-Roderick-

„Charlie? Čo sa deje? Nedal som ti svoje číslo, aby si mi vyvolával z dlhej chvíle," úplne premočený som sa oprel o kuchynskú linku a konečne si troška vydýchol. Molly si jedna radosť otriasala krídla od vody, ktorá striekala na všetky strany. Keby je mama doma, stiahla by ma z kože, to bez debaty. Aj tak som sa nemálo bál, čo povie keď sa vrátia.

„Toto nie je dlhá chvíľa," odvetil, no od fučania vetra som mu sotva niečo rozumel. „Som doma sám a..."

„Bojíš sa?"

„Nie!" skríkol okamžite. „Máme v záhrade psa. Ale nie je náš a zjavne sa veľmi bojí. Snažil som sa ho vylákať ale nechce, iba na mňa vrčí a schováva sa v kríkoch pri plote."

„A čo mám akože robiť?" To nemohli dopekla všetci myslieť vážne. Mal som sa starať o každé zviera na ostrove? Práve som si na sám neviem ako dlho zavesil do krku dvoch operencov. Z ktorých minimálne Molly nebola nikdy predurčená na prípadný život v rodinnom dome. Frank sa docela upokojil a konečne hlavne stíchol.

„No zišla by sa mi tvoja pomoc. Nechcem, aby tu v tomto nečase zostal."

„Čo je to za rasu?" Na druhej starne zostalo napäté ticho, ktoré v pozadí rušilo iba vrčanie. „Ja ti tam nejakého Rotvajlera naháňať nebudem." Nikdy som tie bojové plemená psov nemusel. Kým som bol malý, mali sme suseda, ktorý niekoľko druhov choval na záhrade. Dodnes som nezabudol na to, ako mi k nemu preletela lopta, keď sme sa hrali s Corym a ja som sa ju snažil dostať späť. On nebol doma, takže mi zostávalo jedine preliezť plot. A poviem vám, že veľa nechýbalo aby som spadol rovno do plotom ohraničeného priestoru, kde tie psy mal zavreté.

„Ja...ja neviem, v živote som takého psa ešte nevidel. Ale Rotvajler to nie je, ani nič podobné."

„Dobre, budem tam čo najskôr. Ty choď hlavne dnu a moc sa k nemu nepribližuj, aby ťa neuhryzol." Viac som mu v tej chvíli povedať nemohol. Akurát som si ešte vypýtal jeho adresu, aby som vedel kam ísť. Odmietal som ale ísť pešo, znova do toho lejaku. Preto som využil čas, kým naši neprišli. Franka som nechal v klietke a Molly...tá sa akosi usadila pred sedačku a nepohla sa odtiaľ po celý čas, kým som bol v sprche. Tam aspoň tiekla príjemne teplá voda, z ktorej mi nebehali zimomriavky po chrbte. Vyhrabal som si nejaké suché a teplejšie oblečenie a vlasy si dosušil akurát vo chvíli, kedy otcove auto zastalo pred domom.

Dvere som im otvoriť nešiel, radšej som sa posadil na sedačku a opatrne pohladkal Molly po hlave. Síce sa najprv strhla a rozprestrela krídla, na ktoré tu moc miesta nemala, ale potom si hlavu natisla do mojej dlane ako keď si žiadala nech ju hladkám. A to som s radosťou urobil. Mnohým by prišlo smiešne, nakoľko som si ju zamiloval, ale keď bola taká hrozne rozkošná a v mojom prípade aj prítulná.

„Pre Boha!" vykríkla mama okamžite, čo nazrela dnu a uvidela moju spoločnosť. Najlepší bol aj tak Frank, ktorý začal kričať „dobrý deň kamaráti". S úškrnom som mykol plecami, okamžite vstávajúc z miesta a berúc mame nákup z ruky. Otec za ňou zadržiaval smiech, no bolo jasné, že čisto kvôli nej sa bude snažiť tváriť prísne. „Čo má tento zverinec znamenať?!"

„Všetko ti to vysvetlím, ale teraz musím ešte veľmi súrne odísť. Aj s autom." Prosebne som pozrel na otca, ktorý mi bez otázok hodil kľúče od auta. „Franka von nepúšťajte a hlavne sa ho nesnažte kŕmiť z ruky. A Molly...tá podľa mňa pekne obsedí tam na mieste. Je to veľmi dobré dievča." Mama so mnou raz bola za ňou, ale nedopadlo to moc dobre. Bola cudzia a ostatné Suly ju tam akosi nechceli. Ich správanie samozrejme rozdráždilo aj Molly, ktorá do mňa potom neprestajne štuchala zobákom a narobila mi na niektorých miestach modriny.

„A kam teraz akože ideš?"

„Pomôcť Charliemu, tomu chlapcovi o ktorom som minule hovoril. Má vraj na záhrade nejakého psa a nevie čo s ním." A nie, ani ja som netušil čo s ním urobím. No už len pre to nenormálne počasie mi bolo ľúto nechať toho chlpáča tam. „Kým bude horšie, prídem."

„Roderick..." Plnú tašku, ktorú som zval mame, som v rýchlosti vyložil na stôl. Akosi som v nej ale nenašiel to, čo som hľadal. Otec ale videl moje sklamanie, lebo mi okamžite podal igelitku v ktorej boli ryby o ktoré som ich žiadal. Teraz to už určite pochopili, hlavne keď som jednu vybral a opatrne ju podal Molly. Bál som sa, že po nej okamžite chňapne a schytá to aj moja ruka, lenže ona ju len koncom zobáka opatrne uchopila a potom mi ju vytrhla z ruky.

„Poslúchaj, kým budem preč láska, dobre?" opýtal som sa jej sladko a ešte naposledy ju pohladil po hlave. Veril som, že nebude robiť rodičom problémy a pekne obsedí na mieste. Poprípade sa tichučko presunie niekam inam a počká tam na mňa. Nie ako Frank, ktorý si chvíľku škriekal alebo potom kričal náhodné slová. „Budem sa ponáhľať, naozaj."

„Utekaj," dostal nakoniec otec zo seba, skôr akoby mama povedala čo i len slovo. V rýchlosti som ju pobozkal na líce, usmial sa na otca a vybehol von znova do dažďa. Odprisahal by som, že pršalo ešte hustejšie ako pred pár minútami keď prišli. Rýchlo som ale vhupol za volant a vydal sa na cestu. Stierače chvíľami nestíhali, takže som sa skutočne nemohol nikam náhliť. Hlavne ak som si nebol priveľmi istý, presne ku ktorému domu ísť. Po niekoľkých minútach som však našiel dom, ku ktorému sedela aj adresa. Odstavil som auto na kraji cesty, ale mal som serióznu obavu, či sa mi s ním aj podarí dostať domov. Priveľmi som cestou až na oceán nevidel, no zjavne to bolo tak aj dobré. Už len to, ako dobre som počul šumenie vĺn a koľko vody bolo cestou od nášho domu...neveril som, že je to všetko len z dažďa. Minimálne štvrtina musela byť z oceánu.

Prebehol som k malému rodinnému domu s jasne oranžovou fasádou a poriadne hlasno zaklopal na dvere. Dúfal som, že ma Charlie nenechá dlho čakať v tomto nečase. Darmo som mal na sebe dlhé nohavice a sveter...triasol som sa od zimy ako počas najchladnejších mesiacov v Oregone. Behom niekoľkých minút sa však do dverách zjavil malý plavovlasý chlapec, ktorý sa ale neusmieval tak ako zvyčajne na pláži.

„Konečne," zašomral, púšťajúc ma dnu. „Kde si bol tak dlho?"

„Musel som počkať kým sa mi vrátia domov rodičia. Pešo sa mi ísť nechcelo." A to my v tomto počasí nemohol mať za zlé. Ja osobne som ale práve v takýchto chvíľach ľutoval, že som si ešte nekúpil žiadne druhé auto. Peniaze ktoré mi vyplatil za to staré Austin, som ešte stále mal. No po príchode domov som ich odložil so slovami, že si ich nechám na niečo iné. A ešte stále som sa toho snažil držať. Keby chcem...keby chcem začať nový život pri Clare, financie budú veľmi potrebné. „Kde máš rodičov?"

„Mama je ešte v práci." Nasledoval som ho cez malý, veľmi útulne zariadený domček. Na stenách som videl zavesených niekoľko fotografií, z ktorých sa na mňa usmieval mladší Charlie aj s veľmi peknou plavovláskou vedľa seba. Bola to zjavne jeho mama, okrem ktorej som ale nikoho iného na fotkách nevidel, takže jeho otec s nimi zjavne nežil. „Je tam...vzadu úplne zalezený medzi kríkmi." Ukázal cez sklenené dvere na koniec menšej záhrady. Jeho mama tam mala vysadené pestré kvety, ktoré však nevyzerali pod tým hustým náporom dažďa priveľmi šťastné.

„Zostaň tu, pozriem sa naňho." Nechcelo sa mi do toho nečasu, ale zjavne som nemal na výber. Charlie na mňa prosebne pozeral a nemienil zjavne prestať, kým by som niečo neurobil. S povzdychom som si teda natiahol na hlavu kapucňu a vyšiel von. Nespúšťal som oči z vyplašeného zvieraťa, ktoré sa skutočne chúlilo pomedzi kríky v rohu pri vysokom drevenom plote. Medzi kopou zelene sa jeho premoknutá bledá srsť s niekoľkými čiernymi fľakmi jasne vynímala.

Váhal som, absolútne mi nenapadalo čo by som mal robiť, ale...napokon som sa zmohol aj tak len na niečo, čo nepomohlo. Pomaly som sa priblížil a tým to úbohé stvorenie vydesil ešte viac. Nielenže sa viac utiahol k plotu, ešte na mňa aj vyceril zuby. Obzrel som sa za Charliem, ktorý ma sledoval spoza sklenenej výplne dverí. No prirodzene mi nemal ako pomôcť. Bolo to tu čisto na mne. Potriasol som hlavou, aby sa mi mokré pramienky vlasov odlepili od čela a pretrel si oči. Už absolútne nezáležalo na tom, že som si doma dal teplú sprchu a prezliekol sa do suchého.

„Kamoško...asi neprídeš k nohe, čo?" opýtal som sa s maličkou nádejou a pobúchal si po ľavom stehne aby som mu ukázal, čo myslím. Pes sa však ani nepohol. Skôr by som povedal, že sa ma snažil ignorovať. „Máš ty vôbec nejakého majiteľa?" Na krku som mu nevidel obojok ani nič. Pomaly som postupoval vpred, stále držiac oči na zvierati. Nechcel som, aby mi nejako prekĺzol popod nohy. Čím som však bol bližšie, tým jasnejšie som videl do jeho vydesených očí. V tieni kríkov sa zdali tmavé, skoro až úplne čierne.

Možno to bola chyba, ale nemienil som tu v zime a na daždi postávať priveľmi dlho. Z ničoho nič, som sa rozbehol smerom ku kríku s úmyslom psa chytiť. Ten sa mi však veľmi šikovne vyrútil naproti a keď sme do seba narazili, bez väčšej námahy ma zhodil z nôh. Najprv som sa len zapotácal, snažiac sa udržať balans, ale keď sa do mňa spredu zaprel vietor na mokrej tráve som nemal šancu. Ale však v poriadku. Mama sa určite poteší mojim zablateným rifliam.

Na zemi som sa pridlho ale neváľal. Vyškriabal som sa na nohy, znova si odhrnul mokré vlasy z čela a rozbehom sa za psom, ktorý chudák aj tak netušil čo so sebou. Cez plot sa dostať nevedel a do domu taktiež žiadna cesta neviedla. Nechápal som v podstate ani to, ako sa sem v prvom rade dostal, ale...zjavne bolo zo strany ulice niečo, čo mu pomohlo prekonať ten výškový rozdiel. Alebo možno niekto. Nebolo by to po prvé, čo by niekto hodil svojho psa do cudzej záhrady a utiekol, aby sa oňho nemusel ďalej starať. Pokojne tak mohol dopadnúť aj tento chlpáč.

Podarilo sa mi ho znova zahnať do rohu, odkiaľ sa mohol rozbehnúť iba jedným smerom. Ku mne. Skôr akoby som zo seba vydal nejaký zvuk, som zaujal pevný postoj a až potom na psa poriadne hlasno zakričal. Vydesil sa, znova sa pokúšajúc o útek. Bolo mi jasné, žeby sa mi mohol prešmyknúť pomedzi rozkročené nohy, no keďže som to čakal, neprekvapilo ma keď sa o to pokúsil. Našťastie sa mi podarilo ho poriadne pevne chytiť a hoci sme potom spadli na zem, stále som sa ho držal. V náruči som si ho tisol k sebe aby sa upokojil ale prišlo mi, že ho to ešte viac vystresovalo.

„No tak...ja ti nechcem ublížiť," sykol som mu do ucha, no bolo to úplne zbytočné. Oboch nás bičoval neprestajný lejak, ktorý sa so stále silnejúcim vetrom stával horším a horším. A hlavne studenším, akoby išlo o sneh a nie klasický dážď. „Pokoj...kamoško, upokoj sa. Ja ti pomôžem." Čo som si myslel? Že moje slová nejako pomôžu?

Stále som si psa tisol k hrudi, hľadiac ho po premočenej srsti. Celý som bol úplne mokrý z váľania sa na zemi ale postaviť som sa nedokázal. Nezdvihol by som ho so sebou, keď sa tak metal a snažil sa dostať odo mňa preč. A mne nezostávalo nič iné, ako mu hľadením či vľúdnymi slovami dokázať, že mu nechcem zle. Prišiel som pomôcť, dostať ho z tohto nečasu niekam do bezpečia. Napokon sa mi však zas vyšmykol a ja som tomu zabrániť nemohol. Nechal som ho, aby zas odbehol do kúta.

Sťažka som sa pozviechal na nohy, stále ho pozorne sledujúc. Iba ťažko by sa dalo povedať, ktorý z nás bol viac mokrý, uzimený a unavený. Bolo tak zreteľné, že ten chudák už sotva stojí na nohách a bráni sa mi z posledných síl. Znova som zaujal pevný postoj, ale troška som sa prikrčil aby mu neprišlo, že sa nad neho vyvyšujem. Opatrne som zdvihol pravú ruku, ako som to robieval s Molly, keď som ju chcel pohladiť. Pes ale zavrčal. Dokonca zaštekal, keď som sa s vystretou rukou priblížil. Preto som ju šikovne schoval za ruku a skúsil pristúpiť tak.

Veľmi, veľmi pozorne som sa sústredila na jeho oči, ktoré na svetle odhalili svoju skutočnú farbu. To pravé hralo do krásnej hnedej a ľavé zas do modrej. Urobil som ďalší krok bližšie, s rukami stále za chrbtom. Pod náporom zimy som sa nedokázal prestať triasť, akoby som na sebe ani nič nemal. Bol tu len nekonečný chlad, ktorý ale sužoval aj môjho chlpatého spoločníka. Toho, ktorý sa proste posadil do úplne mokrej trávy a nechal ma, aby som prikrčený a so schovanými rukami za chrbtom prišiel až k nemu. Pomaly som si čupol len niekoľko krokov od neho, pomaličky preniesol pravú ruku spoza chrbta dopredu a nechal ju od neho v dostatočnej vzdialenosti. Nesnažil som sa ho pohladiť, ani nič. Moja ruka bola medzi nami akousi hranicou, ktorú sa musel odvážiť prekročiť on sám.

„Heeej..." zašepkal som, naťahujúc celé slovo. Veľmi pomaly som pohol rukou. Chlpáč zavrčal, ale keď vystrel krk smerom ku mne, schoval zuby. Opatrne mi oňuchal ruku a potom hlavu unavene položil do trávy tesne k mojim kolenám. „To je ono. Hlavne pokoj maličký. Pokoj." Maličký nebol ani náhodou. Rozhodne už nemohlo ísť o šteňa, alebo priveľmi mladého psa. No asi o to viac som mu chcel pomôcť.

S maximálnou opatrnosťou som si pomedzi prsty nechal prejsť jeho mokrú srsť. Miešanicu špinavej bielej, sivej a čiernej. Okolo tých krásnych očí mal drobné čierne fliačiky, pričom okolo ňufáka sa mu tiahla jasne biela srsť, nerušená absolútne ničím. Dlho mi ani napriek únave nedovolil, aby som sa ho dotýkal. S kňučaním stiahol hlavu od mojich kolien, ale neprotestoval keď som sa postavil a následne sa ho pokúsil vziať na ruky. Nebolo to moc ľahké pre jeho veľkosť, ale ak som dokázal odniesť Frankovu klietku, toto ma nemohlo zastaviť.

„Úprimne, už som si nemyslel, že sa ti to podarí," povedal Charlie, sotva mi otvoril dvere aby sme vošli dnu. Chlpáč sa mi v náruči nervózne zavrtel keď ho uvidel, ale neurobil nič viac. „Je v poriadku?" Už-už som videl, žeby ho chcel pohladkať ale v momente som nesúhlasne pokýval hlavou.

„Neviem, ale asi áno. Vezmem ho k veterinárovi."

„Ďakujem, že si prišiel. Fakt netuším, ako sa sem mohol dostať."

„To sa asi ani nikdy nedozvieme," odvetil som unavene. „Tento fešák nám zjavne nič nepovie." Veľmi pomaly som sa k nemu sklonil a pobozkal ho na vrch hlavy, rovno do mokrej srsti. Myklo ho, potichu zavrčal ale pokus o útek sa našťastie nekonal.

Ja osobne som ho ale už priveľmi držať nevládal a preto som poprosil Charlieho aby mi ho pomohol vziať do auta. Vzal mi kľúč z vrecka a odomkol auto, aby som ja mohol nášho chlpáča položil na zadné sedadlá. Charlie mi pre neho doniesol deku, s ktorou som sa k nemu nemohol ale ani priblížiť. Rovno po nej chňapol labkou a potom ju chytil do zubov a začal trhať.

„Bež späť do domu a pekne počkaj na mamu, kým príde domov. Von rozhodne nechoď a keby niečo, zavolaj."

„Jasné, ešte raz ďakujem, že si fakt prišiel." S úsmevom som mu postrapatil mokré vlasy a počkal kým sa vrátil do domu a zamkol dvere. Až potom som sa došuchtal k otcovmu autu, ktorým sa niesol nervózny psí štekot. Dvere som otváral extrémne pomaly, ale stal sa práveže opak toho, čo som čakal. Pes sa po mne nevrhol, iba si spokojne zložil hlavu na zadných sedadlách a nechal ma v pokoji naštartovať.

Vo veterinárnej ambulancii som ale nepochodil. Nikto tam totiž nebol. Ako sprostý som sa trepal pešo hore na kopec, pričom voda tiekla smerom dole doslova prúdom. Autom som si tam akosi netrúfal vyjsť a asi som urobil aj dobre. Alebo možno nie. Už mi nebolo jasné, čo je dobré a čo nie. Seriózne som mal chuť dobiť sa dnu nasilu, hoci mi tam nemal kto pomôcť. Až som od zúfalstva na chvíľu len tak postával na daždi so zaklonenou hlavou a sledoval tmavé nebo. O čase som nemal žiadny pojem ale nemohlo byť ešte tak neskoro. Tmu robili len husté mraky, ktoré boli miestami až skoro čierne.

Nezostávalo mi nič iné, ako psa vziať so sebou domov. Seriózne som nechcel ani myslieť na to, čo povedia naši. Mama sa podľa mňa už stihla počas mojej neprítomnosti pochytiť minimálne s Frankom a keď jej tak prinesiem psa, o ktorom ani nič neviem... Akoby nestačila Sula modronohá, ktorá jej tam kempí uprostred obývačky. Dážď zhustol až natoľko, že posledné metre k domu som už fakt nič cez čelné sklo nevidel. Stierače mi boli absolútne nanič, lebo vodu po skle ešte viac špliechali.

„Dobre...počkaj ma na chvíľku tu, ja sa hneď vrátim!" povedal som prísne, vypínajúc motor. Musel som najprv Molly odviesť k sebe do izby, aby ju náhodou pes nenapadol. To by som si neodpustil nikdy. Na nej mi koniec koncov záležalo oveľa viac. Tenisky som si pre istotu vyzul ešte na verande, aby som z nich vylial vodu. A, že jej málo nebolo. Pochyboval som, že sa behom dvoch dní vysušia, rovnako ako každý kus môjho oblečenia.

„Bože..." dostal zo seba otec, sotva ma uvidel do dverách. Ja som len pokýval hlavou a namieril si to rovno k Molly, ktorá veľmi poslušne sedela presne tam, kde aj pri mojom odchode.

„Krásavica moja," povedal som sladko. Mama ma od stola sledovala bez jediného slova, pričom mala oproti sebe postavenú klietku aj s Frankom. „Poď so mnou. Musíme ti nájsť iné miesto." Okamžite sa otriasla, keď na ňu zo mňa kvapla voda. Perie mala už celkom suché a určite nestála o to, aby sa znova namočila. Pomaly som vstal na nohy a rukami jej naznačil, aby šla za mnou. Síce po mne prvotne len pozerala, keď som začal cúvať k svoje izbe, troška neohrabane sa postavila a nasledovala ma.

„Ako si ju naučil takej poslušnosti?" opýtala sa mama prekvapene. „Je to divoké zviera."

„Divoké len do tej miery, ako si to o nej myslíš, mami."S úsmevom som na ňu žmurkol, stále volajúc Molly za sebou. Mne už neprišla ako divoké zviera. Vlani o takomto čase ešte bola. Lenže od februára sme spolu strávili toľko času, že sme si jeden na druhého navykli ešte viac. Hlavne ona na môj hlas a niektoré slová. Oveľa ľahšie sa nechala aj pohladiť, dokonca už aj po krídlach. A neraz sa stalo, že keď sme boli tam s Corym pomáhať a sadli sme si k obedu, prišla k nám a usadila sa vedľa mňa. Bez toho, aby som ju volal alebo niečo. „Tu sa niekde pekne usaď. Ja potom prídem a donesiem ti aj rybičku." Sledoval som ju, kým sa nerozhliadla okolo, kým sa nesnažila vyletieť na vrch skrine kam sa samozrejme nezmestila a kým sa napokon neusadila do kúta, vedľa dverí do kúpeľne. Nevyzerala tu moc spokojne ale musel som ju držať mimo.

Zavrel som za sebou dvere a bez slova zas vyšiel z domu. S obavami som otváral dvere na aute, ale chlpáč nešiel vyskočiť ani nič podobné. Pokojne sa vyšmykol von a rovno sa pobral ku schodom na verandu akoby tušil, že práve tam má ísť. Ja som auto následne odparkoval do garáže, kde aspoň bude v suchu a konečne...konečne za sebou zavrel dvere s úmyslom ich už neotvárať skôr, než bude vonku zas tridsať stupňov a slnečno.

„Roderick, toto čo má byť?" Mama sa samozrejme ohradila ako prvá. Psa pred dverami ale v pokoji nevzal ani otec, ktorého úsmev sa stratil behom sekúnd. „Odkedy je náš dom nejaký útulok?"

„Odkiaľ je ten pes?" opýtal sa otec. A tak som im to musel rozpovedať. O tom, ako som sa s ním trápil, ako som bol u veterinára a ako som ho napokon musel doniesť k nám. Všetci sme na to zmoknuté stvorenie pozerali maximálne nešťastne, netušiac čo s ním. Hlavne ak na neho Frank začal kričať, že je chlpatá obluda a chudák pes na neho len ticho a unavene štekal.

K rodičom sa nepriblížil ani náhodou. Mne ale dovolil, aby som pred neho postavil misku s vodou. Veľmi opatrne ju ovoňal, no potom behom minúty zmizla úplne všetka a rovnako to dopadlo aj s druhou dávkou. Až potom sa spokojne zvalil na chrbát rovno pred dvere. Teda...zvalila. V tom strese tam vonku som si ani nemal možnosť všimnúť, že je to fenka. No ani to nič nemenilo na situácii, že naši po mne pozerali akoby ma najradšej vyhodili do toho nečasu. Moje argumenty asi neboli dostatočné a ani jedno zviera tu nebolo vítané. A pritom som im veľmi dôkladne vysvetlil aj to, že Molly som nemienil poslať do garáže nejaké cudzieho človeka. Darmo som poznal Kitty, ktorá sľúbila, že na Suly dozrie. Svoju Molly som jej nemohol zveriť.

„Hádam ju nechcete vyhodiť do toho nečasu." V mokrých čatách som aj ja sám skončil sediac na parketách, len kúsok od našej chlpatej slečny. „To vám nedovolím."

„Nie, to v žiadnom prípade," vydýchla mama napäto. Videl som, nakoľko premáha chuť mi poriadne vynadať a pokričať si. „No bude na tebe, aby si sa o každého postaral. Ak niečo zničia, alebo sa medzi sebou nezhodnú, neželaj si ma, Roderick!"

„A teraz sa láskavo postav, choď sa prezliecť a usuš si vlasy," zamrmlal otec bezducho. Protirečiť nemalo absolútne žiadnu cenu. Mohol som sa im len poďakovať, že to prebehlo takto pokojne a ja som stále mal strechu nad hlavou.

***

„Ako sa držíš moja?" opýtal som sa potichu svojej chlpatej spoločníčky, ktorá sa za celé tie hodiny skoro ani nepohla. S otcom sme jej urobili provizórny pelech z nejakých starších vankúšov a dvoch diek na konci chodby, blízko k mojim dverám. Bol som otcovi veľmi vďačný, že zašiel k susedom a požičal si nejaké granule, ale ona sa ich ani nedotkla. Rovnako ako ani vody ktorú som jej doniesol. Len si nešťastne ležala medzi vankúšmi s upierala oči do prázdna. „S jedlom nemusíš šetriť, dostali sme hojné množstvo. Pokojne sa najedz, musíš byť hladná."

Nedalo by sa povedať, že to s ňou išlo ľahko. Bála sa, síce o niečo menej ako keď som s ňou zápasil v záhrade, ale stále sa celá triasla a odtiahla sa vždy, keď som sa k nej priblížil. Akurát už necerila zuby a nevrčala. Skôr by som povedal, že sotva držala otvorené oči no akoby sa bála zaspať. Neustále bola v strehu, napínala uši a mala tendenciu sa chrániť pred akýmkoľvek kontaktom so mnou.

„Škoda, že mi nevieš povedať ako si sa ocitla u Charlieho v záhrade. Nebolo by na škodu poznať tvoj príbeh." Aj vyutierať ju do sucha bol boj. Nie žeby sa mi snažila priveľmi utekať, ale ako ma labkami stále odháňala a skučala...to mi príjemné nebolo ani náhodou. Darmo som na ňu šiel najnežnejšie ako sa len dalo, pri jej snahe odohnať ma, mi prišlo, že jej svojou snahou ubližujem. „Aspoň keby viem, ako sa k tebe predošlí majiteľ choval." Bolo by to s ňou potom ľahšie. Prezrel som ju najlepšie ako mi dovolila, no žiadne povrchové zranenia som našťastie nenašiel. Možno utiekla od milujúcich majiteľov, ktorí ju teraz niekde v tom nečase hľadali. No potom tu bola tá jej utiahnutosť a všetko. Nepoznala ma, možno jej strach pramenil jedine z toho, ale celé mi to akosi nesedelo. Dospelý pes, ktorý nikdy nemal zlé skúsenosti s ľuďmi by sa predsa takto nechoval. Nemala ani najmenší dôvod myslieť si, že jej chcem ublížiť.

„Stále nechce jesť?" opýtala sa mama a čupla si vedľa mňa. Najviac prevracala nad spoločníkmi očami, ale dobrú hodinu sedela len tak pri stole a zhovárala sa s Frankom, akoby to bol nejaký jej kamarát. No bolo to zábavné, hlavne tie spôsoby ako jej odpovedal. A hlavne ako sa od nej naučil vyslovovať aj moje meno a potom ho kričal na celý dom.

„Nie. Zostáva len dúfať, že sa napokon podvolí a niečo si dá."

„Vyzerá vystrašene."

„Ani sa jej nedivím." No bola krásna. Takto so suchou srsťou som si ju mohol obzrieť v celej kráse, ktorej málo rozhodne nebolo. Bola huňatá, síce s trocha špinavou srsťou ale to sa neskôr kúpeľom napraví. Najkrajšie ale aj tak boli jej oči. Naživo som ešte nikdy nevidel psa s rôzne sfarbenými očami. S otcom sme usúdilo, že pôjde o nejaký druh kólie a napokon sme sa na internete dopátrali po odpovedi. Tak vraj Borderská kólia Blue Merle. Doposiaľ som sa stretol iba so štandardnou bielo-čiernou verziou, no okrem nej existovali ešte samozrejme aj iné.

„Čo Molly?"

„Odkedy si sadla do rohu pri dverách do kúpeľne, drží svoju pozíciu." Aj ona to robila určite zo strachu. Nič tu nepoznala a jediný nejaký záchytný bod som pre ňu bol zjavne ja. „Mami, pochop, že som ju nemohol pustiť len tak niekam. Nepoznám Kitty ani jej otca natoľko, aby som im tak veril."

„Ja viem, že máš Molly veľmi rád a záleží ti na nej." Pílil som im s ňou uši asi od prvého dňa. Ja neviem čo to bolo, ale od prvej chvíle som ju chcel ochraňovať. Musel to byť osud, že som akurát v tej deň bol tam pomáhať namiesto Coryho, ktorý trénoval s otcom. Priveľmi som pri jej ošetrení nepomohol, ale ja som jej ako prvý následne vzal jesť a troška pri nej pobudol aby nebola osamote.

„Bude to v poriadku. Neublížia si."

„Ako náhle to bude možné, idú z domu preč. Všetci traja." Prikývol som, pričom mi ale oči od nej zablúdili k fenke. Jasné, žeby mi nedovolili nechať si ju, prečo by aj mali? Ani doteraz som psa nemohol mať, tak čo by sa náhle malo zmeniť? Zostávalo mi len dúfať, že jej nájdem dobrý nový domov. Možno...možno by si ju vzal Cory. Jeho rodičia nemali ohľadne zvierat v domácnosti podobne hlúpe pravidlá ako moji. „Mal by si si ísť ľahnúť, kým je pomerne pokoj. Veľký hurhaj môže začať každú chvíľu."

„Dnes by zjavne mohol za oknami končiť aj svet, no ja by som sa nezobudil." Bol som neskutočne hotový. Bolel ma každý kúsok tela, hlava mi išla doslova vybuchnúť a tak celkovo...cítil som sa veľmi mimo obraz aj zvuk. Čo ale bolo najhoršie? Nemohol som sa dovolať Clare. Operátor mi oznámil, že na takú vzdialenosť ma v momentálnych podmienkach nedokážu prepojiť a mám si šetriť baterku na mobile pre prípadné krízové situácie. Akože milé od nich, že rozdávali užitočné rady, ale nemuseli ma obmedzovať, keď som sa snažil dovolať svojej priateľke. No poslal som jej fotky nášho momentálneho útulku, ktoré ju hádam potešili.

***

Búrka svoju skutočnú silu prišla predviesť počas noci. Začalo to tým najhlasnejším zahrmením, aké som kedy v živote počul, nejako okolo jedenástej. Dážď nabral ešte na intenzite a vietor sa rozfúkal takou silou a rýchlosťou, až chvíľami stonala aj naša úbohá strecha. Mal som strach, to bez debaty. A nebol som jediný. Frank kričal až z kuchyne, fenka zavíjala a Molly trepotala krídlami, akoby najradšej niekam odletela, no dobre vedela, že nemá kam. Najhoršie som na tom ale bol ja. Spal som asi tak dve hodiny, než som sa zobudil celý spotený, s plným nosom a kašľom akoby som predtým fajčil minimálne desať cigariet denne, už po dobu sedemdesiat rokov.

„Stálo ti to celé za to?" spýtala sa mama, sotva sa vrátila z kúpeľne aj s namočeným uterákom, ktorý mi položila na čelo. Naposledy som skoro štyridsiatky horúčky mal v detstve, za čo som bol popravde veľmi vďačný. Bolelo pomaly dokonca aj dýchať, čo mi úplne plný nos ani nijako extra nedovolil. „Toľko sa motať v zime a hlavne úplne premočený."

„Stálo," odpovedal som zachrípnuto. Niekde v kútiku duše som očakával, že dopadnem práve takto. Už pred spaním mi nebolo dobre, ale dúfal som, že to bola len únava. Ako skoro stále, som sa však mýlil. „Budem v pohode." Mňa sa choroba nikdy nezvykla držať nejako dlho. Ani keď som bol malý. Pár dní a potom som bol úplne v poriadku, aj bez nejakej väčšej dávky liekov.

„Takáto veľká búrka tu naposledy riadila asi niekoľko mesiacov po tom, čo si sa narodil. Na tú noc nezabudnem asi nikdy. Otec musel súrne odísť za rodičmi do LA a ja som bola s tebou sama doma. Asi ešte nikdy som sa natoľko nebála."

„Zjavne ani ja som ti nepomáhal, čo?" Zasmiala sa a potom začala rozprávať ako to bolo. Ako som jej tu plakal celé hodiny a ani za svet ma nevedela utíšiť. Aj teraz mi bolo z tohto celého iba do plaču, no ešte aj na to som bol priveľmi vyčerpaný. A tak som len ležal so zavretými očami, mama sa uložila akosi vedľa mňa keby som ju náhodou potreboval a Molly...tá si vyletela na kraj postele a uložila sa pri mojich nohách. Nikdy som popravde nepochopil, ako dokáže spať v takej polohe, v akej bola aj teraz. Usadila sa, akoby sa snažila ochrániť vajíčka či čerstvo vyliahnuté mladé a krk si pritom stále vykrútila do jednej či druhej strany, skladajúc hlavu na krídla. Dokonca pohľad na tú polohu bolel, pričom Suly tak úplne bežne spávali.

Tiež som sa snažil zaspať, no či už kvôli horúčke alebo búrke, prebdel som skoro celú noc. Úplne so silami v koncoch sa mi podarilo zaspať až tesne pred šiestou, kedy hrmelo v takých krátkych intervaloch, až bolo smiešne, že som zaspal práve vtedy. No aspoň som zvyšok najväčšej pohromy prespal.