-Clara-

„Orion," oslovila som ho potichu a načiahla k nemu ruku cez celú posteľ. On však na mňa len unavene žmurkal a následne zavrel oči, jednou labkou objímajúc svoju Sochu slobody. Celá izba bola ponorená do šera, až na stenu za mojim chrbtom, ktorú ožarovalo teplé žlté svetlo z mojej svetelnej reťaze. Dvere boli pootvorené, ale v dome nepríjemné ticho. „Ocko?" zakričala som a unavene sa prevalila na chrbát. Musela som spať poriadne dlho. Domov sme sa dostali okolo pol jedenástej a keďže za oknami už vládla tma, bolo minimálne päť hodín poobede. Ako sa mi podarilo spať tak dlho, navyše bez prebudenia? Zázrak alebo niečo podobné, iné vysvetlenie tu zjavne nebolo.

Do niekoľkých minút sa ozvali kroky a tiché vŕzganie vrchných schodov. Vo dverách sa objavila temná silueta vysokej postavy, ktorá pomaly vošla a posadila sa na kraj mojej postele, tesne vedľa Oriona. „Ako sa cítiš?"

„Nijako," znela moja odpoveď, zatiaľ čo som si pravú ruku prehodila cez oči, nech ani nemusím pozerať na svet okolo seba. Všetkého som mala plné zuby. Úplne všetkého. „Koľko je hodín?"

„Pol ôsmej. Pred chvíľou som volal s maminkou a jej najväčšia starosť bola, či sme sa dnes aspoň raz poriadne najedli. Akosi neverí, že nás dokážem týždeň udržať nažive," povedal s tichým smiechom. Určite to robil len na odľahčenie situácie, ktorá rozhodne nebola dobrá. Zahmlene, ale spomínala som si na nekončiaci plač cestou z Calgary a jeho mlčanie, keď mi už skutočne nevedel čo povedať. „A volal aj pán Morisson, robil si o teba starosti, lebo si nedvíhala telefón."

„Včera na mňa nemal čas, tak sme si to mali dnes vynahradiť." Nechcela som radšej ani vedieť, čo mu otec povedal. Hoci zjavne mu budem musieť ešte pred spaním zavolať. No čo také mi povie? Nech ešte pár dní vydržím, lebo takto na diaľku mi v momentálnej situácii nevie pomôcť. „Neskôr mu zavolám."

„Zavolaj. Mám pocit, že po dlhom dni mu padne dobre počuť tvoj hlas, aj keby sa mu celý čas len sťažuješ." V tom mal otec zjavne pravdu. Ten človek ma natoľko ľúbil aj napriek všetkému, čo o mne vedel a napriek všetkým problémom, ktoré si so mnou už prešiel. Aj napriek tomu, že si mal držať svoj profesionálny odstup od pacientov. „Urobím ti niečo jesť? Nemala by si si dať lieky na prázdny žalúdok."

Znechutene som skrivila tvár do grimasy a riskla pohľad do otcovej tváre. „Vážne nemám chuť. Posledné dni mi príšerne nechutí jesť, aj včera som sotva dostala do seba obed, iné som ani nemala." Aj to na mňa Alma celý čas prísne dozerala, aby som dojedla aspoň väčšinu jedla na tanieri. „A stále ma akosi bolí hlava, už vážne každý deň." Niečo bolo v neporiadku, cítila som to, ale povedať to takto nahlas znamenalo začať tie problémy aj seriózne riešiť. Zájsť k lekárom, zveriť sa im s ťažkosťami a potom poslušne nacupitať na všetky vyšetrenia, ktoré si oni zmyslia.

„Pán Morisson o týchto problémoch vie?" Pokývala som nesúhlasne hlavou a pomaly sa posadila. Možno som si to mala nechať pre seba aj teraz, čo dobré sa dalo po uplynulých týždňoch v mojom živote čakať? Boli tak preplnené stresom, obavami a psychickou nepohodou, že nič dobré z nich vzísť nemohlo. Že som toľkokrát vyvracala lieky? Stalo sa, hotovo. „Dnes ordinoval len do šiestej, takže už mu môžeš pokojne zavolať."

„Najskôr mi aj tak pomôže až budúci týždeň."

Sťažka si vzdychol, načahujúc ku mne ruku. Úplne automaticky som sa však stiahla a nedovolila mu na mňa siahnuť. „Ale povedať mu to môžeš, aspoň kým prídeš, možno bude mať nejaký nápad ako ti pomôcť." Myslela som, že sa pokúsi o nejaký kontakt znova, ale on radšej ruku stiahol a zostal na mňa iba prosebne pozerať. Chcel mi len dobre, ľúbil ma najviac ako to len išlo, zas iba ja som zmietala všetko zo stola a odháňala od seba milované osoby. „Poslúchni ma, prosím. Clara, veľmi sa o teba poslednú dobu bojím, lebo..."

„Lebo zas ide všetko dokelu, ja viem," dokončila som za neho a sklonila hlavu. „Snažím sa, naozaj sa veľmi snažím... chcem... chcem sa snažiť." Ruky som zaťala v päsť, až mi obeleli hánky. Bolo toho veľa, všetko príšerne bolelo, ale stála som na nohách a pomaly sa snažila kráčať ďalej. Základ bol nepadnúť na zem a hlavne tam nezostať. Aj keď slimačím tempom, no bolo dôležité kráčať dopredu, nezaostať za vlastnými problémami. „Nepremýšľam ako minulý rok, toho sa nemusíš báť. Nechcem sa zabiť, ocko, sľubujem."

„Clara, ja nehovorím, že ťa z niečoho podozrievam. No veľmi sa o teba bojím, lebo vidím, že tvoj stav sa znova zhoršil. To ako funguješ a vyzeráš teraz, sa nedá ani porovnať s tým, ako si sa mala počas jari a leta. Bola radosť pozerať sa ako sa usmievaš na celý svet, ako beháš hore-dole, fotíš a píšeš. Alebo už len také maličkosti, ako bolo chodenie von s Orionom, úplne inak si sa chovala aj k nemu."

„Znova to tak bude," vyšlo zo mňa potichu. Išlo o tichučký výkrik do boja, ktorého koniec bol v nedohľadne. Bude ma to stáť neskutočne veľa síl, ktoré som momentálne nemala, ale časom sa nájdu. Určite. Musia sa nájsť. „Ja sa znova pozbieram, bude lepšie."

Videla som nakoľko ma chce objať, upokojiť ma nejakým fyzickým kontaktom, ale neurobil to. Zostal na mňa hľadieť očami plnými ľútosti, no zároveň lásky. Mojim slovám sa zjavne snažil veriť aspoň natoľko ako ja. „Môj názor na Rodericka poznáš, ale teraz akosi dokážem veriť, že práve on ťa znova postaví na nohy. Úplne si žiarila, keď si mi po návrate rozprávala o vašich výletoch a keď si mi ukazovala fotky. Ten tvoj výlet za ním by ti mohol skutočne prospieť, troška vypadneš odtiaľto, budete sa dozaista celé dni blázniť v príjemne teplom počasí, na krásnych plážach..." Snažil sa počas týchto slov usmievať a tak nejako... tak nejako sa úsmev na pery tlačil aj mne. S ním mi bude určite dobre, zvládneme to. Možno to bude len ďalší útek od problémov, ale čo? Bude to aj útek do náruče milovanej osoby, s ktorou som si aj v tom najhoršom dokázala predstaviť svoju budúcnosť. Videla som ho po svojom boku aj o niekoľko rokov a tejto vízie bolo potrebné sa držať. „Nemáš ešte jasno ako dlho by si zostala?"

Pokývala som hlavou. „Vianoce určite a Silvester tiež. Ďalej uvidíme ako nám to pôjde." Byť niekde na výlete pár dní je niečo úplne iné ako zrazu začať žiť pod jednou strechou. A, samozrejme, bude veľmi dôležité, ako ma prijmú jeho rodičia. Nemienim medzi nimi robiť dusnú atmosféru. Ak to nepôjde, prídem domov a niečo bude aj potom.

Otec na moje slová prikývol, veľmi pomaly sa ku mne sklonil, pobozkal ma do vlasov a potom odišiel. Vo dverách mi však ešte nezabudol pripomenúť, nech zavolám svojho psychiatra a všetko mu pekne poviem. Ľahšie ale bolo zostať nečinne sedieť a pozerať do prázdna. Desila som sa tých slov, čo všetko by mohli odštartovať. Na druhej strane ale išlo zjavne o problémy, ktoré bolo treba riešiť. Ktoré mi zbytočne priťažovali.

S úplne roztrasenými rukami a búšiacim srdcom som napokon vytočila jeho číslo a čakala. Možno nebude mať čas ani dnes, kto vie? Už ma hľadal, po celom dni mal právo na pokoj aspoň pár hodín. „Dobrý večer," pozdravila som ho neisto, sotva zodvihol. Toľkokrát mi za tie roky navrhol, aby sme si potykali. Nepožadoval odo mňa formálne oslovenia ani nič, no mne to prišlo stále prirodzené. Mala som pred tým človekom veľký rešpekt a nikdy mi nechýbalo, aby som ho mohla počas sedení oslovovať krstným menom a podobne. Občas sa stalo, že som zabudla, pomýlila sa a podobne, hlavne keď bola situácia veľmi zlá, ale to bolo celé. „Mrzí ma, že som poobede nezdvihla. Spala som a mobil mám na tichom." Okrem jeho neprijatých hovorov ma čakali aj dva od Neila a správy od mojich priateľov, či Rodericka. Mama a súrodenci komunikovali dnes zjavne len s otcom, ktorý im dal vedieť čo sa so mnou deje.

„Ahoj, zlatíčko. V poriadku, tvoj otec mi potom všetko povedal."

„Neplánovala som spať takto dlho, už dávno som mala byť späť v nemocnici." Dnes sa tam už nedostanem, na noc by to bolo zjavne aj tak zbytočné. Správa a prípadný hovor budú musieť stačiť. „Ale akosi to bolo potrebné, je mi o máličko lepšie." Aspoň nejaká únava sa ma konečne pustila. Za posledný týždeň som sa dozaista vyspala dnes doma najlepšie.

„No vidíš. Hlavne si nevyčítaj, že nie si neustále pri ňom. Zbytočne ublížiš sama sebe a to teraz naozaj nepotrebuješ," povedal chlácholivo a hlavne láskavo. Z jeho hlasu bolo zrejmé, že má pre mňa a moje reči všetku trpezlivosť sveta, aj napriek určite dlhému a náročnému dňu. A aj napriek problémom, ktoré riešil včera, nech už boli akéhokoľvek charakteru. „Chceš mi povedať o posledných dvoch dňoch?"

„Možno by to nebolo zlé," priznala som nervózne, ale s náznakom úsmevu. Začala som teda rozprávať, pekne pomaly a poporiadku, aby všetko pochopil a vedel mi prípadne poradiť. Začala som od predvčerajšej noci, opísala mu koľko nervov ma stálo čakanie na výsledky operácie, náš večerný rozhovor, ako som všetko o spievaní povedala Roderickovi a tak ďalej. Všetko do poslednej bodky, lebo akosi všetko bolo podstatné. Každý jeden detail. Hlavne čo sa divadla a spievania týkalo. „Erin vravela, že mi zavolá ako sa rozhodli."

Skutočne mi odľahlo po vyslovení toho všetkého nahlas. Nič sa nevyriešilo, ale z pliec mi spadla obrovská ťarcha. „To si mala skutočne rušno. Nedivím sa, že dnešok nedopadol moc slávne."

„A je tu ešte niečo." Striaslo ma od chladu a nepríjemných pocitov. „Poslednú dobu ma stále bolieva hlava, každý deň. A uplynulé dni mi vôbec nechutí jesť, ak aj niečo do seba dostanem, je to hrozne nasilu." Nebol to koniec sveta, možno ani nešlo o nič vážne. Nemusela som hneď maľovať čerta na stenu. „Poriadne som nejedla už ani v tie dni, keď som vracala z liekov. Okrem vody a čaju mi bolo nevoľno pri pomyslení na niečo iné."

Neuniklo mi ako si nešťastne povzdychol a následne sa odmlčal. Nešlo o slová, ktoré chcel počuť. Musel byť už z mojich neustálych problémov unavený. Odkedy sme sa znova začali stýkať, nedala som mu poriadne vydýchnuť. Dokonca ani počas mojich lepších mesiacov, lebo podľa jeho slov aj vtedy sedel ako na ihlách a čakal, koľko moja nálada vydrží. „Dobre, nebudeme jeden druhého zbytočne strašiť žiadnymi hypotézami, hej? Pokojne môže ísť o ťažkosti spôsobené stresom, bolo toho na teba teraz naozaj veľmi veľa." Mohlo, ale čo ak nepôjde? Čo ak tieto nové ťažkosti nejako súvisia s mojim stratením sa v lese alebo nocou na cintoríne s Brooke? „Ešte nejaké iné symptómy? Hocičo, čo ti prišlo posledné dni nezvyčajné."

„Asi nič iné," odpovedala som bez nejakého zamýšľania sa. Už toto úplne stačilo, nebolo potrebné hľadať ďalej. „Aspoň teda nič fyzické. Psychika je na tom biedne."

„To som tak nejako očakával." Aspoň trocha sa pokúsil odľahčiť situáciu, ktorá bola neskutočne napätá. Až tak, že sa mi neskutočne ťažko dýchalo a sústreďovalo. „Nejaké problémy s liekmi?"

„Už nie. Ráno som mala plnú dávku a teraz ju hádam znesiem tiež." Voľnou rukou som si prehrabla vlasy a posunula sa až úplne ku stene, opierajúc sa o ňu chrbtom. Myšlienky mi behali skutočne na všetky svetové strany. Od jednej osoby k druhej, od tých najmenej podstatných detailov, až po najväčšie problémy v mojom živote. „Čo ak ide o niečo vážne?" opýtala som sa napokon skoro až pošepky.

„Čo ak nie?" oponoval mi pán Morisson okamžite.

„Cítim, že je niečo zle, ale neviem čo."

„Alebo si to len nahováraš a absolútne nič sa nedeje. Ja nehovorím, že si bolesť hlavy a nechutenstvo vymýšľaš, ale čo ak to nie je až tak zlé, ako to príde tebe? Hm? Clara, si určite vydesená zo všetkého, čo sa deje okolo Neila, čo sa prihodilo nedávno tebe v lese a človek si môže začať namýšľať problémy, ktoré v podstate vôbec nie sú natoľko katastrofálne."

„Niečo je zle, pán Morisson. Prečo mi neveríte?!" oborila som sa naňho, čo zaskočilo aj mňa samotnú. Toľko agresivity som do tých niekoľkých slov dozaista vložiť nechcela. „Čo ak mám pravdu a niečo sa deje? Bude sa to potom len ťahať od jedného lekára k druhému a... a... čo ak mi Erin zavolá, že ma berie? Ako potom budem chodiť spievať? Ako pôjdem za Roderickom a zostanem tam? Bože, ak ma vezmú do divadla, ja budem musieť zas od neho odísť."

„CLARA!" skríkol na mňa tak hlasno, až ma myklo a skoro som pustila mobil z ruky. „Spomaľ trocha a dýchaj."

„Ale čo ak mám pravdu a..."

„Dýchaj." Mal pravdu, išlo to dole z kopca. Ak som ja začala takto kopiť myšlienky a chrliť nahlas jednu za druhou, nikam to neviedlo. Len som potom zostala úplne zmätená zo všetkého a rozklepaná ako strom vo vetre. „Vezmeš si pred spaním polovičku Valia, si úplne vynervovaná a ja sa naozaj nečudujem, že ti ani fyzicky nie je dobre. Ty sa ideš potrhať pre všetko a každého naraz. Lenže tým nepomáhaš, len sama sebe podkopávaš nohy."

„Nie, čo keď mi bude z neho zajtra zle? Ja už musím ísť za Neilom, dnes som ho vôbec nevidela. Včera to vyzeralo v poriadku, ale keď dostal v noci tie horúčky a..."

„Musíš ísť za ním? A ako mu v takomto stave pomôžeš? Že tam pred ním odpadneš od vyčerpania a nervozity? Ja viem, že ti na tom chlapcovi aj napriek všetkému veľmi záleží a chceš mu v tejto ťažkej situácii nejako pomôcť, ale ty musíš najprv pomôcť sama sebe. Chlapec teraz potrebuje hlavne oporu a nie ďalší kameň, ktorý po potiahne ku dnu, jasné? Postaraj sa v prvom rade o seba a až potom mysli na neho a na všetko ostatné. Lebo ak to nezvládneš ty, nebudeš môcť nikomu vo svojom okolí pomôcť, práve naopak. Ty budeš závislá od ich pomoci a to nechceš, však?"

„Ja chcem konečne pokoj." Od samého zúfalstva som si buchla hlavu do steny za mnou a potom tuho privrela oči, nech nemusím sledovať nič naokolo seba. Necítila som sa dobre vo vlastnom tele, všetko na mne ma príšerne iritovalo. Absolútne všetko fyzické aj psychické, celá moja existencia mi liezla hore krkom. Moje choré premýšľanie, moje chaotické myšlienky, neustála úzkosť a panika nad vecami, ktoré sa dali úplne ľahko zvládnuť. „Chcem, aby mi bolo dobre. Chcem byť s Roderickom."

„Budeš čoskoro, veď hneď je december." Ale ja som ho tu chcela hneď teraz. Nech mu môžem všetko povedať a vysvetliť ten včerajšok. Nech ho môžem objímať celé hodiny a hodiť toto celé za hlavu aspoň na chvíľu. Proste som chcela cítiť jeho prítomnosť, jeho ruky na svojom tele, jeho ústa na mojich, jeho vôňu... hocičo. Skutočne hocičo. Chcela som dnes zaspávať v jeho objatí, s hlavou na jeho hrudi a pri počúvaní jeho hlúpych rečí. „Hovorila si už dnes s ním?"

Sama pre seba som prikývla a nabrala do pľúc poriadne množstvo vzduchu. Oblievala ma neskutočná horúčava a motala sa mi hlava. Pričom som stále len sedela opretá o stenu. „Písali sme si ráno. A včera som mu akosi povedala o Neilovi." Pán Morisson mal prirodzene veľa otázok, cez ktoré sme prechádzali skoro hodinu, možno aj viac. V tme mi prišlo, že čas plynie neskutočne rýchlo a čoskoro vyjde slnko, no to pravda nebola. Hovoril ku mne veľmi opatrne, kládol otázky k veci a pokojne čakal na moje odpovede plné váhania ale aj pravdy. Neklamala som ani v jednom slove, nemalo to cenu. Nech má tušenie, koľko toho Roderick o mne vie a čo všetko pred ním ešte stále tajím.

Ani jeden z nás ale následne neskladal s pokojom. Skôr by som povedala, že oboch nás čakalo nekonečné premýšľanie počas celej noci. Prehováral ma ešte, aby som si vzala Valium, až sa moje protesty zmenili na súhlas. No kým som sa spamätala zo všetkého, čo sme si dnes povedali, on mi rýchlo zaželal dobrú noc a nedal mi tak šancu opýtať sa, čo sa dialo včera u neho a či si nechce pohovoriť pre zmenu aj o svojom živote. Mala som chvíľu nutkanie zavolať mu späť, ale v konečnom dôsledku zostal mobil položený na nočnom stolíku. Poslušne som si vzala všetky svoje lieky, plus ten nešťastný bonusový, a potom sa vrátila do postele. Premáhala som neskutočnú nevoľnosť, bolo mi príšerné teplo a potom zima, slzy mi podlievali oči každou sekundou viac a viac, ale behom hodiny som zaspala. V jednej chvíli som sa ešte ticho prihovárala Orionovi a v tej ďalšej bola otrasná realita na míle ďaleko. Zaspala som bez toho, aby niekto odo mňa dostal spätnú väzbu na svoje správy alebo telefonáty.

***

Otcovi som nechala na kuchynskom stole odkaz, že som išla na skaly a neviem kedy sa vrátim. Bolo sotva šesť hodín, slnko sa ešte len chystalo natlačiť na oblohu, ak teda vôbec. Na nasledujúce dni hlásili ďalší sneh a výrazný pokles teploty. Dnešné ráno však ešte vyzeralo pokojne a tak som využila šancu, poobliekala sa a išla. Od toho nešťastného incidentu som svoje milované miesto nevidela a začínalo mi naozaj chýbať. Lebo nech už sa v mojom živote dialo hocičo, tam bol stále aspoň kúsok pokoja.

„Ale... dobre ráno," povedala som sladko a sklonila hlavu k Orionovi v mojej náruči. Doteraz spal tak tvrdo, že o našom odchode z domu ani nevedel. Prvá myšlienka bola nechať ho v pokoji vyspať v mojej izbe, no tesne pred odchodom som si to rozmyslela. Posledné dni sme spolu trávili hrozne málo času a keď dnes odídem, zas tomu inak nebude. „Takéto prebudenie si zjavne nečakal, čo?" S úsmevom som ho pobozkala medzi ušká, na čo on hneď natiahol ku mne krk a olízal mi tvár. Snažila som sa veriť, že dne sa nič nestane a náš malý výlet neskončí ako ten posledný. „Mrzí ma, že sme spolu posledné dni priveľmi neboli. V Oregone ti to vynahradím. A určite aj ostatní, Brooke a Maxim ťa uvidia dozaista radi." Obaja ho zbožňovali a keď sme sa vídali, hrali sa s ním jedna radosť. Veď kto aj jeho sladkej tváričke odolal? „A ešte počkaj, keď pôjdeme na Hawaii. S Florence sa určite skamarátite." Troška to možno zaberie, ale pôjde im to. Roderick si Florence určite slušne vychová a jej ani nenapadne nejako Orionovi ublížiť alebo niečo podobné.

Les naokolo nás bol pokojný, nikde ani živej duše. Žiadni ľudia a žiadne zvieratá, ktoré by rušili začiatok nového dňa. Pomaly som teda kráčala vpred, hore strmým svahom, až sa mi pred očami konečne rozostreli známe skaly. Vysoké ihličnany zostali za mnou a ja som vystúpila na malú čistinku. Oproti mne sa do výšky týčili Rocky Mountains, ktoré aj dnes určite očakávajú veľké množstvo turistov. Nikdy to nebolo tak, že koncom leta návštevníci poklesli, stále sa našlo veľa záujemcov, ktorí do hôr vyrazili na jeseň a dokonca v zime. Zliezať zamrznuté svahy a skaly malo dozaista svoje čaro, hoci mne táto aktivita nebola blízka. Jediný raz sme sa s dvojičkami, asi dva roky dozadu, dali na túru krátko pred vianočnými sviatkami. Nevybrali sme si priveľmi náročnú trasu, ale ľad nám dal aj tak zabrať, hlavne ak sa Austin nešťastne zošmykol do nejakej hlúpej diery a potom nevedel vyliezť. Skončili sme napokon naslepo kráčajú za nosom, on niekoľko metrov pod nami, odkiaľ potom našťastie našiel akúsi cestu von a zas sa pripojil k nám. Na spomienkach sme sa síce smiali a dobre zabávali, ale v tej chvíli nám rozhodne nebolo všetko jedno. Ešteže sa nikto z nás nedolámal.

Kým som batoh aj s Orionom položila do zvyčajnej diery, slnko pomaly začalo vykúkať spoza horizontu. S mobilom v ruke som sa teda posadila na chladné skaly a čakala, kedy sa ukáže v plnej kráse. Ticho naokolo rušili akurát tak vtáci a Orionova pískajúca hračka. Žiadne autá a hlavne ľudia. Jedine tak na druhej strane telefónu, napríklad Roderick a Austin, ktorým som odfotila východ slnka a potom im ho poslala.

Prepáč, že som sa včera nevrátila a ani sa neozvala. Ráno som bola v divadle a potom ma otec vzal domov, potrebovala som si oddýchnuť a zobudila som sa až večer o pol ôsmej, to už nemalo cenu chodiť späť. Navyše sme s mojim psychiatrom absolvovali dosť náročný rozhovor a všetko. Vážne ma mrzí, že som nedala o sebe vedieť. Dnes sa hádam vidíme, je ti už lepšie?

Aj Neilovi som adresovala aspoň pár slov. Dnes už za ním musím ísť aj keby čo bolo. Zatiaľ mi od Valia zle nebolo, čo bolo aj prekvapením, ale dobre tak. Vážne som nemala za potrebu zomierať pol dňa v posteli ani nič podobné. Bolo lepšie zostať v pohybe a niečo robiť, aby ma nedobehli vlastné myšlienky. Veľakrát sa im to podarilo aj napriek mojej všemožnej snahe, no nie vždy. Bolo tu pár svetlých chvíľ, čo keby aj dnešok bol jednou z nich?

Dobré ráno, princezná. Pre otcovo dobro dúfam, že si mu nechala odkaz o svojom odchode. Inak vyskočí z kože.

Má lístoček na stole, hádam ho neprehliadne.

Jasné, bolo hlúpe myslieť si, že Austin spokojne spí a odpíše mi tak nanajvýš o hodinu alebo dve. Akoby nemal poslednú dobu dosť problémov sám so sebou, teraz musel riešiť ešte aj Claire. Nie, žeby to bral ako bremeno a hnevalo ho, že musí situáciu riešiť, to určite nie. Jeho skôr ničili bolesť a smútok sestry, ktorá mu bola tým najbližším človekom na celom svete. Keby som na jeho miesto a vidím trpieť svoje dvojča, niekoho, s kým som prežila skutočne celý svoj život od úplného začiatku, tiež by mi to nebolo jedno. Trápila by som sa aj za toho druhého. Aj takto ma jej problémy trápili, písala som jej niektorý večer, nech mi pokojne zavolá a pohovoríme si, ale krátkou správou moju pomoc slušne a láskavo odmietla. Nešlo o koniec sveta a určite si to uvedomovala aj ona, raz by táto situácia nastala, ale bola to rana.

Mama hovorila, že včera ti nebolo dobre.

Hej, žiadna sláva. Dnes bude možno lepšie, uvidíme.

Čo ten tvoj kamarát v nemocnici? Nikdy si mi nikoho nespomínala, vraj bola jeho existencia prekvapením aj pre rodičov.

Jasné, mama im určite povedala, čo sa doma deje. Veď Neilova situácia dosť výrazne skomplikovala aj tú našu. Možno keby tu nie je, niečo by sme urobili s letenkami a boli teraz už všetci v Portlande. Vždy sa ale muselo všetko komplikovať, nie? Inak by život nebol zaujímavý.

Nejako na túto tému neprišla reč. Neviem... stále sa riešili iné problémy a všetko.

Kamarát?

Mám priateľa, ak si zabudol. Plánujeme spoločnú budúcnosť, čochvíľa letím za ním, prečo by som si hľadala niekoho iného?

Pri jeho otázke mi napadol náš rozhovor s Roderickom. Ako asi moje slová spracoval, koľko nad nimi ešte premýšľal a nakoľko im uveril? Možno mu moje chabé vysvetlenie nič neprinieslo a on ma od tej doby podozrieval. No nemal by na niečo také právo? Klamala som mu v dosť dôležitej veci, a hoci on o tom nevedel, stále boli medzi nami tajomstvá.

Veď dobre, ja si len chcem byť istý, ak už ty mi nič poslednú dobu nehovoríš.

Fajn, ešte aj ty mi niečo vyčítaj, lebo nič iné nepotrebujem.

Otrávene som pretočila očami a odložila mobil do vrecka. Chcela som pokoj, nie ďalšie hádky. Bolo teda ľahšie upierať oči do diaľky na vychádzajúce slnko, ktorého lúče možno budú pár hodín hriať aj dnes. Možno čoskoro príde ozajstná tuhá zima, na ktorú sme tu boli všetci zvyknutí, ale teplo sa ešte nevzdávalo. Posledné zvyšky jesene dávali o sebe vedieť v plnej paráde. No možno bude super prísť späť z Oregonu a nájsť tu všetko zasypané desiatkami centimetrov snehu. Pohľad odtiaľto zhora bude tak neskutočne pokojný a zjednotený morom bielej farby.

Mobil mi ale pridlho pokoj nedal. Vo vrecku mi začal vibrovať a keď neutíchal, znova som ho vytiahla. Čakala by som, že volá Austin, ale z displeja na mňa svietilo Maximove meno. Vzhľadom k tomu, že bol na druhom konci sveta, mi prišlo veľmi podozrivé, že volá o takejto hodine. Koľko mohlo byť v Maďarsku? O dvanásť hodín viac? Prečo sa akože večer pred pol siedmou niekde nebaví so svojou priateľkou ale vyvoláva mne?

„Ahoj," pozdravila som ho neisto a pokúsila sa troška lepšie usadiť. Za toľko rokov by si človek myslel, že viem kam sa posadiť, aby mi bolo aspoň máličko pohodlne. Opak bol ale pravdou a skaly akosi nikdy nemali to jedno dokonalé miestečko, ktoré by mi vyhovovalo. „Ideš mi ospevovať Budapešť?"

„Hovor na mňa, lebo sa zjavne zbláznim," odvetil úplne vyvedený z miery. „Cez deň som sa naozaj veľmi snažil držať a doteraz to išlo. Netuším, čo sa stalo, proste... zavrel som za sebou dvere a všetko mi spadlo na hlavu. Asi umriem, Clara." Až priveľmi živo som si dokázala predstaviť ako sa teraz tvári a hlavne cíti. Očakáva odo mňa pomoc, pochopiteľne, veď sme najlepší priatelia, ale dopekla... ako mu mám pomôcť cez polovicu sveta? „Si tu?"

„Jasné, som tu," vyhŕkla som. „Čo teraz robíš?" Čo také pomáhalo mne v takejto chvíli? Okrem liekov teda, tie bolo treba odsunúť bokom a myslieť iba na alternatívy.

„Sedím chrbtom opretý o dvere. Som tu sám, Katya... ja neviem, kde je celý deň. Ráno odišla, myslel som si, že má prácu, ale potom prišla jej bývalá a..." Zjavne si aj on sám uvedomil, čo práve povedal, lebo v momente prestal hovoriť. „Dobre, to je jedno. Proste mala predo mnou vzťah s dievčaťom, neriešme to, lebo sa vážne zbláznim. Mám chuť si vytrhať vlasy, natoľko nanič mi je. Mám tu nejaké slabšie lieky, ktoré som dostal na cestu, ale nechcem si ich dať. Bojím sa, že do seba nasypem všetky naraz, keď jedna tabletka nepomôže podľa mojich predstáv."

„Čo za lieky to je?"

„Ja neviem, jasné? Nevyznám sa v tomto smere ani trocha, ja vlastne neviem vôbec nič." Nešlo prepočuť nakoľko hovorí každé jedno slovo cez zovreté hrdlo, čo mi až nahnalo zimomriavky. Možno keby nikdy na vlastnej koži nepocítim to, čo on teraz, bolo by mi o niečo lepšie. No keďže mi bolo až pridobre známe ako hrozne sa teraz cíti vo vlastnej koži, nenechalo ma to chladnou. Pridobre som poznala tie nekonečné minúty pocitov, akoby človeku na krk dýchala smrť samotná. „Zajtra príde Nikita, ako sa dám dovtedy dokopy? O ničom nevie a bol by som rád, keby to tak zostane. Ak niečo povie doma a potom sa to dozvedia moji rodičia... mama... dopekla, Clara, to sa nesmie stať."

„Maxim!" sykla som prísne, ako to robieval pán Morisson mne, keď som už skutočne netušila čo so sebou a mlela jedno za druhým. Ako aj včera večer. V podobných chvíľach to ale akosi inak nešlo. Keď sa človeku žilami rozlievala nehorázna panika a tona pochybností, myšlienky sa kopili a bolo potrebné ich povedať nahlas, aby sa prestali v hlave zbierať a prenechali miesto ďalším. Druhých ľudí to mohlo veľmi zmiasť a vyviesť z miery, ale to už nebola naša chyba. „Je ti jasné, že toto všetko mi môžeš povedať aj pekne postupne a hlavne, keď ti už bude lepšie, že?"

Odpovede sa na chvíľu zdržal, akurát sa zjavne postavil zo zeme a posadil sa niekam inam. „A o čom budeme hovoriť teraz?"

„O Rusku?" Miloval to miesto najviac na celom svete, možno by ho spomienky mohli troška zamestnať a odviesť jeho pozornosť. Lebo hoci takáto technika nie vždy fungovala, občas sa zadarilo. Ja som vtedy zvykla spomínať práve na toto miesto. Na svoje milované skaly a na výhľad z nich. Na všetky fotografie, ktoré z tohto miesta mám. „Alebo o noci, keď sme z bazéna pozorovali hviezdy? Sľúbili sme si, že to zopakujeme."

„Prečo som nešiel študovať astronómiu? Hej, more a biológia ma vždy bavili, ale vesmír a hviezdy sú viac moja parketa." Jeho som si ho popravde dokázala predstaviť skutočne na hocijakom vysokom poste, v hocijakom smere. Bol taký ten typ, ktorý sa proste vypracuje kamkoľvek. „Mohol by som ti o vesmíre hovoriť donekonečna a teba by to zaujímalo určite viac, ako nejaké morské príšery, čo? Hoci ja poriadne ani netuším, čo sa tento semester preberá. Chýba mi kopa poznámok, nechodím na prednášky a nešiel som ani na prax."

Dobre, mal toho teraz na svojich pleciach veľa, no prečo mi doteraz nepovedal, že je to na toľkoto zlé? Nikdy nepadlo ani slovo o tom, že takto veľmi vymeškáva školu. Dokonca ani Brooke mi nič nespomenula, hoci chodili spolu tento semester na angličtinu. A to som ju výslovne prosila, aby na seba dozerali a pomáhali si. „Vie o tom niekto?"

„Teraz už ty." Chabý pokus o vtip, ale aspoň niečo. „A mal by asi aj pán Morisson, čo?" Odpoveď sám dobre poznal, preto z mojej strany nahlas ani prísť nemusela. Radšej som sa postavila na rovné nohy a troška sa prešla. Nebolo mi zle a nebolo mi ani extra dobre. Nešlo však ani o moju milovanú zlatú strednú cestu, ktorá by priniesla kopu bielej a bledomodrej. „No dobre, hovor mi o niečom. O hocičom fakt, pokojne aj o tom tvojom idiotovi." Skutočne od srdca som sa zasmiala, čo Maxima donútilo, aby hovoril aj namiesto mňa. Chlapec sa napokon úplne dokonale zamestnal aj sám, keď mi začal hovoriť všetky jeho najhoršie zážitky s Roderickom. Snažila som sa jeho meno očistiť aspoň trocha, ale Maxim nemal zľutovania. Natoľko ho zvozil pod čiernu zem, až som netušila, či sa smiať alebo plakať. Prezradil mi všetko, čo ho minulý rok natoľko hnevalo, keď spolu bývali, ako ho Roderick chcel udrieť no skončil v snehu a potom samozrejme historky ešte zo strednej. Chvíľami mi skutočne nebolo príjemné počúvať čo všetko vyvádzal a hlavne s koľkými dievčatami, ale... Maximovi to pomohlo. Rozprával a rozprával, úplne sa sústredil iba na svoje slová a prestal vnímať, že sa s ním deje niečo zlé. Jeho hlas sa upokojil, začal sa dokonca smiať a následne po dobrej hodine zložil taký uvoľnený, ako už zjavne dávno nebol. Kto by to bol povedal, že ohováranie dokáže za istých okolností liečiť?

***

„Udám ťa za týranie a bezohľadné chovanie," zamrmlal Neil, sotva ho Alma znova donútila posadiť sa. Kvôli nemu si povymieňala služby, aby tu s nami mohla byť čím viac a on jej dnes ďakoval akurát tak nekonečným hundraním a tichými nadávkami. „Dnes mi už vážne daj pokoj, dobre?"

„Včera s tebou bola väčšia zábava."

Nechápavo pokýval hlavou, pričom tvárou sa mu stále rozlievala bolesť. Verila som mu, že žiadny pohyb ešte určite nie je príjemný, ale nemal na výber. A on to veľmi dobre vedel, nezažíval toto všetko prvýkrát, no predsa namietal voči všetkému. „Veď som skoro celý deň spal." Mohli za to hlavne tie záhadné horúčky, ktoré mu však dnes už dali pokoj. Alma mi hovorila, že ani v jeho krvi sa nič nenašlo, žiadne stopy po prípadnej infekcii z operácie ani nič podobné. „Asi práve preto, čo?"

„Múdra hlavička." S úsmevom mu troška uhladila vlasy, no potom ako na povel obaja pozreli mojim smerom. Svoje kreslo som si presunula do rohu izby a odtiaľ ich mlčky sledovala. Minimálne Neil určite videl, že niečo nie je v poriadku, no otázky zatiaľ odkladal bokom. „Zostaň chvíľku sedieť, ľahnúť si už zvládneš aj sám, prípadne ti Clara pomôže. Ja idem obehnúť zvyšok pacientov, no keby niečo, okamžite ma volajte." Prísne pozrela po nás po oboch a nechala nás osamote. Neilovi zjavne odľahlo, vyzeral poriadne vyčerpane a to bolo sotva pol jednej poobede, no vo mne iba stúpla nervozita. Skutočne som nechcela, aby ma začal vypočúvať ohľadne včerajška. Erin mi zavolá najskôr až zajtra, no už od návratu zo skál som tŕpla od strachu, že mi čoskoro zazvoní mobil a volať bude práve ona.

Chvíľku sme po sebe zostali mlčky pozerať, no do reči nám rozhodne nebolo. Od rána sa moja nálada výrazne zhoršila, čo bolo dozaista vidieť. Aspoň to tvrdil otec, ktorý ma tu znova nechával s veľmi ťažkým srdcom. Nepodarilo sa mu presvedčiť ma, aby som do seba dostala nejaké jedlo a po mojich včerajších slovách určite dobre vedel, že sa prežierať nebudem ani zvyšok dňa. „Budeme sa rozprávať?" spýtal sa napokon Neil, zatiaľ čo objímal jeden z vankúšov. Alma hovorila, aby sa najbližšie dni inak ani neopovážil posadiť ani postaviť. Inak by zbytočne zaťažoval ešte nezhojenú hrudnú kosť. „Pozri, nemusíš tu byť."

„Posielaš ma preč?" Už minule mi niečo podobné povedal. Akoby možno ani natoľko nechcel, aby som ho videla v takomto stave, pričom sa však nemal prečo hanbiť ani nič podobné. Aspoň približne som tušila do čoho idem a hoci ma kopa vecí stále desila, zvykala som si. On a Alma mi veľmi ochotne vysvetlili veci, ktoré mi neboli jasné alebo mi nedávali zmysel. „Nie, prepáč. Zas zniem úplne otrasne. Už vážne leziem na nervy aj sama sebe."

„Lieky už predsa berieš normálne, nie? Nemalo by ti byť lepšie?" Sama pre seba som mykla plecami a pritiahla si kolená k hrudi. Ráno začínalo tak sľubne, dokázala som veriť, že dnes by mohlo byť konečne dobre aj napriek včerajšku, tak čo sa zase stalo? Nič prevratné sa cestou sem ani tu neudialo, veci boli pomerne v poriadku... tak prečo? „Nezaspievaš mi?" V momente som nesúhlasne pokývala hlavou. Neexistovalo, aby som na nás takým spôsobom obrátila pozornosť celého oddelenia. „Možno by mi potom bolo troška lepšie."

„Nebudem spievať," sykla som chladne. Inokedy mu možno šlo vyprovokovať ma do spevu, ale nie dnes. Nie po včerajšku v divadle a určite nie skôr, ako mi Erin zavolá a oznámi svoje rozhodnutie. „Máš v pláne spýtať sa ma na divadlo?" Tú otázku mal zapísanú v očiach, akurát nahlas ju ešte nepoložil. Možno vyčkával na dokonalý moment alebo dúfal, že s touto témou začnem ja a on potom nebude vyzerať prehnane zvedavo.

„Máš v pláne mi o divadle povedať?"

„Nemám ti veľmi čo povedať. Pokazila som začiatok pesničky, zvyšok sa im zjavne pozdával a Erin mi zajtra zavolá. Mali v zálohe ešte nejaké ďalšie dievčatá, čiže... moje šance sú mizivé." No skúsila som to. Možno skutočne príde z ich strany odmietnutie, ale aspoň si budem môcť sama pre seba povedať, že som sa pokúsila. Dala som svojim snom ešte jeden pokus a to bolo z mojej strany maximum. Ďalej všetko záviselo od iných ľudí. „Nemám z toho vôbec dobrý pocit. Ale istým spôsobom sa mi páčilo spievať znova na javisku, hoci ma počúvali iba ona s bratom."

„Čo si spievala?" Neuniklo mi ako bolestne sa zatváril, sotva sa troška pohol, aby sa lepšie posadil. Pred Almou sa bolesťou plné grimasy snažil skrývať, ale ako náhle sa nepozerala a nám dvom sa pohľady stretli aj cez celú izbu, pustil na povrch skutočné emócie. A hlavne hnev, ktorý sa v jeho očiach nedal prehliadnuť.

„Linkin Park. Nenazvala by som sa najväčším a najvernejším fanúšikom, ale vďaka sestre som na ich hudbe vyrastala." Claire ich mala neskutočne rada, pár rokov dozadu sa jej dokonca pošťastilo zájsť na ich koncert v Portlande. Ešte minimálne mesiac o tej noci hovorila pri každej možnej príležitosti a stále každému ukazovala svoje podpísané fotky. „Zvykneš ich počúvať?"

„Jedna z mojich obľúbených skupín. Asi dva týždne pred štvrtou operáciou sme s Megan boli na ich koncerte tu v Calgary. Mala ísť so spolužiakmi, no jeden z ich party na poslednú chvíľu nemohol, tak jej dal svoj lístok a ona ho potom dala mne. Vedela, že aj vďaka nim som sa začal venovať hudbe. Dozaista jeden z najlepších zážitkov vôbec." Pery sa mu síce skrútili do úsmevu, no ten sa behom sekúnd vytratil. Znova ho nahradila bolesť. „Akú hudbu máš ešte rada? Nikdy sme sa na túto tému nerozprávali." Pravda. Hudba nás spojila, ale v podstate sme nemali ani poňatia čo ten druhý rád počúva a čo ho inšpiruje. Príšerne veľa sme toho o sebe vzájomne netušili, akosi nám nikdy nezostal čas na úplne obyčajné rozhovory. Neustále sme preberali iba tragédie, ktoré sa nás držali a opakovali jeden druhému dôvody, prečo sa ho držíme a prečo ľutujeme svoje konanie spred niekoľkých mesiacov.

„Je toho kopa. Takmer ničomu nehovorím nie, kým si to nevypočujem." Ak sa mi aj nejaká pieseň páčila ale nešlo o môj štýl, pokúsila som sa ju sama pre seba upraviť. Dostať ju do podoby, ktorú by som zvládla odspievať aj ja sama, no pritom nesmela stratiť nič zo svojho pôvodného odkazu. Práve táto metóda mi posledné roky veľmi pomáhala. Nikdy som tie piesne nahlas nespievala, jedine tak vo svojej hlave sama pre seba, ale predsa... nútila som sa venovať hudbe, ktorej patrilo moje srdce už odmalička. „Milujem Backstreet Boys. Mama ich stále púšťala doma alebo v kvetinárstve a nejako som sa na nich namotala." Väčšina ich piesní bola láska na prvé počutie a nemenilo sa to ani po rokoch. „Určite si o nich už počul."

„Mám ich celkom rád. Páči sa mi ako si aj teraz ponechali svoj pôvodný štýl hudby a hlavne tancovania v klipoch. Nedali sa ovplyvniť modernou dobou, ale idú si svoje." Súhlasne som prikývla, lepšie si priťahujúc k telu hrubú deku. Od príchodu mi bola príšerná zima, pritom Neil aj Alma po mne len divne zazerali kvôli deke aj čiapke na hlave. „Posledný polrok ma k hudbe ale najviac dokopali Imagine Dragons. Netuším, prečo som nimi predtým opovrhoval. Naučil som sa hrať a spievať veľa ich pesničiek, dokonca som začal pracovať aj na niečom svojom."

„Ale..." zatiahla som maximálne zaujato. „Ešte minule si mi hovoril, že nepíšeš vlastnú hudbu." Vždy ma lákalo napísať niečo vlastné, zložiť svoje slová na papier, dotvoriť k nim moje vlastné tóny a povedať tak všetko, čo v sebe toľko dusím. No nech som sa posadila nad prázdny papier hocikoľko krát, nikdy sa mi nedarilo. Slová neplynuli prirodzene, spájala som ich veľmi násilne a tak to potom aj v konečnom dôsledku vyznelo. Príšerne strojene a neprirodzene. „Koľko toho máš napísaného?"

„Nie veľa. Odkedy som odišiel z Oregonu, akosi sa neviem sústrediť. Tam bol asi lepší vzduch na písanie." Znova sa pokúsil zasmiať, pričom však pevnejšie objal vankúš. Po mojom príchode sme mu dvakrát pomohli na nohy, nechali ho chvíľku postáť a po druhé prejsť sa k oknu, no potom nás s ďalším pokusom poslal do prdele. „Ráno som písal aj bratrancovi. Zjavne má práce vyše hlavy, lebo akosi ho nezaujíma, že ešte stále žijem."

„Nebude ti vedieť prísť pomôcť, keď ťa pustia a ja budem v Portlande?"

„Zvládnem to sám," odpovedal bez premýšľania, možno až trocha trucovito. „Danny nech žije svoj sen, stále chcel cestovať po svete a písať o svojich zážitkoch. Nebolo by odo mňa spravodlivé, keby teraz žobrem o pomoc. Už takto som mu neskutočne zaviazaný. Na tých niekoľko mesiacov, ktoré už je a ešte aj bude preč, dal svoj byt do prenájmu a peniaze chodia na účet mne. On dostáva svoju pomerne slušnú výplatu a ja môžem použiť peniaze z jeho bytu. Kým mi teda nebude lepšie a nenájdem si nejakú prácu. Teraz by to moc nefungovalo."

„Máš aj predstavu čo by si chcel potom robiť?"

„Možno by som znova skúsil šťastie v nejakom autoservise ako za starých čias. Vždy ma bavilo hrabať sa v autách a dá sa zarobiť pomerne slušne pokiaľ viem." Spomínala som si, ako mi hovoril čo robil pred predajom drog. Ako sa popri škole snažil pomôcť sestre s peniazmi, hoci aj ona sama robila na dvoch miestach, len aby ich uživila, zaplatila nájom a vedela jemu zabezpečiť lieky. „Inak... dokončil som si školu. Dodnes neviem ako, ale konečne to vyšlo." Prekvapene som nadvihla obočie, uhládzajúc si vlasy vytŕčajúce spod čapice. „Hoci ono to nikdy nebolo o tom, žeby som bol sprostý. Veľa som vymeškával, flákal čo sa dalo a podobne. Robiť pre Russela nebola len záležitosť na pár hodín denne." Vždy ma striaslo, keď vyslovil meno toho chlapa. Nikdy som nemala možnosť pozrieť sa do jeho tváre a skúsiť z nej vyčítať, prečo sa tak kruto zachoval k môjmu mladšiemu bratovi. Prečo ho musel vydierať, prečo mu dal tie silné drogy a prečo ho proste odpratal z cesty. Keby stojíme tvárou v tvár, dobila by som ho ako boxovacie vrece. V zrkadle by nespoznal sám seba ešte minimálne dva týždne. „V Oregone bol pokoj, vybavil som si všetky potrebné papiere a konečne mám aj to hlúpe maturitné vysvedčenie. Učenia prekvapivo ani nebolo tak veľa, ako som očakával."

„Mám pocit, že ten čas mimo Kanadu ti prospel. Hlavne po skúsenosti s heroínom, čo?" Nepodpichovala som ho, bola to seriózne myslená otázka. Pri jeho slovách mi napadli moje spomienky na jar a leto, na všetko úžasné, čo som počas nich robila. Na ten neskutočný pocit, ktorý mi celé dni koloval žilami. Na nefalšovanú radosť z faktu, že žijem. „Megan si odvtedy nevidel?"

S pohľadom priamo do mojich očí pokýval hlavou. „Nemôžem po nej chcieť, aby sem za mnou chodila a rovnako nemôžem očakávať, že ma pozve k sebe a svojmu manželovi. On a jeho rodičia sú teraz jej rodina, jej budúcnosť. Nie ja." Skleslo sa pousmial, na chvíľku zavrel oči a pomaly si následne ľahol. Okamžite som vstala na nohy, keby potrebuje pomôcť, ale zvládol to sám. Síce s nie práve lichotivou grimasou plnou bolesti, ale moju pomoc nepotreboval. „No dal som jej vedieť, čo všetko sa dialo a stále deje. Troška sme si potom v noci písali." Aj napriek tomu ale išlo o slová plné smútku, to nešlo prepočuť. Chvíľku som váhala, či podídem k nemu a posadím sa na kraj postele, no keď si prehodil ruku cez oči, vzdala som to a klesla späť do kresla. Mlčky som ho pozorovala, ako zjavne pri myšlienkach na sestru bojuje so slzami a ako potom frustrovane hádže vankúš na druhý koniec izby. Tam narazil do stiahnutých žalúzií veľkého okna a potom ticho dopadol na zem.

Pocítila som, ako mi vo vrecku zavibroval mobil, no nesiahla som po ňom. Bolo ľahšie sedieť úplne bez pohybu a upierať oči pred seba v nádeji, že sa tak možno dá všetko dokopy. Alebo, že sa aspoň chvíľku nebude nič kaziť. Keď však mlčanie v izbe preťal Neilov tichý plač, bolo po všetkom. Aj tá najmenšia nádej na chvíľku pokoja sa vytratila a znova sa okolo mňa pevne ovinul pocit nekonečného trápenia, ktorý mi až nahnal zimomriavky. Pravú ruku som už zo zvyku zaťala v päsť, zatvárajúc na chvíľku oči. Na jednej strane som ho tu nechcela koncom budúceho týždňa nechávať, na tej druhej som sa do Oregonu nevýslovne tešila. Byť v týchto chvíľach pri ňom a snažiť sa držať nás nad hladinou bolo tak príšerne vysiľujúce. Všetky tie hodiny presedené v tejto nemocnici, môj cirkus ešte vtedy na pohotovosti, ten obrovský strach čo asi prinesie ďalšia hodina... mala som dosť. A on o to viac. Dnes sa už predo mnou ani nesnažil tváriť odhodlane a silne. Dal priechod skutočným pocitom, skutočnému strachu, bolesti a hlavne obrovskej únave. Psychickej aj fyzickej.

Niekoľkokrát som ho oslovila a pokúsila sa prísť s nejakými utešujúcimi slovami, no každý môj pokus okamžite zmietol zo stola a poprosil ma, nech zostanem ticho. Nezostávalo mi teda nič iné, ako sa znova schúliť do teplej deky a mlčať. Chvíľku som otáčala mobil v rukách, čakala na telefonát od Erin, ale ten ani náhodou neprichádzal o niečo skôr, ako mi bolo povedané. Bolo lepšie teda mobil odložiť. Bez toho, aby som sa vôbec pozrela kto mi predtým písal a čo chcel. Ako minúty pomaly plynuli, znova ma rozbolela hlava. Mohlo to byť kvôli skutočnosti, že som okrem čaju a vody do seba nič iné nedostala, že som málo spala a bola nervózna v jednom kuse už ani neviem koľko dní za sebou. Mohlo to byť skutočne spôsobené hocičím, no čím viac moja myseľ bádala po príčine, tým viac sa stále zatúlala k tým najhorším možným variantom.

Trápila som sa niečo málo cez dve hodiny, než sa mi podarilo na chvíľku zaspať. Síce vo vrcholne nepohodlnej polohe, no keď som na dlhší čas zavrela oči, už sa mi ich nechcelo znova otvárať. Moja myseľ aj na ten krátky čas zablúdila k Roderickovi, ktorý sa na mňa škeril zo svojho surfu, pričom za ním sa nad oceánom začínala obrovská búrka pripravená všetko zrovnať so zemou. Ešteže som sa zobudila skôr, akoby k niečomu došlo. Roderickova tvár sa mi rozplynula priamo pred očami a nahradil ju Almin hlas, ktorý sa upokojujúco prihováral Neilovi.

Zmätene som zažmurkala a stiahla si čapicu z hlavy. Zrazu mi bolo neskutočné teplo, akoby teplé počasie zo sna pretrvávalo ešte aj tu. Alma sedela pri Neilovi, už oblečená do bežného oblečenia, no aj napriek tomu s malou chrómovou táckou na stehnách a niekoľkými krvavými kúskami obväzu a vaty na nej. „Hlavne sa už upokoj, nič katastrofálne sa predsa nestalo."

„Neil?" oslovila som ho neisto, čím som na seba strhla aj ich plnú pozornosť. „Všetko v poriadku?" Alma mi darovala aspoň maličký náznak úsmevu, pričom Neil slzami podliate oči radšej zapichol do stropu. „Čo sa deje? Prečo tá krv?" Všimla som si, že trocha jej bolo aj na podlahe vedľa postele. Do tváre som pri tom pohľade určite zbledla ako stena.

„Žiadnu paniku, dobre? Nikto neumiera ani nič podobné," upokojovala ma Alma okamžite, zjavne aby nemusela čochvíľa ratovať ešte aj mňa. „Chcel sa skúsiť postaviť a podarilo sa mu vyšklbnúť si kanylu z ruky. Stáva sa to častejšie, než by si si bola myslela." Možno mi to malo na upokojenie stačiť, veď sa skutočne nič tak príšerné nedialo, ale mňa aj tak obliala vlna neskutočnej paniky. Vyčítala som si, že som zaspala a nedávala naňho pozor. Že som nepočula ani to, ako Alma vošla a ako sa rozprávali. Načo som potom bola tu?

„Na dnes končíš?" opýtala som sa napokon, narážajúc na jej oblečenie.

„Akurát som bola na odchode, no povedala som kolegyni, že sa o toto ešte postarám. Nikam sa koniec koncov neponáhľam." Ani som nechcela pomyslieť na to, že by sem namiesto nej prišla tá sestrička, ktorá ma minule vyhodila. O Neila sa v prvom rade starali ony dve, poznali skutočne všetky detaily jeho zdravotného stavu a jedine ak počas služby mali prácu ešte s iným pacientom, ktorý spadal výhradne do ich starostlivosti a Neil by bol niečo potreboval, tak prišiel niekto namiesto nich. Alma mi vysvetlila, že tu u nich je takýto postup normálny. Pre personál je jednoduchšie plne sa sústrediť na dvoch alebo troch pacientov, plne sa im venovať a poznať skutočne všetky detaily, ako keby si má v hlave držať dopodrobna úplne všetko a pendlovať medzi každým. Hlavne ak išlo skutočne o závažne chorých ľudí. „Nezazeraj po mne tak škaredo, stojím si za svojim názorom. Pomoc máš na dosah ruky, no trápiš sa sám," povedala zrazu Neilovi, vyčítavý pohľad ktorého určite vycítila hoci stále pozerala mojim smerom. Novú kanylu mal už zapichnutú na trocha inom mieste, pričom aj pomedzi tetovania bolo vidno, ako má staré miesto podliate krvou.

„Už by som nemal potrebovať pomoc," sykol chladne ako odpoveď a znova obrátil pohľad do stropu. „Dnes som už mal zvládnuť aj normálne chodiť."

Alma si neveriacky odfrkla, pričom mu okolo ruky obmotala kúsok obväzu a potom ho pre istotu na dvoch miestach prichytila aj páskou. Popravde som sa nedivila, že si dáva natoľko záležať. „Ty sa s niekým pretekáš alebo ako tomu mám rozumieť? Nikde nie je napísané, čo presne musíš ktorý deň zvládnuť, zotavovať sa máš podľa vlastného tempa a hlavne vlastných možností. A nikde nie je napísané ani to, že do dvoch dní musíš bezpodmienečne chodiť."

„Hej? Dokedy tu ešte akože budem? Chcem ísť domov, mať konečne chvíľku pokoj od všetkého."

„Prestaň s takýmto správaním!" zahriakla ho, pokladajúc tácku na stolík vedľa postele. „Ja chápem, že si unavený a frustrovaný z tohto všetkého, bolo toho na teba veľa a psychicky si proste nebol pripravený na toľko komplikácií. No neubližuj si ešte aj svojim negativizmom, lebo ti bude naozaj neskutočne nanič a potom tu zostaneš ešte pekne dlho." Váhavo, ale prehrabla mu pri týchto slovách vlasy a potom vstala na nohy. Nemalo cenu k nemu teraz prehovárať, nebral by jej slová vážne. Poznala som to z vlastnej skúsenosti. Nikdy som si podobné frázy personálu nebrala k srdcu, proste išli pomimo mňa alebo ma ešte viac rozhodili. Im sa to hovorilo sakra ľahko. Neboli vtedy na mojom mieste, netušili čo cítim a ako hrozne zle mi je vo vlastne koži. „Hodinku si oddýchni a potom to skúste s Clarou znova. Ak už ti je proti srsti prosiť o pomoc personál, spoľahni sa aspoň na ňu. Netrávi tu s tebou toľko času len z nudy, chce ti pomôcť." Chcem pomôcť a keď ide do tuhého, zaspím alebo sama kričím o pomoc. V tej chvíli akosi nebolo jasné, či je to celé skôr smiešne alebo smutné. Rozhodne som však nebola podpora, akú Neil pri sebe potreboval. Pomaly som nad vodou nedokázala držať ani samú seba, nieto ešte jeho. „Skús sa poriadne vyspať, nech máš zajtra čistú hlavu."

„Na to spánok stačiť nebude," zamrmlal a radšej ešte aj otočil hlavu do druhého smeru, len aby nemusel pozerať na nás. „Vidíme sa zajtra."

„Držte sa." S úsmevom pozrela naposledy ešte mojim smerom, schytila tácku a nechala nás osamote. S pravou rukou zaťatou v päsť a neskutočne boľavou hlavou som sa pomaly postavila a podišla k Neilovi. O krvavú podlahu sa asi príde postarať niekto iný, len kto vie kedy. Chvíľku som hľadela na drobné kvapôčky krvi a potom zašla do kúpeľne, namočila roh malého uteráku a poutierala ju. Dvíhal sa mi z nej žalúdok, nebolo za potreby ju tu nechávať a čakať, kedy ju príde niekto poutierať.

Mlčky som sa napokon posadila k Neilovi, no keď sa moja ruka opatrne dotkla tej jeho, stiahol sa. Zrazu sme si akoby úplne vymenili role. On bol ten, ktorý nechcel naokolo seba nikoho a žiadny fyzický kontakt, pričom z mojej strany bolo prítomné len zúfalstvo a snaha nejako pomôcť. Hocijakým maličkým gestom, len aby toto celé znášal o niečo lepšie. „Čo bude zajtra?" opýtala som sa napokon tichým hlasom.

„Prvý rozhovor s psychológom. Musím dostať zelenú aj po psychickej stránke, aby ma mohli zapísať na čakaciu listinu pre srdce." Doposiaľ som si na túto tému nečítala a neštudovala ešte nič, plne som sa sústredila na predošlú operáciu, a tak mi nebolo jasné čo všetko je potrebné splniť. Teda okrem vyšetrení a testov o ktorých minule hovorila Alma. „Dusím toho v sebe toľko, že ak raz začnem pred niekým takým hovoriť, ak mi bude klásť tie ich typické otázky, všetko to zo seba vyklopím. Myslím naozaj úplne všetko."

„To nesmieš."

„Myslíš si, že mne to nie je jasné?" Tú svoju grandióznu pomstu predsa nevykonal len tak, aby sa teraz znova dostal do pasce a na krk sa mu zavesili policajti. Zaslúžil by si to, tento názor som zmeniť nedokázala, ale... Nedokázala som mu priať nič zlé, lebo život bol ťažký už aj bez toho. Od štrnástich rokov kráčal peklom a nech už konal ako konal, nepriala som mu pocítiť ešte viac ohňa. „Lenže ak to nezvládnem, na transplantáciu môžem zabudnúť. Nebudú nové srdce dávať len tak niekomu, kto hazarduje so životom." Akoby už aj tak nebolo náročné uniesť samotný fakt, že niekto to nové srdce potrebuje. Bolo tu toľko možných prekážok a neprekonateľných bariér, až slzy nabehli do očí aj mne samotnej. Človek si zjavne až v takýchto chvíľach uvedomí nakoľko je život v skutočnosti krehký a ako ľahko sa môže všetko obrátiť na úplnú katastrofu.

„Pozri..." začala som roztraseným hlasom a zhlboka sa nadýchla, nech zaženiem slzy. Tie sa mi však stále tisli do očí vo väčšom množstve, až som sa napokon postavila a vybehla von z izby. Bolo mi jedno, že do niekoho môžem naraziť, bežala som proste ďalej, až som rozrazila dvere vedúce von na terasu. Zastavilo ma až chladné zábradlie ktorého som sa pevne chytila a začala plakať.

Hlava mi išla prasknúť od bolesti a žalúdok sa mi dvíhal aj napriek tomu, že som dnes ešte nič nejedla. Z celej nemocnice mi bolo už natoľko zle, až to slová nevedeli ani obsiahnuť. A pritom nič z tohto nebolo o mne, ja som stála iba na pozadí ako nejaká kulisa. Moja úloha bola ticho sa prizerať a občas na chvíľu vstúpiť do svetla reflektorov. Hlavné dianie ale išlo mimo mňa, nemala som absolútne žiadny dôvod natoľko preháňať a všetko prežívať.

Nad hlavou sa mi behom nasledujúcich dvadsiatich minút nazbierali poriadne husté mračná. Vzduch nebol až natoľko chladný, vietor nefúkal skoro vôbec a zjavne to vytvorilo dokonalé podmienky pre drobučké vločky, ktoré sa začali vznášať vzduchom a ktoré ma donútili zostať vonku poriadne dlho. Bolo krásne sledovať ako pomaly klesajú k zemi, aj keď sa pri kontakte s ňou premenili v ničotu. Zostávalo len dúfať, že teplota klesne a nejaký ten sneh sa udrží. Koncom októbra boli kanadské ulice bez snehu neskutočne smutné. Aspoň ja som to tak stále vnímala. Ako náhle opadala väčšina lístia a všetky tie krásne odtiene žltej, oranžovej a hnedej sa vytratili, túžila som vidieť naokolo seba jedine sneh. Žiadne pochmúrne počasie, holé konáre stromov ani nič podobné. Iba dokonalú bielu prikrývku.

Jemnučký vánok mi pomaličky ale isto usušil slzy, až sa mi ich podarilo zahnať úplne. Bola by som sa otočila na odchod, vzduch začínal byť priveľmi studený na ďalšie postávanie, no vo vrecku mi zavibroval mobil. Prvá myšlienka mi zablúdila k Roderickovi, ale išlo o neznáme číslo. „Haló?" Až pridobre som vedela koho hlas sa ozve na druhej strane.

„Ahoj, Clara, tu Erin." Nepríjemne ma pri počutí jej hlasu striaslo, až som sa znova voľnou rukou radšej pridržala zábradlia. Chcela som predsa, aby zavolala skôr, tak prečo ma to natoľko vzalo? „Môžeš teraz hovoriť?"

„Hej, jasné." Doslova som cítila ako sa celé moje vnútro stiahlo nervozitou z jej ďalších slov. Tie totiž mohli rozhodnúť o všetkom, o celej mojej budúcnosti. Jej to možno prišlo ako bežný telefonát, určite sa podobne vybavovala už s kopou ľudí, ale mne to prišlo ako čakanie na popravu. „Dospeli ste k rozhodnutiu?" Čo to bolo dopekla za hlúpu otázku? Prečo inak by mi akože telefonovala?

„Nenaťahuj ju už toľko," zakričal niekde spoza nej Metias so smiechom. „Clara..."

„Prestaň mi do toho kecať," sykla naňho, no žartovný podtón jej hlasu nechýbal. „Chcem, aby si zajtra o šiestej prišla za nami do divadla. To už budeme mať po skúške s tanečníkmi a hercami a budem sa vedieť venovať iba tebe. Pôjdeme na to zostra, naučíš sa poriadne dýchať, aby si neprehĺtala slová a hlavne sa priprav, že budeme veľmi veľa spievať už hneď zajtra. Metias si ťa vezme na starosť čo sa kondičky týka, budeš ho bezpodmienečne počúvať vo všetkom. Bez nejakých výhovoriek očakávam, že prídeš na každú skúšku a dáš zo seba svoje maximum. Zatiaľ budeš cvičiť iba s nami a ak ti to pôjde, predstavíme ťa ostatným a budeme nacvičovať už všetci spolu." Vnímala som ako mi hovorí ešte niečo, ale jej slová sa mi už absolútne nedarilo spracovať. Význam tých predošlých ma úplne dostal do kolien, až bolo neskutočne náročné nezačať okamžite kričať a plakať od šťastia. „Clara? Počúvaš ma vôbec?"

„Áno, ja len... nečakala som... nečakala som, že mi vážne dáš šancu," dostala som zo seba ťažko. Na moje prekvapenie sa Erin zasmiala, čo natlačilo úsmev na pery aj mne. Bolo to ako sen. Akoby sa mi po toľkých rokoch konečne podarilo dobehnúť môj zmeškaný vlak, ktorý som však začala naháňať len nedávno. Bože, rodičia budú šťastím bez seba. Natoľko mi to priali a konečne sa niečo podarilo aj mne. „Neskutočne ti ďakujem Erin."

„Ďakuj mi, keď už budeme mať po úspešnej premiére. Dovtedy ťa čaká nenormálne množstvo práce, budeš nás musieť na slovo počúvať a robiť to, čo ti s bratom povieme. Ak sa budeš flákať alebo ma sklameš, skončila si. Na amatérov vážne nemám čas ani nervy." Jej povaha ma trocha desila, v podobných chvíľach pôsobila až trošku strašidelne, ale hovorila z nej zjavne len profesionalita. Už toho mala za sebou určite kopu a od každého naokolo očakávala poslušnosť a ochotu spolupracovať bez toho, aby sa niekomu doprosovala. „Máš ešte nejaké otázky?"

„Teraz asi nie." V hlave mi vírilo milión otázok, ale nemohla som ich na ňu všetky vychrliť naraz. Musím si ich premyslieť, pripraviť a opýtam sa až potom, keď ma celý tento prvotný šok trošku prejde a budem na situáciu pozerať s nadhľadom. Ak sa mi vôbec do zajtra podarí predýchať skutočnosť, že mi niekto dal šancu splniť si svoje sny.

„Tak zajtra o šiestej. Nemeškaj, lebo po celom dni sa mi vážne nebude chcieť ešte vyčkávať na teba." Sama pre seba som prikývla a s ľavou rukou stále na zábradlí klesla na studenú zem. Musela som snívať, toto určite nebola realita. Nie moja realita.