-Clara-

„Nespím," zakričala som smerom ku dverám, na ktoré sa ozývalo tiché klopanie. Bez pochýb som vedela, že to takto skoro môže byť jedine pán Morisson. Hoci bolo zvláštne, že mi prišiel vyklopkávať ešte pred siedmou. „Čo sa deje tak skoro?" Zdvihla som zrak od notebooku, pri ktorom som sedela už dobrú hodinu a písala bez prestávky. Dávala som dokopy prvý článok ohľadne našich ciest. Zhrnula som v ňom Washington, Baltimore aj Philadelphiu. Fotiek som mala neúrekom z každého miesta na ktorom sme boli, takže už k nimi bolo treba dodať len nejaký text. Niektoré si vyžiadali maličké úpravy, ale zas nič svetoborné. Mala som rada, ak boli moje fotky čo najviac podobné tým originálnym a ich jedinečnosť sa nestrácala pod vrstvou filtrov.

„O ôsmej už máme byť na univerzite a večer som sa ťa zabudol spýtať, či pôjdeš s nami."

„Dnes asi nie." Chcela som toto konečne dokončiť, naraňajkovať sa a potom si čítať. Na sedenie a počúvanie stále dookola toho istého som nervy akosi nemala. „Počkám tu. Potom by sme mohli ísť do mesta."

„To si píš." Okrem Portlandu som sa sem tešila asi najviac. Do nádherného New Yorku, v ktorom sme sa večer ubytovali a mali sme tu stráviť nasledujúce tri dni. „Premysli si, kam chceš dnes ísť."

„Empire State Building." Darmo som tam bola už dvakrát s Brooke, to miesto bolo jednoducho čarovné. Keď sa človek prechádzal preplnenými ulicami, bol to úplne iný pocit, ako keď na tie isté ulice pozeral z takej výšky. Odtiaľ sa zdalo mesto dokonca pokojné, čo ale rozhodne nebolo. Život tu bežal bez zastavenia, počas dňa aj noci.

„Ako si želáš." S úsmevom sa posadil na kraj mojej doslova obrovskej postele. Už hotel vo Washingtone mi vyrazil dych a čo potom tieto ďalšie? Bývali sme stále v krajších a krajších izbách, či hoteloch samotných. Brooke som písala hneď ako sme sa ubytovali, aby vedela, že som konečne tu. Prvotne jej Hotel Belleclaire nič nehovoril, ale ako náhle si pozrela obrázky na internete, tušila o ktorý ide. A ja som jej ho samozrejme vychválila do samotných nebies, lebo mi to tu pripadalo úplne dokonalé. „Potom ak myslíš, môžeme dnes zájsť aj do kníhkupectva."

„Odtiaľto niečo vezmem aj Maximovi." Povedala som si, že mu kúpim cestou minimálne tri knihy. Ja som ich od neho dostala neúrekom, tak prečo mu to neoplatiť aspoň čiastočne? Poznala som jeho štýl, takže som presne vedela čo hľadať. Ak nie niečo, čo sme čítali spolu, poriadne sci-fi nemohlo nič pokaziť. Tých mal zjavne najviac.

„Nezabudni na magnetku."

„Viem, viem," odvetila som so smiechom. Až tesne pred odchodom z Philadelphie som si spomenula, že som mame nekúpila magnetku. A nedajbože, aby som sa doma objavila bez nej. „Prisahám, že ju už nikdy nebudeme hľadať na poslednú chvíľu." Hlavne ale, že sme našli a bola som s ňou spokojná.

A čo sa mojej celkovej nálady týkalo...ja neviem. Neviem čo sa dialo a nedialo posledné dni. Chvíľami som bola hore, potom o pár hodín dole a tak stále dookola. Počas dňa som chodila svetom s úsmevom, ktorý bol falošný iba minimálne množstvo času. A počas niektorých nocí som potom ticho plakala v posteli a až bolestne silno zatínala ruky v päsť. Dlhé hodiny som trávila telefonovaním s Roderickom, neskoro v noci písavala Maximovi a tak. Skrátka som sa snažila držať svet pokope najviac, ako to len išlo. Boli rána, kedy som netušila ako sa obliecť. Keď som siahla po čiernej, nebolo to úplne správne a rovnako to nebolo ani s bielou a modrou. 

„Vážne nechceš ísť?"

„Nie, chcem dopísať článok. Neviem čo bude zajtra a nerada by som to ešte odkladala." Kvôli sebe, kvôli čitateľom ale hlavne asi kvôli Roderickovi. Chcela som aby aj takýmto spôsobom vedel, že sa mám v rámci možností dobre. Bolo nad slnko jasné, že sa o mňa neustále strachuje a možno ak uvidí, že skutočne...žijem...upokojí sa.

„Tak si teda porob svoje veci a potom po teba prídem. Keby sa deje hocičo, zavolaj mi."

„Samozrejme." Nechával ma tam s úsmevom, ale určite mal obavy. Rovnako ako stále, keď som ja zostávala na izbe a on šiel prednášať alebo niekam s ostatnými. Predsa len som nebola doma, kde to poznám a mám okolo seba známych. Bez neho, som bola niekde vo svete úplne sama. Bez pomoci, bez známostí.

Našťastie som ale najbližšie dve hodiny nepotrebovala nikoho. Stačila mi hudba a hrnček teplého čaju. Slová sa v podstate písali akoby samé. Iba som nechala behať svoje prsty po klávesnici, chvíľami som si potichu spievala a článok bol na svete. Celkom obstojne som vystihla všetko, čo som aj chcela, vybrala som svoje najlepšie fotky a nakoniec som sľúbila, že čoskoro pridám ďalší článok. Nemusela som predsa stále riešiť len tie srdcervúce témy, na ktoré som sa zameriavala poslednú dobu. Teraz bol môj život o tomto. O cestovaní, spoznávaní a snahe prežívať každý deň s úsmevom či otvorenými očami.

Neviem spať. Asi preto, že som šialene zamilovaný. Nevieš o tom niečo?

Mala by som?

Čo ti ja viem? Mám pocit, že vieš kto mi natoľko pomotal hlavu.

Akurát som si chcela dať lieky, keď mi mobil ohlásil prichádzajúcu správu od Rodericka. Už som v podstate len čakala, kedy sa ozve. Pritom dobre, že u nich svitlo na nový deň. Našťastie sa ho choroba pustila tak rýchlo, ako aj prišla a on bol už zväčša znova v poriadku. Aj počasie na ostrove sa upokojilo. Dážď síce neustával, ale vietor zoslabol a vlny už boli len tak veľké, ako na ne aj boli zvyknutí.

Prečo nespíš? Koľko je hodín?

Pol piatej.

Zabijem ťa!!!

Pozor, včera som si ľahol večer pomerne skoro. Bolo len desať.

Tu bolo jedenásť, keď sme dovolali. A ja som zaspala tak rýchlo, že som nemala šancu zisťovať, kedy šiel skutočne spať. No aj keď si ľahol už o desiatej, prečo musel už strašiť hore? Nie žeby si užíva voľno a poriadne si oddýchol. Posledné dni nespal kvôli chorobe, predtým kvôli práci...a samozrejme celý čas preto, že som nebola vedľa neho.

Milujem ťa.

Mám ti spočítať, koľkokrát si mi to za uplynulý týždeň napísal alebo povedal?

Hlupáčik, akoby si myslel, že to bez toho neviem. Nemusel mi to stále opakovať, čo som mu samozrejme otvorene povedala. Trval však na tom, že mi tie slovíčka povie či napíše tak často, ako uzná za vhodné. A zas nebudem klamať. Bolo to rozkošné a padlo to nevýslovne dobre. Vedela som, že aj napriek tej otrasnej diaľke mám tam niekde chlapca, ktorý miluje mňa a ktorého milujem aj ja. Niekoho, na koho som mohla myslieť ak bolo najhoršie. Lebo s ním v mojich predstavách sa svet nezdal ani zďaleka tak nanič, ako často bol.

Nemusíš, postačí ak mi to napíšeš aj ty.

Čo, že ťa milujem?

Nie je tomu tak?

Ale áno, samozrejme, že je.

Tajne som dúfala, že mi nezavolá ako bolo jeho zvykom často, keď sme si písali. Nechcelo sa mi s nikým vybavovať. Popravde som si chcela ešte aspoň na hodinku ľahnúť a potom sa dať dokopy, aby som bola hotová kým sa pán Morisson vráti. Nebola som tak úplne vo svojej koži, ale do mesta som sa tešila. Ulice boli síce preplnené, ale už minule som sa s Brooke cítila oveľa lepšie ako po prvé. Niečo vo mne mi hovorilo, že sa mi tam nemá čo stať. Po prvé to bolo v poriadku, užila som si to tu a presne tak to bude aj teraz.

Nechceš si zavolať?

Nie, idem spať.

Teraz?

Hej, kým sa pán Morisson nevráti. Takže si pekne vezmi zo mňa príklad.

Chvíľku som sa len tak nemo dívala na lieky, ktoré som si vysypala do dlane. Rovnaké ako každé ráno či večer a predsa mi stále prišli iné. Ako nejaká nová nádej, ktorá príde úplne nečakane. Mala som...mala som niekoľko aj tých nových tabletiek, ktoré mi pán Morisson spomínal ešte pred odchodom. Zatiaľ som ich však neskúsila. Priveľmi som sa bála, žeby sa mi z nich zas urobilo zle ako vtedy z hentých v Oregone. Z tých, s ktorými som sa napokon chcela zabiť.

A neskúsila som tie nové ani teraz. Pekne som sa držala tých, ktoré som už poznala a mohla som si byť istá, že z nich náhodou nezomriem. Zvláštne, ale poslednú dobu som na smrť ako takú nemyslela. Nie v takej miere, ako to bolo pred mojim pokusom o samovraždu. Nebola to myšlienka, ktorá by ma desila na dennom poriadku. Odvtedy som sa snažila žiť inak, robiť si krátkodobé plány a viac sa tešiť z úplných maličkostí. Bolo to ťažké, niektoré dni skoro nemožné, ale pomaly sa všetko zlepšovalo. Alebo niekedy aj nie. Horská dráha ako posledných osem rokov.

***

„Dovolím si povedať, že som ťa dávno nevidel takúto šťastnú," povedal pán Morisson, sotva mi vrátil zrkadlovku. V rýchlosti som mu ešte počas letu z Kanady vysvetlila ako s ňou narábať, aby mi z času na čas vedel pomôcť urobiť nejaké zábery na blog. Ešte stále som sa neodhodlala k tomu, aby som tam odhalila svoju pravú tvár a tak som potrebovala niekoho, aby ma poprípade odzadu odfotil na nejakom krásnom mieste. Na mieste, akým bolo Time Square.

Úspešne sme poobede absolvovali ako Empire State Building, tak celosvetovo slávne prírodovedné múzeum American Museum of Natural History. Počasie nám vyšlo krásne, pomedzi vysokánske budovy sa na nás usmievalo slnko a na oblohe nebol ani mráčik. Na vrchole Empire State Building som urobila znova niekoľko fotiek, dosýta sa vynadívala na všetko, čo som už v meste poznala a potom sme sa cez Central Park pobrali do múzea. Asi ťažko by som povedala, čo z toho bolo najlepšie. Ako zázrakom mi všetko prišlo neskutočne krásne, plné iba toho najlepšieho čo dnešný deň mohol ponúknuť. Veľa som fotila, celý čas sme sa s pánom Morissonom rozprávali a hlavne som sa veľa smiala. Skutočne, nie iba na silu.

„Nebudem klamať...je mi veľmi dobre."

„Dobre ako dobre, alebo dobre ako..."

„Dobre ako dobre." Nie dobre, akože stratím hlavu a niečo vyvediem. Ale skutočne dobre. Tak dobre, ako som aj chcela, aby mi počas cestovania bolo. Aby som vnímala svet okolo seba, videla jeho skutočné farby a spoznávala nepoznané. Tak dobre, aby som celý deň mohla Roderickovi posielať fotky, na ktorých sa úprimne usmievam a dala mu tak vedieť, že všetko je v najlepšom poriadku. „Ako keď ste dlho ponorený pod vodou a potom sa konečne dostanete späť nad hladinu, nadýchnete sa a svet je znova normálny. Hlučný, farebný a plný života."

„Raz, ešte v mojich začiatkoch, mi jeden z pacientov povedal niečo podobné. Akurát on to neprirovnal k vynoreniu sa spod vody, ale k pocitu, keď zažiješ po veľmi dlhej dobe poriadne dobrý sex."

„Aha...tak každý to berie inak," odvetila som so smiechom. Rýchlo som prebehla fotky ktoré urobil, hodnotiac, že som s nimi spokojná. Všetky tie veľké či menšie reklamy na okolo nás, ani nemohli robiť krajšie prostredie. Z jednej strany na mňa svietilo jasne červené svetlo z reklamy na fotoaparáty Canon, pričom z druhej strany sa vynímala jasne žltá farba firmy Nikon. V podstate dvaja veľký konkurenti, ktorých farebné logá mi ale skvele poslúžili možno ešte aj k novej profilovej fotke na facebooku. Bola to jedna z mála, kedy som sa dívala priamo do objektívu a...nedopadlo to úplne katastrofálne. Skôr sa mi páčilo, ako sa mi nočný vietor zaprel do vlasov a ako mi pery pohrávali do jemného úsmevu. Za mnou sa ako rozmazané bodky jasne vynímalo slávne Time Square, tvoriace spleť svetiel, studených aj teplých.

„Čo je s Roderickom? Posledné dni si o ňom nehovorila."

„Prežíva. Choroba už doznela, počasie sa upokojilo a on sa pomaly musí rozlúčiť so svojim zverincom."

„Tešíš sa za ním?" Na to odpoveď neexistovala. Nedokázala som svoje pocity vložiť do slov, ktoré by opísali to všetko čo cítim. Boli chvíle, kedy som nedokázala obsedieť na mieste, tak veľmi som sa tešila na december. Po minulom roku, kedy sa Vianoce a predvianočné obdobie niesli vo veľmi pochmúrnej a depresívnej nálade, to bude tento rok úplne iné. Po tak dlhom čase ho konečne zas uvidím a poviem mu, čo mám na srdci. Ako veľmi ho milujem a ako ma mrzí, čím všetkým sme museli posledné mesiace prejsť. Lebo toto všetko bolo kvôli mne.

„Mám pocit, že sa mi odtiaľ nebude chcieť ani odísť."

„Možno by to bolo aj fajn, nie?" Mykla som plecami. „Nehovorím, aby si sa tam usadila. Ale pár mesiacov by vám prospelo, mohli by ste to skúsiť spolu ešte raz." Z jednej strany som to chcela. Veľmi, veľmi som chcela byť zas s ním na dennom poriadku. Lebo toto zmysel nemalo. Neudialo sa to, čo som si myslela, že sa udeje. Tá vzdialenosť medzi nami, city ešte posilnila a nie ich zničila. Skutočne mi prišlo, že sme boli na seba oveľa viac naviazaní, ako kým sme boli spolu v Oregone.

„Hovorili ste mi, ako ste sa po tých rokoch zas dali dokopy so svojou manželkou. V tej dobe som neverila, že podobne silná láska existuje ešte aj v dnešnom svete. Ale..."

„Ale prerátala si sa."

„A ako veľmi." Lebo v dobe, kedy boli vzťahy pomaly iba nejaká hlúpa pretvárka, bolo niečo podobné veľkou cennosťou. „Ja mám pocit, že ho milujem oveľa viac ako predtým."

„Samozrejme, lebo ho lepšie poznáš. Pochopila si, že má o teba záujem aj napriek všetkému."

„Keď on sa neustále tak snaží, aj keď je medzi nami skoro päťtisíc kilometrov." To, čo mi na ňom predtým tak vadilo, jeho neustále táranie do vetra, jeho nespútanosť a chuť pomáhať mi...všetko sa zmenilo. Až keď sme boli od seba mi došlo, koľko to všetko pre mňa znamenalo. A, že práve to je to, čo som natoľko chcela v živote mať. Niekoho, kto moje myšlienky odvedie úplne iným smerom, kto ma podrží nad hladinou aj keď bude hroziť, že ho stiahnem so sebou až na samé dno. Roderick bol šťastím, po ktorom som pátrala už veľmi dlho, človek po boku ktorého som chcela vidieť svet a spoznávať rôzne stránky života.

Asi preto som necúvla, keď mi plne došlo, že som si tú letenku záväzne kúpila. Musela som mu to povedať priamo do očí, ospravedlniť sa mu a skúsiť začať odznova. Pomaly, opatrne a hlavne berúc ohľad na toho druhého. Lebo keď máme medzi sebou to základné...tú lásku na zjavne veľmi pevných základoch...dokážeme sa pohnúť z miesta a začať žiť. Jeden vedľa druhého, niekde na novej, neutrálnej pôde a hlavne veľmi, veľmi pomaly. Už vie, čo odo mňa môže očakávať, tak ak si trúfa, skúsme to. Dajme tomu šancu, nechajme naše srdcia konečne mať hlavné slovo a žime.

„Veľmi vám držím palce hoci viem, že to nebudete mať ľahké."

„Neskutočne sa bojím, čo bude keď sa zas uvidíme. Máme si toho veľa čo povedať." Ale strach bol v mojom postavení normálny, nie? Udialo sa toho veľmi veľa a prešiel veľmi dlhý čas. Obom sa nám v živote udialo niečo, čo nás istým spôsobom od tej doby zmenilo. Niekoho viac, niekoho menej. „Ale verím, že to bude v poriadku. Zvládneme to."

„Ste od seba pol roka a ak stále o seba stojíte, nemám ani najmenšie pochybnosti."

Ako bolo možné, že som sa tu cítila tak uvoľnene? Ešte aj okolo polnoci bola kopa ľudí kam som sa len pozrela, ale nikto z nich mi absolútne neprekážal. Neželala som si, aby sme tu boli len my dvaja, lebo práve ľudia robili celé mesto skutočným. Toto bol New York, ktorý som poznala z televízie, fotiek a internetu. A ktorý som si pamätala aj v spoločnosti Brooke. Živý, neustále v pohybe a úplne iný, ako všetky mestá ktoré som dovtedy videla. Dokonca ani Moskva nemala na mňa podobný efekt a to už bolo čo povedať.

Lebo kým som sa tam prechádzala a kochala sa okolím, nič mi nechýbalo. Bola som súčasť toho dokonalého chaosu, ktorý si každý naokolo užíval. Spomínala som, čo sa tu rok dozadu odohralo, ako som Brooke všetko povedala a ako mi to zmenilo život. Koľko úžasných ľudí mi vysoká do života priniesla. Priateľov, lásku a opäť aj prítomnosť pána Morissona. Precestovala som nádherné miesta, videla toľko krásnych vecí... Mohla som dopadnúť nejako lepšie? Lebo nech už sa medzitým dialo čokoľvek, nech už som bola akokoľvek blízko smrti, spätne som videla veľa krásnych okamihov.

Škoda, že len spätne. Že až potom, keď som si skoro vzala vlastný život. Lebo stále som na tú noc nedokázala zabudnúť. Veľmi jasne som si spomínala, ako som sa vtedy cítila. Ako som plakala opretá o Vranin hrob s tabletkami v rukách a potom v ústach. Bola to moja rodina, moji priatelia a Roderick, vďaka ktorým som bola ešte teraz tu. Vďaka ktorým som kráčala nočným New Yorkom, zažila krásnu jar a horúce leto. Veľa okamihov s rodičmi, pre ktorých som sa stala ako záchranným kolesom po bratovej smrti. S ktorými som zažila krásne prázdniny a dovolenku, ktorá patrila len nám. Videla som na nich, žeby tam chceli aj Andyho prítomnosť, no bolo to len na nás troch. Museli sme si vystačiť a...podarilo sa. Spolu sme sa nejako dostali z toho najhoršieho, hoci ešte aj teraz som niekedy počula a vídala mamu plakať. A bolo mi jasné, že minimálne ešte pár mesiacov to tak bude. Čím bližšie bude prvé výročie jeho smrti, tým to bude s rodičmi na určitý čas horšie. Vlastne s nami všetkými. Lebo počas roka človek rieši kadečo, ale keď si uvedomí, že od tej vážnej a veľmi tragickej udalosti ubehol celý rok, zasiahne ho to. Dôjde mu, koľko udalostí sa stalo bez prítomnosti daného človeka.

„Vždy som chcel s Jenny podniknúť niečo podobné. Ešte kým bola v nemocnici, som jej sľuboval ako pôjdeme spolu na cestu po USA. Ako ju vezmem hocikam, kam si len povie."

„Dostali ste sa aspoň na niektoré z tých miest?"

„Iba na jedno jediné. Do New Orleans." Konečne som po dlhom dni vypla zrkadlovku, nasadila kryt na objektív a odložila ju do tašky. Mala som dosť fotiek. „Tam chcela ísť úplne najviac. Na vlastné oči vidieť Francúzsku štvrť, prejsť sa tými čarovnými ulicami a hlavne tam zažiť jede z najväčších a najznámejších jazzových festivalov na svete."

„Mala rada jazz?"

„Natoľko, že ho nútila neustále počúvať celú onkológiu. Od rána do včera," povedal s úsmevom, pri ktorých sa ale veľmi šikovne vyhýbal môjmu pohľadu. Schválne samozrejme. Lebo vedel, že ak sa pozrie na mňa, z jeho úsmevu nezostane nič a oči sa mu zaplnia slzami. Vždy tomu tak bolo. Kým sa pri rozprávaní o Jenny nepozrel na mňa, dokázal sa zdržať sĺz. Horko-ťažko, ale dokázal. „Niektoré sestričky ju za to milovali, iné ju mali chuť poslať domov."

„Boli ste vtedy na výlete celá rodina?"

„Nie, len ja s Jenny. Niekde som akosi tušil, že to bude posledná možnosť, aby som s ňou niekam takto išiel. A bohužiaľ, som mal aj pravdu." Ruky si založil do vreciek na tmavohnedých nohaviciach, zakláňajúc hlavu. Na nočnú oblohu sme nemali skoro absolútne žiadny výhľad. Všetko zatieňovali vysokánske budovy, obrovské žiariace reklamy, ktoré všetko sfarbili. Nevidela som ani jednu jedinú hviezdu, čo bolo vzhľadom na výhľad z domu veľmi zvláštny. Tam som sa na skalách občas dočkala tak krásnej nočnej show, až som nechápala ako dokáže existovať niečo tak nádherné. Tu to bolo ale o niečom úplne inom. „Po návrate som si ju vzal ešte na týždeň domov. Na posledný týždeň, ktorý strávila mimo nemocnice."

„Koľko..."

„Asi štyri mesiace. Berúc ohľad na celkový priebeh jej choroby, to už išlo rýchlo. Hlavne asi tie posledné dva týždne. To už vnímala zo sveta len veľmi máličko...neustále dostávala veľmi silné lieky, aby to bolo čo najmenej bolestivé."

„Ako ste sa z toho vedeli pozbierať?" Počúvala som ho, ale pritom som sa otáčala okolo vlastnej osi snažiac sa zapamätať si tu úplne všetko. Tak skoro sa nevrátim, ak teda vôbec ešte niekedy.

„Kto hovorí, že som sa pozbieral? Dodnes nie som vyrovnaný s tým, že sa niečo podobné stalo práve mne a mojej rodine. Miloval som svoju dcéru najviac na celom svete, zniesol by som jej aj modré z neba a pokojne odtrpel všetko za ňu. Každú návštevu nemocnice, vyšetrenia, chemoterapie...úplne všetko." Všimla som si neďaleko nás mladý pár. Držali sa za ruky a dívali sa vzájomne na seba maximálne zamilovane. Dievča sa o pár okamihov postavilo na špičky, aby mohla pobozkať svojho o dosť vyššieho priateľa. Ale bolo to rozkošné. To bez pochýb. „A hlavne tie posledné týždne. Keby som pri nej presedel skoro každú minútu dňa, len aby nebola sama ani na chvíľočku. Aby nemala pocit, že som ju opustil v tom najhoršom a nechal ju čeliť smrti samú. Deň čo deň, noc čo noc, som ju držal za ruku, bozkával ju na dobrú noc a potom sa niekoľko hodín modlil, aby sa ešte na ďalšie ráno zobudila. Aby so mnou zostala ešte o deň navyše."

„Veríte, že sa s ňou ešte niekedy po smrti uvidíte?"

„Možno aj áno. Je to veľmi diskutabilná téma." Ja sama som prosila Vranu, aby tam na mňa niekde počkal. Nech nie som na nič sama. Nech už človeka po smrti čaká čokoľvek. Lebo teórií o posmrtnom živote existovalo viac ako dosť. „Možno sa na nás teraz s Andym smejú. Alebo je to celé len jedno veľké klamstvo a nič po smrti neexistuje."

„To sa dozvieme zjavne skutočne až po smrti."

„Škoda, že už sa nevrátime, aby sme o tom niekomu porozprávali." So zaťatými zubami som zahnala ťaživé pocity z tých myšlienok a zas sa vrátila do reality. Nohami pevne na zem, do nočného veľkomesta.

Pomaly sme sa vybrali späť do hotela. Alebo taký bol aspoň plán. Tesne pred jednou sme sa zastavili na veľký zmrzlinový pohár, dali sme si k nemu po jednom poháriku vodky a potom si stopli taxík. Noc bola v podobnom meste ešte stále mladá a bolo by škoda ju prespať na hotelovej izbe. A verte mi, ani zďaleka sme neboli jediní, kto sa podobnými myšlienkami riadil. Keď nás taxík vysadil pri natoľko známom Brooklyn Bridge, prechádzala sa po ňom hŕstka ľudí, vychutnávajúc si teplú septembrovú noc. Posedávali na lavičkách, dívali sa ponad zábradlie na pokojnú hladinu rieky alebo niekam kráčali krásne vysvieteným mostom. A zatiaľ čo my sme sa motali hore, pod nami stále jazdila kopa áut. Niektoré pomaly, akoby sa tiež kochali nočnou panorámou mesta, iné sa mostom hnali závratnou rýchlosťou a jedného nešťastníka dokonca prenasledovala polícia. Hlasné húkanie jej sirén mi až nahnalo úsmev, ktorý sa nevyparil až do doby, kým som si neľahla. O dobré štyri hodiny neskôr, keď sa už začínalo pomaly rozvidnievať.

Pán Morisson zjavne zaspal, ale aj som čakala na východ slnka. Chcela som ho aspoň raz vidieť aj v týchto končinách sveta. Vidieť, ako sa obloha sfarbí do ružovej a vrhne nový deň na mesto, ktoré ešte pred pár minútami žilo ničím nerušeným nočným životom. Ľudia sa bavili so svojimi priateľmi, turisti ako my skúmali mesto a veľká väčšina sa pomaly prebúdzala do ďalšieho pracovného dňa. Každý mal svoje vlastné problémy, starosti a radosti. Ale dokopy tvorili dokonalý obraz veľkolepého mesta, ktoré s otvorenou náručou vítalo každého, kto sa sem odvážil zatúlať. Bolo pripravené očariť ho svojou jedinečnosťou a naveky sa mu zapísať do srdca.

***

„Prečo si myslíš, že ak si všetko spíšeš do poslednej bodky, nepomýliš sa alebo niečo?" opýtala som sa, sledujúc Kyru spoza obrazovky notebooku. Už asi desať minút sa mi tu premávala pred posteľou s papiermi v rukách a stresom, akoby mala o hodinku rečniť rovno pred prezidentom USA. Áno, chápala som, že ak bude dnes prednášať úplne po prvé, mala trému. Ale prišlo mi, že to troška preháňala...ešte ani ja som pri skúškach na výške nebola takáto vynervovaná. Dokonca ani Roderick a to už bolo čo povedať.

Včerajší deň bol akýsi zvláštne...rýchly? Spala som až do obeda, poobede som šla s pánom Morissonom na prednášky a potom sme skončili rovno v troch kníhkupectvách. Motala som sa tam riadne dlho, vyberala jednu knihu za druhou a potom skoro všetky so smutnými očami dávala späť. No proste som ich toľko kúpiť nemohla. Musela stačiť jedna pre mňa a jedna pre Maxima. Potom sme si zašli na pravú miestnu pizzu a než som sa nazdala, bola polnoc. A to o dlhom, skoro trojhodinovom telefonáte s Roderickom ani nehovorím. Spať som išla až nejako okolo pol štvrtej nad ránom, no už o deviatej som bola hore a prekvapivo mi ten spánok stačil.

Dnes som sa s nimi na univerzitu pôvodne ani nechystala, sadla som si k písaniu ďalšieho článku, ale Kyra moje plány veľmi rýchlo zmenila. Nielenže som jej musela pomáhať vybrať si oblečenie, ale ešte mi dala prečítať aj svoje pripravené poznámky. Snažila som sa ich čítať pozorne, no rozumela som tam len veľmi málo veciam. Pokým sa to netýkalo mojej choroby, nebola som v podobnom smere veľmi zabehaná.

„Ak sa aj pomýlim, budem mať aspoň po čom siahnuť."

„Akoby bola taká veľká hanba zakoktať sa, alebo niečo podobné." To potom mala počuť mňa počas maturít. Prvých päť minút som zo seba nedostala nič poriadne. Asi...asi preto som potom všetkom skončila tak, ako som skončila... „Určite to zvládneš."

Stále som sa mala fajn. Život bol pokojný a vzrušujúci v jednom, obliekala som sa do bielej a bledomodrej a tešila sa z každej chvíle. Veľmi veľa som sa venovala fotkám, snažila som sa písať a podobne. Robiť veci, na ktorých záležalo zrazu viac, ako kedykoľvek počas depresie. Včera sme sa s pánom Morissonom rozprávali, žeby mi skúsil troška upraviť dávkovanie liekov a hoci to vo mne vyvolalo neistotu, súhlasila som. Bolo by vítané, nemusieť toho stále brať toľko. Akurát som sa bála, či sa znova všetko nepokazí. Či sa udržím v tejto veľmi pokojnej rovine a budem si schopná naše cesty užívať naplno.

„Zvládnem? Už odkedy sme sa po prvé dali do reči sa presviedčam, aby som zašla niekedy za tvojim psychiatrom. A stále som akosi nenabrala odvahu."

„Tomu akosi nerozumiem. Nemáš absolútne žiadny dôvod, aby si sa ho bála alebo niečo podobné."

„Ja viem, ale..." S povzdychom si zasunula za ucho uvoľnené pramienky medených vlasov, prosiac ma pritom očami o pomoc. No nemala som jej ako pomôcť. S pánom Morissonom som o nej hovorila, on sám povedal, že za ním môže hocikedy prísť ale...keď ona akosi nechodila. „Vy dvaja stále vyzeráte taký zaneprázdnení, neustále chodíte hore-dole, alebo tak."

„Tak ak už sme tu, nebudeme sedieť na zadku."

„Tak hej, ale...chápeš..." S úsmevom som pokývala hlavou, sledujúc ju ako sa posadila na kraj postele. Dnes sme tu spali naposledy. Zajtra ráno už budeme na ceste do New Haven. Connecticut nikdy nebolo miesto, o ktorom by som toho ktovie koľko vedela, ale keď sa povedalo Yale University, bolo v obraze veľmi veľa ľudí. V podstate ma tešilo, že túto cestu ešte zvládneme vlakom a letieť musíme až potom do Chapel Hill. Lebo nech už som letela tri, či štyrikrát, na pevnej zemi bolo stále najlepšie.

„Nechápem. Ani trošku."

„Čo ti vlastne je?" opýtala sa zrazu, oveľa otvorenejšie akoby som od nej očakávala. „Lebo nevyzeráš žeby..."

„Žeby som bola blázon?" Čo mi na nej a jej občas spoločnosti vadilo? Ten jej spôsob vyjadrovania sa. Niečo začala, mala super myšlienku a potom vetu nechala veľmi často nedopovedanú. Jej zvyšok stále akosi zamlčala, akoby ani nebol dôležitý a ja som si potom musela stále domýšľať ako to myslela, či z nej odpoveď ťahať nasilu. „To si myslela, nie?"

„Nie priamo."

„Bipolárna porucha prvého typu," povedala som napokon, odkladajúc notebook bokom. Zjavne by bolo načase, aby som sa tiež išla obliecť a dať dokopy. Nech sa potom na mňa nemusí čakať. „Koľko o nej vieš, je už čisto na tebe. Alebo sa spýtaj môjho psychiatra. Zajtra vo vlaku budeš na to mať čas."

S týmito slovami som schmatla zo skrine biele šaty a zavrela sa do kúpeľne. Šaty...pripomínali skôr dlhé tričko, ktoré mi siahalo až skoro po kolená. Veľmi živo som si spomínala, ako som ich kupovala práve tu. S Brooke počas leta, keď sme za jedno poobede minuli v obchodoch nechutné množstvo peňazí. Ale bola to zábava. Mala som na sebe toľko smiešnych kúskov a toľko dokonale padnúceho oblečenia ako už dávno nie. Konkrétne k týmto šatám som si kúpila aj rifľovú budnu ktorá mi siahala až pod zadok ale žeby som sa v nich tak skoro vrátila sem a mala ich na sebe skutočne s radosťou...to som si v tej dobe nemyslela.

„Urazila som ťa tou priamou otázkou?" opýtala sa hneď, ako som vyšla z kúpeľne. Tepláky s tričkom som si len hodila na posteľ a zašla si ku dverám po biele tenisky. „Lebo ak áno..."

„Tak čo? Vezmeš čas späť a neopýtaš sa ju?" Myslel by som si, že niekto ako ona bude úplne iný. Vyštudovala predsa tento smer, tak prečo sa podľa toho aj nechovala? „To by si sa akože aj nejakého svojho pacienta len tak opýtala, čo mu je? Bez nejakej omáčky okolo, aby si ho uistila, že ti môže dôverovať?"

„Nie, to nie."

„Si si istá?" Z vešiaka som si stiahla spomínanú bundu, vrecká ktorej boli slušne veľké. Zmestil sa mi do ich ako mobil, tak aj menšia peňaženka. Nemusela som sa tým pádom aspoň trápiť s nosením kabelky alebo tak. Jediné čo som si vzala, bola taška so zrkadlovkou. Z univerzity sme mali namierené rovno k Soche Slobody, na ktorú som sa neskutočne tešila. Darmo som na jej vrchole stála dva mesiace dozadu. Musela som tam ísť proste znova, vyšliapať si všetky tie schody a potom sa pretisnúť pomedzi turistov, aby som sa v jej korune pozrela na mesto cez malé, skoro až smiešne okná.

„Pozri, keby viem čo robím, vyzeralo by to inak. Nebola by som tu, úplne zúfala ohľadne svojej budúcnosti a všetkého podobného."

„Nemám ti za zlé, že si sa opýtala, ale..." odmlčala som sa, presne ako to robievala ona. Lebo tiež som netušila, ako vetu správne dokončiť. Iba som nad ňou tým pádom mykla plecami a kývla jej hlavou, aby sme už išli.

Sotva som však otvorila dvere a urobila krok na chodbu, narazila som do svojho psychiatra a pri cúvaní skoro padla na zadok. On mi však s úsmevom pomohol zostať na nohách a pre istotu mi podržal aj tašku so zrkadlovkou, ktorá mi skoro skĺzla z ramena. Keby rozbijem aj túto, naši by sa asi zbláznili. Otec ani takto nepredýchal, že som svoju starú len tak hodila o zem a rozbila ju. Vysvetlila som mu, za akých okolností to bolo a všetko, ale...to mu peniaze samozrejme nevrátilo.

„Akurát som si hovoril, žeby sme už mali ísť."

„Dúfala som, že dnes budem klopať na dvere ja vám," odvetila som s úsmevom, ktorý ale na jeho tvári akosi zamrzol, keď uvidel za mnou postávať Kyru. Stále úplne vyjavenú z toho, že bude musieť ísť prednášať a zjavne trocha nesvoju aj z mojej reakcie na jej slová. „Pán Morisson, tuto Kyra by si s vami niekedy veľmi rada pohovorila osamote. Potrebovala by poradiť, čo robiť po vysokej."

„Clara!" zahriakla ma okamžite, no ja som na ňu len žmurkla ponad plece a potom zamkla za ňou dvere na svojej izbe. Nie, nevyčítala som si, že som to povedala takto otvorene a ju tým asi troška zahanbila. Ja som to brala ako pomoc, ktorú zjavne nutne potrebovala. Kto vie? Možno sa mi ešte raz poďakuje.

***

„Dostatočne som ťa unavil?" opýtal sa pán Morisson, kým sme kráčali späť do hotela. Sotva som stála po posledných dňoch na nohách, čo ma robilo maximálne šťastnou. Dnešok bol absolútne neskutočný. Skvele som sa bavila na prednáške, pozorne som počúvala slová ktoré Kyra študentom adresovala a potom som si užívala posledný deň v New Yorku. Socha Slobody bola rovnako krásna ako aj minule. Turistov bolo požehnane, ale skutočne mi to nevadilo. Skôr som si ich prítomnosť užívala. A hlavne menšiu skupinku Francúzov, ktorí ma niekoľkokrát požiadali aby som ich odfotila. Aspoň som si pri nich precvičila svoju francúzštinu, ktorou som nemala priveľmi možnosť hovoriť. Či už počas pobytu na vysokej, alebo doma.

„Nadmieru. Ale som rada, keď som unavená na tento spôsob."

„Jeden z najlepších pocitov na svete, čo?"

„Presne tak." Obaja sme sa napchávali pistáciovou zmrzlinou, ktorá bola skvelým zakončením všetkého. Jednu sme už dnes síce mali, ale akosi som neodolala. A keď som si dala ja, dal sa nahovoriť aj on. „Pokojne by som tu ešte zostala. Nechce sa mi veľmi ísť ďalej."

„Určite by sme si ešte našli nejakú zábavu." Veď mesto mi prišlo doslova nekonečné. Bez hraníc, ktoré by ho niekde ukončovali. Keď som sa v noci pozrela z okna, nevidela som nič iné ako nekonečné svetelné polia. V tme sa črtali maličké bodky žltej, bielej, oranžovej, ružovej...všetkých možných farieb. Presne ako na Time Square. „Ale tú nájdeme aj inde. Čaká nás kopa zaujímavých miest."

„Ako Portland..." povedala som zasnene. Vedela som čo od toho mesta čakať, ale aj tak ma lákalo najviac. Práve pre ľudí, ktorých som priamo tam, alebo neďaleko mala. Bude zjavne dobré po pol roku sa tam na chvíľku vrátiť. Navštíviť Eugene, prejsť sa známymi ulicami a ísť sa pozrieť aj na školu. No hlavne poriadne vyobjímať dvojičky a svojich priateľov. Byť s nimi pár dní, dohnať zameškané a tak. „Veľmi, veľmi sa tam teším."

No rovnako som sa po skvelom dni potešila svojej hotelovej izbe. A hlavne posteli, ktorá si ma k sebe okamžite zavolala. Pán Morisson povedal, že sa kvôli liekom ešte neskôr zastaví, no ja som mu nemohla garantovať, že ešte budem hore. Lebo oči sa mi začali zatvárať ako náhle som si ľahla. Chvíľku som sledovala posledné známky západu slnka a potom ma únava premohla úplne. Zaspala som s mobilom v ruke, s rozpísanou správou pre môjho drahého Maxima.

Zobudila som sa, až na klopanie. Pán Morisson to ale byť nemohol, lebo lístoček s inštrukciami k liekom, som už mala položený na nočnom stolíku a bola som zakrytá, pričom ja som sa dozaista nezakrývala. Zmätene som si pretrela oči, obzeral sa po izbe v šere a až potom sa postavila. Ku dverám som sa ale ťahala ako mŕtva. Ten niekto však vytrvalo klopal, až kým som neotvorila.

„Nebodaj si spala?" spýtala sa Kyra, zatiaľ čo ja som sa oprela o dvere. „Ak áno, ospravedlňujem sa." Mávla som nad tým rukou a ustúpila, aby vošla dnu. Bez slova navyše som za ňou zavrela a odtackala sa späť k posteli, na kraj ktorej sa posadila.

„Deje sa niečo?"

„Bola som dnes veľmi zlá?" opýtala sa seriózne, dívajúc sa na svoje prepletené prsty. Po bokoch tváre jej viseli uvoľnené pramienky z drdola a dokonca mala na sebe stále šaty a opätky, v ktorých prednášala. „Lebo akosi nikoho nezaujímalo čo hovorím."

Prvotne mlčanlivo som sa posunula k nej a položila jej ruku na plece. Nešlo o to, že bola zlá a prednáška sa jej nepodarila. Práve naopak, ja som ju počúvala plne zaujato. Išlo len o to, ako strnule hovorila a vystupovala. Skoro vôbec negestikulovala a nesnažila sa nejako situáciu odľahčiť. Iba strnule zvierala v rukách svoje poznámky a rapotala ich ako naučenú básničku. Darmo boli jej slová tým pádom zaujímavé. Iba málo študentov skutočne dávalo pozor viac ako desať minút.

„Nebola si zlá. Len priveľmi nervózna," povedala som napokon. „Hovorila si hrozne monotónne, bez nejakej spontánnosti či uvoľnenosti. Chápem, že nervozita urobila svoje, ale zjavne to spôsobilo nezáujem zo strany študentov. Začali sa nudiť." Aj ja som to tak mala na vysokej. Keď profesori iba nudne prednášali pokojne aj dve hodiny, nepamätala som si skoro nič. Iba nekončiace muky, lebo už som nevládala obsedieť na mieste a občas som dokonca na angličtine plakala vedľa Brooke.

„Pokazila som to."

„Nepokazila si nič. Hovorila si k veci, boli to podľa mňa zásadné a dôležité infrmácie, len by si mala popracovať na spôsobe prejavu. Aby si bola viac uvoľnená."

„Ako sa mám uvoľniť, keď na mňa pozerá stovka očí?" Troška stratene som mykla plecami. Keby som vedela, možno by som sa na prednášanie nechala nahovoriť aj ja. Pán Morisson sa ma už pýtal, či sa nechcem postaviť tam vedľa neho a niečo povedať z prvej ruky. A hoci som na jednej strane aj chcela, vždy som zostala sedieť na mieste a radšej iba počúvala.

Pritom sa ukázalo, že kamarát môjho psychiatra, Will, ten čo to tu mal pod palcom, tu nemal svoju manželku len tak ako spoločníčku. Bola tu s ním za rovnakým účelom, za akým som tu bola ja. Aby študentom niečo porozprávala z osobnej skúsenosti. Akurát nie ohľadne bipolárnej poruchy, ale schizofrénie. Dnes poslednú polhodinu prednášali aj s manželom a bola veľká radosť počúvať ich. To, ako jeden druhého dopĺňali, s akou láskou Will hovoril o ich dlhoročnom manželstve a všetko okolo toho.

„Skús sa spýtať niekoho skúsenejšieho."

„Dobre, že hovoríš. Hnevám sa za to, ako si ma dnes pred ním zhodila."

„Ja, že som ťa zhodila?"

„Prečo si musela povedať, že s ním chcem hovoriť? Akoby som ja nemala vlastné ústa." S úsmevom nad ňou pokývala hlavou a znova sa vyvalila na posteľ. „Čo sa smeješ?"

„Nie, nič," zahovorila som to rýchlo. Nemala som jej to ako vysvetliť. Nesmiala som sa totiž na nej či na situácii, do ktorej sa dostala. Ale skôr sama na sebe, ako spontánne sa chovám. Konečne nechodím so sklonenou hlavou a mlčanlivo ako duch. „Nemohli by sme to prebrať zajtra? Vo vlaku napríklad."

„Vo vlaku ma čaká už iný rozhovor."

„Tak potom večer. Zájdeme si niekam vo dvojici a tak." A čo, že budeme v cudzom meste? Hádam sa niekde nestratím natoľko, aby som netrafila späť na hotel. A ak náhodou, taxíky majú zjavne v každom meste. „Čo ty na to?"

„Uvidíme," odvetila potichu, pozrela na mňa ponad plece a opustila izbu skôr, než by som sa nazdala. Chcela som jej pomôcť, ale netušila som ako. Nemala som skúsenosti ani nič podobné. Možno časom, keď naberiem troška viac odvahy a poviem niečo aj ja. Príležitostí na to ešte bude.

Radšej som si šla podľa toho nového rozpisu vziať lieky, minula som litre teplej vody a potom absolvovala telefonát s rodičmi. Mama mi asi desaťkrát povedala, ako veľmi jej chýbam a potom sa samozrejme pýtala, či som jej kúpila magnetku. Nechcela som hovoriť, že znova až dve. Pár slov som prehodila aj s otcom, ktorý ale...zdal sa mi akýsi hrozne zdržanlivý. Akoby som mnou ani priveľmi hovoriť nechcel. Alebo sa nejakej téme vyhýbal. Rovnako ako Austin, s ktorým som volala včera večer. Nehovoril som mnou tak, ako som bola zvyknutá. No ani za Boha som z neho nedostala, čo sa mohlo stať.

A tak som si líhala s miernymi pochybnosťami. Ohľadne všetkého akosi. Sústredila som sa ale na to, aby som ani náhodou nespadla opäť do čiernej. Nemohla som. Priveľmi som si posledné dni užila, než aby bol proste koniec. A hlavne tak rýchlo...z hodiny na hodinu. Pravou rukou som pevne objala voľný vankúš a pritúlila si ho k sebe. Hrýzla som si do spodnej pery, hľadela cez veľké okno na množstvo svetiel a pomaly, veľmi pomaly s snažila za zaspať.

Únava ale znova neprichádzala. Ešte aj o dve hodiny som hľadela na nočné mesto, pričom sa mi oči už pomaly plnili slzami. Stále ale bolo všetko v poriadku. Muselo byť. Proste muselo. Svet sa musel držať v rovnakých farbách ako uplynulé dni. Nesmela som siahnuť po čiernom oblečení. Proste...nie. Nie.

Mobil som mala stále na dosah ruky a preto som si aj okamžite všimla, keď sa rozsvietil. Na displeji zasvietilo Roderickove meno a srdiečko, ktoré som pri ňom mala. Moje slzy nezahnal však ani tento fakt. Dlho som na mobil pozerala, premýšľala či zdvihnem, ale...

„Nespíš ešte?" opýtal sa potichu, skoro až pošepky.

„Keby spím, asi nezdvihnem."

„Vieš ako som to myslel." Vedela som, samozrejme. Ako inak. „Nechám ťa spať, alebo si troška pohovoríme?" Nechcela som priveľmi ani jedno. Ani sa s ním vybavovať ale ani tu ležať v tichu.

„Aký si mal dnes deň?" Potrebovala som, aby proste hovoril a nič sa ma nepýtal. Nech si trepe čo mu zíde na um, nech tak zamestná samého seba ale aj mňa a potom bude dobre. Musí byť dobre, skrátka musí. Inak zajtra cestu určite nezvládnem.

„Celkom fajn. Bol som po prvé na pláži s Molly. Už som ju chcel vziať poriadne von, no mrzí ma, že fenku som s nami nedostal. Nechcela vyjsť z domu, jedine tak do záhradky kam chodila aj doteraz." Stále si s ňou nevedel rady, to bolo nad slnko jasné. Ale mala som sa čomu diviť? Veď ani netušil komu tá fenka patrí alebo ako sa k nej predošlí majitelia chovali. Mohla som ho báť pre nejakú úplnú banalitu, ktorú si on ani neuvedomoval, že robil. „No bolo super po pár dňoch zas byť vonku. Už ma nudilo stále ležať v posteli."

„Viem si predstaviť."

„Si v pohode? Neznieš moc dobre." Veľmi som chcela odpovedať, že mi je dobre. Nič sa nedeje, svet je krásny a teším sa na zajtrajšiu cestu. Ale razom to tak už nebolo a to bolelo viac, než čokoľvek iné.

„Dodnes bolo v pohode úplne všetko. Dokonca aj dnešok...a razom je to preč." Prevalila som sa na druhý bok, aby som sa už nemusela pozerať na nočné mesto. Zrazu to nebol vôbec lákavý pohľad, skôr mi z neho prišlo ešte smutnejšie. Nechcela som odtiaľto ešte odísť. New York nebolo moje mesto, ale už som ho poznala dosť na to, aby som sa v ňom cítila príjemne a bezpečne. „Čo som zase urobila zle?"

„Nič láska, absolútne nič. Ver mi, ty za to nemôžeš."

„Tak prečo?" A hlavne prečo som sa pýtala podobne stupídne otázky? Nikto mi odpoveď dať nedokázal, lebo ju nikto nepoznal. Alebo sa skôr podobnou otázkou ani nezaoberal. Každý si žil svoj dokonalý šťastný život, neriešiac podobné veci. Iba ja som sa stále zamotala do toho istého bludného kruhu, z ktorého cesta von neviedla. Bol iba stále inak rozdelený. Niekedy bol čierny celý, občas kričal jasnými farbami a inokedy...počas tých výnimočných a veľmi vzácnych dní bol presne taký, ako posledné dni. „Roderick..."

„Ak boli skvelé posledné dni, rovnako skvelé budú aj tie ďalšie. Uvidíš, že mám pravdu. Teraz ti je možno zle, možno chceš plakať, ale keď sa ráno zobudíš, bude zas všetko v absolútnom poriadku. Vyjde slnko, začne sa úplne nový deň a ty sa budeš počas neho usmievať rovnako, ako na tých fotkách ktoré si mi posielala. Na fotkách, ktoré som si všetky do jednej uložil a pozerám sa na ne každý večer pred spaním."

„Ale to nie som skutočne ja."

„Clara, ja milujem všetky tvoje verzie...alebo ako to nazvať. Viem, čo som povedal ešte v Oregone. Že najkrajšia si, keď sa usmievaš a žartuješ so mnou. To si nemyslím už dávno. Si prekrásna či už sa smeješ, máš hlavu niekde až v oblakoch alebo či plačeš. Stále v tebe vidím dievča, do ktorého som sa tak šialene zabuchol a o ktoré nechcem prísť, ani keby sa čo dialo."

„Milujem ťa," zašepkala som úplne zlomeným hlasom a konečne nechala slzy, aby mi stiekli po lícach. Nemalo cenu ich dusiť v sebe, lebo to by vyústilo len v jedno. „Veľmi ťa milujem." Načiahla som sa k nočnému stolíku, na ktorom ale neležala vecička ktorú som hľadala. Zmätene som zdvihla hlavu z vankúša a až keď mi oči zavadili o rifľovú bundu, mi zaplo. Fľašku oceánu som mala vo vrecku. Vždy po ruke, presne pre chvíle ako táto.

„Ak nič iné, mysli na tretí december. Vtedy budeš zas len moja. Prídeš sem a zostaneš tak dlho, ako len budeš chcieť. A keď už budeš chcieť ísť domov, ja sa zbalím tiež, vezmem si odložené peniaze a pôjdeme do Kanady, dobre? Spolu, lebo ja už bez teba skrátka žiť nechcem."

Vyhrabala som svoj oceán z vrecka a spolu s ním v ľavej dlani, som sa zosunula popri skrini na zem. Na tmavošedý koberec, ktorý mi prišiel ale priveľmi chladný, než aby som na ňom sedela. Od sĺz sa mi rozmazávalo pred očami úplne všetko, čo by som inak v šere aspoň ako-tak videla. Plne rozmazané boli aj svetlá za oknami, rovnako ako spomienky na posledné dni. Pocit, aký som mala vtedy na Time Square bol nenávratne preč. Už som akoby ani nebola rovnaké dievča, ako to z fotky ktorá sa mi natoľko páčila.

„Si tam?"

„Áno," odpovedala som potichučky. „Som."

„Tak mi niečo hovor. Chcem počuť tvoj hlas."

„Nevládzem." Oprela som si hlavu o stenu, na chvíľku zatvárajúc oči. Musela som plač nejako dostať pod kontrolu a nevzlykať mu tu, ako totálna chudera. Svet sa predsa nerúcal, tak prečo? Prečo bolo zas všetko úplne beznádejné a ja som mala pocit, že padám do nejakej hlúpej priepasti?

Možno...možno by celá bipolárna porucha nebola tak sakra zlá, keby sa nemusím neustále trápiť s úzkosťami. Pri hocičom, dokonca i tej najobyčajnejšej myšlienke. Lebo niekedy to celé dokázalo byť oveľa silnejšie ako všetky lieky, ktoré som do sena natlačila. Počas nocí, kedy rodičia netušili čo robím za zavretými dverami, ako hltám jednu tabletku za druhou, lebo neviem ako upokojiť vlastnú myseľ. To boli noci, ktoré som už nikdy znova zažiť nechcela. A predsa tu stále boli, opakovali sa a privádzali ma do šialenstva. Noci, počas ktorých som nemohla veriť absolútne ničomu, lebo svet sa obracal proti mne. Vynakladal svoju silu, aby ma udupal do čiernej zeme, z ktorej už nikdy nevstanem.

„Ale vládzeš," presviedčal ma. „Povedz mi, prečo ma miluješ?" Striaslo ma od zimy, ako som sa poriadne zhlboka nadýchla. Ruku s fľaškou, som zaťala v päsť ešte silnejšie.

„Lebo mi od začiatku prišlo, že hoci sme...hoci sme úplné protiklady, ty si to čo potrebujem. To slnko, ktoré mi nad hlavou svietilo len málokedy, ktoré sa v mojom živote akosi nechcelo zdržiavať. Že ty si to, čo prinesie konečne rovnováhu medzi dobrým a zlým. To, čo mi pomôže stáť nohami na pevnej zemi, nech by sa dialo čokoľvek."

„A ako to berieš teraz? Po toľkých mesiacoch, čo sme boli bez seba?"

„Stále rovnako. Si to, čo chcem úplne najviac na celom svete...možno aj viac, ako byť...normálna."

A potom tu bola otázka, na ktorú správna odpoveď neexistovala. Ak som vedela, že ho milujem a chcem byť s ním, prečo som odišla a skončila to medzi nami? Prečo som si nahovárala, že to robím kvôli nemu a jeho voľnosti? Lebo z veľkej časti to bolo stále kvôli mne. To ja som mala strach, ako to ďalej bude. Ako sa mu po tom všetkom pozriem do očí a poviem mu pravdu. A tak som radšej utiekla domov. Nechala som ho, len nech mu nemusím hovoriť, že o mňa skoro prišiel. Lebo jedine on netušil, čo sa v tú osudnú noc na cintoríne skoro stalo. Nepovedala som mu to keď sa vrátil a potom som sa cez telefón k tej téme už nevracala.

„Ak povieš, zajtra ráno kúpim prvú letenku a idem za tebou. Bez váhania."

„To nesmieš," povedala som okamžite. „Nechcem, aby si chodil." Prečo som mu to hovorila, keď pravda bola niekde úplne inde? Po ničom som ešte v živote natoľko netúžila, ako byť neustále s ním. A predsa som posledné mesiace stále tvrdila, ako veľmi sa musíme držať od seba. Chcela som, aby na mňa zabudol a žil akoby ma nikdy nespoznal. Bolo by to pre neho o toľko ľahšie. Chodiť s niekým...s niekým normálnym, kto ho nebude privádzať do šialenstva každú časť dňa.

Lenže on vedel, veľmi dobre vedel, čo vzťah so mnou bude obnášať. A predsa o mňa stál, hoci som mu dala voľnosť. Mohol si doma robiť čo chcel. Nájsť si dievča pokojne na druhý deň, ktorý doma strávil. Ale on sa držal mňa, niekoho kto mu nemohol garantovať šťastnú budúcnosť a kto bol od neho veľmi ďaleko. Ten chlapec si svoju budúcnosť predstavoval po mojom boku, aj keď videl aké zlé to môže byť. Po tom, ako som mnou strávil niekoľko nocí na psychiatrii a absolvoval maximálne úprimný a otvorený rozhovor s mojim psychiatrom.

„Budeme...budeme sa držať toho, čo som povedala ešte v Oregone. Že nesmieme nič uponáhľať."

„Ale budeme sa držať aj toho, že príde náš nový začiatok. Toho, že na seba znova narazíme a teraz to už bude správne načasovanie."

„Musí byť." Teraz už musí. Lebo bola jedna vec letieť o tri mesiace za ním a znova ho vidieť. Už teraz som vedela, ako to bude prebiehať. No bolo otázne, ako sa to bude medzi nami vyvíjať. Či sa neocitneme v rovnakej situácii a niekto z nás opäť nevycúva. Lebo to...to by ma položilo už asi úplne. Len by ma to uistilo v tom, že nech už sa snažím akokoľvek myslieť pozitívne, stále sa stane niečo zlé. Lebo koľkokrát to už tak bolo. Natoľko som verila a dúfala, no ostali mi len oči pre plač a pocit neskutočného sklamania.

„Ležíš v posteli?"

„Nie."

„Tak si ľahni. Dnes ti pre zmenu prečítam niečo na dobrú noc ja." Pokývala som nad jeho slovami hlavou, ale...poslúchla som. Urobil dobre, že odviedol debatu na inú tému. Podobné veci sa nehodili na telefonát. Toto všetko by sme si mali povedať osobne, jeden oproti druhému. „Vieš čo tu mám? Knihu o Mediciovcoch. Seriál sme akosi nikdy nedopozerali a keď som minule uvidel knihu...kúpil som si ju."

Ťažko, ale vstala som na nohy a zaliezla späť do postele. Poriadne som sa zakryla, hovor si dala nahlas a položila mobil na vankúš vedľa mňa. Stále som premáhala slzy a pritom sa snažila potláčať stále silnejšiu úzkosť. Proste sa nesmelo opakovať to, čo počas jednej z posledných nocí doma. Preto som sa natoľko sústredila na Roderickov hlas a jeho čítanie. Vždy sme mali úlohy presne opačne a teraz, keď to bolo zrazu inak...keď on čítal mne... Začali sa mi pomaly zatvárať oči, ako sa on dostával ďalej a ďalej v príbehu. Kapitoly boli krátke, ale rozprávanie veľmi napínavé a živé. Akoby som skutočne pozerala na seriál a predstavovala si krásy Florencie za obdobia renesancie.

„Na dnes toľko, už na to poriadne nevidím," povedal zrazu. V momente som doširoka otvorila oči. Spánok bol razom preč, akoby som ani nikdy nebola unavená. „Si ešte hore?"

„Hej," šepla som. Troška ma jeho čítanie upokojilo, nechala som sa pohltiť príbehom ale keď to zrazu zmizlo a svet sa opäť stal reálnym... „Ďakujem, že si sa snažil."

„Budeš vedieť zaspať, alebo sa chceš ešte rozprávať?" Tak veľmi som počula, že unavil aj sám seba. Hádam ešte viac, ako mňa. A to bolo v poriadku. „Lebo ešte vydržím. Kvôli tebe."

„Sladké sny," povedala som možno až moc naliehavo. „Veľmi, veľmi ťa ľúbim."

„Ak o desať minút prídeš na to, že sa predsa len chceš rozprávať, ja to zdvihnem. A počkám s tebou pokojne do východu slnka. Aj dlhšie ak myslíš." Nie, to som chcieť nemohla. Skôr som chcela, aby si poriadne oddýchol a vyspal sa. Nie každá noc bola pre neho takáto. „Hm?"

„Pokojne spi, budem v poriadku."

„Milujem ťa," povedal ešte predtým, akoby som hovor ukončila. On už bol dosť mimo na to, aby sa nesnažil ma nasilu zdržiavať. Dokonca aj ja som sa ešte raz posnažila zaspať. Zavrela som oči, počítala do sto, potom do tisíc ale nič. Musela som napokon vstať, napiť sa riadne studenej vody a potom zájsť do skrine. Chvíľku som sa v nej hrabala, vyťahujúc čierne oblečenie. Prezliekla som sa behom minútky a potom sa vydala do známych, či skôr neznámych ulíc nočného New Yorku, ktoré razom nepôsobili vôbec priateľsky.