-Maxim-

„Maxim Alexandrovič Ivanov..." vzdychol otec nešťastne a oprel sa lakťami o kolená. Nemyslel som si, že ma po dlhom víkende prebudí zvonenie u dverí, ktorého iniciátorom bude práve on. Nahneval som ho, nemal som v sobotu večer len tak bez slova položiť a ísť sa zabávať ďalej, ale...nečakal som, že ho to vyprovokuje až na toľkoto. „Aspoň do očí mi prosím ťa neklam."

„Prečo ma tu musíš vypočúvať? Už som ti predsa všetko povedal."

„Vážne?" opýtal sa neveriacky. „Mám uveriť, že niekto ako ty šiel dobrovoľne do Vegas, aby sa flákal po kasínach a uzatváral stávky so závratnými sumami?" Podozrievavo si ma premeral, no následne opäť sklonil hlavu a oči uprel na sivý koberec. Keď sme boli nakupovať, mame sa veľmi zapáčil a preto mi teraz zdobil podlahu obývačky.

„Niekto ako ja?" Nie, nebral som to ako urážku ani nič podobné. Otec si zo mňa žarty nepotreboval robiť. No akosi som netušil čoho sa chytiť, aby som úplne nestratil hlavu.

Mal som za sebou príšernú noc. Jej značnú časť som presedel v kúpeľni, kde som si už pomaly trieskal hlavu o stenu, pričom na mňa tiekla studená voda. Nebolo mi až tak zle, ako napríklad vo Vegas či niekedy predtým, ale teraz sa to akosi natiahlo rovno na niekoľko hodín. Neprešlo to za pár minút ako zvyklo. Ako úplný chudák som tam škrípal zubami, zatínal ruky v päsť a nahováral sám seba, aby som s týmto všetkým prestal. Aby som si šiel ľahnúť ako každý normálny človek a proste zaspal. Nohy ma ale neposlúchali a v hlave mi pulzovala neskutočná bolesť.

Zaspal som až niekedy nad ránom, okolo piatej. Ale s tým, že o siedmej som už musel sedieť na dvojhodinovke chémie. Skoro som do konca prednášok zomrel, na semafore sa mi cestou domov zatvárali oči...ale po príchode domov som nespal. Iba som sa pozeral do stropu, následne som prežil angličtinu aj s Brooke a zaspal až po príchode domov. Ale aj to bolo tak na hodinku, lebo následne už zvonil otec a musel som vstať. Pritom som sa len modlil, aby mi nič nebolo kým sme sa rozprávali. Nesmel vidieť, že sa niečo deje. Vydesil by sa, povedal by to mame a to som nechcel. Nikto o tom nesmel vedieť. Nikto.

„Vieš, že som to nemyslel zle."

„Hej, viem," odvetil som otrávene. Zjavne som mal ísť lietať aj dnes, no nešiel by som, ani keby sa tu neobjaví otec. Doma som to pritom bral o toľko inak. Cez leto som sa do toho celého úplne ponoril, užíval som si každú sekundu a teraz? Keď sa spomenulo lietadlo, naskočila mi husia koža. Pritom koľko som básnil o tom, ako si urobím licenciu a budem sám lietať. Dopekla, kam som vtedy dal rozum? Veril som, že život bude ku mne tak veľkorysý, aby mi to len tak dovolil? „Prišiel si len preto, aby si mi vynadal osobne?"

„Neprišiel som ti vynadať, aby sme mali medzi sebou jasno." Prikývol som. Tak čo potom? Celý náš rozhovor bol plný výčitiek a hoci nekričal ani nedvíhal hlas, hneval sa. Karhal ma, lebo som ho svojim správaním sklamal. Minul som zbytočne peniaze, ktoré oni s mamou zarobili. „Ja len nechápem, čo toto celé malo znamenať. Dobre, potreboval si vypadnúť niekam a uvoľniť sa. Ale prečo tie horibilné sumy peňazí, Maxim?"

„To k Vegas akosi patrí."

„Lebo bez pobytu v Luxore by si zomrel, čo?"

„Vieš, ako som to myslel." Luxor bol hlúposť, to som musel uznať. Najhlúpejšie bolo, že som tam ani nespal. Obe noci som strávil v rovnakej posteli ako Katya. „Do Vegas ako chudák ísť nemôžeš."

„Tak nabudúce ak tam pôjdeš, rozhadzuj si svoje peniaze, dobre? Ja nezarábam na tvoje hrátky v kasínach." Nervozitu mi možno pomáhal potlačiť aj fakt, že sme konverzáciu viedli čisto v ruštine. Nepadlo medzi nami ani jedno anglické slovo, ktoré my ma nejako rozptýlilo. „A tvoja mama už vôbec, to si uvedom."

„Vie o tomto celom?"

„Nie, nepovedal som jej ani slovo."

„Kam si jej teda povedal, že letíš?"

„O ciele cesty som jej povedal pravdu, dokonca vie, že prídem aj za tebou. Akurát oficiálny dôvod pre ktorý som prišiel, je možné uzavretie obchodu." Síce jej klamal, ale aspoň nie vo všetkom. K pravde iba pridal nejaký nepravdivý fakt, nad ktorým sa ona absolútne zamýšľať nemusela. Ak by jej povedal, že sem ide kvôli mne, bolo by to horšie. „Zajtra ale letím späť. Nechcem ju teraz nechávať osamote."

„Hovorila mi, že ste boli v piatok u toho doktora. A vraj je tam nejaký problém." Nebola to absolútne príjemná téma, ale musel som od seba a svojich prehreškov odviesť pozornosť. A tak som sa chopil prvej možnosti, ktorá sa mi naskytla. Lepšie, ako keby som mu tu mal vysvetľovať skutočný dôvod, pre ktorý som do Vegas šiel.

„Hej, bohužiaľ sa problém našiel a dosť závažný." Obaja sme na seba pozreli zjavne až priveľmi zúfalo. Ale bolo to preto, že sme mamu natoľko milovali a nezniesli by sme, ak by sa jej niečo stalo. Aj doteraz nám stačilo, že sme boli traja. Tak preč celé toto tehotenstvo siliť, ak ešte ani jeho priebeh nie je hladký? „Neviem, koľko ti toho povedala."

„V postate nič. Len toľko, že problém nie je na jej strane." Zmätene som pokýval hlavou, keď sa otec nad mojimi slovami uškrnul. „Čo je?" opýtal som sa nechápavo, zatínajúc pravú ruku v päsť. Nebolo mi dobre, absolútne mi nebolo dobre. Snažil som sa sústrediť na otca, na známe črty jeho tváre, ale všetko sa mi motalo pred očami.

„Malo mi napadnúť, že ti nepovie pravdu. Už len preto, aby ťa ušetrila zbytočného stresu."

„Otec, o čo ide?" Musel som sa postaviť na nohy a troška sa prejsť po obývačke. Nedokázal som zostať sedieť na jednom a tom istom mieste. Zbláznil by som sa, všetko by mi zas popadalo na hlavu a ja by som sa tu pred otcom úplne zrútil.

„Problém je s mamou, nie s bábätkom. Zatiaľ teda." Obe ruky som si pri jeho slovách zaboril do vlasov, s maximálnou chuťou si ich vytrhať. Radšej by som bol počúval jeho výčitky ohľadne Vegas. „Veľkú rolu v tom hrá určite aj úzkosť, ale to je v podstate vedľajšie. Problémy s vysokým tlakom mala už keď čakala teba, ale teraz je to ešte horšie. Zväčša sa tieto problémy ukážu vraj až v neskoršom štádiu tehotenstva, ako to bol vtedy aj u nej. Kvôli tomu si sa narodil skôr, pre mamu by bolo nebezpečné ak by chcela počkať ešte tie posledné štyri týždne. Teraz je to ale o toľko iné. Všetko je minimálne desaťkrát komplikovanejšie, lebo je ešte len na samom začiatku."

„Ak je to pre ňu veľmi rizikové, prosím nahovor ju, aby šla na potrat." Neveril som, že tie slová hovorím. Že ich zas vyslovujem nahlas a myslím ich z časti vážne. Lebo dopekla so súrodencom, ak by sa malo niečo stať mojej mame.

O tom, že mala problémy a, že som sa narodil skôr, som samozrejme vedel. Raz sme nejako túto tému otvorili, keď som bol ešte menší. Vtedy som nad tým veľa nefilozofoval, ale neskôr...neskôr som si to pospájal. Aj tento fakt u nej následne vyvolal tú hroznú popôrodnú depresiu. Mala výčitky, že som sa kvôli nej musel narodiť skôr, že to nedokázala dotiahnuť do úplného konca. Pritom som bol vraj absolútne v poriadku a domov nás tiež pustili pomerne skoro. Nebol tu dôvod, aby sa z niečoho vinila.

„Pred ňou sa to snažím zakryť ako sa len dá, no som vydesený ako malé dieťa. Ty si bol našim vytúženým dieťaťom a tam to haslo. Nikdy...nikdy som si nemyslel, že z jej úst ešte niekedy budem počuť, že je tehotná."

„Tak ale ak ste si dávali stále pozor..."

„Zväčša to bolo na nej. Vedela, čo mi vyhovuje a čo nie, tak sme sa dohodli už veľmi dávno. Ona bude brať antikoncepciu a tým pádom zabránime práve tomuto scenáru." Znova som sa vrátil k sedačke, no nesadol som si. Po celom tele mi behali zimomriavky a chvíľami sa mi podlamovali kolená. No bolo prijateľnejšie zostať na nohách, ako nehybne sedieť. „Zjavne jej týmito slovami veľmi krivdím, ale mám pocit, že to urobila schválne."

„Štve ťa to?" Dopekla, čo to bolo za hlúpu otázku? Nestačila mi jeho absolútna beznádej, ktorú som už počas života niekoľkokrát videl? Nie vždy sa dokázal držať v pohode, aby tak podržal aj nás dvoch s mamou. Občas to bol on, za kým som večer prišiel, ku komu som sa ako malý pritúlil a koho som ubezpečoval, že zajtra bude lepší deň. To som ešte v podobné veci veril.

„Ona a ty, ste celý môj život. Slovami ti neviem povedať, ako veľmi vás milujem, ale... Maxim, ja neviem čo mám robiť, čo jej mám povedať a ako sa k veci postaviť. Nehnevám sa, viem ako veľmi po bábätku ešte túžila, ale kope si tým vlastný hrob. A na to sa ja pozerať nevládzem."

„Nesmieš ju v tom nechať!" sykol som zjavne hnusnejšie, než bolo treba. Nebolo to vôbec potrebné. Otec týmito slovami nenaznačoval, že chce od nej odísť. To by nikdy neurobil. Nie on. Nie jej. Nie našej rodine.

„Nie, necúvam ani nič podobné. Akurát si práve v tomto okamihu neviem predstaviť, ako týmto celým prejdeme a dotiahneme to do úspešného konca." Aj napriek nevoľnosti, som sa znova posadil. Celého ma ale razom oblial doslova ľadový pot, až som na chvíľu zadržal dych, len aby som prečkal tých niekoľko najhorších okamihov. Chrbticou smerom hore ku krku mi pritom prebehol tak nepríjemný pocit. Nie bolesť, alebo niečo jej podobné. Ale niečo, čo bolo zbytočné sa snažiť obsiahnuť slovami. To musel človek pocítiť na vlastne koži. Tú otupenosť, ten divný pocit v rukách, ktorý sa nepodobal na kŕče ani nič podobné. To dusivé teplo, pričom mi ale o niekoľko sekúnd bola už neznesiteľná zima. „Pred tebou to možno tajila, kým bola tu, ale každý deň jej je otrasne zle. Ráno, počas dňa aj večer. Koľkokrát sa v noci zobudím na to, že nie je vedľa mňa a keď ju idem pohľadať, nájdem ju sedieť pri otvorenom okne alebo vonku v záhrade."

„Keby neprídeš teraz za mnou, nič z tohto by ste mi neboli povedali!" Až keď moje slová dozneli, mi došlo ako nahnevane som ich vyslovil. Zaujal som aj otcovu pozornosť, ktorý sa razom zahľadel do mojej tváre, čo ho značne znepokojilo.

„Cítiš sa dobre? Si bledý ako stena."

„Je mi fajn," precedil som cez zaťaté zuby. Dopekla, prečo teraz?! „Som len unavený. Nespal som posledné noci dobre a v škole je toho veľa." Neklamal som. Spánok bol nanič, alebo neexistoval vôbec. A škola ma tiež zabíjala, hoci sa dnes začal len druhý týždeň. V podstate sme sa ešte do toho riadneho kolobehu vecí ani nedostali.

„Vážne je to len tým? Nevyzeráš vôbec dobre." Oprel som si stuhnutý chrbát a privrel oči. Musel som to rozdýchať. Stále som to mohol uhrať a vyviaznuť bez otázok či núteného priznania. Neexistovalo, neexistovalo aby som sa priznal. Bol som v pohode. V pohode.

Predsa som chcel niečo povedať. Na jazyk sa mi drali slová, ktorými som prosil otca o pomoc. Aby to zastavil, alebo mi aspoň vysvetlil prečo sa to deje. No kým by som bol zo seba možno niečo dostal, on sa postavil a zašiel mi do kuchyne po pohár vody. Bol mu veľmi vďačný, ale keď sa namiesto do kresla posadil ku mne na sedačku a položil mi ruku na chrbát, striaslo ma. Veľmi ochotne som ale prijal studenú vodu, ktorý ma troška schladila, hoci mi aj tak bola zima.

„Mal by si si ísť ľahnúť. Rozhovory môžeme dokončiť aj zajtra, alebo ak ti bude lepšie."

„Ja som v poriadku." A práve preto mi išlo roztrhnúť nervy od toho sakra veľkého napätia, že? Lebo som bol v poriadku a svet bol krásny. Slnko svietilo, ja som sa usmieval a tešil som sa zo života. Jasné...jasné. „No ľahnúť si asi pôjdem." Nemalo cenu sa ešte premáhať. Zostať tu, by znamenalo úplnú prehru. No ak sa stiahnem do izby, oddýchnem si, bude mi lepšie. Prejde to, vôbec sa to nevyostrí do extrému, ktorý ma vo Vegas úplne prikoval k stene kasína, kde som sedel ako posledný chudák.

„Môžem na noc ostať tu, nie? Zbytočne sa mi nechce zháňať hotel."

„Jasné." Nemal som v pláne ho vyhadzovať. Potom by už dozaista tušil, že sa niečo vážne deje a tajím veci, ktoré by som nemal. Lebo hoci iniciátorom bola stále mama, v tomto stáli na rovnakej strane. Ak mi niečo bude, ozvem sa a začneme to riešiť skôr, akoby bolo neskoro alebo by som sa priveľa natrápil. Pre ich pokoj, som ich neustále ubezpečil, že sa ozvem a poprosím o pomoc. Nikdy som to ale neurobil a nechystal som sa k tomu ani teraz, keď sa mi celý svet rúcal na hlavu. „Neskôr si pohovoríme."

Bez slova navyše prikývol a ustarostene ma sledoval, ako som dopil vodu, postavil sa a šiel do izby. Mal som chuť za sebou dvere zatresnúť celou silou, ale potom som sa tohto aktu agresivity zdržal. Potichu som ich privrel a s rukami zaťatými v päsť sa došuchtal k posteli. Tmavé závesy som mal zatiahnuté, takže sem zbytočne neprenikalo veľké množstvo denného svetla. Bez toho, aby som dával pozor, som sa iba zvalil dopredu a padol medzi rozhádzané vankúše. Pretiahol som si cez seba paplón, ale vyslovene spať som sa nechystal. Nedokázal by som to.

Ležal som, oči som upieral do steny a sústredil sa na každý jeden nádych. Musel som sa upokojiť. Ak svet dokázal byť pokojný, prečo som to nedokázal aj ja? Prečo som musel mať pocit, akoby som sa tu skrýval pred niekým, kto ma chce zabiť? Bol som v bezpečí, vo vlastnom byte a bol tu aj môj otec. Nemalo sa absolútne čo stať, hlavne nie mne. Zavrieť oči ale bolo ťažšie, ako hocičo iné. Úloha, ktorú som vedome vykonať nedokázal.

Uspať ma musela zjavne ozajstná únava. Nespomínal som si, kedy som sa uvoľnil natoľko, aby som skutočne zavrel oči a oddal sa sladkej nevedomosti, ktorú spánok so sebou prinášal. Popravde by som bol čakal, že ma otec príde zobudiť, aby sme dokončili rozhovor. Či už jeden, alebo druhý. Nikto ma ale nevyrušil, mohol som spať dokedy som chcel. A, že to rozhodne málo nebolo. Čakal by som, že bude tak o dve hodiny neskôr, ale nie pol piatej ráno. Až ma okamžite vystrelo do sedu, keď som uvidel digitálky na nočnom stolíku.

Našťastie som si ale dokázal ľahnúť späť a ešte si pospať pár hodín. Školu som nemal, čiže skoré vstávanie nebolo potrebné. No hoci som mal konečne pokojnú noc, cítil som sa ako rozbitá váza, alebo niečo podobné. Niečo, čo sa roztrieštilo na malinké kúsočky, ktoré sa už nedajú zlepiť späť dokopy. Snažil som sa sprchou zobudiť o niečo viac, no keď som sa následne pozrel do zrkadla, akoby na mňa späť hľadelo nejaké strašidlo a nie môj vlastný odraz.

„Nespal si dobre?" Úplne som otcovu otázku ignoroval. Iba som nešťastne posedával pri stole a hľadel do hrnčeka s kávou, ktorá už stihla medzitým vychladnúť. Nie, žeby som ju niekedy priveľmi miloval, ale občas bola dobrá. Nejaké záchranné lano, ktorého som sa mohol v núdzi chytiť. „Maxim?" Hlavu som zdvihol až pri počutí svojho mena. Ale aj to len tak, aby sa nepovedalo. Snažiť sa zo seba vysúkať aspoň pol slova, bolo až priveľmi namáhavé.

Mlčky som sledoval, ako si otec tiež zalial kávu a potom sa obzeral po kuchyni, hľadajúc niečo na raňajky. Ak by som tušil, že príde, zašiel by som nakúpiť alebo niečo. Takto som sa ale supermarketom vyhýbal ako sa len dalo. Nenávidel som sa tam motať niekoľko desiatok minút, len aby som našiel jednu vec. Lebo zrazu, ak človek potreboval poradiť, sa v dohľadnej vzdialenosti nenachádzal ani jeden zamestnanec. Preto som chodil na nákupy iba keď už hrozila najväčšia kríza.

„Je ti lepšie ako včera?" Jemu sa zjavne nejavilo, že nemám absolútne žiadnu náladu. Za stôl sa posadil úplne vysmiaty, pripravený parádne si poklebetiť pri kávičke, pričom tá jeho bola ešte priveľmi horúca na pitie. „Máme tichú domácnosť, alebo mi niečo ušlo?"

„Nechcem sa rozprávať," vysúkal som napokon zo seba. Keby mlčím, stratil by so mnou trpezlivosť a o to som rozhodne nestál. Aj tak bude dosť náročné dokončiť včerajšie debaty. Nepotrebujem sa zas dostať na pokraj psychického zrútenia. Aj tak som sa tam ocital pomerne často, hlavne teda poslednú dobu.

„Nemáš na výber. Ja dnes idem späť domov. Dlhšie tvoju mamu osamote proste nenechám."

„Pochopiteľne." Ja som v prvom rade nestál ani o to, aby sa tu vôbec ukázal. Načo prišiel? Vynadať mi, že si nevážim peňazí, ktoré oni dvaja zarábajú a dávajú mi ich dúfajúc, že ich hneď nerozflákam?

„Čo sa to s tebou deje? Ja viem, že si vždy bol tichý a utiahnutý, ale poslednú dobu to nejako preháňaš."

„Preháňam?" Prečo som sa hral na tupého, ak som presne vedel o čom hovorí? Ak by som nebol slaboch, povedal by som mu pravdu. Všetko o tom, čo sa deje, čo mi nedá pokoja a čo ma posledné dni na smrť desí. No ja nie. Ja som radšej potichu zatínal zuby a päste, len aby som potlačil svoje pridivoké myšlienky, búriace sa absolútne bez logického dôvodu. Čisto preto, že mohli. Škoda, že nik im na to nedal konkrétny podnet.

„Maxim..." Keď moje meno vyslovil bez výraznej ruskej intonácie, stuhla mi krv v žilách. Neviem prečo, ale odmalička som to mal v sebe. Ten pocit napätia, keď na mňa otec prehovoril angličtinou, ktorá bola môjmu materinskému jazyku taká vzdialená a cudzia. Kým som bol menší, akosi som odmietal hovoriť po anglicky. Rodičia a Nikolai mi dokonali rozumeli aj v ruštine a keď prišlo na niekoho cudzieho, ten sa iba pousmial a opýtal sa rodičov, prečo ma nenaučia aj angličtinu. Pritom ja som ju ovládal a každému naokolo som aj dokonale rozumel. Akurát som nechcel, aby rozumeli oni mne. Ruština bola takou istotou, ktorej som sa chcel držať čo najviac. Časom sa to ale samozrejme muselo zmeniť. „Hovoril som ti to už minule. Nie som ako tvoja mama, neviem sa natoľko vcítiť do tvojej kože, ale pokojne sa mi môžeš zveriť. Ja si ťa vypočujem, synček, a pokúsim sa ti pomôcť ak to bude v mojich silách. A ak nie, aj vtedy nájdem spôsob."

„Ja viem, ocko, ja viem." Pozrel som mu pri týchto slovách do očí, aby som ho uistil. Mal som ho natoľko rád, dal mi do života veľmi pevné základy, ale nedokázal som sa mu otvoriť. Dokonca pred ním som sa cítil priveľmi zraniteľne. Niekedy...niekedy ešte aj pred mamou, pred ktorou som teda už v žiadnom prípade nemal nič skrývať. „Máme teraz aj dôležitejšie problémy ako moje výlevy srdca."

„Tak nehovor. Predsa vieš..." Nestihol dopovedať, lebo niekto zazvonil pri vchodových dverách. Nechápavo sme na seba pozreli a ja som sa následne zdvihol, aby som sa šiel pozrieť. Mal som menšie tušenie, kto by ma na druhej strane dverí mohol čakať.

A čuduj sa svet, mal som pravdu. O zárubňu sa so spokojným úsmevom opierala práve ona. Vlasy mala troška strapaté, akoby sa dnes hrebeňu oblúkom vyhla, ale...dopekla, veľmi jej to pristalo. S tvárou bez mejkapu a ležérnym oblečením vyzerala ako bohyňa. Popravde sa mi páčila oveľa viac, ako vo Vegas. Áno, jej kratučkým zlatým šatám s odhaleným chrbtom sa odolávalo len veľmi ťažko, ale takto sa mne osobne páčila viac.

„Takto skoro, hej?" nadhodil som namiesto pozdravu. Ona sa naň ale tiež vykašľala. Vlastne...na celú slovnú komunikáciu. Radšej mi len naliehavo vzala tvár do dlaní, s úmyslom pobozkať ma. Privrel som v očakávaní oči, no nič sa akosi nestalo. Jej pery nestretli tie moje, ako som dúfal a čakal. „Čo je?" opýtal som sa, sklamane otvárajúc oči. Napadlo mi, či na nás nepozerá otec, ale nie.

„Fajčil si," sykla s tónom, ktorý by som u nej nebol čakal. Na to, ako sa pred chvíľkou usmievala... „Všakže?"

„Hej," priznal som bez zbytočného zatĺkania. Bolo to proste cítiť. Nemalo cenu klamať. „Je to pre teba až taký veľký problém?" Troška nervózne som sa obzrel ponad plece, ale otec nám ešte ani teraz nevenoval pozornosť.

„Minule som ti niečo povedala. Ak budú cigarety, nebude pusa."

„Katya..." zatiahol som nenútene, pričom som si ju za boky pritiahol ešte o niečo bližšie. „Nerob mi zbytočné nervy ešte ja ty. Už ani tak neviem, kde mi hlava stojí." Ak klasickú pusu nechcela, urobil som to teda po svojom. Pobozkal som ju na čelo a potom si oprel hlavu o tú jej. Chcel som...možno som len chcel, aby ma nachvíľku riadne objala a ubezpečila ma, že bude všetko v poriadku. Že sa cez všetko dostanem a budem zas schopný normálne žiť.

„Asi som neprišla práve v najlepší čas."

„Mám tu otca," vysvetlil som v skratke. „Mohli by sme sa stretnúť neskôr?" Ako skoro stále, aj teraz mi prebehli po chrbte zimomriavky, keď sa jej pery dotkli môjho krku. Bolo to troška znepokojivé, ale nič, čo by sa mi nepáčilo. Skôr by som povedal, že toto bol pocit, o ktorý som stál až priveľmi.

„Tak neskôr." Nefalšovane som videl, ako veľmi ma chcela pobozkať. No neurobila to. Nedovolila svojim perám, aby sa aspoň na chvíľku stretli s tými mojimi. „Pozdrav otecka." Tak silno som veril, že si to rozmyslí a pobozkáme sa. No ona sa ku mne iba naklonila a pery pritisla na moje líce. V istom smere to stačilo, no prijal by som viac. Oveľa, oveľa viac.

Počkal som kým zišla schodmi, z ktorých mi ešte raz venovala jeden veľmi provokatívny a zvodný pohľad. Ako...ako dokázala byť taká hrozne príťažlivá v jednoduchom bielom tričku s čiernymi teplákmi a teniskami? Akoby do svojho výzoru nedala ani štipku snahy či záujmu a pritom vyzerala neodolateľne. Ležérnosť jej slušala oveľa viac, ako nútená elegancia či čokoľvek iné. Bolo ťažké uveriť, že bola skutočná. A, že ja som s ňou mal niečo, čo sa veľmi nápadne podobalo na vzťah.

„Kto to bol?" opýtal sa otec okamžite, ako som sa posadil späť za stôl. Mal som pocit, že na tvári mi stále vládne absolútne prihlúply úškrn, ale nedokázal som sa zrazu tváriť natoľko seriózne ako predtým. Nie, žeby sa problémy rozplynuli alebo niečo. Iba som vo svojej hlave prenechal kúštik miesta aj niečomu, z čoho som mal úprimnú radosť.

„Poštárka," utrúsil som nezaujato a konečne siahol po šálke. „Nič zaujímavé."

„Priniesla ti ďalšie účty?"

„Je nová a pomýlila sa. Nehľadala mňa." Nikdy som nebol dobrý klamár, ale boli chvíle kedy moje chabé klamstvá predsa prešli. Teraz tomu tak bolo zjavne len preto, že otec mal v podstate naponáhlo. A to ma tešilo rovno z dvoch dôvodov. Ja budem mať pokoj od jeho výsluchov a mama nebude zbytočne sama.

„Tak teda späť k tomu, čo sme riešili. Neviem, či chceš k celej veci ešte niečo dodať."

„Asi nemám čo." On bol rozhodnutý už dávno, ešte skôr ako prekročil prah tohto bytu. Presne vedel, aké slová mi povie a aké dôsledky budú vyvodené z môjho chovania. Akurát chcel počuť moju obhajobu. Bol ku mne spravodlivý, nechal mi priestor na vyjadrenie a možno nejaké to zjednávanie. „Pokojne mi povedz, ako si sa rozhodol."

„Hnevám sa na teba, to je ti dúfam jasné. No toto rozhodnutie som neurobil v hneve a nenávisti. Robím to, aby si dostal šancu postaviť sa na vlastné nohy aj finančne. Na tento mesiac ti ešte nájom a výdavky za byt zaplatím, dostaneš svoje vreckové ale tam to končí. Žiadne ďalšie dotácie nečakaj."

„Ani cent?"

„Ani cent. A tiež ťa poprosím, aby si mi dal kartu od druhého účtu." Áno, mal som dva účty. Financií toho druhého som sa ale doposiaľ ešte ani nedotkol. Tie boli na budúcnosť, na nový život v Rusku, o ktorom som natoľko sníval. Na tie peniaze by som nikdy nesiahol. Nikdy, dokým by nenadišiel ten pravý čas. „Môžeš si za to sám, Maxim. Veľmi ťa ľúbim, chcem aby si bol šťastný, ale podobné úlety nebudem tolerovať. Viem, že ak máš troška voľnejšiu ruku, vieš sa aj ty riadne rozblázniť."

„Čo škola?"

„Tú budem, samozrejme, aj naďalej platiť ja." Prikývol som. Nebol to koniec sveta. Síce prídem o svoje pohodlie a voľný čas, ale zvládnem to. Nájdem si prácu a zarobím si na všetko, čo budem potrebovať. Nájom, jedlo, benzín a knihy. Doteraz som v podstate nemusel pohnúť ani prstom, aby som toto všetko vo svojom živote mal. Iba som si užíval a trávil voľný čas tak, ako som si zaumienil. „Rovnako ti budem platiť aj hodiny lietania. Ak teda máš ešte o svoju licenciu stále záujem. Lebo z tvojho prístupu si nie som istý."

„Ani ja," povedal som tak viac-menej pre seba. Mal som na to, aby som to celé dotiahol do úspešného konca? Rozhodne nie v stave, v akom som bol. Keď ma na kolená položili úplne bežné činnosti a ja som sa bál každého nového dňa, no zároveň aj každej jednej noci. „Nemyslím si, že to zvládnem. Skúšky, ale aj lietanie osamote."

„Prečo by si to nemal zvládnuť?" opýtal sa nechápavo a pokrútil pritom hlavou. Mocnými rukami zvieral hrnček, ktorý sa v tej chvíli zdal taký krehký. „Chlapče, ty stále podceňuješ sám seba a preto potom padáš aj bez toho, aby si zakopol o nejaký problém. Neveríš si a pritom si toho v živote dokázal už veľmi veľa."

„Hej? Čo také?" Čo tak veľké sa mi doposiaľ podarilo? Bol som veľmi zvedavý, čo povie a čím sa ma pokúsi presvedčiť o svojej pravde. Lebo keď som sa za svojim životom obzrel ja, tie úspechy som nevidel. Urobil som veci najlepšie, ako som len vedel, ale nejednalo sa o nič svetoborné.

„To by si mal najlepšie vedieť ty sám, Maxim."

„Nájdem si teda prácu," povedal som na zmenu témy. Nemal som s týmto jeho rozhodnutím problém, ale nepotešilo ma. Priveľmi sa mi teraz svet rúcal na hlavu, než aby som riešil nejaké bokovky a vystavoval sa ďalšiemu stresu. Už takto som sa včera bál ísť aj do školy. Desili ma dlhé prednášky, na ktorých som musel vydržať do konca. Ak by prišlo k tomu najhoršiemu, nemohol by som sa, bez následných opletačiek, len tak zodvihnúť a odísť. Vzbudil by som priveľkú pozornosť.

Potreboval som, aby čím skôr odišiel, preto som súhlasil bez boja. Vzdal som sa, len aby bol byt zas môj a mohol som sa zhlboka nadýchnuť, upokojiť svoje myšlienky a vypnúť na chvíľku. Darmo som prespal noc a mal by som byť oddýchnutý. Napätie a únava mojou mysľou metali z jednej strany na druhú.

„Nebudeš ma presviedčať, aby som si to ešte rozmyslel?"

„Nie," precedil som pomedzi zuby. „Zvládnem to. Nebudem sa ti prosiť o ďalšie peniaz." Tie slová možno vyzneli oveľa agresívnejšie a nenávistnejšie, ako som chcel.

„Maxim..." Pokýval som hlavou. Pre mňa sa rozhovor skončil. Nemal som potrebu počúvať dôvody, ktoré som už poznal. Proste som všetko pokazil, stratil som otcovu dôveru čo sa financií týka a teraz budem za to pykať. Lebo ja idiot som sa hrnul do Vegas ako najväčší boháč. „Nie je mi jedno, čo s tebou je a bude. Toto všetko robím len preto, aby si si uvedomil svoje chyby a naučil sa zodpovednosti. Už si dospelý, musíš sa vedieť pomaly postarať sám o seba aj finančne." Postarať sa sám o seba? Nedokážem si poradiť s myšlienkami vo svojej vlastne hlave, ako sa mám o seba postarať finančne?

„Viac ako peniaze, ma zaujíma čo bude s mamou. A mám pocit, že aj teba." Lebo čo ma ťažilo absolútne najviac? Mama a jej tehotenstvo. Nech ubehlo akýkoľvek čas, nedokázal som to spracovať. Stále som nad tým premýšľal, predstavoval som si aké to bude, byť starším bratom a tam bol asi kameň úrazu. Tam som si na ramená nakladal úplne zbytočný stres.

„Ja ju na potrat posielať nebudem, lebo ma aj tak nepočúvne. Ona je rozhodnutá to dotiahnuť do konca a o niekoľko mesiacov to dieťatko porodiť. Mám pocit, že nech by sme povedali hocičo, len by sme si ju poštvali proti sebe." Nervózne som si založil ruky na hrudi a podišiel k oknu. Bol pekný jesenný deň, slnko svietilo a pofukoval len jemnučký vetrík. Také to ideálne počasie, ktoré som už ale túto jeseň nečakal. „Chcem ťa poprosiť iba o to, aby si jej nič z toho čo som ti povedal, nevyhadzoval na oči. Potrebuje tvoju podporu a tvoju lásku, lebo ju čaká veľmi ťažké obdobie. Psychicky aj fyzicky."

„Mám sa tváriť, že ma jej rozhodnutie predsa len teší?"

„Asi by to tak bolo najlepšie." Najlepšie pre koho? Pre ňu, lebo by počula presne to čo by aj chcela? Alebo pre mňa, lebo by som si nemusel vyčítať jej následnú zlú náladu? „O Rusku si pohovoriť nechceš?"

„Uhádol si." Bolo veľmi trúfalé sa mu otočiť chrbtom a nechať ho tam bez nejakého vysvetlenia. No predsa som to urobil. Zavrel som sa do izby a opretý o dvere som sa zosunul na zem. Dokázal som len nemo vyvaľovať oči na stenu, či rozhádzanú posteľ. Iný svet naokolo neexistoval.

***

Otec odletel domov behom niekoľkých hodín, počas ktorých sme spolu už neprehovorili skoro ani slovo. Ja som sa ukrýval v izbe a odmietal som akúkoľvek komunikáciu. Len som sedel opretý o dvere a skrýval som si tvár v dlaniach. Plakať som ale neplakal. Aj na to som bol priveľmi zničený. Mohol som sa akurát len dívať, ako sa mi všetko rúca na hlavu. Nedokázal som si ani predstaviť, kde si v takomto stave nájdem prácu. Kto by ma zamestnal? Kto by si vzal do krku takúto príťaž?

Veď dnes som nešiel ani do školy. Nevládal som ráno vstať a ísť na vyučovanie, dávať tam pozor a potom sa ešte vrátiť. Rovnako som priveľmi nebol ani aktívny, čo sa písania správ týkalo. Katya a ja sme sa včera večer už nestretli a rovnako tomu bolo aj dnes. Nedal som si tú námahu, aby som za ňou šiel alebo jej čo i len odpísal na správy. Hodiny sa mi zlievali do jedného nekončiaceho víru trápenia a absolútnej zmätenosti. Akoby som doslova cítil, ako mi žiot samotný uniká pomedzi prsty, kým som sa na podlahe svojej izby ľutoval a držal za hlavu.

Premýšľal som, že zavolám aspoň jedinej osobe, s ktorou by som zvládol komunikovať. Radšej som sa ale mučil nekončiacou samotou, ktorá ponúkala priveľa času a priestoru na myslenie. Ako nad otcovými slovami, tak mamou a mojou roľou budúceho staršieho súrodenca. Pôjde len zas o príťaž do plusu. Budem zodpovedný za niekoho, kto sa nebude vedieť o seba sám postarať. Lebo darmo tu bude mať svojich rodičov...ja budem jeho či jej starší brat. Niekto, kto by mal byť príkladom a podporou.

„Clara..." Nemal som právo ju trápiť svojimi ťažkosťami. No zrazu sa mi zdalo, že ona je tá jediná osoba na planéte, ktorá pochopí a poskytne mi útechu, ktorú som potreboval. Lebo nech som sa snažil sebaľútosti vyhnúť akokoľvek, nešlo to. „Potrebujem náramok."

„Čo sa deje?" Neviem, či to bolo tónom môjho hlasu, ale ten jej znel tak vydesene, až mi zovrelo srdce. Možno...možno som ju vyrušil. Riešila svoje problémy a ja som sa jej ešte chystal priložiť na plecia aj tie moje. „Maxim, prosím ťa rozprávaj. Čo sa stalo? Plakal si?"

„Nie, ja...ja..." Neplakal, ale slzy som potláčať musel. Hrdlo som mal pritom zovreté tak pevne, že sa mi veľmi ťažko vyslovovali jednotlivé slová. Bolo to, akoby som musel zapojiť všetku svoju silu, len aby som dokázal rozprávať. V hrudi ma pri každučkom nádychu niečo nepredstaviteľne ťažilo. Bolo mi teplo, no zároveň aj chladno. „Potrebujem nachvíľu počuť tvoj hlas, inak sa asi zbláznim."

„Trocha ma desíš. Deje sa niečo vážne?" Áno. Deje sa a všetko mi naháňa strach, akoby som mal prísť každú chvíľu o život alebo ja ani neviem. Plne som sa dokázal sústrediť jedine na neskutočnú úzkosť a paniku. „Prosím ťa...hovor. Povedz mi hocičo, čo potrebuješ, len nebuď ticho. Chcem aby si hovoril, počuješ ma, Maxim?!" Veľmi naliehala, aby som s ňou komunikoval. Veď preto som aj volal nie? Aby ma vypočula, aby mi poradil niekto, kto ma natoľko dobre poznal. O všetkom síce netušila, ale v tomto smere som sa odvážil obrátiť jedine na ňu.

„Dnes a včera tu bol môj otec. Veľmi sa hnevá, že som šiel do Vegas a rozflákal som mnoho peňazí. Povedal, že mi s mamou už nebudú platiť byt, benzín a nebudú mi dávať vreckové. Musel som mu dať kartu aj od druhého účtu, kde mám peniaze na budúcnosť v Rusku. Musím si nájsť prácu, čoho sa bojím ako čert kríža. Nie som v stave, aby som zvládal prácu, Clara. Sotva vládzme niektoré dni a chvíle existovať, vydržať so svojou hlavou a nie...nieto, aby som pracoval, stíhal školu, nútil sa do lietania a venoval sa...jej." Ako som to zo seba vychrlil tak rýchlo? V jednej chvíli som mal ešte problém popadnúť dych a v tej ďalšej som jej menoval jeden problém za druhým. A to som ešte nebol ani na samom konci. Bolo toho viac. „Mama ma problémy. Klamala mi, že problém je s bábätkom a nie s ňou, aby ma nevydesila. No otec mi povedal pravdu. Riskovala, už keď čakala mňa a nieto ešte teraz. Veľmi...veľmi sa bojím, že sa jej niečo stane, že prídem o mamu."

Slzy som zadržiaval tak dlho, ako som len vládal. V konečnom dôsledku mi ale stiekli po lícach a úplne mi odopreli schopnosť rozprávať. Iba som jej tam vzlykal do telefónu ako posledný chudák. Sprvu som vlastne ani netušil, aká emócia je najsilnejšia. Beznádej, neskutočne obrovský strach, ľútosť, smútok...toto všetko sa vo mne metalo tak divoko a bolestivo, až mi bolo doslova fyzicky zle.

„Flákam hodiny lietania ako sa len dá. Neviem, či stojím ešte o svoju licenciu, neviem čo s ňou budem potom robiť. Pristávanie mi proste nejde, bojím sa toho, bojím sa sedieť na mieste pilota." Netušila som, koľko mi rozumela, keď som rozprával úplne priškrteným hlasom a stále si utieral nos. „A je tu Katya. Ja neviem...neviem ako sa k nej chovať. Tak veľmi by som chcel, aby bola moja, aby ma ľúbila a aby som ja mohol ľúbiť ju... Od prvého momentu mi učarovala. To si nevieš ani predstaviť. Keď som ju uvidel...to bolo niečo neskutočné. Odvtedy na ňu stále myslím, vraciam sa ku chvíľam kedy sme sa držali za ruky, kedy som letel za ňou do Vegas a bozkávali sme sa v hotelovej kúpeľni... Ale keď ma ešte raz takto uvidí... Clara, ja...ja..." Už takto ma na smrť desilo, že ma videla na úplnom dne. Mohla to hocikedy použiť proti mne, aj keď na to zjavne nemala dôvod. Ráno potom mi do kázala. Jej slová a jej pery ma presvedčili, že ona nie je proti mne. Stojí, alebo sa aspoň snaží stáť, na mojej strane a kryť mi chrbát. Otázka ale bola, dokedy jej to takto bude vyhovovať. Omrzí ju, že ma musí stále dávať dokopy, keď ja sa zrútim ako domček z karát. Ja som vlastne ani nemohol od nej chcieť, aby to robila. Nič ju ku mne neviazalo, žiadna povinnosť.

Na druhej strane zostalo až strašidelné ticho. Clara nepovedala ani slovo, čo ma až donútilo si odtiahnuť mobil od ucha a presvedčiť sa, že hovor ešte stále beží. No čo som sa divil? Aj ja sám som bola v šoku, že som dokázal všetko povedať tak rýchlo a jednoducho. Otec zo mňa musel ťahať slovo po slove a teraz to išlo úplne samo. Teraz som všetko vyslovil dobrovoľne, prosil som ju tými slovami o pomoc. Niekto by povedal, že som týmto iba ukázal svoju slabosť. Mne to tak ale neprišlo. Nie teraz, nie keď som slová adresoval jej. Koľkokrát sme boli v takejto situácii len s vymenenými pozíciami? Nesnažil som sa to ani spočítať. My sme jeden pred druhým podobné veci priveľmi netajili. Vedeli sme, že si dokážeme pomôcť a aj sme sa tým riadili. Ja som vypočul a utešil ju a ona na oplátku zase mňa.

„Ani nevieš, ako veľmi by som chcela teraz byť tam a poriadne ťa vyobjímať. Lebo mám pocit, že slovami ti nebudem schopná dostatočne pomôcť."

„Za chvíľu prídeš, nie?"

„V pondelok som pri tebe. Sľubujem." Tiež potláčala slzy, alebo sa mi to len zdalo? Nie, ju som rozplakať nechcel. To nikdy. „Prídeme niekedy večer."

„Budem na letisku," sľúbil som, hoci som dopredu nemohol vedieť, čo sa ešte dovtedy prihodí. Zostávalo mi len dúfať, že to nebude nič hrozné a ja si ju pôjdem pekne počkať. Že dám priestor dvojičkám s Brooke a potom ju do náruče vezmem ja. Lebo koniec augusta už bol dávno. Veľmi mi chýbala. Viac, ako som si bol kedy myslel alebo pripustil. Lebo hoci som mal vždy čo robiť, za našimi nočnými jazdami, nanukmi na benzíkach a výletmi do kníhkupectva, sa mi veľmi cnelo. „Veľmi by vadilo, ak by si prvú noc zostala tu u mňa? Ja viem, že nemám právo ťa o niečo také žiadať, chceš byť určite so súrodencami..."

„Nevadilo by to ani trošku. Ak ma potrebuješ, budem s tebou pokojne všetky noci. Sľúbila som predsa, že tu stále budem, keď ťa začne niečo trápiť a sám sa s tým nedokážeš popasovať. Od toho sme predsa najlepší priatelia, nie?"

„Áno," odpovedal som úplne roztraseným hlasom. Tak veľmi som ju miloval za tento prístup ku mne, k mojej mame a mojej občasnej hlúpej situácii. „Ľúbim ťa."

„Veď aj ja teba, Maxim. Keď prídem, utopím ťa v zmrzline, dobre? Tá istým spôsobom pomáha." Troška som sa pousmial cez slzy. Áno, to som si stihol všimnúť. Za ten prvý semester sme do seba natlačili toľko zmrzliny a nanukov, až by to niekomu prišlo smiešne. No mal som jej povedať, že si už nedáme? Miloval som pohľad na ňu, keď sa tou studenou dobrotou napchávala, keď jej zostalo troška čokolády okolo úst a keď jej zažiarili oči po mojom návrhu, aby sme si dali ešte duplu.

Vždy som túžil po priateľstve, ktoré sme si vybudovali. Mohol som jej povedať všetko, pričom som si bol istý, že moje slabosti nikdy nepoužije proti mne. Nikdy som sa nemusel silene usmievať a tváriť sa, že je život absolútne fantastický a mňa nič netrápi. Rovnako ako ona nemusela tajiť to, kým skutočne je. Ja som s otvorenou náručou vítal jej depresie, slzy a smútok, no rovnako aj jej úsmevy a nezmyselné reči. Bral som ju takú, aká bola a nemenil by som na nej nič. Pre mňa bola dokonalá, nádherná, silná a hlavne statočná. Za všetko, čím si už v živote prešla a predsa si dokázala udržať svoje dobré srdce, ktoré bolo stále pripravené pomáhať iným. Hoci veľmi často to bola ona, kto potreboval pomoc.

„Ak myslíš, pokojne mi ešte hovor o hocičom, čo ťa trápi. Budem počúvať."

„Bolo zvláštne, keď si si uvedomila, že sa ti Roderick páči?" Koho iného som sa mal pýtať, ak nie jej? Tiež si prechádzala prvým vzťahom, bola na tomto poli rovnako neostrieľaná ako ja. „Lebo ja akosi neviem, kde mi stojí hlava keď ju vidím. V živote som ešte nič podobné necítil."

„Hej, bolo to zvláštne a veľmi. Nedávalo mi to zmysel." Veľmi som sa snažil prestať s plačom. No predsa som si musel stále dookola utierať nové a nové slzy, ktoré mi máčali oči a líca. „No keď mi to konečne došlo, bol to ten najkrajší pocit na svete, pričom som ale bola vydesená ako malé dieťa. Spomínam si, ako sa ma po prvé opýtal, či ho ľúbim."

„On sa ťa to pýtal?"

„Áno," odvetila so smiechom, ktorému sa podarilo zahnať jej skľúčený tón hlasu. „Deň potom, ako som skončila v nemocnici kvôli tej alergickej reakcii na tie prekliate tabletky. Opýtal sa ma, čo je medzi nami a či ho ľúbim."

„Odpoveď bola kladná, všakže?"

„To teda." Dodnes mi plne nedochádzalo, čo ich k sebe ťahá. Boli tak iní a predsa sa dopĺňali v smeroch, kde to bolo najviac potrebné. Podľa jej slov a fotiek, jej ten chalan dodával toľko odvahy do života ako takého. Keď bola s ním, keď som videl fotky z posledných dní, vyzerala taká šťastná a plná života. Presne ako on, keď sa stále v jednom kuse niekde bláznil. A zas na druhej strane...ona sa stala akousi jeho kotvou, ktorá ho občas pribrzdila a spomalila. Dokázala mu zavrieť ústa, keď Roderick tak rád trepal do vetra.

„Si s ním šťastná?"

„Keby si len vedel ako. Nemyslela som si, že je možné nejakého cudzinca takto milovať, ale pozrime sa, kde som dnes. Spoznala som ho sotva pred rokom a mám pocit, akoby bol po mojom boku celý život. Plánujeme spolu našu budúcnosť, zaspávame a zobúdzame sa vedľa seba... Láska je krásna, Maxim."

„Hej, to asi hej." Akurát človek zjavne musí nájsť tú správnu osobu, s ktorou sa to rozhodne skúsiť. Lebo hoci je láska krásna a všetko, zlomené srdce dozaista prekliato bolí. „Nehovorím, že som zaľúbený. To ešte nie. No veľmi sa mi páči, chcel by som ju viac spoznať a dovoliť jej, aby ona spoznala mňa."

„A kde je potom problém?" Ukazovákom ľavej ruky som si napravil okuliare na nose a potom sa pomaličky postavil. Bolo mi o málinko lepšie, to som poprieť nemohol. Potreboval som si však otvoriť okno a pocítiť chlad pomaly nastupujúcej noci na vlastnej koži. Dnes už nebolo také teplo, ako včera. „Strach je na mieste, tomu rozumiem. Ale nesmieš mu dovoliť, aby ťa od celej veci odradil."

„Poslednú dobu je to so mnou zlé. Začalo sa to, keď som šiel prvý deň po rozvrh a odvtedy sa cítim, akoby som mal hocikedy umrieť. Bez dôvodu, bez všetkého."

„Úzkosť?"

„Ale vo forme, ktorá ma privedie čoskoro do šialenstva. Tých niekoľko minút, kým neviem čo so sebou, svet sa mi točí pred očami, ja nevládzem riadne popadnúť dych, srdce mi divoko búši, ruky sa mi úplne trasú a raz mi je zima, potom zas teplo. Neviem vtedy normálne stáť, sedieť, ležať ani nič. Najradšej by som sa bol zvliekol v vlastnej kože, natoľko hnusne a nepríjemne sa cítim."

„Mal by si za niekým ísť. Sám sa s týmto nepopasuješ."

„Ja viem." Nemalo cenu zatĺkať. Akurát som musel počkať, kým sa pán Morisson vráti domov. Už raz som za ním bol, prečistil mi ten rozhovor hlavu a v niečo podobné som dúfal aj teraz. Hoci zjavne bez diagnózy neodídem. Na to boli veci tentoraz priveľmi vážne. „No vieš, nakoľko ma podobné veci desia." Už sme mali podobnú debatu. Rozprával som jej, nakoľko som nenávidel, keď ma mama ťahala po vyšetreniach a sedeniach. Robila to pre moje dobro a svoj pokoj, no ja som to nedokázal vystáť. A niekto to vo mne zostalo. Ten iracionálny strach z lekárov ako taký.

Aj pri mojej prvej návšteve pána Morissona, som sa veľmi bál. No prišlo mi, že ten neskutočný pocit samoty a prázdna mi pomôže zahnať jedine on. Poznal Claru najlepšie a keď zrazu odišla, mohol mi o nej rozprávať aj hodiny a troška tak zmierniť môj smútok za ňou. Veľmi šikovne ma pri jeho rozprávaní naviedol aj na to, aby som sa rozhovoril ja sám. Ani som si to neuvedomil a hovoril som mu o mame a všetkom, čo som s ňou za tie roky prežil.

„Nechcel by si si ísť ľahnúť? Znieš vyčerpane."

„Noc som prespal." Únavu to ale nezahnalo. Predsa ma ale viac lákalo stáť v okne, na parapete ktorého som našiel zapaľovač. Mal som ich niekoľko, no tento som už pár dní nevidel. Hoci je pravda, že som sa snažil fajčiť čo najmenej. Poslednú krabičku som si kúpil ešte niekedy pred Vegas a stále som mal polovicu. Akosi som to nepotreboval, nechýbali mi. „No akoby som nespal aj dobré tri roky. Všetko ma príšerne bolí."

„Utekaj do postele a ja ti niečo prečítam na dobrú noc. U Rodericka to zväčša zaberie a zaspí."

„Ak si ľahnem, asi sa zbláznim úplne. Hlavu mám príšerne plnú chaotických myšlienok." Párkrát som obrátil strieborný zapaľovač v ruke a potom som sledoval, ako sa z neho objavil maličký ohník. Na končekoch prstov som pocítil príjemné telo, ktoré ale začalo čoskoro priveľmi páliť. „Neviem, či zvládnem ísť zajtra takto do školy."

„Tak jeden deň nepôjdeš. Nič svetoborné sa nestane, nie?" Na nočnom stolíku som mal aj cigarety. A hoci som prvotne myslel, že sa ich ani nedotknem, jednu som si vzal a vložil ju medzi zuby. S jej zapálením som sa ale neponáhľal. Dal som si načas, pozeral som von na nočnú ulicu a snažil sa vypnúť. Absolútne všetko, predovšetkým svoju hlavu. Cigaretu som napokon zapálil absolútne podvedome, bez toho aby som si vôbec uvedomoval, čo robím. V tmavej noci a tichom byte, som si vychutnával ako cigaretu, tak hlas mojej drahej priateľky, ktorý ma napokon nejakým zázrakom upokojil. Rozprávala a rozprávala, až sme už razu nemali o čom hovoriť. To som už ale ležal natiahnutý na posteli, prevracajúc medzi prstami nezapálenú cigaretu až do doby, kým som konečne pokojne nezaspal.