O päť mesiacov neskôr

„Aisha, zlatíčko, môžeš,..."

„Mami, nevolaj ma tak," spražím ju pohľadom. „Vieš, že ma máš oslovovať Suzzie, tak už si na to zvykni."

Pretočí očami. „Suzzie, zlatíčko. Počkaj," poobzerá sa okolo seba, ale sama dobre vie, že tu nie je nik iný, iba my dve. „Prečo ťa tak mám volať? Prešlo už toľko času. Ani nevieš, či po tebe stále pátra."

A presne tu nastane ten moment, kedy mojej mame musím už po miliónty raz vysvetliť, že Garcia sa nezastaví pred ničím. Bojím sa o nás dve, o našu existenciu, aj keď som do bodky splnila jeho pokyny.

Odkedy sme odleteli a v byte som sa ukázala iba na niekoľko krátkych okamihov, aby som si pobalila najnutnejšie veci, som Noaha nevidela, nevyhľadala, vlastne som sa mu úspešne vyhýbala už takmer päť mesiacov.

Je až nemysliteľné, že žijeme v jednom meste a doteraz sme na seba nenarazili. Ale je pravda, že s mamou fungujeme pod falošnými menami, bývame v budove v ktorej aj zároveň pracujeme ako upratovačky, a tak nutnosť vychádzať von je úplne minimálna. Stále nemám mobil, viem ako pracuje Greg, a tak isto viem, že by ma hneď našiel. Aj keď som prvé dni a týždne tajne dúfala, že ma akýmsi záhadným spôsobom vypátra, no s mamou sme sa zašili úplne. Prišli sme na druhý koniec mesta, kde som si bola viac než istá, že sem netrafí ani jeden z nich. A po niekoľkých týždňoch prišla totálna otupenosť a definitíva.

„Mami, nebudem ti to za každým vysvetľovať nanovo. Prosím, nechcem na to myslieť," opäť sa neubránim slzám. Jednoducho to nejde, keď sa snažím zo všetkých síl nemyslieť, nespomínať, neplakať, proste to nejde.

„Srdiečko. Prečo ho nevyhľadáš? Prečo za ním nezájdeš do firmy? Som si istá, že to bolo všetko obrovské nedorozumenie." Hladí ma po chrbte a druhou rukou mi zotiera slzy. Človek by si myslel, že za päť mesiacov by som už nemala mať zásobu na ďalší plač, ale ako som sa len mýlila. Každý boží deň plačem, či už tajne, alebo pred mamou. Toto sú také okamihy, keď naozaj premýšľam, že prekročím svoju hrdosť a zájdem za ním. Pozriem sa mu do očí a z celej sily na neho nakričím, či som mu fakt nestála za žiadnu námahu a len tak ma nechal tomu idiotovi. Ale stále, keď si už myslím, že som dostatočne silná to zvládnuť, prepadne ma tieň pochybností, až predsa len nikam nejdem. Vždy sa utiahnem do svojej novej ulity a trpím. Tíško a bez divákov.

„Mami!" upozorním ju. „Musíme toto rozoberať každý jeden deň? Jednoducho tomu neverím. A aj keby,... keby to bolo sakra všetko ináč, ako som počula, stále je tu tá jeho vyhrážka. Ja nemôžem dovoliť, aby mu zničil celý život a všetko, na čom pracoval. To proste nejde."

„Aisha, ty si tak dobré dievča."

„Mami," objímem mu a okato prehliadnem znova moje meno. Päť mesiacov sa ukrývame, klameme, pracujeme pod inými menami a takmer nevychádzame von. „Musím ísť niečo nakúpiť, nemáme čo jesť. Ostaň tu a nevychádzaj," upozorním ju miernym tónom.

„Ako vždy, zlatíčko, ako vždy." Pokrúti hlavou. Zoberie novú utierku a šmahom jednej ruky zotrie celú kuchynskú linku. Páči sa mi, ako sa ľahko vžila s novou prácou, ako ľahko zabudla na minulosť a ako veľmi sa snaží práve kvôli mne a tomu všetkému, čo sme spoločne zameškali.

Keď otvorím dvere na budove, ihneď sa poobzerám, je to môj zvyk, a až potom vykročím. Neďaleko je maličký obchod, skôr taký market, kde naozaj nájdem všetko, čo my dve potrebujeme. Počujem sirény, ale ich si už nevšímam, naučila som sa s nimi žiť. Bývame jednu ulicu od nemocnice, takže sme boli nútené to akceptovať. Po chodníku chodí obrovské množstvo ľudí, je akurát obed a ja som si na nákup nevybrala najlepší čas, ale musela som odísť. Musela som sa nadýchnuť, ujsť od tých pocitov a bolesti, ktorá sa neustále vracia.

Zájdem za roh a vidím, ako k nemocnici dorazí sanitka, vypnú sa sirény a v rovnaký okamih z nej vyskočia šofér s doktorom. Premkne ma neblahá predtucha, akýsi neznámy strach a rukou sa chytím na hrudi, srdce mi bije oveľa rýchlejšie. Koľkokrát som bola svedkom toho, ako tu v rýchlosti zastavila sanitka a zachraňovali životy? Koľkokrát som sa dokonca na to prizerala, ale necítila som to, čo ma sužuje práve v tento moment?

Akoby sa čas na niekoľko sekúnd zastavil, keď sa dvere vzadu otvoria a lekári vytiahnu nosidlá a hneď za nimi vystupuje muž. Panebože, veď to je Steven. Kým mi táto informácia dorazí do mozgu, zarazím sa, pretože na nosidlách je predsa Mable. Ona rodí.

Váham. Stojím na jednom mieste a rozmýšľam, či by som tam nemohla zájsť a aspoň na recepcii si zistiť informácie, či je všetko v poriadku, ale pochybujem, žeby mi poskytli vôbec nejaké informácie. Ešte niekoľko sekúnd čakám, kým zmiznú za bránami nemocnice a potom sa opäť otočím. Už nemám chuť nakupovať.

A práve vtedy, vtedy sa zaseknem nanovo. Zahľadím sa do tých najkrajších očí na svete, tmavé vlasy rozcuchané okolo unavenej a zničenej tváre, zlapám po dychu a takmer ihneď pokrútim hlavou a otočím sa znova. Keď dnes niekde nespadnem, môžem si dať bod k dobru.

„Ai?"

Kriste, ten hlas. Prechádza mnou ako vlna cunami, každý chĺpok na tele sa mi postaví, ale ja nezastavujem a doslova sa rozbehnem. Ako mi len chýbal.

„Ai, do pekla s tebou, stoj!" skríkne na mňa.

Pridám do svojho ťarbavého behu, slzy sa mi kotúľajú po lícach a som si takmer na sto percent istá, že sa mi nesníva a že som ho naozaj stretla. A niet pochýb o tom, že ma spoznal.

Okolo ruky sa mi ovinie jeho ruka a prudko so mnou trhne. Končím v jeho náručí a behom sekundy si ma otočí čelom k sebe. „Si to ty? Ty sa mi nesnívaš?" prehovorí ku mne zlomeným hlasom.

Kriste, čo som to len urobila. Pozornejšie sa zahľadím do jeho krvou podliatych očí, čierne kruhy pod nimi a vpadnuté líca svedčia o tom, že asi na tom nie je najlepšie. Asi tak ako aj ja sama. Ale prečo? Veď to on ma nechcel, on ma ponúkol Garciovi, akoby mu na mne nezáležalo.

Ďalšie myšlienky už nedostanú priestor, pretože ma silno objíma a tlačí sa na mňa každou časťou tela, akoby sa chcel so mnou spojiť tak, aby nás už nik nerozlúčil. „Prosím, Ai, povedz niečo." V hlase mu počujem obrovský smútok zmiešaný s nádejou.

A možno práve tá malá štipka nádeje rozhorí aj vo mne plamienok, a preto sa rozhodnem mu objatie opätovať. „Je Mable v poriadku?"

Odtiahne si ma na dĺžku paží, prikývne.

„A ty?"

Bolesť v jeho očiach je mi sama odpoveďou. „Nie."

„Je mi to ľúto, Noah. Prepáč,..." ďalej nie som schopná žiadneho slova. Slzy preberú robotu za mňa, skloním hlavu a krútim ňou tak, aby mi prinajmenšom odletela, v snahe odtiaľ ujsť a znova sa niekam ukryť a možno teraz už navždy.

„Prečo? Povedz mi, prečo si odišla? Prečo si ušla? Prečo si ma opustila?"

„Povedz mi najprv jednu vec," namietnem. Vyzve ma pohľadom, a tak pokračujem. „Je Lexi v poriadku?"

„Čo má s tým do pekla spoločné Lexi?"

„Noah, prosím."

„Je v poriadku, jasné. Odcestovala naspäť do Ameriky a tam si našla prácu. Prečo by nemala byť v poriadku? Ai? Čo sa deje? Panebože," vykríkne a ihneď ma chytá, pretože moje telo vypovedá službu. Zvezieme sa spolu na kolená a ja tak usedavo plačem, až takmer nevnímam, ako ma hladí, upravuje roztrapatené vlasy a šepká upokojujúce slová. „Ai? Prosím, povedz mi, čo sa stalo. Veď ja som po teba šiel, ten kokot mi dal adresu nejakej polorozpadnutej budovy, ale tam sme ťa nenašli. Potom som sa vrátil tu, k nám domov a teba nikde. Dokonca si si pobalila veci a už ťa nebolo. Povedz mi to, prosím. Nech sa môžeme obaja pohnúť ďalej. Prosím,..."

On tam bol, ale ani len netušil, čo som si vypočula. Bože. Skryjem tvár do dlaní a snažím sa upokojiť. Garcia mu dal adresu budovy, kde bola moja matka. Prečo by to robil, keď mu Noah dal mňa? Prečo by mu niečo také vôbec ponúkol?

„Veď to ty si ten, čo ma opustil. Noah, počula som ťa!" vykríknem a odsotím ho od seba.

„O čom to sakra hovoríš? Vzdal som sa pre teba všetkého, tak do riti už hovor!" znova sa pokúsi ma objať.

„Prosím? Všetkého? Ako to myslíš?" nerozumiem ani jednému slovu. Čo to tu tára?

„Ai, ešte raz ťa upozorňujem. Ver mi, posledných päť mesiacov som totálne na dne a moje nervy už dávno nie sú tak stabilné, ako bývali. Tak už to vysyp, čo si počula, čo som podľa teba povedal!"

Nádych.

Výdych.

Posledný pohľad do jeho búrkových očí.

„Bola som v Lily, keď si ma Garciovi predhodil. Počula som ťa, ako na neho kričíš, nech si ma vezme, že ma už nechceš a ani nepotrebuješ! Tak je to. Takže mi tu nerozprávaj o tvojich posledných piatich mesiacoch, pretože ani netušíš, s čím som bojovala ja sama! Kriste, Noah, veď ja sa s mojou mamou ukrývam, aby si ma nenašiel a aby ťa Eduardo nemohol zdiskreditovať. A možno práve v tejto chvíli kráča po ulici nejaký jeho človek a všetko mu referuje. Bože, čo som to len urobila." Postavím sa a otočím. Opäť. Musím odísť, utiecť, zobrať mamu a nájsť si nové miesto.

Zastaví ma však jeho veta. „O tom naozaj pochybujem," prednesie posmešným tónom. Pozriem sa ešte raz na neho a on,... on sa usmieva. Váhavo urobí krok mojím smerom, „hovorím ti, zlatko, že o tom dosť pochybujem, pretože Garcia je vo väzení. A to, čo si počula," ďalší krok ku mne, „dával som mu svoju firmu, ty moje trdlo. Za teba žiadal moju firmu a ja som mu ju bez váhania dal."

„Ja,... ja..."

„Už mlč a poď sem!"

Pritiahne ma silou gigantického magnetu a pobozká tak, ako som o tom vždy snívala. Panebože, kde som nechala rozum? Čo som si to celý ten čas myslela a nahovárala? On ma neopustil, nevzdal sa ma, to ja. Ja som ho opustila pre mylnú predstavu, pre niečo, čo ani nebola pravda. Ruky mi zaborí do vlasov a na niekoľko sekúnd sa odtiahne. „Milujem ťa, Ai. Nikdy, počuješ ma? Nikdy by som ťa neopustil a už vôbec nie tak, ako si si to myslela. Kriste, čo všetko sme zameškali!" opäť priloží svoje skvelé pery na tie moje a berie si všetko.

Do toho bozku pretaví všetok stres, hnev, všetky obavy, ale aj lásku a nehu, na ktorú si pamätám. Nezastaví ho ani obdivné pískanie a tlieskanie, ktoré nás obklopuje.

„Tak si mi chýbala. Už mi to nesmieš nikdy urobiť, naozaj nikdy!"

„Sľubujem," poviem mu do pier. Objímem ho a nechám sa uniesť silou okamihu, našou láskou. „Aj ja ťa milujem, Noah, a tak veľmi. Nič sa nezmenilo."

Neviem, koľko času prejde, koľko tam len tak stojíme, bozkávame sa a oddávame jeden druhému. „Ako to, že je Garcia vo väzení? A naozaj už nemáš firmu?"

„Ts, ts, ts,... vidíme sa po tak dlhom čase a ty opäť myslíš na neho?" zasmeje sa a vidieť ten nádherný úsmev je ako dar z nebies. Pohladím ho po líci, prejdem hranou sánky, poškrabem ho po strnisku, ktoré zažilo aj lepšie časy. Vrásky mi napovedajú, že trpel naozaj skoro asi tak ako ja. „Jimmy a Lexi ho udali a niekoľko jeho vplyvných hostí tiež otvorilo ústa. Slovo dalo slovo a náš spoločný známy teraz sedí. A keď všetko dopadne dobre, tak na parádne dlho. A nie, o firmu som neprišiel. Ale, zlatko, toto je rozhovor na dlhý čas, teraz ťa potrebujem cítiť tak, ako som ťa už skurvených päť mesiacov necítil."

Na nič nečaká, vezme ma do náruče. Nemôžem od neho odtrhnúť oči, som odrazu príliš unavená, ale nádherne šťastná. Položím si hlavu na jeho hruď a vnímam ten povedomý tlkot srdca, ktorý ma nesmierne upokojuje. Môj Noah. V tej chvíli už nemyslím na nikoho, dokonca ani na moju mamu, či na rodiacu Mable, iba na nás dvoch a čo mi tento muž za niekoľko okamihov urobí. 

-----KONIEC-----

Je tu koniec, milí moji čitatelia a verte, nepíše sa mi to ľahko, pretože mi Ai a Noah neskutočne prirástli k srdcu a mnohokrát sa mi o nich aj snívalo.

Tak isto som si veľmi obľúbila postavu miestami šialenej Mable, bez ktorej by to naozaj nemalo zmysel a zlatíčka Stevena, ktorý mnohokrát zohral veľmi podstatnú úlohu v tomto celom príbehu.

Verím, že ste si túto jazdu užili spolu so mnou a ak vám už teraz naše zlatíčka chýbajú, môžete sa ešte tešiť na menšie prekvapko, v podobe Vianočného špeciálu ❤❤❤

Touto cestou by som chcela ešte poďakovať MichaelaM1 za nápad, myšlienku, ktorej som ja vdýchla dušu s jej pomocou. Ďakujem za odozvu, za tvoje rady, za správy, ktorými ma obsypávaš a v neposlednom rade, za naše kamarátstvo  ❤

A_m_i_s, bez teba by to nebolo ono. Prepáč, ale Noah je už zadaný a aj tak, tebe som predsa stvorila Leona, tak hádam toto prebolí rýchlo. Ďakujem, že si ❤

terkatd, na tvoje komentáre sa vždy teším a čakám, s čím novým opäť prídeš. Si skvelá, a tak isto ti ďakujem za obrovskú podporu, ktorú si mi počas príbehu svojimi myšlienkami dávala, ďakujem ❤

KirstenSpencer, ďakujem za úžasné komentáre a pomoc s organizáciou honu na Garciu. Si naozaj skvelá ❤

A samozrejme, ďakujem všetkým, ktorí dali tomuto príbehu šancu ❤❤❤ ďakujem za každý vote, za každý komentárik, za všetko