-Brooke-

„Škoda, že Austin neprišiel s nami," povedala mama, pri podávaní bankoviek mladému čašníkovi. Bola som nefalšovane rada, že sme už dojedli a naše cesty sa opäť rozídu. Mala som ju veľmi rada, ale nevládala som sa jej pozerať do tváre bez toho, aby som sa nechcela opýtať na milión otázok. Ohľadne ich rozvodu, otcovej milenky, či mojej biologickej matky. „Naozaj rada by som toho chlapca konečne spoznala."

„Má toho teraz v práci veľa."

„Ja len...chodíte spolu už dlho a poriadne ani neviem ako vyzerá." Áno, lebo som to tak chcela. Nemala som potrebu vláčiť ho na stretnutia s rodičmi. Chcela som...chcela som aby bol len môj. Bez ich kritického pohľadu a názorov, ktoré by si otec zjavne nenechal len pre seba. „Nemysli si, že je mi jedno, s kým tráviš svoj voľný čas. Hlavne ak je to medzi vami zjavne dosť vážne."

„Neboj sa, je to poriadny chalan." Iba jej som povedala, že je Clarin brat. A iba jej som povedala, že má Clara isté problémy. Nie dopodrobna, ale niečo som naznačila, keď som letela za ňou cez zimu do Kanady. Ani neviem prečo. Možno som skrátka chcela, aby aspoň z časti vedela, čo všetko sa mi v živote deje a akých ľudí mám denne okolo seba. Nie, žeby to niečo menilo na fakte, že na mňa mala málo času. No aspoň vedela...ak samozrejme počúvala. „René pozná ako jeho, tak Claru a aj ich rodičov."

„Ja ti predsa nejdem zakazovať, aby si sa s ním stýkala. Len by som bola rada..."

„Poďme už," naliehala som, berúc si kabelku z operadla stoličky. So sklonenou hlavou som si ju prevesila cez plece a vyšla z tej nechutne drahej reštaurácie bez obzerania sa. Nenajedla som sa tak, akoby som si za tie peniaze predstavovala. Cestoviny s krevetami a syrovou omáčkou som zjedla len preto, žeby bol hriech nechať tak drahé jedlo na tanieri. Snažila som sa mamu presvedčiť, aby sme išli jesť niekam úplne inam, no neuspela som. Lebo čo by to bol za obed, ak by nám pri listovaní v menu neviseli nad hlavami pozlátené lustre z mramorového stropu?

Vonku ma čakalo vskutku neprívetivé počasie. Oblohou sa prevaľovali ťažké tmavé mračná, pričom sa za posledné dve hodiny vietor rozfúkal natoľko, až som ľutovala výber dnešného oblečenia. Tenké sivé šaty na ramienka mi prišli zrazu úplne od veci, pričom ráno som sa z nich natoľko tešila. Ešteže som vždy mala v aute pre podobné prípady tenký čierny svetrík. Moc tepla neposkytoval, ale lepšie ako sa prechádzať v tom počasí s holými rukami.

„Kam sa tak ponáhľaš?"

„Musím si ešte vybaviť niekoľko vecí," odvetila som okamžite, ako ma mama dobehla. Ráno som si bola po knihy a rozvrh v škole, kde som sa dozvedela, že na tento rok si budeme musieť kúpiť nejaké špeciálne učebnice ktoré nám škola zadovážiť nevie. No podľa zástupkyne by som ich tu mala zohnať bez väčšieho problému. Hlavne, ak mi dala aj presnú adresu obchodu. Akože ceny za tri učebnice boli prestrelené ale neverila som, žeby škola nedokázala vyjednať nejakú normálnu cenu. Zjavne ale bolo jednoduchšie nechať žiakov nakupovať na ich vlastné náklady, ktoré už boli beztak vysoké.

Ozvala som sa následnej aj mame, či nemá chvíľu čas. Na jednej strane som si ju chcela užiť kým bola tu, na druhej som nemala chuť sa s ňou vidieť. Súhlasila som však so spoločným obedom, ktorý ale bol skôr utrpením. Asi štyrikrát jej zvonil mobil kvôli práci a keď by som konečne mala priestor, aby som hovorila, neexistovalo, aby som zo seba dostala čo i len slovo. Aj na nej som videla, že nie je vo svojej koži. Myslela si, že únavu a skleslosť zakryje mejkapom a drahým oblečením. Pred niekým možno áno, ale nie predo mnou.

„Od pondelka ti už začína škola, čo?"

„Bohužiaľ." Vrcholne sa mi nechcelo, ale istým spôsobom som sa tešila. Hlavne na hodiny španielčiny, kde budeme mať podľa všetkého nového profesora. Nič proti profesorke ktorú sme mali vlani, ale pri jej prednáškach sa dalo seriózne bez problému zaspať. Mala už svoje roky, takže bolo zjavne múdre, že ju niekým nahradili. „Rozvrh ale nemám vôbec hrozný." Nikdy som nemala prednášku skôr ako o desiatej. A zároveň som nebola ani dlhšie ako do štvrtej, čo sa dalo považovať za obojstrannú výhru.

„Baví ťa ten smer? Ak už si s nami natoľko bojovala..." Prevrátila som očami, ale usmiala som sa. Áno, veľa sme sa pre vysokú hádali. Nechceli aby som sa venovala práve tomuto smeru. Neviem, ale akoby nechceli pripustiť, žeby som sa mohla živiť práve vďaka umeniu ako takému...vďaka starému umeniu, ktorému by som mohla vydýchnuť nový život. Minulý semester nám sľúbili, že nám budú robiť prednášky aj skutočný reštaurátori a potom neskôr počas roka, by sme mohli chodiť občas niekam praxovať.

„Zatiaľ veľmi."

„Prečo si vlani natoľko trvala, že budeš bývať na internáte ak si potom bez problému odišla?"

„Aby som zažila presne to, čo sa udialo." Aby som našla konečne niekoho, s kým si budem skutočne rozumieť a na kom mi bude záležať. Niekoho, ako Clara. Lebo aj ja som chcela žiť na chvíľu úplne obyčajne, akoby sme nemali more peňazí za ktoré by mi mohli kúpiť pokojne aj malý dom niekde na kraji mesta. „Ver mi, žeby som to nevzala späť absolútne za nič." Práve to jedno rozhodnutie mi prinieslo všetko, čo mám dnes. Šťastie, ktoré mi do života vniesli Clara a vďaka nej aj Austin. A zas...nedalo by sa povedať, že Roderick a Maxim boli na zahodenie. Práve naopak. Ráno som písala Maximovi a podľa všetkého budeme spolu trpieť hodiny angličtiny. Aspoň tam nebudem bez Clary stratená.

„Keď sa na teba pozriem, príde mi, že si vyrástla hrozne rýchlo."

„Tak vieš...ak som bola viac s Reném ako s vami..." zamrmlal som potichu, odomykajúc auto. Niekde v kútiku duše som možno aj chcela, aby to mama počula. Lebo nech mi nehovorí, že nemohla prácu postaviť na vedľajšiu koľaj. Bohato by sme si boli vystačili z otcových peňazí. Mohla sa venovať mne a nie stále lietať medzi New Yorkom, Milánom, Parížom či inou z veľkých metropol, ktoré doslova žili módou počas celého roka. Akurát ma mrzelo, že jej túžba mať svoje modely na prehliadkových mólach bola väčšia, ako chuť tráviť čas so mnou. „Budeš mať ešte cez týždeň čas?" opýtala som sa napokon.

„Samozrejme."

„Mohli by sme si sadnúť a o všetkom si pohovoriť? O vás s otcom aj o...o tej žene." Tak veľmi sa mi to tých tém nechcelo. Ale ťažili ma viac, než by bolo znesiteľné. Včera som sa pokúšala porozprávať s Reném, čo ale nevyšlo. Začala som, dostala som zo seba asi desať viet a potom mi došli slová. Znova som si premietla v hlave či už slová od otca, alebo tvár tej ženy. A zrazu som netušila čo povedať. Úplne mi došli slová a zostala som tam vedľa neho sedieť ako kopa nešťastia. „Mám v tom celom hrozný chaos."

„Ani sa ti nečudujem. Sama doteraz nechápem, ako sme sa dostali tam kde sme."

„Stále otca miluješ, však?" So skleslým úsmevom si uhladila svoje medené vlasy, ktoré sa jej v slnečných lúčoch neustále krásne leskli a tak pôsobili ešte závideniahodnejšími. „Boli ste často od seba, že si našiel inú?"

„Problémy sme mali už dávnejšie. Len sme sa ich snažili zamiesť pod koberec, keď sme boli s tebou. Ako rodina sme spolu trávili stále málo času, tak prečo si kaziť aj tých niekoľko pekných chvíľ?" S očami plnými ľútosti a bolesti ku mne načiahla ruku, zasúvajúc mi pramienky vlasov za pravé ucho. Ak vie, ako vyzerá moja biologická matka, mohla vo mne vidieť nejakú podobnosť? Ja som popierala, žeby sme okrem farby vlasov mali niečo spoločné ale...mama to mohla vidieť inak. Bez skreslených detailov ako ja, ktoré som si možno len namýšľala, aby som sa odpútala od skutočnosti. „Ak tvoj otec chce ísť, nech ide. Nebudem ho pri sebe držať nasilu. Dala som mu všetko čo som mala, milovala som ho najvernejšie ako som dokázala a ak mu to nestačí, nedá sa nič robiť."

„Ako to môžeš povedať po tak dlhom čase? Či už takým alebo onakým spôsobom, je súčasťou tvojho života tridsať rokov. Ako..."

„Život ťa počas tých rokov naučí hľadieť na veci oveľa inak, než napríklad teraz. Je pravda, že sa na neho veľmi hnevám, ale...prežila som s ním veľa krásneho. Lásku ku mne nikdy nepredstieral, v tom som si istá."

„A kam sa tá láska zrazu podela?" To som sa pýtala aj po rozchode s prvým priateľom. Ak ma ľúbil, prečo potreboval okolo seba iné dievčatá? Prečo som mu nestačila? „Ak niekoho ľúbiš..."

„Nie každého koho stretneš, budeš schopná milovať do konca života. Na to musíš byť pripravená." Nechápavo som nadvihla obočie, čo mamu naozaj úprimne rozosmialo. Ja som sa ale nad jej slovami usmiať nedokázala. Nato boli priveľmi vážne. No predsa pravdivé. Veď koľko ľudí som už nechala v živote za sebou a pohla sa ďalej bez ich prítomnosti? A to bolo predsa absolútne v poriadku. Niektoré odlúčenia boleli intenzívnejšie a dlhšie ako iné, no napokon som sa z nich spamätala a niečím tú vzniknutú dieru zaplnila.

„Ďakujem za obed. Aj za čas."

„To nestojí za slovo." S maličkým náznakom úsmevu som ju pobozkala na líce, predtým akoby som sadla za volant. „Ľúbim ťa, Brooke. Dávaj si pozor."

„Aj ja teba." Napísala som Austinovi, aby ma v priebehu polhodinky očakával a potom vycúvala z parkoviska. Jedným očkom som pritom stále v spätnom zrkadle sledovala mamu, ako čakala kým neodídem. S rukami založenými na prsiach a kruhmi pod očami, ktoré sa prebíjali dokonca cez jej inokedy bezchybný mejkap.

***

Myslela som si, že si na chvíľu len posedíme v aute, či sa prejdeme po parkovisku ako sme robievali inokedy počas jeho obedenej prestávky. Poprípade si skočíme za roh na zmrzlinu. Austin mi ale napísal, že šéf odišiel a môžem za ním pokojne prísť do kancelárie. A to som samozrejme brala. S tým, že som sa zastavila kúpiť nám obom niečo sladké. Či už na nervy, alebo na celkové vylepšenie nálady.

Už neraz som bola za ním v kancelárii, čiže som sa nemala našťastie ako stratiť. Chodby by sa zdali pre jednoduché sivé steny a podlahy na prvý pohľad nudné, no to pravda rozhodne nebola. Čím ďalej ste po chodbe kráčali, tým viac rôzneho umenia a farieb na vás zo steny či podlahy vyskakovalo. Pozornosť krásne lákali aj LED pásky nalepené na podlahu, tesne pri stene, ktoré na všetko vrhali zaujímavú kombináciu farebného svetla a tieňov. Pre jeho kolegov, do ktorých som náhodou nabehla, som bola nečakaný zjav, ale to ma zaujímať nemuselo. Koniec koncov som s nimi nemala absolútne nič spoločné. Iba som ich pozdravila a spokojne kráčala k fialovým dverám, ktoré za sebou ukrývali môjho drahého priateľa.

Ani som neklopala. Len som potichu tvorila, rovnako opatrne privrela a prikradla sa k nemu. Ako vždy, mal k práci pustenú do pozadia hudbu, ktorá zjavne pomohla zamaskovať moju prítomnosť. Malú papierovú tašku aj so sladkým som položila na vrch komody pri dverách aj s kabelkou a až potom sa po špičkách pobrala k nemu. Zjavne som sa ale troška prerátala. Lebo skôr akoby som ho zozadu objala, sa na čiernej koženej stoličke otočil ku mne, chytil ma okolo pása a šikovne si ma posadil na stehná. Aspoň som ho teda mohla ľahšie pobozkať.

„Nechodíš zas až tak potichu, akoby si si bola myslela," povedal potichu, bozkávajúc ma na špičku nosa. „Čo dobré si priniesla?"

„Tie višňové mini šišky, z ktorých nám bolo minule zle." Ale čisto z dôvodu, že sme ich zjedli troška moc, také boli dobré. Objavili sme ich úplne náhodne, keď sme sa pred dažďom utiahli do malej, dovtedy nám neznámej, kaviarne. Vtedy ich mali ako novinku a ku každému nápoju dávali ochutnávku zadarmo, čo bol asi kľúč k úspechu nielen pre nás dvoch. Nejaké sme si vzali potom domov k Austinovi a akosi ich zjedli na jedno posedenie. „Neodporúčam, aby sme ich aj teraz zjedli tak veľa."

„Záleží od toho, koľko si ich kúpila."

„Pre teba by som kúpila pokojne všetky, čo dnes napiekli."

„Jasné, potom by som sa nezmestil cez dvere." Prečo mi prišlo, že robí to isté čo mama? Že sa snaží usmievať a odvádzať tému, len aby mi nemusel niečo dôležité povedať? „Čo je?" opýtal sa zrazu. Musel postrehnúť, že sa môj pohľad na neho nejako zmenil. No mala som sa pýtať? Asi radšej nie. Preto som len pokývala hlavou a hľadiac ho po líci, si opäť na chvíľku privlastnila jeho pery. Tie boli dokonalou zárukou, že najbližšie sekundy to zlé a negatívne prevládať nebude.

Bez slova sme sa následne pustili do jedla. Austin mi ukázal plagáty na ktorých od rána pracoval a nechal mi priestor, aby som mu k nim povedala svoj skromný názor. Niežeby som priveľmi poznala hlavné kritériá ktoré musel splniť. Riadila som sa čisto svojim vkusom, ktorý sa ale akosi nezhodol s tým jeho. Obaja sme mali iného favorita spomedzi piatich návrhov, ktoré napokon aj tak odobrí či zamietne jeho šéf. A finálny výber samozrejme urobí Austin. Na to, že čisto tvorbu grafiky moc neobľuboval, mu to išlo podľa mňa úplne úžasne. A nejaký nafúkanci s titulmi, sa mohli popri ňom pekne schovať do kúta.

„Bude sa dnes René hnevať, ak prespíš u nás?"

„Nemyslím si, žeby v tom mal byť problém." Mali by sme využiť posledné noci. Keď sa vrátim do školy, bude to iné. Hoci nebudem mať prednášky skoro ráno, spať tu a potom sa znervózňovať v kolónach či sa stihnem vrátiť, nebude asi nič moc. Zas nám tým pádom zostanú len víkendy. „Claire praxuje?"

„Áno. Aj dnes aj zajtra."

„Chúďa, má toho teraz veľmi veľa." Už som si ani nespomínala, kedy naposledy bola doma, keď som k nim prišla. Ak sme sa aj videli, iba na chvíľu, lebo ona už musela utekať späť do nemocnice, alebo si šla po dlhej službe konečne pospať.

„No vidím, aká je šťastná. Robí presne to, čo chcela a hoci je to unavujúce a časovo veľmi náročné, zároveň ju to napĺňa energiou." To áno, mohla som len súhlasiť. Lebo hoci sa musela napríklad učiť na skúšky, robila to s úsmevom a nadšením. Vedela, že je to ďalší krok k tomu, aby dokončila školu a mohla začať plnohodnotne pracovať. „Som na ňu veľmi hrdý."

„Aj by si mal byť." Bola by som ho pobozkala, keby sa náhle neotvoria dvere na jeho kancelárii. Bola vlastne veľmi útulná, s veľkými oknami, ktoré teraz ale zatieňovali žalúzie, s rovnakými farebnými LED pásmi na podlahe a sýto fialovými stenami. Ladili s dverami, v ktorých zrazu postával jeho šéf, sledujúc ako si ja posedávam na okraji jeho stola a v pravej ruku držím ešte jednu z posledných šišiek. Zas sme akosi všetky zjedli.

„Toľko času nazvyš, že stíhať mať aj návštevu?" opýtal sa uštipačne, premeriavajúc si ma pohľadom. Párkrát sme sa už videli a nikdy na mňa nepôsobil príjemne. Stále sa snažil ukázať veľkosť svojho ega, ktorým zjavne kompenzoval svoju výšku. Prisahám, že keď som okolo neho minule prechádzala, bol nižší ako ja. A pritom stále vrčal ako podráždené šteniatko, ktorému niekto vzal pískajúcu hračku. Alebo ako Orion, keď som ho nenechala hrať sa počas zimy v snehu, lebo mi už bola vonku zima. Krpec malý...dosť mi popravde chýbal.

„Brooke mi popravde pomáhala vybrať najlepší návrh. Urobil som ich päť."

„Ten plagát...už som vybral Kitov návrh a poslal ho na odsúhlasenie objednávateľom."

„Fajn," dostal zo seba Austin. Neuniklo mi, ako zovrel pravú ruku v päsť. „Je tu teda tým pádom niečo iné, čo treba urobiť?"

„Poď so mnou do kancelárie. Pohovoríme si." Kývol hlavou, aby ho nasledoval, ale Austin sa ešte hodnú chvíľu nepomohol. Pozorne som ho sledovala, no tiež som ako prikovaná zostala sedieť na stole. Asi sme obaja vedeli, o aký rozhovor pôjde. Len sme to nechceli povedať nahlas pred tým druhým.

„Kit je..."

„Jeden z tých nových," sykol podráždene. Nebolo od jeho šéfa spravodlivé, že na jeho prácu sa ani nepozrel. Ak vedel, že na tom pracuje tiež, prečo sa zachoval takto hnusne? „Od rána som tým pádom pracoval úplne zbytočne."

„Bolo to od neho hnusné." Zošmykla som sa zo stola a dojedajúc ten posledný kus šišky, som k nemu vystrela ruky. Opatrne ma za ne vzal, stavajúc sa na nohy. Dvere na jeho kancelárii zostali otvorené a mohol nás vidieť hocikto, ale ja som si ho aj tak pritiahla k sebe a pobozkala ho. Na upokojenie, predtým ako pôjde za šéfom.

„Mala by si asi ísť. Nemám chuť počúvať, že ma len zbytočne rozptyľuješ."

„Niečo ti uvarím, kým prídeš domov, hej? Kúpim aj nejaké dobré víno."

„Biele moc nemusím."

„Dobré vedieť." Naposledy som ho s úsmevom pohladila po líci a potom sme obaja išli svojou cestou. On do kancelárie toho diabla a ja do obchodu, aby som kúpila niečo dobré na večeru. Moje kuchárske schopnosti nikdy neboli dobré, nemala som sa veľmi kedy a od koho učiť variť, ale od Reného som niečo málo pochytila. Hlavne ak išlo o môj milovaný zapekaný karfiol s kúskami slaniny, špenátom a syrom. Tam som veľmi nemala čo pokaziť. Hádam.

***

„Baltimore je veľmi pekné mesto. Aj univerzitu tu majú krásnu."

„To ste ani nešli tak ďaleko od Washingtonu, nie?"

„Hodinka a niečo," odvetila Clara, pričom ja som ešte na stole rozmiestňovala posledné sviečky. Všetko sa zdalo dokonalé. Víno som mala prichystané, stôl bol prestretý a večera hotová v trúbe. Pritom...Austin už mal byť doma, tak dvadsať minút dozadu. No stále akosi nechodil, čo ma práve dvakrát pokojnou nerobilo. „Zajtra ideme potom do Philadelphie a odtiaľ následne do New Yorku."

„Ešteže som ťa tam už dvakrát vzala. Teraz môžeš byť sprievodca ty."

„Stratím sa ešte skôr, ako vystúpim z metra. Nie som dievča z veľkomesta, Brooke." O to zábavnejšie bolo sledovať, ako ju mesto očarilo. Ja sama som bola bez slov, keď som znova videla niektoré veci a nieto ešte ona, ktorá tam bola po prvé. Napríklad výhľad z Empire State Building. Nezáležalo, koľkokrát ma tam už René za život vzal. Vždy to bolo niečo absolútne neskutočné a nevýslovne krásne.

„Keby niečo, taxík si stopneš na každom kroku. Späť na hotel sa bez problému dostaneš."

„Najviac sa asi teším na nočné Time Square." Boli sme znova aj počas leta. Na mieste, kde sa to skutočne celé medzi nami začalo, kde nabrala dosť odvahy aby sa mi zverila s niečím tak vážnym.

„Na ktorú univerzitu to vlastne idete?" Pozrela som von oknom, za ktorým ulice bičoval hustý lejak. Vietor ešte nabral na sile, takže byť vonku naozaj nebolo nič moc. Ako vietor niesol so sebou dážď, ani cesty nevyzerali nič moc. Preto som bola ako klbko nervov.

„Kolumbijskú. Bola si tam niekedy?"

„Párkrát som šla okolo. Je to tam celkom pekné a hlavne veľké." Prvotne som chcela zostať doma a nájsť si vysokú školu práve tam. No svet ma zlákal viac a pomyslenie, žeby som sa úplne odtrhla od rodičov, bolo zrazu priveľmi lákavé. „Určite si to tam užiješ. Kopa priestranstva na prechádzky a fotenie." Keď som začula dupotanie na chodbe, spozornela som. Veľa ľudí pešo po schodoch nechodilo, ale...nebol to Austin. Zjavne šlo o suseda z piateho, ktorý bol neustále posadnutý cvičením a najzdravším životným štýlom, aký len mohol existovať.

„Budem končiť...ideme s pánom Morissom nájsť nejakú zmrzlinu. Povedali sme si, že ochutnáme v každom meste, aby sme potom prehlásili, že najlepšiu majú aj tak v Kanade." Raz mi hovorila, ako to celé zmrzlinové šialenstvo začalo a ako si ju potom chodili kupovať po každom sedení. A akosi im tento zvyk zostal aj po rokoch a znova sa stal zaužívaným. Aj ja osobne som mala rada, keď sme počas chladných nocí na internáte jedli zmrzlinu zabalené v dekách a pozerali filmy. To boli skutočne chvíle, kedy som zabudla na všetko a uvoľnila sa v spoločnosti blízkej osoby. „Daj za mňa Austinovi pusu."

„Odovzdám, nemusíš sa báť. Ty si to tam hlavne užívaj, nech už ideš kamkoľvek a robíš čokoľvek, jasné?"

„Posnažím sa. Ahoj."

„Ahoj." Aj napriek nervozite som skladala s úsmevom. Moja drahá priateľka bola v dobrých rukách a mala sa celkom fajn. Cestovala, spoznávala USA a videla nové miesta. Veľmi, veľmi som jej želala, aby sa počas celého výletu len a len usmievala. Kvôli nej, ale aj kvôli Roderickovi. Lebo niekedy bolo utrpenie si s ním písať, či absolvovať telefonát. Nedokázal prestať nariekať nad tým, ako veľmi sa o ňu bojí a serie ho, že sú od seba ak by mal byť pri nej a pomáhať jej. Chlapec to nemal ľahké, to bolo jasné. Podľa mňa ani sám netušil, že sa dokáže takto seriózne zamilovať. A hlavne milovať toho druhého, aj keď spolu nie sú už pol roka.

Ešte dobrú hodinu som sa ponevierala po byte s mobilom v ruke a čakala. Vyzerala som z okna, premáhala nutkanie písať Austinovi a snažila sa hlavne zachovať pokoj. Nemohlo sa mu stať nič. Proste sa len zdržal v práci, možno prejednávajú so šéfom veľký projekt, alebo...alebo niečo podobné. Absolútne nič zlé sa nemuselo stať. Na upokojenie som si naliala pohár vína, ktorý sa ale vyprázdnil pomerne rýchlo. Po ďalšej polhodine som mu napísala správu, na ktorú sa mu ale neráčilo mi odpovedať. Už-už som mala vytočené jeho číslo, ale napokon som nezavolala. Nemohla som byť tak hrozne úzkostlivá.

Stiahla som ešte dva poháre vína, kým na konečne to čakanie prestalo baviť. Zavolala som mu aj napriek tomu, že som možno rušila v nevhodný okamih. Zvonilo to riadne dlho, ale odpovede som sa nedočkala. Akurát slov, aby som po zaznení signálu nechala odkaz. Úplne frustrovane som vstala zo sedačky, ale namiesto toho, aby som si víno naliala do pohára, som si vzala so sebou celú fľašu. Netušila som, čo robiť aby som sa upokojila a nerobila zbytočnú paniku. Chcela som zavolať Claire, či sa jej náhodou neozval, ale rušiť ju, by bolo zjavne ešte horšie.

***

Po vypití dobrej polovice vína, som na sedačke rovno aj zaspala. V byte bolo ticho, klopanie dažďa na parapetu sa stalo priveľmi upokojujúcim, a tak som zaspala. Zobudilo ma až hlasné zabuchnutie dverami, ktoré by prebralo aj mŕtveho. Zmätene som si pretrela oči a prehrabávajúc si hlasy, som pozrela ku dverám. O stenu tesne vedľa nich sa opieral Austin, so značným problémov vyzuť si topánky.

„Zlato, si v poriadku?" opýtala som sa potichu, stavajúc sa na nohy. Zodvihol ku mne hlavu, čo ale zjavne radšej ani robiť nemal. V byte bolo už veľké šero, no aj napriek tomu som videla ten výraz jeho tváre. „Ty si pil?"

„A čo?" odsekol hnusne. Ešte raz sa zohol, aby si rozviazal šnúrky, div nespadol na nos. Ešteže sa znova pohotovo narovnal a opretý o stenu sa zviezol na zem.

„Prišiel si autom?"

„Neviem kde som nechal auto," zamrmlal skoro úplne nezrozumiteľne. Váhavo som sa priblížila a kľakla si pred neho. Stoj čo stoj sa snažil uhnúť pohľadom, no len do chvíle kým som mu nevzala tvár do dlaní a neprinútila ho tak udržať očný kontakt. Strašne smrdel tou typickou barovou arómou miešanou s cigaretami. „Neviem ani ako som sa dostal sem."

„Prečo si sa opil?" Otvoril ústa, ale napokon zo seba nevysúkal ani slovo. „Austin, čo má toto znamenať? Predsa sme sa dohodli, že si urobíme pekný večer."

„Smola." Troška násilne, ale odtiahol mi ruky od svojej tváre a pokúsil sa opierajúc o stenu znova vyškriabať na nohy. Zlyhal ale skôr, akoby zadok vôbec odlepil od zeme. Znova len jeho oči stretli moje a v tej chvíli už nebolo pochýb. Niečo veľmi vážne sa behom posledných hodín udialo a...ja som už zjavne aj vedela čo. Prečo inak by sa takto doriadil?

„Prepustil ťa?" opýtala som sa na rovinu. Čo iné ho mohlo natoľko rozhodiť, že sa šiel opiť? On, ktorého niekedy treba nútiť dokonca aj do pohára obyčajného vína? „Austin..." Konečne prikývol. S maximálnym sklamaním v očiach, ktoré by som u neho najradšej nebola videla nikdy.

Veľmi opatrne som ho pohladila po líci a aj napriek tomu, že hrozne smrdel, som ho pobozkala. Bez slova som ho pomaly postavila na nohy, pomohla mu konečne vyhrať nad topánkami a potom sa vyzliecť úplne. Tiež som sa tým riadila, oboch nás smerujúc pod tepú vodu v sprche. Pršať zjavne prestalo krátko po tom, ako som zaspala, lebo oblečenie nemal mokré skoro vôbec. V byte bola však pre niečo dosť zima, takže ma prúd príjemne teplej vody veľmi potešil. Austina som radšej stále pridržiavala, aby znova nemal problémy s rovnováhou, čo sa mi skutočne vyplatilo. Radšej potom aj tak skončil opretý o mňa, s jednou rukou okolo môjho pása, pričom druhou sa zapieral do steny pokrytej béžovými dlaždicami.

Chcela som, aby sa rozhovoril. Aby mi presne povedal čo sa stalo, aký dôvod pre jeho prepustenie mu šéf predložil, lenže slová z neho išli ako z chlpatej deky. Ak aj niečo povedal, jeho tiché slová zanikli v zvuku pustenej vody. Napokon si len unavene zložil hlavu na moje plece a pevnejšie si ma k sebe pritúlil. Končekmi prstov pravej ruky som mu pomaličky prechádzala po chrbte, bozkávajúc ho do vlasov či na krk. Slov ale veľa nepadlo ani z mojej strany. Ak chcel mlčať, dovolila som mu a sústredila sa na niečo úplne iné.

Chvíľku sme tam len postávali ako hŕbka nešťastia, v ďalšej som mu pomáhala poriadne zmyť zo seba ten alkoholový opar, v tej nasledujúce som nežne bozkávala jeho pery, ktoré sa prvotne bránili no potom veľmi ochotne prijali tie moje. Ponúkla som sa, že mu umyjem aj vlasy, ale tam sa strhla najväčšia vlna protestov. Koniec koncov ale bol zábava sledovať ho, ako sa tej úlohy chopil sám. Usadený v rohu sprchového kúta, lebo vraj státie bolo zrazu priveľmi namáhavé.

K jedlu sme sa po sprche nedostali, takže moja snaha ohľadne prípravy večere vyšla nazmar. Austin okamžite zamieril do postele, kam som ho veľmi ochotne nasledovala. Zavolala som ešte v rýchlosti Renému, dúfajúc, že kým sa vrátim do spálne Ausin už bude spať. Nemala som chuť pozerať sa na neho, keď sa tváril ako zmoknuté šteňa a zároveň mi nechcel povedať ani pol slova. Keby nemá vypité, bolo by to v pohode...lenže u neho alkohol pôsobil zjavne iba týmto štýlom. Zostal zrazu tak hrozne mlčanlivý akoby ani nevedel rozprávať. Ani ho nenapadlo vykrikovať, tancovať či posielať zamilované správy svojej ex.

„Skús mi povedať, čo sa stalo," vyzvala som ho, konečne si líhajúc do teplej postele.

„To, čo som hovoril už minule. Nemôže si nás tam nechať všetkých."

„Dobre, ale musel ti dať odôvodnenie prečo prepustil práve teba." Skleslo mykol plecami, túliac sa ku mne. „Je to jeho povinnosť." Pobozkala som ho na čelo, zabárajúc nos do jeho čerstvo umytých vlasov. Bez debaty voňal lepšie, ako keď prišiel domov.

„Nepovedal to priamo, ale...ich práca vraj lepšie spĺňa jeho očakávania a predstavy. Hlavne, že doteraz nemal voči mojim projektom absolútne žiadne výhrady." Veľmi láskyplne si ma k sebe privinul, bozkávajúc ma na krku. Mala som pocit, akoby sa bol najradšej v tom momente vyparil no pritom nechcel prísť ani o jednu sekundu strávenú pri mne.

„Výpoveď s okamžitou platnosťou alebo máš výpovedné lehotu?" Ak som sa nemýlila, tá mala byť dva mesiace. Čas, za ktorý by sa vedel pozrieť po inej práci a stále by mal príjem ešte z tejto. Lebo podľa slov čo minule hovoril, nechcel nechávať nájom a podobné veci na Claire. Ona ešte teraz za prax nedostávala toľko, aby vedeli vyžiť len z jej peňazí.

„Do mesiaca musím odísť."

„Čo odstupné?"

„O tom nepadlo ani slovo. Keď som sa chcel opýtať, vyhovoril sa, že sa veľmi ponáhľa na nejaké stretnutie a už ho nebolo." S povzdychom som privrela oči, všetkými silami držiac v sebe nadávky ktoré sa mi drali na jazyk. Ten idiot to nemohol myslieť vážne. Proste nemohol. Už takto som o ňom mala veľmi nízku mienku, no týmto klesol ešte hlbšie. „A vraj si mám na víkend zobrať voľno. Aj tak tam nemám čo robiť."

„Z jednej strany je to možno aj dobré. Radšej si doma oddýchni, než aby si pracoval zbytočne ako dnes." Vrcholne ma ten jeho prístup nahneval. Lebo by ho akože zabilo pozrieť sa na tie poondiate plagáty, hoci si už vybral? Nedokázal voči jeho práci prejaviť ani minimum rešpektu? „Dúfam, že si sa mu neprosil, aby si ťa tam nechal."

„Nikdy," odvetil okamžite. Nechala som si pomedzi prsty pretiecť pramienky jeho vlasov, pevne si ho priťahujúc do objatia. To mu dokázalo dať zjavne oveľa viac útechy ako všetky slová, ktoré by som bola schopná pospájať do viet. „Veľmi ťa milujem," zašepkal do ticha tmavej izby, ktorou sa opäť začínalo ozývať klopanie kvapiek na parapete. Akoby aj počasie dnes bolo v rovnakej nálade ako my dvaja. A pritom ráno začalo tak pokojne a nádejne. Dúfala som, že skončíme takto, v jeho alebo mojej posteli ale nie za podobných udalostí.

„Aj ja teba. Všetko sa nejako vyrieši, neboj sa. Dáme to zas dokopy."

„Neviem ako to poviem Claire. Sľúbil som jej, že sa o ňu vždy budem vedieť postarať."

„Nehrozí, aby ti niečo vyčítala." To absolútne v žiadnom prípade. Ona taká proste nebola a hlavne prečo by mu to kládla za vinu, ak nič zlé neurobil? Nedal výpoveď a nerozhodol sa odísť z vlastnej vôle. „Si šikovný, prácu si nájdeš raz-dva. Ak myslíš, pokojne ti pomôžem hocijako len budem vedieť."

Slovnej reakcie som sa už nedočkala. Austin si len vypýtal pusu, po ktorej sa pokúsil zaspať. Ja som dlho, veľmi dlho pozerala do stropu, premýšľala čo urobiť ďalej a následne sa odhovárala od riadne streleného kroku. Prišlo mi, že ak sa s jeho šéfom skutočne dôrazne niekto neporozpráva, ošklbe Austina o všetko. Ešte aj o to, čo mu podľa zákona patrí. Nie, žeby som pochybovala o jeho schopnosti vybaviť si to s ním osobne, no ja by som ho možno lepšie zahnala do kúta. Nemala som absolútne žiadny problém zájsť za ním a troška mu pomôcť vpratať sa do kože.

***

Ráno som vstala veľmi skoro. Ešte pred šiestou, len aby som sa dala do poriadku a odišla včas. Austin našťastie spal ako zabitý, takže neexistovalo, aby som ho zobudila. Počasie stále vyvádzalo, dážď neúnavne padal a to zjavne zaistilo tak pokojné sobotňajšie ráno. Kto nemusel, z postele sa nasilu skoro nehrabal. Cesty boli zväčša prázdne, takže som sa na miesto dostala pomerne rýchlo. No ešte som len parkovala pred sklenenou budovou firmy, už som na parkovisku zahliadla známe bordové auto. Aspoň som teda nemusela chodiť k baru kam šiel Austin piť...poloha auta už bola známa.

S vystupovaním som sa nenáhlila. Čakala som, dávala si v hlave dohromady čo vlastne tomu slizkému potkanovi poviem a presviedčala sa, že to bol dobrý nápad. Ak do pondelka odpratal Austina z cesty, musel mať nejaký plán. A naozaj posledné čo nám chýbalo, bolo aby ho nejako špinavo podviedol a nedal mu dokonca ani odstupné.

Dnu do budovy sa mi vchádzalo veľmi ťažko. Nervozita ma premáhala každým ďalším krokom, no ticho na celom poschodí ma troška povzbudilo. Zahliadla som tu len dvoch zamestnancov, takže som sa nemusela báť priveľkého publika. Namierila som si to teda rovno za šéfom a s pevne zaťatou sánkou zaklopala na jeho dvere. Minule som videla akým autom odchádzal, takže som si jeho prítomnosťou bola na sto percent istá. Nepočkala som ani, kým mi slovne dovolil vstúpiť. Po zaklopaní som proste vošla a veľmi rázne za sebou zatvorila dvere. Zjavne aj tak okamžite vedel, načo som prišla.

„Ale...Austinova priateľka."

„Bola by som radšej, keby ma oslovujete krstným menom," podpichla som ho, pomaly kráčajúc k jeho stolu. Rozvaľoval sa vo veľkej koženej stoličke, za svojim dokonale nalešteným stolom z veľmi tmavého, skoro až čierneho dreva. „Volám sa Brooke." Akoby nič, som sa usadila na jednu z priehľadných umelohmotných stoličiek pred jeho stolom, skladajúc si kabelku na tú druhú.

„A prišla si lebo..."

„Lebo mám pocit, že sa chystáte na niečo neskutočne podlé, však mám pravdu?"

„Záleží od toho, čo tvoja mladučká hlavička považuje za neskutočne podlé." Hnusne sa pri každom jednom slove uškŕňal, premeriavajúc si ma tmavo hnedými očami. Husté čierne vlasy mal upravené tak dokonale, akoby každý jeden vlások presne poznal svoje miesto ktoré nesmie opustiť za nič na svete. Jeho pleť mala jemne bronzový nádych, no nedokázala som určiť, či bol len opálený alebo mal latinské korene. „Bojíš sa, že tvoj drahý nedostane odstupné?"

„Prečo ste prepustili jeho? Lebo nemá spravenú vysokú školu?" Pohodlne som sa oprela, prehadzujúc si jednu nohu cez druhú. Nemohla som na sebe nechať poznať, že od nervov sa mi hovorí maximálne ťažko.

„Už ho tu nepotrebujem. Pomohol mi získať veľa skvelých klientov, ale nastal čas aby sa naše cesty rozišli," predniesol maximálne sebavedome, s rukami veľmi uvoľnene položenými na operadlách stoličky. „Honra y dinero se ganan despacio y se pierden ligero."

„Por favor...ušetrite ma vašich určite skvostných s obšírnych znalostí španielčiny." Myslel si, že ak na mňa vytiahne nejaké múdrosti o peniazoch a cti, ohúri ma?. Hovoril o tom, ako sa česť a peniaze získavajú dlho a pritom prísť o ne sa dá veľmi rýchlo. „Nepovedala by som, že vy niečo o cti ako takej viete. A čo sa peňazí týka...prečo by ma malo zaujímať, koľko vám trvalo dostať sa k tomu, čo teraz máte? Mne môže byť váš život absolútne ukradnutý. Ide mi len o to, aby ste s Austinom nezaobchádzali ako s chudákom. Za ten rok sa pre vašu firmu nadrel viac ako dosť, splnil každé vaše želanie, pracoval dokonca keď bol tesne po havárii a vy sa teraz zachováte takto?"

„Vrátim sa k tomu prísloviu, ktoré som ti povedal. Prečo by ma malo zaujímať, čo s ním ďalej bude? Aj mne trvalo dlhé roky, kým som si vybudoval takýto život...hoci teba to nezaujíma. Ide mi o moje dobre a chcem pre svoju firmu len to najlepšie. To niekedy zahŕňa aj fakt, že sa musím zbaviť ľudí ktorí sú mi na príťaž."

„Neodpovedali ste, prečo je vám na príťaž práve on." Nehodlala som len tak ustúpiť. Ak už som tu raz bola, musela som z neho dostať skutočnú odpovede. „Nedajbože vás dostal do problému pred nejakým dôležitým zákazníkom? Alebo nedokončil zákazku, na ktorej by ste mohli ešte viac zbohatnúť?" Zvedavo som nadvihla obočie, dvíhajúc kútiky úst do veľmi jemného úsmevu.

„Nemám pocit, žeby som sa ti musel spovedať. Skôr si myslím, žeby si mala zdvihnúť ten svoj pekný zadoček a odísť odtiaľto." V momente som bola na nohách. Ale nie aby som odišla. Ale aby som ten svoj pekný zadoček usadila na kraj jeho stola, ponad ktorý som sa následne nahla až k nemu. Bolo to, akoby naše oči zvádzali ukrutný boj na život a na smrť, v ktorom mali moje jasnú dominanciu.

„Ak sa čo i len pokúsite ho ošklbať o cent pri výplate odstupného, zariadim aby ste veľmi rýchlo skončil medzi ľuďmi na úrade práce. Verte mi, poznám skvelých právnikov, proti ktorým na súde nebudete mať šancu ani keby vás zastupuje samotný Kristus. A veľmi pochybujem, že muž vášho postavenia by chcel niečo podobné zažiť a ohroziť tak svoju...svoju česť. Nehovoriac o vašich peniazoch, samozrejme." Nie, ja som žiadnych takých právnikov osobne nepoznala. Ale moji rodičia áno. Národná banka a módny dom predsa potrebujú aj takéto typy známostí. Dnes už človek nikdy nevie kedy sa ho niekto rozhodne ťahať po súdoch.

„Dohodli ste si s tvojim drahým aj presnú sumu?"

„Prečo by sme mali? Zákony máte poznať vy." Nikdy som ekonomike dobre nerozumela, ale René bol v tom smere dosť zabehaný. Zjavne by nebolo od veci opýtať sa ho, aké vysoké odstupné by sa dalo získať. „Navyše pevne verím v to, že sa nimi budete riadiť do poslednej bodky. Ak už ste si natoľko istý, že práve Austin je ten, ktorý musí odísť."

„Je to šikovný chlapec. Nájde si prácu aj inde."

„Pre vás ale zjavne dosť šikovný nie je." Chcela som aby to povedal. Aby priznal, že ho neposiela preč čisto preto, že má zrazu nadbytok zamestnancov. Lebo jeho neistota svedčila len a len o jednom. „Alebo sa nedajbože cítite byť ním ohrozený? Viete, nakoľko ho majú kolegovia radi, aké skvelé ohlasy má od všetkých klientov a bojíte sa..."

„Stačilo!" skríkol zrazu, prudko vstávajúc na nohy. Dlaňami tresol do stola, až sa celá doska podo mnou zatriasla. „Okamžite opusti moju kanceláriu. Nemáš tu čo hľadať." Zapretý do stola sa naklonil ku mne, takže som sa musela stiahnuť. Nebral ma ako hrozbu či rovnocenného súpera. Bola som pre neho hlúpa zábavka ktorá ho omrzela.

„Premyslite si moje slová. Mohli by ste dopadnúť škaredo." Žmurkla som naňho, zošuchla sa zo stola a s kabelkou prevesenou cez ľavé plece vykročila ku dverám. Ruky sa mi stále od nervozity triasli, preto som si ich pevne tisla k telu aby to nespozoroval. „Pochybujem, že máte čas ťahať sa po súdoch."

„Tešilo ma, Brooke." Takmer doslova ma z jeho podlého tónu naplo na vracanie. Idiot idiotov.

Mala som však zjavne pravdu. Videl, že Austin má na oveľa viac ako robil tu preňho a dostal proste strach. Kolegovia ho mali veľmi radi a nášmu drahému zjavne napadlo, či ho to nemôže dostať do pozície ohrozeného. Lebo prečo by si zrazu nemohli všetci skupinovo povedať, že ho majú plné zuby? A na koho by potom apelovali, aby vydobyl nejakú zmenu? Samozrejme, že na obľúbenca kolektívu. A zas nebolo pochýb o tom, že sa Austin vedel postaviť ako za svoje tak za dobro ostatných. To, že som mu teraz trocha vypomohla bolo vedľajšie. Po včerajšku mi ho bolo maximálne ľúto.

Už-už som si chcela vo výťahu vydýchnuť, ale to by sa mi nesmela naskytnúť spoločnosť. Spoločnosť, ktorú som len niekoľko sekúnd dozadu nechala samote v kancelárii. Vyškerený od ucha k uchu sa nasúkal dnu a až potom dovolil dverám aby sa zavreli. Mimo nich v budove sídlilo ešte niekoľko firiem, no to by nemohlo byť moje šťastie ak by sme neboli na úplne najvyššom, ôsmom poschodí.

„Mala som pocit, že máte mojej spoločnosti dosť."

„Vieš, niečo mi napadlo," zatiahol stále vyškerený jedna radosť. „Ak ti natoľko záleží na Austinovom mieste, mal by som jeden návrh."

„Nie som hlúpa, veľmi dobre viem čo mi chcete navrhnúť a dopredu vám hovorím nie." Dopekla čo si on o sebe myslel? Že keď ma donúti si pred ním kľaknúť, alebo ma zatiahne do postele uverím mu, že si tu Austina nechá? A hlavne ako si mohol myslieť, žeby som bola taká hlúpa a na taký návrh pristúpila? „Nemyslite si, že vy a vaša firma ste nenahraditeľní. Miest ako toto je rovno niekoľko, ešte si bude môcť aj vyberať."

„Prečo si potom prišla?"

„Nie prosiť vás," oprela som sa o chladnú stenu výťahu. „Len vás varovať, aby ste si strážili chrbát. Útok väčšinou príde vo chvíli, kedy ho človek čaká najmenej."

„Chceš, aby som pri prípadnom spore spomenul, že si sa mi vyhrážala?"

„Chcete aby som spomenula, že ste mi dával nemiestne a nekorektné návrhy? Navyše v uzavretom priestranstve akým je výťah, kde som nemala možnosť len tak odísť?" Zvedavo som nadvihla obočie, sledujúc ako z jeho tváre mizne úškrn. Ak si myslel, že so mnou vybabre veľmi, aleže veľmi sa mýlil. Úbožiak. „Bude to tvrdenie proti tvrdeniu. A určite si viete predstaviť, ako citlivo niektorí sudcovia reagujú na prípadné obťažovanie žien v slobodnej krajine ako Amerika. Vyšli by ste z toho s imidžom totálneho chudáka."

„Pred dnešným rozhovorom som ťa videl s Austinom len párkrát, ale nikdy by mi nebolo napadlo aký máš podrezaný jazyk."

„Svet je plný prekvapení." Nenormálne mi odľahlo, keď výťah konečne dorazil na prízemie a dvere sa otvorili. Chcela som od neho preč čím skôr. „Majte sa." Odlepila som sa od steny, ale žeby ma tak pohotovo schmatol za predlaktie, to by som na neho nebola povedala.

„Odkáž Austinovi, že už nikdy nemusí chodiť. Výpoveď je s okamžitou platnosťou."

„Odstupné?"

„O niekoľko dní nech ho očakáva na účte." Surovo ma od seba odsotil, div sa ma nesnažil úplne vysotiť z výťahu. Škaredo som na neho zazrela, cúvajúc preč. Udržiavala som očný kontakt pokým to šlo a až keď nás od seba dvere výťahu bezpečne oddelili, som sa otočila na odchod. Najradšej by som mu bola napľula do tváre a poriadne mu postúpala po nohách ak nič iné.

Na byt som sa vrátila pomerne rýchlo. Po Austinovi ešte nebolo ani stopy, ale Claire už sedela pri stole so šálkou čaju a unaveným pohľadom. Spomenula som si na Austinove slová ohľadne nej a peňazí. Neexistovalo, aby mu niekedy niečo takéto vyčítala.

„Aká bola nočná?" opýtala som sa akoby nič.

„Veľmi rušná. Necítim si nohy." S úsmevom si odpila zo šálky, pričom ma ale nespúšťala z očí. Akoby mala nejaké podozrenie a pritom nemohla vedieť absolútne nie. Hlavne ak Austin ešte spal. „Zobudíš si ho ty, alebo mám ja? Aby nezmeškal do práce."

„Nepracuje. Včera hovoril, že dostal voľno." To bola koniec koncov pravda. Síce len do dnešného rána, ale bola. Bože, ani som si nechcela predstaviť ako mu poviem, že vďaka mne už nemá prácu vôbec. Možno ho troška utešil fakt, že na mesiac má ešte o príjem postarané ale teraz...asi som všetko ešte viac zhoršila. „Boli sme dlho hore, tak nech sa vyspí."

„Kde si potom bola ty?"

„Nemohla som spať, tak som bola troška na vzduchu."

„Ja zas budem rada, ak sa do zajtrajšieho poobedia ani nezobudím. Dnes v noci mám našťastie voľno." Chvíľku mi ešte rozprávala čo sa prípady mali počas noci, ako sa s jedným pacientom hádalo pomaly celé oddelenie a potom sa pobrala do postele. Povedala som jej, aby šálku s tanierom po raňajkách nechala tak. Ja poumývam. Aj tak som nemala čo robiť, kým Austin ešte vyspával. Aj som zašla do spálne s úmyslom ľahnúť si k nemu, no zarazila som sa. Pri pohľade na neho mi plne došlo, čo som svojim podrezaným jazykom spôsobila. A seriózne som sa bála, že po mojom výstupe nedostane ešte ani také odstupné, aké mu plánoval dať predtým.