-Roderick-

„Mala by si ísť za ňou," povedal som a položil knihu, ktorú som doteraz obracal v rukách. Bolo to vlastne veľmi pekné vydanie upírskej klasiky, zabalené v bordovej koži. Podľa toho, koľko kníh tu mala, sa zjavne venovala vo voľných chvíľach prevažne čítaniu. Ja osobne som si k tejto činnosti nikdy vzťah nevytvoril, ale ak bolo treba niečo prečítať do školy, urobil som to bez nejakého frflania.

„Prečo akože? Nemám ten pocit, že som ju niečím urazila."

„Hrabeme sa v jej veciach bez povolenia." Nemusela sa kvôli tomu nafučať a odísť to je pravda, ale možno sme sa nemali jej vecí dotýkať. Celkovo...neviem, ale...pôsobila akosi zvláštne. Nie v tom zlom slova zmysle, ale niečo ako Maxim. Netušila ako reagovať, keď nás tu uvidela. Oboch si nás prezerala maximálne nervózne. „A hlavne v dobe, keď tu ani nie je."

„Nebuď taký. Nič sa jej drahým knihám nestane," odvetila Brooke a tú čo doteraz držala v rukách, hodila na kopu k ostatným. Ani vlastne neviem, prečo som za ňou prišiel. Pozvala ma a mne sa nechcelo sedieť na izbe s mojim polovičným Rusom. Alebo čakať, kedy sa ukáže zvyšok osadenstva. „Vravela som ti, že je zvláštna."

„Zjavne typ ako Maxim. Vyzerala, že si rada hľadí svojho a moc ju nezaujíma, čo robia ostatní." Na jednej strane dobrá vlastnosť a na druhej...ja som taký typ ľudí moc nemusel. Lucy bola taká, stále sa starala len o seba a to mi liezlo poriadne na nervy. Dokázala byť strašný sebec a hlavne vo chvíli, kedy to bolo najmenej vhodné.

„Jeho si prečo nepriviedol? Povedala som mu, že môže pokojne prísť."

„Zostal radšej vítať nových spolubývajúcich," vysvetlil som a načiahol ruku za malým šteňaťom, ktoré tam s nami zostalo. Stačil ale jeden jediný pohľad aby mi došlo, kde som toho psa už videl. Clara bolo to dievča so šteňaťom v rukách, ktoré som videl hneď prvý deň. „Máme s nimi spoločnú len kúpeľňu, no aj ja som popravde zvedavý, čo budú zač. S Maximom dlhodobo aj tak nevydržím, preto dúfam, že budú dobrá spoločnosť."

„Tiež dúfam v dobrú spoločnosť na niektorej z hodín. Na strednej sme boli výnimočne dobrý kolektív a popravde...trocha mi to aj chýba."

„Kde si chodila na strednú?"

„New York. Prežila som tam väčšinu života a ver mi, že toto a Manhattan sa porovnať nedá." Zjavne rovnaká situácia, ako som mal ja s mojim domovom. Možno si ma Oregon časom získa, ale piesočnaté pláže môjho milovaného ostrova nenahradí nikdy. „Precestovala som veľkú časť sveta, ale nikde som sa popravde lepšie necítila. Tam vo víre veľkomesta, obklopená obchodmi...to je moje teritórium."

„Rovnako premýšľam ja o oceáne. Keď stojím na doske a nad hlavou sa mi uzatvára vlna, cítim sa ako na vrchole sveta. Akoby sa mi nemohlo nič stať, pokým to ja sám nedovolím." Prekvapilo ma, že bolo šteňa tak prítulné, hoci ma ani nepoznalo. No bolo rozkošné, to som musel uznať. Akurát...odkedy je povolené mať na internáte psov? „Len tak mimochodom, prečo môže mať psa?"

„Povedala mi len toľko, že je to nadlho. Viac som sa potom nepýtala." Spomenul som si na Molly. Ako sa asi má, teraz keď tam denne za ňou nechodím. Určite si na mňa už zvykla a zrazu tam nie som...

Bol by som o nej premýšľal aj ďalej, keby mi nezazvonil mobil. Mame som plánoval volať až tesne predtým, akoby som si išiel ľahnúť, ale ona ma veľmi efektívne predbehla. Preto som sa len ospravedlňujúco usmial na Brooke, ktorá...pane Bože, bola tak krásna. Či už jej úsmev, alebo jej dokonalá postava. Hlavne v tej krátkej koženej sukni. Mal som podozrenie, že ma provokuje schválne, ale čo už? Nemal som dôvod na sťažnosti.

Inak...dnes sme s Maximom úspešne absolvovali prvé hodiny. Od deviatej sme mali dve chémie a potom o jednej angličtinu. A musím povedať, že to bolo celkom fajn. Jasné, že šlo najprv o klasické zoznamovačky a tak, ale nedalo by sa povedať, žeby som sa nejako extra nudil. Maxim samozrejme nesklapol, pýtal sa na totálne magoriny, až som sa už chcel tváriť, že s ním ani nemám nič spoločné. No nebyť jeho, zjavne by som ráno meškal, lebo by som zle odbočil. Mali sme ešte len moje auto a jasné, že som si nechcel nechať hovoriť do šoférovania. Trval som na tom, že ideme správne, ale nebolo tomu tak. Ešteže mi prikázal otočiť sa skôr, akoby sme skončili neviem kde.

„Ahoj mami."

„Zlatíčko, už som sa nemohla dočkať, kedy konečne zavoláš." Jasné, že som chápal jej obavy, ale trocha to preháňala. Podľa mňa ak by nebolo otca, volala by mi osemkrát za deň a písala trikrát toľko správ, len aby si bola stále istá, že žijem a nikto ma neuniesol. „Tak ako to dnes išlo? Hovoril si, že už budeš mať hodiny."

„V pohode. Nič extra sme ešte nerobili." Počul som v pozadí komentáre k futbalu, takže mi aspoň bolo jasné, čo otec robí. „S Maximom sme potom zašli do mesta na obed a tak. Dnes prišli aj tí dvaja, čo s nami ešte kvázi bývajú, tak som na nich zvedavý."

„Kde si teraz?"

„Na internáte predsa." Brooke sa pri mojom výraze zachichotala, no urobila to takým zlatým spôsobom, až to vyčarilo úsmev aj mne. „Nemusíš sa báť, že by som sa niekde flákal mami."

„To si hovoril aj v druhom ročníku na strednej, keď som sa ťa pýtala, či chodíš poza školu." Hej, mal som obdobie, kedy som veľmi rád utekal zo školy. Ráno som sa tam ukázal, odsedel si tak hodinu, max dve a potom som vypadol. Rodičia robili a preto som si mohol zájsť domov po surf a utekať rovno na pláž.

„Poučil som sa zo svojich chýb."

„Nebojte sa pani Tyrellová, je v dobrých rukách," zakričala zrazu Brooke na celú izbu, čiže ju mama určite počula. V momente som na ňu výhražne pozrel, ale ona mi len provokatívne vyplazila jazyk a zasunula si vlasy za ucho. Bože, bola taká zlatá.

„Roderick! Si tam dva dni aj s cestou a už sa váľaš v posteli s nejakým dievčaťom?"

„Vieš čo mami, zavolám ti neskôr, hej? Daj ockovi pusu." V momente som zložil, ešte skôr akoby mala námietky a vrhol sa na Brooke. Chcel som sa pomstiť, preto som ju šikovne zobral na ruky a hodil ju na posteľ. Mala na nej pohodené nejaké oblečenie, ktoré sa mi hneď aj zišlo. Kým sa ona smiala a pišťala, ja som ju ním zahádzal a potom po nej šmaril ešte aj oba vankúše. No nedalo by sa povedať, že ja by som sa nebavil. Práve naopak. Smial som sa aj napriek tomu, že mi mobil vyzváňal na koberci jedna radosť, lebo mama moje správanie zjavne nemienila znášať.

„Načo to bolo akože dobré? Teraz si bude myslieť, že som sem išiel aby som si hľadať frajerku."

„A nie je to pravda?" opýtala sa Brooke, pomaly so slzami v očiach. Bol by som z postele pomaly aj zliezol, keby nevzala do ruky čiernu podprsenku, ktorá sa tam tiež povaľovala a neudrela ma ňou po nose. „Teraz sa so mnou predsa váľaš v posteli Roderick Tyrell. Z toho sa nevyhovoríš." Provokatívne si zahryzla do spodnej pery, čím si získala môj ešte väčší obdiv. Zjavne by som nepovedal nie, keby sa mi naskytne šanca s ňou chodiť.

„Rada si robíš z druhých žarty, hej?"

„Ak je na to vhodná príležitosť, neodolám." S úškrnom som nad ňou pokrútil hlavou a zas sa zošupol dole na koberec. Pomaly som aj tak chcel ísť, ale...na druhej strane ma to za Maximom a novou spoločnosťou neťahalo. Radšej by som zostal tu, možno počkal kým sa tá jej spolubývajúca vrti a tak. Ak už nič iné, aspoň by som jej pochválil šteňa. „Clara by ti to dosvedčila."

„Si si istá, že ocení tvoje žarty?"

„Nechápem prečo by nemala. Dnes som sa myslím vyjadrila dosť k veci, keď tu ráno vyplakávala v posteli, akoby sa jej bol zrútil svet. Neviem čo má to dievča za problém, ale...sotva po dvoch dňoch mám strach, že nám to nebude klapať, ani keby som sa zložila do kocky." Pousmial som sa nad jej slovami, pričom sa ku mne veľmi hrabalo aj to slávne šteňa. Spomenul som si na časy, kedy som ako malý chcel psa viac, než čokoľvek iné, ale nikdy sme ho mať nemohli. Otec mal stále silnú alergiu na psie chlpy, čiže nič podobné neprichádzalo do úvahy.

„Ako sa jej volá pes?"

„Orion. Ráno som ho vzala von, lebo milosťpanej sa nechcelo vstať z postele."

„Ber to tak, že sa môžeš motať okolo šteňaťa bez tej ťarchy, žeby bolo tvoje," odvetil som jej a skôr, akoby niečo namietla, jej ho strčil do rúk. Tej malej bielej guličke bolo zjavne aj jedno, u koho je. Hlavne aby sa mu niekto venoval, ak ho tu už Clara nechala. No fakt by ma zaujímalo, koho ona alebo jej rodičia poznajú. Pes na internát podľa mňa nepatrí.

„No neviem. Zjavne to veľké plus nebude."

„Každopádne...ja vás tu nechám. Idem sa zoznámiť s tými dvoma, potom zavolám mame a ešte aj Corymu som sľúbil, že sa ozvem."

„Zajtra mám dve angličtiny o jedenástej, tak ak by ste s chalanmi mali poobede čas a chuť niekam zájsť..." Prestal som ju počúvať, už keď povedala, že má dve angličtiny o jedenástej. Presne tak sme mali rozvrh aj ja s Maximom.  A to by bolo príliš veľká  zhoda okolností, ak by sme neboli v rovnakej triede.

„Zjavne sa na tej angličtine vidíme."

„Hej?"

„Máš ju v hlavnej budove, kde sme si boli pre knihy, nie?" V momente kedy prikývla, som doslova videl to nefalšované nadšenie v jej očiach. A ja som sa tešil vlastne tiež. Presne takto som si to celé aj predstavoval. Že si proste takmer okamžite nájdem nejakých kamarátov a tak. Že sa tu budem mať proste dobre. „Odvoz predpokladám nepotrebuješ."

„Zvládnem to aj sama, nemusíš sa báť. Ale je dobré vedieť, že ak by sa mi nechcelo šoférovať, mám sa na koho spoľahnúť." S úškrnom našpúlila pery, ale ja som jej už len zamával a postavil sa na nohy. Chcel som si ísť ľahnúť o niečo skôr, no mal som toho ešte kopu. A hlavne som videl ten telefonát s mamou na trocha dlhšiu dobu.

„Tak teda zajtra," zakričal som ešte z dverí. „Dobrú noc."

„Aj tebe. Pozdrav Maxima." Prikývol som, hoci ma už ani nemohla vidieť a pobral sa nazad do vlastnej izby. Ešte stále som si ale akosi nezvykol na toto celé. Domov to nepripomínalo ani náhodou. Tam by ma vítali krásne drevom obložené steny s parketami a nie hnusný sivý koberec a...dobre, steny boli natreté pekne, to sa muselo nechať. Chýbala mi tu ale tá slanosť oceánskeho vzduchu, alebo proste ticho, kedy som počul akurát tak šumenie vĺn. Užíval som si ale výhodu, že okrem mňa a Maxima tu nebol nikto lepšie opálení. Pravda, mali sme isté výhody, ale aj tak. Aspoň bolo vidno, že nie som z okolia.

„No? O čo som prišiel počas mojej dlhej neprítomnosti?" opýtal som sa, sotva sa za mnou zavreli dvere. Akože celkom sme sa už zabývali, ale pár úprav to ešte bude chcieť. Nebol som tak celkovo spokojný. A hlavne som si ešte stále nezvykol na tú malú posteľ. Na mojej som sa mohol váľať ako sa mi len zachcelo a tu som sa dnes ráno dobre, že nezobudil priamo na zemi.

„Neviem o čo také prevratné si chcel prísť, ale už sa na teba chalani pýtali."

„Sú v pohode?" Z toho, ako nad tým len mykol plecami s nosom v knihe som na veľa neprišiel. A rovnako tak som nechápal, načo sa už drtil niečo z chémie, ak sme dnes ešte nič nepreberali. Ja som bol rád, keď som učebnicu vyhodil z tašky do skrine a neplánoval sa jej dotknúť až do poslednej možnej chvíle.

„Ty si s nimi zjavne budeš rozumieť."

„Vieš, čo som ti povedal...nekaz si možnosti, aby si získal nejakých kamarátov." Moje slová určite viac zaujímali stoličku na ktorej sedel, čiže som to rovno vzdal a radšej vošiel do kúpeľne. Rýchly pohľad do zrkadla nebol nič moc...bol som neskutočne unavený, no pritom som vedel, že spať sa nebude poriadne ani dnes v noci. Sila zvyku ja viem, ale neodvážil som sa hádať, koľko mi to zaberie. Ach, kde je sladký domov, keď sa človek potrebuje vyspať? 

Napokon som si prehrabol vlasy, nahodil úsmev a zaklopal na dvere, presne oproti našim. Bude zjavne zaujímavé, ak sa budeme deliť štyria o jednu kúpeľňu, ale nemali by sme mať zjavne tak veľké problémy. Ak by podobná situácia nastala medzi dievčatami, zjavne by to bolo horšie. Nehovorím, že každej trvá tri dni kým sa dá dokopy, ale minimálne Lucy bola taká. Spala u nás iba málo krát, ale aj to jej potom na ďalšie ráno trvalo večnosť, kým odišla.

„Ty si náš slávny spolubývajúci?" opýtal sa chalan hádam ešte o hlavu vyšší ako ja, sotva čo som otvoril dvere. Vyzeral staršie ako ja, čiže tu zjavne nebol žiaden nováčik. Husté hnedé vlasy mal akoby schválne rozstrapatené. Ale jeho oči...tie mi svojou farbou pripomenuli doslova krásne hĺbky oceánu, ktorý ma volal domov. „Som Joseph."

„Roderick," odvetil som podávajúc mu ruku. „Ty zjavne prvák nebudeš, čo?"

„Držím sa tu už tretí rok, takže byť na tvojom mieste, mal by som predo mnou úctu." Tváril sa pri tých slovách pomerne prísne, ale sotva prešli dve sekundy, už sa smial jedna radosť. A to som bral ako dobré znamenie. Rovnako ako priateľsky vyzerajúce kývnutie hlavy od chalana s hnedo ryšavými vlasmi, no pomerne nižšieho, ktorý sa hrabal v kufri pri posteli. „To je Hunter. Aj keď len o rok, ale tiež je starší ako vy dvaja zelenáči."

„Ten tvoj spolubývajúci asi nie je moc spoločenský typ, čo?" opýtal sa, načo mi neunikol ten prízvuk. Nie vyslovene kanadský, ale niečo sa v ňom dalo zachytiť. Hawaii stále nejaký obyvatelia Kanady okupovali, čiže som podobné veci zachytil na pláži takmer na dennom poriadku. Nie, žeby bolo na ich prízvuku niečo zlé, ale niekedy vám prišlo vtipné, aký dôraz dokážu dať na určite slabiky v slovách.

„Rozhodne nie je ten typ, ktorý si sem len tak napochoduje, aby sa zoznámil. Od toho som tu ja."

„Z teba doslova kričí, že si hrdý extrovert." Nechápavo som pokrútil hlavou a privrel pritom za sebou dvere. Klamal by som keby poviem, že ich izba nevyzerala, ako keby sa tadiaľ práve prehnalo tornádo. „Tiež som bol niekedy samotár, ale potom som narazil na ľudí ako si ty. Z vás doslova vrieska to, ako milujete byť v spoločnosti a ako prirodzene sa v nej správate. Človek by povedal, že sa ničoho nebojíte."

„Z časti máš zjavne pravdu. Vlastne...nezájdeme si niekam trocha vypiť? Viete, tak na privítanie."

„Ak platíš, ja nenamietam," odvetil Joseph a v momente nechal všetko ostatné tak. Mal som ešte pár extra dolárov z júnovej výplaty, čiže som si to mohol dovoliť. Coryho mama trvala na tom, že mi bude platiť, ak budem schodiť pomáhať s operencami, čiže som vlastne zabil dve muchy jednou ranou. Jasné, že som pozval s nami aj Maxima, ale ten mi len niečo zamrmlal napoly po rusky, čiže som ho nechal tak. S chalanmi ale bola zábava. Až som na chvíľu úplne zabudol na to, že mi chýba domov a starí kamaráti. Uvoľnil som sa, vtipkoval s nimi jedna radosť a myšlienky na skorší spánok hodil za hlavu. Chcel som sa tu baviť, tak prečo meniť plány?