili starí rodičia. Nie veľmi často, ale chodili. To ešte neboli problémy v rodine také vážne. Tie prišli až potom a už sa vzťahy akosi nikdy nenapravili. Mamin otec si nerozumel s tým mojim, potom sa rozhádali aj s mamou a tak to išlo všetko dole vodou. Veľká diaľka a nedostatok komunikácie urobili svoje a hoci na Andyho pohreb prišli, Austin mi hovoril, že sa potom nezdržali. Ani napriek tomu, že to bolo najhoršie obdobie pre našu rodinu a ich dcéra sa psychicky úplne zosypala. Oni nevedeli ani o tom, že mám bipolárnu poruchu. Iba otcovi rodičia, ktorých sme ale tiež často nevídali. Skoro vôbec. Tiež s nimi nemal priveľmi dobré vzťahy a diaľka narobila svoje.

„Budú vás čakať na letisku?"

„Dúfam, že áno. Zohnať tu taxík je niekedy skoro nemožné." Keď sa lietadlo konečne dotklo zeme, zatriaslo to s nami. Ale boli sme v bezpečí. Opäť s pevnou zemou pod sebou, kde sa už nemohlo nič stať. „Aj pre teba príde priateľ, však?"

„Sľúbil mi to, takže hádam áno." Bolo veľkou úľavou konečne si ten pás odopnúť. A hlavne sa postaviť na rovné nohy. S Betty, ako sa mi tá pani predstavila, sme sa napokon ani priveľmi dopredu netlačili. Počkali sme, kým si ľudia vystúpia a šli až medzi poslednými. Tešilo ma, že ma svojim rozprávaním o vnúčatách rozptýlila natoľko, aby som nemala čas byť nervózna kvôli Roderickovi.

No keď sa naše cesty rozišli a popriali sme si pekný pobyt, premohli ma obavy. Bola som v úplnej cudzine, naokolo mňa sa hovorilo zväčša po španielsky a chvíľu som nemala ani poňatia, čo ďalej. Formality som doriešila rýchlo o to nešlo, ale...potom som bola ako stratená. Darmo som vedela kam ísť a kde ho hľadať. Bála som sa v tom nekonečnom dave zazrieť práve jeho.

Iba veľmi neisto som napokon vkročila do veľkej haly, kde mal byť aj on. Pravú ruku som mala pevne zovretú v päsť, ale snažila som sa tváriť tak uvoľnene, ako sa len dalo. Nesmela som si toto celé kaziť nervami. Nie vo chvíli, kedy som ho konečne...konečne uvidela. Pri hrubom stĺpe, ako sa kŕčovito usmieva a pozerá mojim smerom. Prisahala by som, že mal nervy ešte napätejšie ako ja. A to ani nehovorím o chvíli, kedy som sa už bez váhania pobrala k nemu. Viditeľne ťažko sa pohol z miesta, bojujúc sám so sebou. No nič nemalo na moment, kedy ma schmatol za ruku a vtiahol ma do objatia. Síce troška moc prudko, ale neexistoval v tej chvíli lepší pocit, ako ho cítiť znova pri sebe. Mať možnosť ho objať tak pevne, ako som len vládala.

„Ahoj," zašepkala som, zadržiavajúc slzy, ktoré sa mi nekontrolovateľne tisli do očí. Ale konečne to boli slzy šťastia. Na také som si skutočne už ani nespomínala. No zatiaľ čo ja som sa sĺz dokázala držať, Roderick tento boj zjavne prehral. „Ty plačeš?" Odtiahla som sa od neho, stále sa usmievajúc aj pri pohľade do jeho červených očí. Plakal aj keď sme sa lúčili v Oregone. Tieto slzy ale boli o toľko iné. Prebíjal sa cez ne úsmev, ktorý mi až navodil zimomriavky.

„Niečo mi asi len spadlo do oka," odvetil, siahajúc po veľmi dobre známej šiltovke, pod ktorou schovával strapaté vlasy. Chvíľu som si ju v Oregone privlastnila ja. Mávala som ju na stole a dívala som sa na ňu počas dní, kedy som si ho k sebe nedokázala pustiť. Keď ešte netušil, čo sa so mnou deje.

S maličkým úškrnom mi čiapku nasadil na hlavu, čo ma veľmi posmelilo k ďalšiemu kroku. Videla som, že to chce tiež, len váhal. Zbytočne, ale mala som mu po toľkých mesiacoch čo vyčítať? Asi nie a preto som sa vedúcej pozície chopila ja. Prsty pravej ruky som si ponorila do jeho krásne plavých vlasov a následne ho nežne vzala za bradu. Dívala som sa mu uprene do očí až do momentu, kedy sa naše pery znova konečne nestretli. Ten pocit plný lásky ma donútil spokojne privrieť oči.

„Veľmi ti tie nové vlasy pristanú," zašepkal, sotva sme sa od seba na chvíľku odtiahli. Končekmi prstov ma najprv pohladil po líci, následne mi zasúvajúc vlasy za ucho. Zvykol to robiť pomerne často a skoro stále to vyústilo do pusy. A ani teraz to inak nebolo. Behom sekundy boli naše pery opäť pritisnuté k sebe, odovzdávajúce si desiatky dlhších či kratších bozkov.

„Troška teraz spolu ladíme." Na vrchu hlavy som si nechala svoju prirodzenú hnedú, ktorú som si ale smerom dole nechala zosvetliť. Nie až vyslovene do blond, ale do veľmi príjemných medových odtieňov. No bola som s nimi veľmi spokojná. Aj s ich dĺžkou, ktorá mi končila tesne pod kľúčnymi kosťami. V porovnaní s dĺžkou až skoro po pás, to bola veľká zmena. Ale zjavne k lepšiemu.

„Veľmi ti to pristane. Naozaj."

„Tak hádam by si mi neklamal." Stále som musela potláčať slzy, pričom Roderick tie svoje akosi nedokázal zastaviť. Usmieval sa od ucha k uchu, no pritom mi tu plakal ako malý chlapec. Ako ten najrozkošnejší malý chlapec, aby som bola presná. „Takto si si naše stretnutie predstavoval?"

„Ja už ani neviem, ako presne som si ho predstavoval. Najdôležitejšie je, že si konečne tu." Túžila som ešte po ďalšej puse, ale keď si on hlavu oprel o vrch tej mojej, neprotestovala som. Radšej som ho na upokojenie začala ľavou rukou hladiť po chrbte, zatiaľ čo som si hlavu oprela o jeho rameno. Voňal presne tak, ako som si pamätala. Do bodky presne. „Milujem ťa. Ani si nevieš predstaviť ako veľmi."

„Ale viem," ubezpečila som ho. Nakoľko iné to bolo, objímať ho teraz a pred odchodom domov. Cítila som z jeho strany rovnakú lásku, ale predsa to bolo veľmi iné. Jeden druhého sme sa držali s vedomím, že najbližšie dni budeme spolu. Svet bude patriť iba nám.

Dlhé minúty, ktoré mi prišli pomaly ako hodiny, sme tam iba stáli. V pevnom objatí, mlčky si vychutnávajúce bezprostrednú blízkosť toho druhého. Lebo v tej chvíli nemohlo existovať absolútne nič dokonalejšie. Jedine my dvaja, znova na rovnakom mieste a v rovnaký čas. Nežne som Rodericka hladkala po ľavom prostredníku, kde mal to osudné tetovanie. To, ktorým som sa mu už naveky zapísala do života a ktoré mu zjavne tak ľahko zabudnúť nedovolí. Rovnako, ako mne maličká vlna. Naveky sa bude spájať práve s ním. S chlapcom, v očiach ktorého sa skrýval celý rozbesnený oceán, dokonale vystihujúci aj jeho povahu.

Celú cestu do hotela som sa na neho nevedela vynadívať. V podstate som ani nedávala pozor na cestu, ani som sa nekochala novým prostredím. Oči som mala zafixované jedine na ňom, ako zrazu maximálne uvoľnene šoféruje. Slzy už zahnal a na jeho tvári sa udomácnil veľmi pokojný a šťastný výraz. Taký ten, ktorý mi bol veľmi dobre známy a ktorý bol jeho typickou črtou.

„Aké sú plány na dnes?" opýtala som sa, líhajúc si na krásne veľkú posteľ. Hotel bol ako zo sna, musela som uznať. A rovnako aj naša izba, ktorá ma bude stáť zjavne skutočne všetky peniaze.

„Veľa jesť, užívať si krásne počasie, rozprávať sa...a hlavne sa veľa bozkávať, hm?" V očakávaní po odpovedi zodvihol hlavu, no keď som sa len usmiala, hodil sa ku mne na posteľ. Musela som ho pochváliť, že ju ráno krásne ustlal. „Môže byť?" zatiahol sladko, skláňajúc sa pre pusu. Vyhovela som mu s veľkou radosťou a bez najmenšej námietky.

„Lepšie aktivity si ani naplánovať nemohol."

„Vsadíme sa?" Keď sme boli pri sebe takto blízko a boli sme sami, spomenula som si na jeho pokus o veľmi intímne zblíženie v Oregone. V deň, keď som mu povedala, že je medzi nami koniec. Vtedy som zasiahla okamžite ako mi došlo, čo sa deje. Ale keby sa o niečo pokúsi teraz...zjavne by dostal zelenú. „Dúfam, že plavky máš. Pôjdeme skúsiť vody oceánu."

„Tak na to zabudni." Ja do oceánu určite dobrovoľne nevkročím. Tým som si bola istá.

„Veruže nie. Nezabudnem." Zaškeril sa, na čo som ho ale od seba odstrčila a načiahla som sa za batohom. Mala som v ňom mobil, kde ma už čakala správa od pána Morissona. Úplne som sa mu zabudla po pristátí ozvať a pritom som sľúbila, že mu dám vedieť.

„Poď sem, odfotíme sa," kývla som mu hlavou zapínajúc foťák na mobile. Bude zjavne oveľa efektívnejšie poslať fotku, ako napísať niečo. Tá bude hovoriť za tisíc slov. „Nejako musím dať vedieť rodičom."

„Tak poď na balkón. Nech máme za sebou pekný výhľad." Chvíľu som sa rozhodovala, či by bola fotka kde sa bozkávame priveľmi provokatívna, ale...napokon som zvolila jemnejšiu verziu. Roderick sa na nich vrelo usmieval, pričom ja som mu dávala pusu na líce. Za nami sa rysoval šíri oceán a krásny slnečný deň. Fotku som poslala ako svojmu psychiatrovi, tak rodičom a dokonca aj Brooke s Maximom. Nikto netušil, že sa na niečo podobné chystám. Ani dvojičky, ktorých bude čakať rovnaká fotka.

Hlavne mi prosím nevolajte a nežiadajte si neviem aké podrobné vysvetlenie, aj tak neodpoviem. Som v poriadku, nebojte sa. Pán Morisson o všetkom vie. Nešla som poza jeho chrbát, pokojne mu zavolajte a spýtajte sa. Sme v Mexiku, v mestečku Puerto Vallarta a máme sa najlepšie za posledný polrok. Takže prosím...všetkých vás veľmi pekne prosím, nekazte nám to svojim hnevom a výčitkami. Ľúbim vás a sľubujem, že neskôr všetko objasním.

Aby sa nepovedalo, že obdržali iba suchú fotku bez nejakého vysvetlenia. Tieto slová im museli stačiť, lebo následne som už odmietala kvôli niekomu brať telefón do ruky. Chcela som zabudnúť, že nejaký vôbec mám a venovať sa jedine prítomnosti. Tá bola razom krajšia ako sen. Objednali sme si obed na izbu, zjedli ho v posteli a dopriali sme si dokonca šampanské. A čo, ak bolo sotva pol druhej? Mali sme v pláne si patrične užívať luxus, ktorí nás obklopoval na každom kroku.

„Kde máš Coryho?" spýtala som sa vychádzajúc z kúpeľne, vypínajúc si vlasy do drdolu. Bolo tu oveľa teplejšie, ako som pôvodne očakávala a na čo som bola psychicky pripravená. „Rada by som ho konečne spoznala."

„Cory je..." Rozpovedanú vetu nechal tak, hneď ako na mňa upriamil pohľad. Trocha som sa v plavkách cítila neisto, hlavne po prvé pred ním, ale...chlapec bol asi spokojný s tým, čo vidí. Moje váhanie vyplývalo asi aj z toho, že som za poslednú dobu trocha pribrala. Nie moc drasticky, nejakých päť kíl, ale...bola to troška zmena. Lebo keď som sa konečne cítila dobre, občas som jedla akoby som jedlo nevidela minimálne mesiac. „Prepáč, ale...ja asi...ja..."

„Ach Bože." Pretočila som nad ním oči, no bez smiechu to nešlo. Kyra mi pomohla vybrať skutočne dokonalé plavky. Síce dvojdielne, čím som si prvotne istá nebola, ale do týchto som sa absolútne zamilovala. Čierna s bielou sa v nich dokonale vyvažovali, pričom žltá tú jednoduchosť troška rozbíjala. „V živote si nevidel dievča v plavkách, však? Preto si teraz tak prekvapený."

„Tak takto krásne dievča ešte rozhodne nie," vysúkal zo seba so stále vyvalenými očami, vstávajúc z postele. Bola tak mäkká a dokonalá, že som ju tu nechávala len s ťažkým srdcom. Najradšej by som v nej preležala celý deň. „Ja nemám slov. Vyzeráš úplne dokonale." Striasla som sa, keď zastal predo mnou a za boky si ma nežne pritiahol k sebe. Bol to nezvyk. Rovnaký, ako keď sme sa zbližovali po prvé. Okrem neho som si k telu týmto spôsobom nepustila nikoho iného. Ani Vranu, ktorý mal ku mne v niektorých chvíľach až priveľmi blízko.

„Na tom, že neviem plávať sa nič nezmenilo. Takže o oceáne priveľmi nesnívaj."

„Budem snívať, lebo ťa do vody dostanem."

„Roderick..." zaprotestovala som, no podarilo sa mu umlčať ma bozkom. Už automaticky som mu pritom zablúdila pravou rukou do vlasov, len aby som si ho pri sebe udržala o niečo dlhšie. „Žiadny oceán nebude."

„Bude," odporoval mi, ale robil to tak sladko, že som sa nemohla nahnevať. Prišiel mi taký dokonalý. Ako keby som na ňom nedokázala nájsť ani tú najmenšiu chybičku, nech by som sa snažila akokoľvek veľmi. A čo bolo najväčšie plus? Bol zas a znova len môj. Aj po tom všetkom, čím som nás donútila prejsť, bol tu a dokazoval mi svoju lásku. Každým jedným slovom, úsmevom či bozkom. „Ver mi. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo."

„Aj tak."

„Nikto nehovorí, že pôjdeme hlboko. Len tak akurát, pokiaľ ti to bude príjemné."

„To aby sme zostali na pláži." Tá ma aj tak veľmi oslovila. Sprvu sme sa museli pretĺkať pomedzi opaľujúcich sa turistov či domácich, no následne sme si našli aj trošku súkromia. Kráčali sme kvôli nemu síce hodinu a pol, ale stálo to zato. Mohli sme sa v tichosti, len za prítomnosti vĺn, kochať krásnymi vzdialenými útesmi a čistučkou vodou.

Bolo krásne prechádzať sa rajom, pričom som ho držala po celý čas za ruku. Razom bol svet úplne iný, ako som ho vnímala do dneška. Bol krajší, plný mieru a neskutočne pohody. Pohody, ktorú som ani napriek dobrej nálade necítila už veľmi dávno. Pohody, ktorá nastala vďaka jeho prítomnosti. Jeho uvoľnenému smiechu, zábavným rečiam a krásnym úsmevom. Všetkému, čo mi roztápalo srdce a napĺňalo ho ešte väčším množstvom lásky voči nemu.

„Ako to bude zajtra?" opýtala som sa chrbtom opretá o Rodericka. Sedeli sme v teplom piesku a chvíľku len tak mlčky pozerali na pokojný oceán. Spenené vlny sa plážou ťahali až k nám, obmývali nám nohy a robili to neskutočné dusno troška znesiteľnejšie. No keby poviem, že som si to neužívala, klamala by som. Na mieste ako toto, by som iné počasie ani nechcela.

„Predpoludním bude prvé kolo...ale ak nechceš ísť s nami, môžeš počkať na izbe."

„Zjavne pôjdem, ak nebudem prekážať." Ponad plece som sa obzrela za ním, letmo ho bozkávajúc na pery. Páčilo sa mi, ako pevne ma objíma a túli si ma k sebe. Bolo to...bolo to akoby som konečne prišla po dlhej dobe domov. Na miesto, kde mám absolútne všetko a kde ma bude stála čakať láska. „A potom?"

„Mohli by sme si ísť pozrieť mesto. Pozajtra už mám potom celý naplánovaný." S úsmevom ma pobozkal na špičku nosa, následne sa znova vracajúc k mojim perám.

„Aj?"

„Budeš úplne očarená, som si istý." Povedal to s toľkým nadšením. Úplne sa mu pritom zaleskli oči od očakávania, či sa mi to jeho prekvapenie bude skutočne natoľko páčiť. „A zahŕňa to aj nocovanie mimo hotela, len aby si vedela."

„Niekto nás vyhodí uprostred oceánu a budeme musieť plávať späť na pláž?"

„Keby ti to prezradím, už by nebola zábava." Pretočila som nad ním očami, znova upierajúc pohľad pred seba. V tej chvíli by som pokojne vyhlásila, že tu chcem zostať do konca života. Nikto odo mňa nič nechcel, nemusela som si lámať hlavu nad stovkou vecí súčasne, ani nič podobné. Konečne som žila v súčasnosti, len pre tieto momenty. „No neboj sa, bude to super. Niečo podobné si ešte nikdy nevidela."

„Tak nevidela som ešte dosť veľa vecí."

„To ani ja." Veľmi nežne ma vzal za ľavú ruku, dvíhajúc si ju do úrovne očí. Tými krásnymi očami si pozorne prezeral vlnu, ktorá s ním bola veľmi úzko spätá. Ktorá mi ho pripomínala na dennom poriadku, hocikedy som sa na ňu pozrela. „Ešte stále platí, že spolu pôjdeme na cestu okolo sveta? Sľúbili sme si to vtedy v parku, keď sme ležali v snehu."

„To bol po dlhej dobe veľmi krásny večer. A pritom som nechcela s tebou prvotne ani ísť nikam."

„Ešteže si zmenila názor." Pobozkal mi tetovanie, následne si opierajúc hlavu o tú moju. Doslova som z jeho vyjadrovania a správania cítila, aký hrozne uvoľnený je.

Jediný kto mi na správu odpísal, bol pán Morisson. Ten sa fotke veľmi potešil a poprial nám krásne strávené spoločné chvíle. Nikto iný sa k reakcii neprinútil. Bolo to dobré, akceptovali moju požiadavku, ale zjavne si všetko odskáčem neskôr a budem mať vysvetľovania vyše hlavy. Od rodičov som čakala veľký hnev, hlavne z otcovej strany. Bude zúriť, kričať a trvať na tom, aby som okamžite prišla domov. Bude mi vyčítať, že som minula peniaze ktoré mi dal na úplne iné núdzové prípady. Na takéto správanie bude mať teoreticky všetky práva. Nebudem mu to mať za zlé.

Na druhej strane, tu ale bolo moje a Roderickove šťastie, ktoré som dala bez váhania na prvé miesto. Peniaze boli, sú a aj budú. No my dvaja sme žili práve teraz a ak sme chceli byť šťastní, museli sme konať rázne a ísť cez všetko, čo nám stálo v ceste. Žili sme vo svete kde hrali peniaze veľkú rolu, ale predsa neboli dôležitejšie ako láska. Tá si stále držala svoje prvenstvo, aj keď sa to tak niekedy možno nezdalo.

„Tak a teraz..." prehlásil a skôr, akoby som sa spamätala zo svojich myšlienok, sme boli obaja na nohách. Ja ale nie na dlho. Roderick ma šikovne vzal na ruky a aj napriek mojim protestom sa vybral smerom do oceánu. Darmo som ho prosila, aby to nerobil a aby sme zostali na pláži. On neohrozene kráčal ďalej, až sa ocitol po kolená vo vode. „Neboj sa. Nič sa ti nestane." Láskyplne mi pery pritisol na líce a zas sa pohol vpred.

„Prosím ťa, vráťme sa." Skúsila som to ešte raz. Roderick ale nezastavil a urobil niekoľko ďalších krokov. Šiel až do chvíle, kým sa po plecia neocitol vo vode a ja tým pádom spolu s ním. Pevne som ho objímala okolo krku, držala som sa ho ako o život a pritom mala úplnú hrôzu v očiach. Bazén s Maximom bol o niečom inom, ako šíri oceán. „Nepúšťaj ma, prosím."

„Nepustím ťa, len..." Len chcel, aby som troška zmenila polohu. Aby som mu nohy obmotala okolo pása a aby ma aj on mohol pevne objať. Bol to zrazu pocit oveľa väčšieho bezpečia a istoty, no ani to nezahnalo čistú hrôzu. Všade naokolo seba som videla len nekončiacu vodu, ktorá by nás dokázala bez milosti zabiť. „Uvoľni sa troška. Veď je tu tak krásne."

„Roderick, ty vieš plávať. Nemáš sa čoho báť."

„A ty máš mňa." Snažil sa môj strach dostať pod kontrolu bozkom, ale nepomáhalo to. Pociťovala som čistú a nefalšovanú paniku, aj napriek jeho uisťovaniu a veľmi pokojnému prístupu. Nemal nervy z toho, že som ho išla pomaly zaškrtiť. Stále si držal úsmev na tvári a snažil sa ma rečami rozptýliť. „Voda je príjemná nie?"

„To áno," pritakala som. Proti tej som nemala ani jedno zlé slovo. Byť v nej ponorené skoro celá, bolo vítané.

„Budeš mi pred spaním rozprávať o tvojich cestách?"

„Chcel by si?" So žiarivým úsmevom prikývol. „Ani neviem, čo ti mám ospevovať najviac. Všetky miesta boli absolútne dokonalé, nech už som sa na ne pozerala akokoľvek." Mala som veľa príhod, ktoré som mu chcela povedať a veľa miest, ktoré som mu chcela aspoň takýmto spôsobom priblížiť. A konečne to nebudem musieť robiť po telefóne. Budem ho môcť pri tých slovách objímať a následne zaspávať po jeho boku. Ráno sa zase zobudím vedľa neho a celý nasledujúci deň mi bude robiť spoločnosť. Bože, mohla som chcieť niečo viac?

„Aspoň si potom urobím lepší obraz o tom, kde by sa ti mohlo páčiť."

„Hocikde, kde by sme šli spolu." Ak mal človek tú správnu spoločnosť, na destinácii asi ani tak nezáležalo. Nemuseli by sme ísť ani neviem ako ďaleko. Úplne by mi stačil obyčajný výlet, na ktorý by sme neminuli majland a predsa by sme sa mali dobre. „Už vieš, čo mi ukážeš v decembri?"

„Mám pár nápadov. Len si ešte musím overiť, či to skutočne aj vyjde."

„Daj si záležať, ak už raz prídem na ostrov obklopený oceánom." Nezvykla som ho priveľmi podpichovať, ale teraz mi to prišlo zábavné. Moja nálada bola hádam tisíckrát lepšia, ako za celý ten čas, ktorý sme predtým strávili spolu. Vtedy som mu nemala kedy ukázať, že viem byť aj takáto. To ma musel dlhé mesiace strpieť od hlavy po päty v čiernej a bez skutočného úsmevu na tvári. Ten som však teraz nedokázala skrývať. Bola som veľmi, veľmi šťastná.

A práve vďaka tomu šťastiu som nečakala, žeby sa mal Roderick tak nečakane potopiť. Spolu so mnou samozrejme. Pod hladinou sme sa ocitli tak nečakane, že som sa ani nemala možnosť nadýchnuť alebo nejako pripraviť. Preto ma pod vodou prepadla ešte väčšia panika, ako keď sme prvotne vošli do oceánu. Chcela som sa Rodericka pustiť a znova sa vynoriť, ale...keby sa ho pustím, asi by ma čakala smrť. Nedôverčivo som teda otvorila oči. Čakala som naozaj hocičo, ale svet ktorý sa mi naskytol, bol ako z rozprávky. Počínajúc pieskom v ktorom Roderick stál, cez maličké ryby ktoré miestami okolo nás plávali v azúrovej vode až po Rodericka, ako sa tiež na mňa pozeral a užíval si môj vyjavený pohľad.

„No?" opýtal sa zvedavo, sotva sme sa vynorili. „Úplne iný svet, čo?"

„Až je to desivé. A poprosila by som ťa, aby si to už viac nerobil." Sotva som dostala zo seba posledné slovo, zas sme boli pod hladinou. Bachla som Rodericka po hlave, čo mu ale nebránilo v tom, aby ma pobozkal, rovno pod chladivou oceánskou hladinou, kde sme boli skutočne len my dvaja. Kde všetko mohlo patriť nám, hoci len na pár sekúnd ktoré sme sa pod vodou zdržali.

***

Písali mi ako moji priatelia, tak súrodenci a samozrejme rodičia. Všetci rešpektovali, že mi nemajú telefonovať, pričom ma ale bombardovali správami. Brooke chcela fotky, Maxim doslova šalel, že som išla sama a Austin odkazoval Roderickovi, že mu doláme všetky kosti v tele ak mi ublíži. Takže také klasické reči, ktoré som očakávala a na ktoré som odpovedala s úplným pokojom. Dokonca na správy od otca, ktorý...takto ani nepôsobil priveľmi vykoľajene. Vraj volal s pánom Morissonom, čo mohla byť moja spása. Od neho si všetko vypočul zjavne s väčším pokojom, než by to urobil so mnou.

„Vieš, na čo sa teším najviac?" opýtal sa Roderick, vychádzajúc z kúpeľne s uterákom v rukách a stále mokrými vlasmi. „Konečne sa poriadne vyspím. Nehovorím, že doma to nešlo, ale nebolo to ono."

„To aby si nasledujúce noci spal aj do zásoby," odvetila som s úsmevom, rozvalená na veľkej posteli. Odpisovala som na správy a zablúdila som aj na blog. Dnes ešte pred odletom som pridala článok, takže mi pribudlo niekoľko milých komentárov, ktoré moju náladu ešte viac zodvihli. „Nebolia ťa ešte líca? Mám pocit, že odkedy som tu, si sa neprestal usmievať."

„Je to veľmi príjemná bolesť." Pobavene mi vyplazil jazyk a vrátil sa do kúpeľne.

Z postele som mala dokonalý výhľad na oceán, ktorý...ktorý nebol až tak hrozný, ako som si o ňom myslela. A to sme vo vode pobudli naozaj pekne dlho. No každou minútou som to brala pokojnejšie a ku koncu som sa uvoľnila úplne. Verila som, že ma Roderick nepustí a skutočne na mňa dáva sakramentský pozor. Okrem tých jeho nečakaných ponorov neurobil nič, čím by ma donútil pochybovať o serióznosti jeho slov. No aj tak najlepšie bolo, keď sme sa vrátili späť na pláž a ešte si na nej posedeli. Úplne som sa zamilovala do toho nekonečného ticha, ktoré rušilo len šumenie vĺn. Nikde nebolo ani živej duše, mohli sme sa smiať tak hlasno ako sme len chceli a bozkávať sa toľko, koľko nám bolo príjemné. A, že málo to nebolo. Pokúsili sme sa dokonca postaviť menší hrad z piesku, ktorý ale vzal nečakane veľký príliv.

Nebolo ešte vôbec neskoro, no bola som maximálne unavená. Inokedy som o deviatej ešte behala po vonku a hľadali sme zmrzlinu, pričom teraz sa mi už zatvárali oči. A to som si myslela, že nás Roderick s Corym zoznámi ešte dnes. Predtým ako šiel do sprchy bol za ním na izbe, ale nevrátil sa práve dvakrát nadšení. Zvalil to však na to, že Cory je proste nervózny zo zajtrajška a pôjde si ľahnúť, aby sa riadne vyspal. Netušila som čo je na tom skutočne pravdy, ale nevypytovala som sa. Radšej som si obsadila kúpeľňu kým Roderick volal s mamou a následne sa ujala vlády na posteľou.

„Len tak pre zaujímavosť...koľko kníh si už stihla kúpiť?" nadhodil, sotva si konečne zaliezol ku mne do postele. Všetko sme zhasli, takže jediné svetlo ktoré ešte ako-tak zostalo v izbe, šlo od bazéna. Stále pri ňom hrala tichá hudba a ľudia sa bavili jedna radosť. Ale tak nech. Boli na dovolenke.

„Neboj sa, budem ti mať po návrate domov čo čítať. Zbiera sa mi slušná zásoba." Pričom na mňa ešte aj doma čakala kopa neprečítaných. Lebo niekedy nálada na čítanie nebola. Prešli dni, občas aj týždne a ja som sa na knihu ani nepozrela. Nedokázala som sa k tomu prinútiť. Ani kvôli nemu, či Maximov. „Nejakú musím kúpiť aj tu. Aj s magnetkou, samozrejme."

„Kúpila si mi nejakú?"

„Kúpila. Zajtra ti ju nájdem." Doteraz som ležala na chrbte, ale sotva sa ku mne Roderick posunul, pretočila som sa na bok, tvárou k nemu. Toto asi prinieslo späť najviac spomienok. Aj jednu z najkrajších, našu noc v jeho aute.

Vzduch bol ešte aj teraz riadne dusný a bolo mi ležiac medzi perinami veľmi teplo, ale aj tak som sa k nemu pritúlila najviac, ako to len išlo. Deň sme mali krásny, užívali sme si a smiali sa, no...vycítila som, že teraz to bolo o niečo inom. Akoby sme sa až teraz, po tme, odvážili dať prechod pocitom ktoré sme počas dňa skrývali. Nie vyslovene zlým, či negatívnym. No pocitom veľmi vážnym a hlavne dôležitým. Lebo ani napriek dnešnému šťastiu sme nesmeli zabúdať, čo tomu predchádzalo. Koľko bolestivých telefonátov a správ.

„Stále neverím, že si tu. Bojím sa, že keď sa ráno zobudím, zistím, že išlo len o sen," priznal po niekoľkých minútach ticha, počas ktorých sme sa jeden druhého držali asi priveľmi pevne. Ale mne to tak vyhovovalo. „Že budeš odo mňa zas neviem koľko prekliatych kilometrov a ja budem musieť čakať až do decembra."

„Nie je to sen," ubezpečila som ho, bozkávajúc ho na čelo. Pravou rukou som mu pomaličky zablúdila do čerstvo umytých vlasov, ktoré voňali neskutočne úžasne. „Som tu a najbližšie dni nikam nepôjdem. Chvíľku sa teraz zase bude všetko točiť len a len okolo nás." Predstava to bola nevýslovne krásna. Plná sľubov.

„Posledné dni som už nevedel čo so sebou. Doma som urobil veľmi veľké dusno, s rodičmi sme po sebe štekali pri každej príležitosti a tak celkovo...choval som sa ku každému ako idiot."

„Aj ty máš právo nebyť stále v pohode. Presne ako každý z nás."

„Robin s Alexom mi už stále vyhadzujú na oči, ako veľmi som sa zmenil. A myslím, že majú pravdu." Troška dávnejšie sa mi s tým zveril, ale len veľmi okrajovo. Iba to spomenul medzi rečou a potom zahovoril skôr, akoby som stihla reagovať. „Akurát neviem, ako na to hľadieť. Lebo hoci som podľa nich zrazu hrozný suchár, ja...ja sa necítim v tomto smere nejako extra zle."

„Ako to myslíš?" Asi som tušila, ale chcela som, aby to všetko povedal nahlas. Aby si sám uvedomil, kde je pravda a čomu by mal veriť. Pán Morisson so mnou túto metódu praktizoval veľmi často. Nie vždy sa naše názory zhodovali, ale často to bolo veľmi nápomocné. Sama sebe som dala odpoveď na niečo, čo mi tak dlho robilo problémy a ťažilo ma.

„Nechýba mi, že sa nenaháňam za dievčatami ako bola moja bývalá. Nechýba mi neustále byť na nejakom večierku a večne lietať z jedného miesta na druhé, len aby som sa kamarátom postaral o zábavu."

„Takže si celkom spokojný s tým, čo máš teraz?"

„Hej, dalo by sa povedať. Mám rád svoju prácu, aj keď sa občas flákam a nechce sa mi. No konečne sa naplno venujem činnosti, ktorá ma baví celý môj život a dokonca za to dostávam peniaze. Pracujem s ľuďmi, som s nimi neustále v priamom kontakte...je to proste skvelé. Lepšie, ako som kedy myslel." Bohužiaľ iba málo ľudí a hlavne mladých ľudí, malo možnosť pracovať v smere, ktorý bol ich srdcu úplne najbližší. Buď im chýbala požadovaná prax, alebo nešlo o profesie, kam bolo neustále treba nových ľudí. A tak brali čo bolo po ruke, len aby mali peniaze. „Ešte počas strednej som piatky či soboty len veľmi zriedkavo bol doma. Stále som sa musel flákať po baroch, hoci som moc nikdy nezvykol piť. No potreboval som okolo seba obrovskú spoločnosť, hlasnú hudbu a ten pocit, že ma každý z prítomných zbožňuje."

„Neviem si predstaviť, žeby som žila taký život." Počas rokov, kedy bolo toto pre neho úplne normálne, som ja stále sedávala doma a väčšinu času sa trápila. Nemala som kamarátov ako on, nikto sa nešiel o moju prítomnosť potrhať a neexistovalo, aby som z vlastnej iniciatívy išla niekam sa len tak zabávať. Áno, bola to čisto moja chyba. Ja som sa úplne uzavrela do seba, ale v tej dobe mi to prišlo nevyhnutné. Aby som sa chránila pred svetom, ktorý bol priveľmi nebezpečný pre niekoho s mojou diagnózou a mojim myslením.

„Už aj ja sa na to pozerám úplne inými očami." Urobil presne to, čo robieval predtým. Posunul sa troška nižšie, aby si mohol čelo oprieť o moju hruď a aby som sa ja bradou oprela o vrch jeho hlavy. Samozrejme s tým, že som sa mu nesmela prestať hrať s vlasmi, či hladiť ho po krku. „Nechýba mi to tak, ako spočiatku v Oregone. Tam som sa silou mocou chcel držať svojho starého životného štýlu a...pozri kde som dnes. Celý deň sa teším na to, kedy zaleziem do postele a spojím sa s tebou."

„Mám strach, že...že sa proste naplnili moje slová. Že som ťa svojou existenciou v tvojom živote začala nejako obmedzovať."

„Nie, to nie," odpovedal okamžite. No ja som sa toho pocitu nedokázala zbaviť nikdy. Stále som si v hlave opakovala slová, ktoré som mu povedala pri našom rozchode. Dôvody, ktorými som argumentovala a ktoré museli byť dostatočne presvedčivé. „Zmenila si ma, ale ja nemám proti tomu absolútne žiadne výhrady. Nechýba mi skoro nič z toho, čo som mal predtým, lebo teraz mám niečo tisíckrát lepšie."

„Trápila som sa pol roka len preto, aby sme sa potom aj tak ocitli na samom začiatku."

„Bolo to ťažké, veľmi ťažké...ale zvládli sme to. Veď dnešok sme spolu strávili, akoby to polročné odlúčenie ani nikdy nenastalo. Akoby sme sa videli trebárs po týždni a absolútne nič sa v našich životoch za ten čas nezmenilo." Mal pravdu, to rozhodne áno. Nedalo sa cítiť, žeby sme si niekedy povedali zbohom. Nechovali sme sa k sebe rezervovane či zdržanlivo. Ale rovnako láskavo, ako keď sme boli oficiálne pár. Hoci len na krátku dobu, lebo...povedzme si úprimne...oficiálne sme spolu dlho neboli.

„Celý ten čas som klamala sama sebe a klamala som aj tebe. Nazdávala som sa, že zabudnúť bude ľahké. Že sa pohnem ďalej a nebudem sa nad našim rozchodom trápiť."

„Lebo myslíš, že ja nie? Zažil som už rozchody, ale ani jeden neprebehol takto. Iba som nad nimi mávol rukou, koniec koncov ja som bol stále ten čo dal dievčaťu kopačky. No keď si sa ty rozišla so mnou...to ma položilo úplne. Nedokázal som to prijať, nedokázal som potlačiť pocit viny, že si za to môžem sám."

„Ako si povedal minule, obaja sme vinní." Lebo presne tak to bolo. Pochybili sme, nedávali sme dostatočný pozor a toto bolo našim trestom. Trestom, ktorý trval dlho, ale ktorý prišiel ku koncu. „A obaja si zaslúžime, aby sme boli zase šťastní."

„Skúsime to oficiálne ešte raz?" opýtal sa s hlasom plným nádeje a na chvíľku zdvihol hlavu. V šere sa jeho jasne modré oči zabodli do mojich, prosiac ma o kladnú odpoveď. „Hoci mám pocit, že sme si zbohom skutočne nedali asi nikdy. Ty nie?"

„Ale áno." Darmo som mu pred odchodom povedala, že je koniec. Nikdy sme sa tak následne nesprávali. Neustále sme jeden druhému pripomínali, že ho ľúbime a veľmi nám chýba. A tak sa veru ľudia, ktorí si dali definitívne zbohom dozaista nesprávajú. „Chcel by si, aby sme to skúsili ešte raz?"

„Najviac na svete." S jemnučkým úsmevom som si znova našla jeho pery a privlastnila si ich v dlhom bozku. „Ver mi, že nič som nikdy nechcel viac, ako byť s tebou."

„Milujem ťa," zašepkala som so slzami v očiach. Odmietala som ale plakať. Nemala som na plač absolútne žiadny dôvod. Všetko bolo totiž konečne dokonalé. „Veľmi, veľmi ťa milujem, Roderick." Podobné slová mi potichu adresoval aj on. Počula som mu však na hlase, že je unavený. Preto som ho jednou rukou začala hladiť po chrbte, pričom prsty tej druhej som si nechala zapletené v jeho vlasoch. Chvíľku mi ešte rozprával, ako veľmi čakal práve na toto no behom najbližších desiatich minút zaspal ako zabitý.