-Clara-

Neisto som zaklopala, ale keď sa nik spoza dverí neozýval, opatrne som stlačila kľučku. Bolo pomaly pol deviatej, takže som veľmi pochybovala, že Roderick vyspáva. Maxim mi včera napísal, že dnes majú celý deň voľno, hoci im skutočný dôvod nikto oficiálne nevysvetlil. Povedali len toľko, aby dnes na vyučovanie nechodili. On mi vravel, že na predpoludnie má nejaký program, ale ak by som večer chcela, môžeme si niekam zájsť. Priamu odpoveď som mu dať nedokázala, ale bola to veľmi lákavá ponuka.

Od pána Morissona som odišla pomerne skoro. Dokázala som si s ním však dať raňajky a prehodili sme pár slov. Porozprával mi, čo sa dialo včera a tak. Bolo to vítané rozptýlenie, po ktorom som cestou na internát zavolala bratovi. Ospravedlnila som sa, že som sa mu včera neozvala a potom sme sa rozprávali celú cestu, kým som neprišla na internát. Brooke ešte spala, takže ja som sa len zložila a išla za Roderickom. Nemala som z toho najlepší pocit, ale bola som tu. No keď sa na klopanie nikto neozval, vstúpila som.

Potichu som za sebou zatvorila, no čakala na mňa len prázdna izba. Hunter, ani Roderick tu neboli, pričom jeho posteľ bola rozhádzaná. Nemala som tu tým pádom čo hľadať, ale tá posteľ mi nedala. Preto som k nej podišla a chcela ju dať dokopy. Predsa, nech to tu nevyzerá, akoby vybuchla bomba. No sotva som sa pustila do skladania paplóna, niekde za mnou sa otvorili dvere. No neboli to tie vchodové. Ale dvere od kúpeľne.

„Pozrieme sa, nespomínam si, žeby som si objednal slúžku," zatiahol pobavene s podlým úškrnom. Ja som sa však k slovu nedostala. Nie, žeby mi nedal priestor, ale...keď som ho uvidela len s uterákom okolo pása, trocha to so mnou zamávalo. „Si v poriadku? Včera si sa celý deň neozvala."

„Prepáč." Nechala som paplón tak a podišla k nemu. „Bolo toho veľa." Dúfala som, že vie, ako to myslím. Vyzeral zmätene, takže som vlastne len čakala, kedy prídu otázky. Psychicky som sa na to po ceste sem pripravovala, ale keď som zrazu stála pred ním, akoby to bola zbytočná snaha.

„Austin je ale v poriadku, že? Brooke hovorila, že to nie je nič vážne."

„Hej, je v poriadku. Ešte v ten večer mohol ísť domov."

„A kde si bola včera? U nich?" Vzala som ho za ruky a spolu sme klesli na kraj postele. Možno som ho mala nechať, aby sa šiel obliecť, no v tej chvíli to bolo akosi jedno.

„Aj u nich. Prvú noc som spala tam a včera večer som potom bola u pána Morissona. Nejako som sa necítila na to, aby som prišla späť sem." To, že to bolo z veľkej časti kvôli nemu, som samozrejme nahlas povedať nechcela. Musela som sa držať oficiálnej verzie, ktorá znela tak, že som proste potrebovala pokoj. „Vieš, ako mi v utorok bolo a toto celé k dobru absolútne neprispelo."

„Viem." Bolo asi dobré, keď si vyslobodil ruky a vzal mi tvár do dlaní, aby ma pobozkal. Aspoň na tú chvíľu som nemusela vynakladať námahu na skladanie slov do viet. Stačilo zavrieť oči a na chvíľu sa preniesť mimo realitu, čo som urobila s veľkou radosťou. Nebozkávali sme sa po prvé, ani po druhé, ale mne to ešte stále prišlo akési zvláštne. Nie v tom zlom, len išlo stále skrátka o niečo nové.

„Chcel by si dnes niečo robiť?" Na to, že o polhodinu by som mala ísť na žurnalistiku, som myslieť nechcela. Neexistovalo, aby som vošla do budovy a išla si vypočuť prednášku. Nie, k tomu ma proste nedokázalo prinútiť absolútne nič na celom svete. Pochybnosti som mala ešte aj o fotografovaní, ktoré máme s Brooke o piatej.

„Nemáš školu?"

„Žurnalistiku nie a večer neviem čo bude. Uvidím." Možno mi týmto vymeškávaním hodín išlo len o to, aby si toho profesori všimli a začali konať. Aby napísali našim, že nechodím na prednášky a aby sme si potom sadli a dohodli sa, že so školou končím. Lebo, že ma to tu absolútne už nezaujímalo, to bolo jasné. Nemala som v takom prípade žiadne plány, ale to bolo u mňa bežné. Načo by som si niečo plánovala neviem ako dlho dopredu? Nikdy tu nebola istota, že tu ešte v tej dobe stále budem. „Keby vieš, nakoľko ma už celá škola nezaujíma."

„Viac, ako mňa?" opýtal sa s úsmevom a ešte raz ma letmo pobozkal. Potom si však vyhrabal nejaké oblečenie zo skrine a šiel späť do kúpeľne. Medzičasom som mu ja teda ustlala posteľ, ale bolo to vlastne nanič. Hneď, ako sa obliekol sa na ňu zvalil a mňa stiahol so sebou. Vlastne tak rozhodol o našom programe, ale zas, prečo by som mu to zazlievala? Nebolo tu moc vecí, ktoré by sme mohli robiť a niekam do mesta, sa mi vonkoncom nechcelo. „Včera som tak premýšľal...nešla by si cez jarné prázdniny so mnou domov? Ja som už v Kanade bol a tak by bolo fér, keby aj ty vidíš Hawaii."

„Lebo mi chceš povedať, že sme si z Kanady aj niečo užili?" Šikovne som si privlastnila vankúš, ale nezdalo sa, žeby to Roderickovi prekážalo. „Jediné, čo si videl, boli steny nemocnice."

„Chcela by si, aby som šiel s tebou ja?" Pokývala som hlavou. To som chcieť nemohla. Nie, ak nebol doma skoro celé zimné prázdniny. Až pridobre som vedela, čo pre neho Hawaii znamená a preto som nemala právo, ale ani záujem mu to brať. Nech len ide pekne domov, nech surfuje a užíva si teplo. U nás bude v tej dobe ešte aj tak trocha chladno.

„Chcem, aby si šiel domov a robil veci, na ktoré si teraz nemal moc času. Ale neviem ti sľúbiť, že pôjdem s tebou, to musíš pochopiť." Vážne som sa mu pri týchto slovách zahľadela do očí, aby mu to skutočne došlo. Už vedel o všetkom, vedel o najviac odvrátenej stránke depresie, takže som veľmi dúfala, že viac slov potrebných nebude. Ešte ani ohľadne toho večera sme si poriadne nepohovorili. Utorok som sa na to necítila a včera som tu ani nebola.

„Jasné, v pohode. No ponuku máš, je len na tebe, ako sa rozhodneš."

„Nepozrieme si niečo?" Bolo lepšie, ak som zmenila tému. Falošné sľuby som mu dávať nemienila a vykrúcať sa tiež nebolo neviem čo. Tak som radšej celkovo odviedla tému inam.

„American Horror Story si videla? Hunter s Ameliou to tu včera pozerali a vyzeralo to celkom zaujímavo."

„S Austinom sme pozerali prvú sériu, keď to začali dávať. Tá sa mi veľmi páčila, len sme potom akosi nikdy nepokračovali." Najlepšie bolo, že jednotlivé série na seba nenadväzovali, takže bolo jedno, v akom poradí si ich pozriete. „No rada si to s tebou pozriem znova." Zjavne by sme mali najprv dopozerať Hru o tróny, či Mediciovcov, ale...prečo sa nepustiť ešte do niečoho nového? Pomaly začneme každý seriál a nedopozeráme ani jeden.

„Pôjdeme potom večer zas na čokoládu?"

„Poďme troška skôr, lebo potom idem zas s Maximom." Radšej som sa mu pri tých slovách nepozrela ani do tváre. Bolo mi jasné, nakoľko ho stále hnevá, že sa stretávame. Zjavne o Valerii netušil. A už určite nie o tom, že nejaké problémy má aj Maxim. Inak by proti nemu asi natoľko nebol. „Nechceš mi povedať, aký s ním máš problém? Prečo už spolu ani nemáte izbu?"

„Nechcem o ňom hovoriť. Proste som akosi stratil nervy a nemienim ho každý deň obchádzať." Zamračil sa pri tých slovách, ale keď som ho pobozkala, razom bol jeho pochmúrny pohľad preč. Ani som nedúfala, že mi niečo povie. Nebol ten typ, to som si stihla všimnúť. Radšej si nechával dôvody na svoje činy pre seba. „Ľúbim ťa."

„Aj ja teba." Prehrabla som mu vlasy, ale najlepšie riešenie bolo, aby som ho znova pobozkala a neodtiahla sa od neho poriadne dlho. Aspoň na chvíľu som tak dokázala vyplniť tú prázdnotu, ktorá ma zabíjala. Dúfala som, že lásku pocítim viac, nejako intenzívnejšie, ale v čase najväčšej krízy, som bola vďačná aj za to málo, čo som dokázala vnímať. Pre každý prípad som sa pri každej príležitosti snažila zapamätať si jeho pery čo najlepšie. Aby som...aby som mala aspoň spomienky, keby niečo pokašlem tak veľmi, že ďalší bozk už nikdy nepríde. Zatiaľ to ale zjavne nehrozilo. Bol stále tu, cítila som jeho prítomnosť, jeho ruky na svojom tele a jeho pery pritisnuté k mojim. A to akosi v tej chvíli stačilo.

K pozeraniu seriálu sme sa nakoniec ani nedostali. Nikomu sa nechcelo postaviť a doniesť notebook. Problém však bol, že sme sa priveľmi ani nerozprávali. Iba sme ležali, obaja hľadeli do blba a priveľa premýšľali. To, čo ma nejako napokon zabavilo boli slová o tom, ako Roderick zas v noci nespal. Hneď mi teda bolo jasné, čo si žiada. A aby som pravdu povedala, nechcela som mu povedať nie. Skôr som bola rada, keď ma objal ako vtedy v noci v aute a keď som sa mu mohla hrať s vlasmi. Ja, ktorá sa už toľko rokov bojím a stránim kontaktu niekedy aj vlastnej rodiny, som sa pri ňom počas polhodiny natoľko uvoľnila, až som tomu sama neverila. V živote by som si nebola pomyslela, že sa pri nejakom chlapcovi budem takto cítiť, že mi jeho objatie dá toľko pokoja a tak silný pocit bezpečia a pohody. A teraz som to zrazu prežívala a nechcela som, aby sa to niekedy skončilo. Nechcela som pomyslieť, že sa budem musieť postaviť a opustiť jeho náruč.

„Zaspíš skôr ako ja?" spýtal sa potichu, sotva som ho prestala hladkať. Oči sa mi však zatvárali samé od seba a únava prišla skutočne nečakane. Ani som sa nenamáhala s nejakou odpoveďou. Len som ho pobozkala a čelo si oprela o jeho hruď. Absolútne by som nemala nič proti, kedy sa mi teraz s vlasmi hrá on.

Chlapca to ale ani nenapadlo. Radšej behom piatich minút zaspal. Nechápala som, čo to s ním je, prečo má stále problém spať, keď pri mne zaspí ako zabitý, ale...podľa mňa to nevedel ani on sám. Každopádne, keď vonku začalo snežiť a keď moje oči priveľmi unavilo sledovanie vločiek, zaspala som tiež.

***

„Dnes sme dokopy povedali asi tak tri vety," nadhodila som do ticha, ktoré už začínalo byť aj napriek všetkému nezvyčajné. Išla som s Roderickom na tú sľúbenú čokoládu, následne ma vzal do kníhkupectva, ale potom na mňa už čakal Maxim. A to ma tešilo. Hneď, ako som ho uvidela na parkovisku, sa mi do žíl vlialo zvláštne potešenie, či skôr vzrušenie. Vedela som, že ak nič iné, nasledujúce hodiny budú absolútne v poriadku. „Nemáš náladu?"

„Akosi nie. Prepáč."

„Nepotrebujem tvoje prepáč." Ani ja som sa mu nikdy za svoju náladu neospravedlnila. Celkovo, neboli sme tu kvôli tomu, aby sme jeden druhému niečo také vyčítali. To by zmysel nemalo. „Každý má právo na zlú náladu."

„Niekto viac, niekto menej?"

„Aj tak sa to môže vziať, ak myslíš." Dnes sme nešli na zmrzlinu, nekúpili sme si na benzínke nanuk a Maxim si nezapálil ani jednu cigaretu. Zrazu nebolo nič tak, ako som bola zvyknutá a to ma trocha trápilo. Nie kvôli mne, ale kvôli nemu. Býval niekedy na podobnej vlne ako ja, ale nie až takto. „Ak sa niečo stalo, vieš, že mi to môžeš povedať. Asi nebudem veľká pomoc, ale vypočujem ťa. Niekedy stačí aj to."

„Nič len...bojím sa o mamu. Posledné dni so mnou vôbec nechcela hovoriť a podľa otca, je to s ňou zlé. Horšie, než hocikedy za posledné roky." Pozrela som na neho, ale on sa očnému kontaktu radšej vyhol. A ani som sa nečudovala. Bolesť v jeho hlase hovorila za všetko. Neraz mi hovoril, nakoľko sa o mamu bojí a ak teraz vie, že má vážne problémy, musí to byť ešte horšie. Tiež mi nebolo jedno, že sa naši doma sami trápia. Ale čo som mala robiť? Aj keby som s nimi, nebola by som pre nich pomoc, ani opora. Len ďalšia príťaž, okolo ktorej musia chodiť po špičkách. „Ak by sme nemali za chvíľu skúškové, šiel by som okamžite domov, ale keby to teraz urobím, nahnevám otca. A to nechcem, lebo potom by si svoju zlosť mohol vybiť doma."

„Tvoja mama je veľmi silná žena. Verím, že to určite zvládne." Nemala som mu čo viac povedať. On ju poznal lepšie ako ja, vedel, čím všetkým si už prešla. A vďaka svojim skúsenostiam, som za ňu tiež hovoriť nemohla. U každého je priebeh choroby iný. Nedá sa jeden pacient porovnať s druhým. Dá, ale...veľmi často je to zbytočné. Museli by ste hľadať veľmi dlho, kým by ste našli dvoch ľudí, ktorí reagujú v takomto prípade na rovnaké situácie aspoň na 90% rovnako. V tomto je pri liečbe bipolárnej poruchy najväčší kameň úrazu. To, čo u jedného človeka vyvolá silnú depresiu, sa ďalších desiatich ani nedotkne. Ľudská psychika je proste zvláštna. A niekedy poriadne zvrátená. „Môžem jej skúsiť zajtra zavolať. Mňa si možno vypočuje."

„Nie, nemyslím si."

„Maxim..." Načiahla som k nemu ruku a pohladila ho zozadu po krku. Nechcela som ho takto vidieť. Veľmi mi ubližovalo, keď sa na jeho tvári tak škaredo udomácnil ten bezradný výraz.

„Možno sme nemali dnes nikam chodiť. Ešte aj ja ti zhorším náladu." Pokývala som hlavou. Bola som rada, že sme vypadli. Áno, cítila som sa s Roderickom celý deň príjemne, ale takto na večer, som ho už mala celkom dosť. Potrebovala som od neho oddych. „Pôjdeme asi späť. Som unavený."

„Ako myslíš." Nešla som protirečiť, hoci sa mi späť na internát ešte nechcelo. Nebola som unavená ani trocha. Nie na spôsob, aby som išla spať. Chcela som blúdiť mestom, rozprávať sa o vážnych témach a potom na ne do rána zabudnúť. Chcela som...chcela som si ľahnúť na most a pozerať sa na hviezdy. Ako s Vranou.

Cesta späť, bola dosť zvláštna. Ticho medzi nami sa stalo ešte napätejším, ale keď Maxim zaparkoval a následne ma objal, všetko to opadlo. Tak mi dal skutočne pocítiť svoj strach, svoje obavy a svoje trápenie. A ja som namiesto slov, zvolila rovnakú taktiku. Objala som ho. Z oblohy na nás padal sneh, bola mi pomerne zima, ale nechcela som ho pustiť. Nie, keď sa konečne uvoľnil dosť nato, aby si na chvíľu oprel hlavu o tú moju. Takto nejako sa asi musia neustále cítiť aj dvojičky. Majú o mňa strach lebo vedia, že som stále na kraji priepasti. A tento pocit, by im skutočne nešlo závidieť. Dokonca ani ja sama by som si nedokázala predstaviť, žeby som ho zažívala na dennom poriadku.

„Ďakujem," povedal Maxim potichu a pomaly sa odo mňa odtiahol. „Toto som potreboval asi viac, ako celú dnešnú jazdu."

„Aj nabudúce." Podarilo sa mi usmiať na neho bez toho, aby som sa nejako extra premáhala. Spolu sme sa potom vybrali do tmavej a hlave tichej budovy internátu, kde sme sa na schodoch ešte raz objali a každý potom šiel svojim smerom. Ja až úplne na vrchné poschodie, kde ma v izbe čakalo milé prekvapenie. Myslela som, že Brooke už bude spať, ale keď som ju našla posedávajúc na posteli so zmrzlinou v ruke, musela som sa pridať.

„To v nemocnici..." povedala po chvíľke s plnými ústami. „Vieš..."

„Je to v pohode. Podľa mňa by ste boli spolu zlatí," odvetila som na rovinu. Nech vie, že ja s tým problém nemám. Obaja sú pre mňa dôležití a ak sa majú radi, prečo by som im bránila v tom, aby boli spolu? Nech sú šťastní. „Ak ťa to poteší, pýtala som sa Austina, či sa mu páčiš a prikývol."

„To fakt?" Prikývla som, čo jej vyčarilo na tvári tak krásny úsmev. Bože, keby sa v tej chvíli vidí. „Je zlatý, musím uznať. Asi dvakrát sme si vyšli von, tie dni pred prázdninami, kedy si tu už nebola a...rovnako aj v Kanade, hoci moc náladu nemal. Ale Silvester sme mali skvelý, aj keď si isté kúsky z neho nepamätám." Zasmiala sa, pričom sa jej oči krásne zaleskli. Bola fakt šťastná, to sa nedalo prehliadnuť.

„Dokonca aj u otca pochodíš lepšie, ako Roderick. Teba si celkom obľúbil."

„Je to skvelý človek, len toho bolo na neho veľa. Preto podľa mňa tak reagoval aj na Rodericka." Asi áno. Nebol by z neho nadšený zjavne v žiadnom prípade, ale všetko čo sa dialo, len prilialo do ohňa. No dúfala som, že ak sa ešte niekedy stretnú, pôjde to lepšie. O drámu záujem mať nebudem o nič viac, ako teraz. „A musíš priznať, že aj Roderick sa niekedy správa ako malé dieťa." Uznanlivo som prikývla. O tom sme sa hádať rozhodne nemuseli.

***

Privrela som oči, do ktorých sa mi pomaly ale isto, tlačili slzy. Uplynulý týždeň som nebola ani na jednej jedinej prednáške, ale nikomu to nevadilo. Nikto nevolal rodičom, ani nič podobné. Včera nám však už prišli maily, aby sme tento týždeň zbytočne nemeškali, kvôli inštrukciám k skúškovému, ktoré sa začne od pondelka. Preto som bola nútená zájsť na žurnalistiku, hoci mi bolo nad slnko jasné, že na skúšky ma profesorka aj tak nespustí. Trápila som sa tu vlastne úplne zbytočne.

Posledné dni...posledné dni, akoby sa ani nestali. Všetky zahaľovalo toľko bolesti, až som neverila faktu, že tu stále som. Ja neviem, čo sa zrazu stalo, ale z pocitu prázdnoty, sa veľmi rýchlo stala bezodná studňa bolesti a trápenia. Nevedela som spať, lebo sotva som zavrela oči, videla som Andyho tvár a jeho vyčítavý pohľad, ktorý ma vinil zo svojej smrti. Skoro všetky noci som úplne preplakala, čím som asi dvakrát zobudila Brooke. No nemohla som si pomôcť. Cítila som sa príšerne.

Čo bolo najhoršie? Netrápila som sa len ja, ale všetci v mojom okolí. Videla som, ako na mňa Maxim pozerá, ako Brooke robí svoje maximum, aby mi pomohla a ako...a ako ku mne Roderick pristupuje. Akoby som bola nejaká porcelánová bábika, ktorá sa mu môže v rukách rozbiť. A kto vie? Možno som aj bola. Prvé dni som sa ho stránila, ale to mi spôsobilo ešte viac bolesti. Preto som mu dala šancu, presne ako pán Morisson povedal. Sotila som ho rovno do najhlbšej vody a dúfala, že sa v nej neutopí. Zatiaľ sa však držal a tým držal aj mňa. Zatiaľ.

„Bola by som rada, ak by ste k skúškam pristupovali naozaj seriózne, ako dospelí ľudia a nie ako bláznivé deti. Nikto vás sem nenútil ísť, no ak už ste tu, vyťažte z toho maximum. Vysoká škola stojí v dnešných dňoch veľmi veľa a preto by ste nemali mrhať peniazmi vašich rodičov len tak." Stále som držala zavreté oči, hoci som si tým koledovala o problém. Mala som pocit, že napriek všetkým deckám tu, sa profesorka pozerá výhradne na mňa. „Hovorím hlavne k tým, ktorí na skúšky vôbec nepôjdu. Možno by som mala povedať, že ma to mrzí, ale pravda to nie je. Šancu ste mali a ak zostala nevyužitá, je to čisto vaša vina." Samozrejme, že áno. Koho iného, že?

Nemala som prehľad, koľko času ešte máme do konca prednášky. Skôr som sa sústredila na fakt, že ma po jej konci bude čakať Roderick. Aspoň mi to tak sľúbil. Nie, žeby sme sa niekam chystali, no bolo fajn myslieť na to, že príde. Mal mať o jedenástej chémiu, ale dnes sa im zrušila, lebo profesor bol chorý, alebo také niečo. Priveľmi som nepočúvala, keď mi hovoril dôvod. Iba toľko, že hodina nebude.

„Dobre, na dnes je to všetko. Môžete ísť," povedala zrazu profesorka. Úplne ma tými slovami vytrhal z myšlienok, ale reagovala som pomerne rýchlo. Odložila som si notebook, na ktorom som rozhodne nepísala poznámky. Snažila som sa dať dokopy niečo na blog. Od doby, čo sa tam objavil ten článok o bipolárnej poruche, som nepridala nič. A ani som nič nepísala. Ohlasy som mala na ten článok ale skutočne úžasné. Hoci som ho písala skoro výhradne pre Rodericka, dostala som úžasné komentáre plné pozitívnych a milých slov. „Slečna Hoganová...na slovíčko." Už-už by som bola vyrazila ku dverám, ale jej slová ma bohužiaľ predstihli.

Sklonila som hlavu, párkrát sa zhlboka nadýchla, aby ma neprepadla úplná panika a pomaly sa vydala jej smerom. Nevšímala som si, ako na mňa ostatní pozerajú, ani nič podobné. Myslela som akurát na to, že za dverami čaká Roderick a namiesto k profesorke, by som sa mala rozbehnúť k nemu. Ja som však poslušne kráčala dopredu ku katedre, v očakávaní vlastnej smrti.

„Áno, pani profesorka?" Posnažila som sa o úsmev, no vo vnútri som cítila, ako strašne trápne asi vyzerám.

„Nie si jediná, koho som nepustila ku skúškam, takže to riešiť nechcem. Akurát by ma zaujímal, prečo absolútne nechodíš na vyučovanie. Čo také si robila celý minulý týždeň?" Snažila som sa zostať nažive. Niečo tak banálne, čomu by aj tak nerozumela, keby to poviem nahlas.

„Bolo mi jasné, že ma nepustíte ku skúškam, tak..."

„Tak si sa radšej vláčila niekde s frajerom? Niektorý deň som vás videla." Privrela som oči a zaťala ruky v päsť. Stálo ma všetky zvyšky síl, aby som tu na ňu nezačala kričať. „Ako sa volá?"

„Roderick." Priezvisko vedieť nepotrebuje. Ešte aby zašla za niektorým z jeho profesorov a donášala na neho, že so mnou trávi čas, ktorý by som ja mala sedieť v škole. Lebo ako čo jej bolo do toho, čo robím? Rodičia za školné platia, jej z výplaty neubudne, ak na prednášku neprídem, tak kde je dopekla problém? „Ale nechápem, čo on s tým má. Nemusíte mať strach, nenahovára ma, aby som nešla do školy, ale radšej sa flákala s ním."

„Nič také som nepovedala."

„Ja viem. Len hovorím." Mala som radšej mlčať a znášať jej reči. Rozhodne som nemala odvrávať, ani nič podobné, lebo som tým robila všetko horšie. „Aj teraz sa dosť ponáhľam, tak..."

„Choď, aby náhodou Roderick nečakal." Zhlboka som sa nadýchla, pripravená poriadne zakričať, ale... Pozrela som sa jej do očí, ktoré boli plné pobavenie a to ma zarazilo. Jej doslova išlo o to, aby ma vyprovokovala k niečomu. A pritom som jej nič neurobila. To, že som neprospievala podľa jej predstáv, nebolo z mojej dobrej vôle.

Pre pokoj všetkého, som sa napokon zvrtla a odkráčala preč. Opakovala som si, aby som nezastavila a proste kráčala v pred. Potláčala som slzy, čo to len dalo. Hrýzla som si pritom do spodnej pery, div som na nej nepocítila krv. Včas som sa ale dostala na chodbu, kde bolo o niečo studenšie, čo ma trocha prebralo. Obzrela som, ale Roderick tu nebol. Na jednej strane som čakala, že sa pozabudne, ale predsa ma to mrzelo. No nezostávalo mi nič iné, ako sa pobrať späť na internát. Zišla som po schodoch a keď som prechádzala halou, Roderick sa do budovy vrútil, akoby ho sem niekto naháňal.

„Ahoj," dostala som zo seba pomerne šokovane, pričom on lapal po dychu. „Prečo si bežal?"

„Akosi som...som sa...pozabudol," dostal zo seba a stiahol si čapicu z hlavy. „Prepáč." Ja som nad ním však len pokývala hlavou, podišla k nemu a pobozkala ho. Na viac som akosi silu nemala, alebo mať nechcela. Stačilo, že som ho jednou rukou objala okolo krku a sústredila sa na jeho pery.

„Pochytila som sa s učiteľkou. Zase."

„Nevadí. Kašli na ňu a vnímaj len mňa, hej?" Prikývla som, zatiaľ čo on si ma plne vtiahol do objatia. Toto bolo posledné dni všetko, čo dokázalo nejakým spôsobom zabrať. Obyčajné objatie, bez nejakých slov alebo niečoho navyše. Úplne mi stačilo, keď som ho cítila pri sebe. Nebolo to koniec koncov také zlé, ako som prvotne očakávala. Myslela som, že bude robiť aj nemožné, aby mi zlepšil náladu, že ma bude nasilu nútiť smiať sa, ale on to nerobil. Pristupoval ku mne veľmi opatrne, s citom a hlavne láskou, ktorú som teraz potrebovala zo všetkého najviac. „Pôjdeme na obed? Som dosť hladný?"

„Ja ani nie, no môžeme niekam zájsť." Nedokázala som pomyslieť na jedlo. Kvôli nemu som však pristúpila, vzala ho za ruku a spolu sme potom vykročili do zimy. Chcela som na dnešnú prednášku zabudnúť čím skôr. Mala som toho dosť aj bez slov profesorky, ktorá rýpala do jedinej veci, ktorá mi posledné dni akosi pomáhala.

***

„Povedz mi prosím, načo sa vôbec snažím? Má to cenu?" spýtal sa Roderick a hodil zošit na zem. Celý deň sme boli zašití v našej izbe, pričom on sa učil a ja som sa len dívala do blba. Tiež som sa mala učiť, v stredu ma čaká skúška z angličtiny a vo štvrtok z fotografovania, ale ja som sa na učivo nedokázala ani pozrieť. Bola len sobota, takže čas ešte bol. „Clara..."

„Moju úprimnú odpoveď počuť tak, či tak nechceš." Už hodinu som sedela a pozerala sa von oknom. Sneh sa ešte stále držal, čo ma tešilo aspoň minimálne. V podstate neviem, čo som na chladnej ulici hľadala, ale prišlo mi to lepšie, ako pozerať do stropu. Ten som za posledný týždeň spoznala lepšie, ako ten u seba doma v izbe.

„Asi nie." Roderick sa tiež posadil a objal ma okolo pása. Veľmi som sa snažila tváriť o niečo lepšie, ako posledné dni, ale keď ono pre mňa zrazu neexistovalo nič ťažšie. Sotva som dokázala v noci spávať a ešte aj to minimum energie, som míňala na niečo takéto.

„Čo si vôbec vyriešil doma s rodičmi ohľadne školy? Nehovoril si mi o tom."

„Dokopy nič. Musím tento ročník dokončiť a potom vraj uvidím." Pravou rukou som mu prehrabla vlasy a hlavu si položila na jeho plece. Bol tu, bol pri mne a to v niektorých chvíľach znamenalo pre mňa úplné maximum. Veľmi som si vážila všetkého, čo pre mňa robil, ako so mnou komunikoval a ako riešil bežné denné situácie. Do ničoho ma netlačil, ako to zvyklo byť na samom začiatku nášho priateľstva. Dal mi priestor na všetko, vypočul si môj názor a keď bolo treba, zvládol aj môj niekoľkohodinový plač. Robil skrátka všetko, čo som si v jeho podaní proste nedokázala nikdy predtým predstaviť. „Pôjdeme dnes na čokoládu?" Zodvihla som hlavu z jeho pleca a pobozkala ho na líce. Bol taký zlatý, tak veľmi sa snažil a snažil sa kvôli mne. Čím som si to dopekla zaslúžila?

„Uvidíme. Ešte neviem."

„Dlho som ti nepovedal, aké máš krásne oči," zašepkal pár centimetrov od mojich pier. Čakala som, kedy ma pobozká, ale nestalo sa. Zostal mi len hľadieť priamo do očí, ako by v nich niečo hľadal. Nevedela som, čo to mohlo byť, ale on zjavne áno. „Stále v nich vidím len tie najkrajšie lesy, aké zdobia povrch našej Zeme. A ktoré by som s tebou jedného dňa veľmi rád preskúmal. Ruka v ruke, by sme sa prechádzali dlhé hodiny, blúdili by sme, ty by si fotila a ja by som sa na teba díval s úsmevom a spokojnosťou." Nemala som k tomu veľmi čo povedať. Pre neho to boli pekné plány do budúcna, pričom ja som to brala ako niečo, čo sa zjavne nikdy nestane. Ale myšlienka to bola pekná. Veľmi pekná.

***

„Prosím?" ozvalo sa na druhej strane. Zadržala som dych a ešte raz si v hlave ujasnila, prečo dopekla volám. Prečo som ten papierik do dnešného dňa nezahodila a nezabudla na neho. Prečo? „Kto je tam?"

„Ešte stále hľadáš partnera na samovraždu?" opýtala som sa namiesto normálnej odpovede. Vedela som, že pochopí viac, ako dobre. Na čokoládu sme si s Roderickom zašli, no keď odišiel, prišlo mi neskutočne zle. Brooke tu nebola a ja som zrazu netušila, čo robiť so sebou.

„Iba ak si si už rozmyslela, v ktorej uličke ťa môžem podrezať, Clara." Pokývala som hlavou, hoci ma nemohol vidieť. Z nejakého dôvodu však úplne stačilo počuť jeho hlas a pritom si predstaviť jeho ľadové oči, ako uprene hľadia do tých mojich.