„To nemyslíš vážne?"

Skríknem na Eduarda v hneve. No v jeho tvári badám mierny úškrn, ktorý mi ale hneď napovie, ktorá bije. Toto sa mi snáď sníva. Nemám toho už aj tak dosť?

„Myslíš, že si z teba uťahujem, drahá Aisha?" prehovorí na mňa tým slizkým hlasom a jeho pokrivenou tvárou sa mihne úškrn. Ten, ktorý tak z duše nenávidím. Vlastne ja nenávidím celého jeho, takého, aký stojí predo mnou.

Prieči sa vo mne každá bunka, už len pri pohľade na neho. Hrá sa na silného a vševediaceho chlapa, ale za tie roky som ho už prekukla. Aj on má strach a to veľký. Určite sa bojí niektorých ľudí. Keby sa mi ich len tak podarilo nakloniť si na svoju stranu.

Zarazene sa usadím na stoličku, presne na tú, na ktorú mi pokynul hlavou tesne pred naším súkromným rozhovorom.

„Si bastard, vieš o tom?" nedávam si servítku pred ústa. Už nie.

„Teší ma, to je moje druhé meno."

Och, ten úškrn. Opäť. Mám chuť mu z celej sily jednu vraziť, ale nemám na to poriadnu odvahu. Nohu si preložím cez nohu a nahlas uvažujem. „Ako to chceš ututlať? Veď tu nepracujem oficiálne, ty ma tu v podstate ukrývaš, milý Eduardo."

„O to sa ty nestaraj, sladká Aisha."

„Ja sa asi pozvraciam," poviem akosi nahlas, pretože tá napodobnenina človeka sa uchechtne.

„Uvidíme, či aj nebudeš. No nezabudni na jednu základnú vec a síce, že dlhy po tvojej matke sa tak ľahko nezaplatia."

Usmeje sa, asi vo víťaznom geste a ja mám chuť mu ten jeho úlisný úškrn nejako zmazať z tváre. Hnusí sa mi, taký, aký je, celým svojím telom, správaním, gestami, proste všetkým. Ako si moja matka mohla s ním začať? Ako mu mohla skočiť na nejaké jeho rečičky? Je mi zle z nich oboch.

„Čo ak odmietnem?" už dlhšiu dobu ma nahlodáva táto otázka, tak ju prosto vyslovím. Viem však, že dotyčný má nejakú tajnú páku, ktorú sa určite raz chystá použiť aj na mňa, ale každopádne vyskúšam svoje šťastie.

Ten sa znova uchechtne až mnou začína prúdiť neskutočná nenávisť a hnev na tohto slabocha a mám chuť odtiaľ utiecť. Nikdy sa nevracať, všetko opustiť a začať niekde inde. Nový život, s novými ľuďmi, na novom mieste. Nikto by nevedel, čo som musela prežiť a robiť. Nik by ma nepoznal, mala by som konečne čistý štít.

V mojom premýšľaní ma ale preruší jeho hromový hlas. „Nad tým ani neuvažuj!"

„Lebo?" asi si práve podpisujem rozsudok smrti, keď tak trúfalo odvrkujem.

„Neskúšaj moju trpezlivosť, Aisha!"

To, ako to celé povie a popritom sa postaví, vyvolá v mojom tele nechcenú triašku, aj keď som si zakázala takto na neho reagovať. Roky vedľa tohto človeka ma naučili, ako skryť svoje skutočné pocity, ale teraz som to asi naozaj prepískla.

Zložím nohy zo stoličky a nesmelým pohybom prenesiem na ne celú svoju váhu. Odhodlane sa pred neho postavím, aby nevidel moju nervozitu a nepostrehol ani kúsok strachu, ktorý mi momentálne prúdi mojimi žilami, postupne ma napĺňa a vzhliadnem do jeho krvou podliatych očí.

„Raz do týždňa," poviem len.

Jeho očami sa mihne tieň, taký ten víťazný, pretože ma dostal presne tam, kde potreboval. Až teraz si uvedomím, že som hru na odmietanie mohla hrať oveľa dlhšie. Možno by sa napokon nado mnou zľutoval a vybral by si inú. Nie mňa. Nie to dievčatko, ktorým som stále bola. Lenže tento bastard práve to chce.

„Trikrát, Aisha." Vyjednáva.

Pokrútim hlavou v odmietavom geste. „To nemôžeš odo mňa chcieť!" Začnem na neho kričať a päsťou ho silno udriem do hrude. S ním to však ani nepohne. Čo si o sebe myslí? On sa len naďalej usmieva, akoby sme práve popíjali čaj a neprejednávali tak ošemetnú tému. Teda aspoň pre mňa.

„Ale môžem a aj chcem. Aisha, budeš tancovať trikrát do týždňa a za polroka máš splatený dlh. Vydržíš polroka a dám ti pokoj." Uprie na mňa svoj hnusný pohľad a trpezlivo čaká.

Jedno sa mu muselo uznať. Bol obchodník telom aj dušou. Bola som svedkom toľkých jeho rokovaní, ako čašníčka som mala prístup na jeho súkromné stretnutia a videla som, aké dokáže mať presviedčacie techniky. On si bol zasa vedomý toho, že to nikomu nepoviem vo svojom vlastnom záujme. Drží mňa a aj moju matku v šachu.

Zatvorím oči a v duchu napočítam do desať. Jeden, dva, tri,... On stále čaká, bez pohnutia.

Keď som dnes ráno vstala, do krvi sa mi vlial zvláštny pocit, akoby to dnes malo všetko skončiť. Cítila som zvláštnu eufóriu, každá moja bunka pociťovala mierny optimizmus. Chcela som to. Áno. Ukončiť toto moje trápenie, dať zbohom tej podradnej práci a odísť. Aj keď to znamenalo opustiť mamu, ale ja som už ďalej takto nevládala.

V kuchyni som si urobila kávu a mame nejaký vyprošťovák, opäť bola riadne mimo. Och, kedy to len skončí. S myšlienkami na svoj nadchádzajúci odchod som sa usadila v malej obývačke spojenej s kuchyňou a zapla som televízor. Nesledovala som ho, nemalo to cenu. Urobila som tak len pre kulisu dookola.

Zvažovala som pre a proti, bolo toľko možností, ako to urobiť. Vedela som, že to možno budem ľutovať, nechať tu mamu samú. Ale nemám právo na vlastný život? Toto nie je pre mňa. Neznášam, nenávidím tie pohľady. Neznášam svoju prácu a som nahnevaná na matku, že je to všetko kvôli nej. Zničila mi dospievanie. Pokazila pohľad na svet. Zruinovala moje predstavy o láske.

To, čo každý deň vidím v tom prekliatom bare, och, koľko ich tam vlastne chodí takých, ktorí majú doma záväzky? A čo všetko tam stvárajú? Do niektorých častí jeho spletitého baru prístup nemám, ten bastard sa dobre chráni a poistil sa pred vlastnými ľuďmi.

S pohľadom upretým do ničoho, len tak pred seba, som uvažovala, ako by som ho mohla dostať. Ako sa vymaniť z jeho vplyvu, ako odtiaľ utiecť. Nepoznala som meno ani jedného z jeho hostí, nemal by mať teda s tým problém. No aj tak som akosi neverila, že mu to bude po vôli. Nezostávalo mi nič iné, len niečo na neho ušiť, pristihnúť ho pri jeho nekalých obchodoch. Musela som niečo vymyslieť.

V ten deň som mala ísť do mojej roboty až večer a tak som plánovala cez deň si vyraziť niekam von, nadýchať sa čistého vzduchu a užiť si spoločnosť kamarátov. Ani jeden z nich netušil, kde moja maličkosť pracuje, a plánovala som, aby to tak aj ostalo. Tešila som sa, pretože som s Leilou a ani Emou už dlho nebola.

Stretnúť sme sa mali v takej malej zašitej kaviarničke, na konci hlavnej ulice, kam veľa ľudí nechodievalo. Neskôr sa k nám mali pripojiť aj Elliot a Troy. Boli sme naozaj dobrá partia.

Konečne som sa vytrepala z gauča a odhodlala sa ísť do sprchy a zmyť zo seba tie otrasné pozostatky predošlej noci. Neznášala som cigaretový dym a chlípnych mužov. Neustále som cítila ich pohľady na sebe, aj keď som len nečinne postávala za barom.

Pustila som si na seba horúcu vodu, ktorá mi blahodarne uvoľnila svaly a rýchlo si umyla aj vlasy. Pred zrkadlom som nestrávila veľa času, predsa len neznášam makeup a všetko s ním spojené. Rýchlo som si vysušila vlasy a obliekla na seba ľahké letné šaty. Von už bývalo pekelne horúco a prechádzky po betónovom meste dávali zabrať. Ešte som si stihla vypnúť vlasy a obuť sandálky, keď na mňa zakričala Connie.

„Zlatíčko? Kam sa chystáš?"

Tušila som, že to nebolo dobré znamenie, jej hlas prichádzal akoby z diaľky, určite bola opäť mimo. Pozrela som sa na seba ešte poslednýkrát v zrkadle a zamierila za ňou, do jej izby. Prešla som cez prah a opäť mi udrel do nosa ten neznesiteľný puch, ktorý tu neustále mávala.

„Pre boha, mami, nemôžeš si tu vyvetrať?" zjazdila som ju a hneď som jej aj otvorila okno dokorán. Nemusela som sa toľko diviť, že vo svojom rauši vydrží tak dlho, keď ho dýcha neustále dookola.

„Čo odo mňa potrebuješ?" nebolo času nazvyš, a tak som nechodila okolo horúcej kaše. Zadívala som sa jej do krvou podliatych očí, tak podobných tým jeho a opäť ma pohltila tá bezmocnosť. Už dávno v nich vyhasla tá jej iskra, to, čo ju robilo krásnou a zmyselnou. Z mojej matky ostala len schránka, len telo, ktoré tak s obľubou využívali ostatní. No ten, čo ju do toho zatiahol, už dávno o ňu nestál a ona sa s tým nevedela zmieriť.

„Volal mi Eduardo. Máš vraj hneď prísť za ním, ehm, niečo po tebe chce." Pozrela na mňa zahmleným pohľadom a znova zatvorila oči. Viditeľne si odfúkla a ihneď zaspala.

To nemyslela hádam vážne. A ten parchant tiež. Čo si o sebe myslel?

Nahnevaná som sa teda pobrala z nášho malého bytu, pri odchode som tresla dverami, už mi bolo jedno, či ju zobudím a pešo prešla cez mesto, využívala som však hlavne bočné uličky. Prechádzka sem mi trvala niečo vyše trištvrťhodinky, počas ktorej som si stihla vyvetrať hlavu a trochu som sa aj upokojila.

To som však ešte netušila, čo na mňa ten slizký had chystal.

Prešla som prázdnym barom, v ktorom bolo vidieť len upratovačky odeté v nejakých smiešnych kombinézach s rukavicami na rukách. Ani som sa im nedivila. Myslím, že tie, ktoré pratali VIP priestory, sa odievali do kombinéz asi celé.

Spoza baru vytŕčala hlava Anette, pozdravila som našu dvornú maskérku, ktorá tu hádam aj prespávala a išla za hlasom, ktorý vychádzal z jeho kancelárie. Kričal a to dosť nahlas. Na chvíľku som sa zastavila, no jeho reči som vôbec nerozumela. S miernymi obavami, čo po mne bude chcieť, som zaklopala, a keď sa ozvalo „vstúpte" pomerne nahlas, vošla som.

Teraz tu sedím, spracovávam, čo po mne chce a nemám slov. Eduardo ani brvou nepohne, vyčkáva na moju odpoveď a ja sa len potím a uvažujem, ako sa mu to, sakra, podarilo, dostať ma do tejto situácie. Koľko mu moja matka ešte dlží? Prečo je Connie ochotná predať svoju dcéru kvôli svojim dlhom?

Mobil mi v crosske zacinká, príde mi správa. Bez toho, aby som z neho spustila pohľad, rukou našmátram ten výdobytok novej doby a vzhliadnem naň. Jasné, píše mi Ema, kde toľko trčím. Rýchlo jej odpisujem, že prídem do hodiny, aby na mňa počkali.

Pohľadom sa opäť po pár sekundách vraciam na Eduarda a ten poctivo vyčkáva. Je mi z neho definitívne zle. Je odporný v celej svojej výške a šírke. V tomto momente, keď sa mu na tvári začína rozťahovať ten jeho nechutný úsmev, viem, jednoducho si to priznám, že vyhral. Prisahám si však, že len pre tento moment mu to dovolím.