poviedka od brumka 

Je to náš každoročný zvyk.

Stretnutie pri ozdobenom vianočnom stromčeku na našom malom námestí, za zvukov kolied a s horúcim punčom v rukách.

Ako roky plynú a viacerí z našej partie sa roztratili po svete, stretáva sa nás vždy menej, ale tie stretnutia sú o to úprimnejšie a veselšie.

Tento rok to však bude iné, viem to priveľmi dobre. Nielen, že som o rok staršia, ako keď sme sa videli naposledy. K narodeninám mi napísal, ako on vlastne vždy. Nikdy nezabudne, a ja som na tom rovnako.

Avšak, po tom, čo sa stalo v lete... mám z nášho stretnutia obavy.

Pamätá si, čo sa ten letný večer medzi nami stalo?

Alebo mi bolo naklonené samotné nebo a jemu mierne alkoholové opojenie zastrelo spomienky?

Nevidela som ho od toho dňa, keď som mu povedala, čo k nemu cítim. Nechtiac, vykĺzlo mi to. Trvalo mi dlho, kým som si priznala, že už dávno pre mňa nie je len kamarát z rovnakého paneláku, že ho vnímam inak. Že moje sesterské city prerástli v niečo hlbšie, a ja som ich poctivo skrývala. Nechcela som stratiť jeho priateľstvo.

Kto by mu však odolal?

Dospel v nádherného chalana, jeho oči priťahovali pohľady všetkých dievčat, jeho úsmev, sčasti lenivý, sčasti podlamujúci kolená, a jeho postava... splnený sen, čo dievčatá tajne snívajú po nociach. Ja sama som nestíhala žasnúť, ako sa zmenil.

Odkedy sme na výške, každý v inom meste, vídavali sme sa omnoho menej. V lete sme všetko dobiehali, aj s partiou, čo sa poznáme hádam od plienok.

A ten večer pri vatre... panebože!

Zabalím sa ešte viac do huňatého šálu a podupkávam na mieste, začína mi byť pekná zima. Zatiaľ nikto neprišiel, som tu len ja a vyčkávam, kto sa ukáže.

Sledujem dianie navôkol, ohrievam si ruky v rukaviciach, zvierajúc plastový kelímok s horúcim punčom. Odvšadiaľ cítiť Vianoce. Koledy sa vtieravo vplížia do môjho podvedomia, a ja si ich pohmkávam zároveň s hudbou, čo sa navôkol rozlieva.

Je tu živo, ľudia sa stretávajú, objímajú a smejú, deti pobehujú a obdivujú drevené jasličky s malým Ježiškom. Červené líčka, vyštípané od mrazu, úprimný detský úsmev, to je to najkrajšie, čo prenikne do srdca, v čase Vianoc omnoho viac.

„Dáte si ešte jeden, slečna?" spýta sa ma milá pani v stánku, pri ktorom postávam. Ani som si neuvedomila, že mám pohár temer prázdy.

„Ďakujem, dám," usmejem sa na ňu a siahnem po peňaženke, keď ma zastaví jeho hlas.

„Dajte nám rovno dva, ďakujem..."

Skoro sebou trhnem, ale snažím sa tváriť prirodzene.

„Platím, samozrejme," doplní a podáva pani bankovku.

Jeho pohľad na sebe cítim, a nechápem, ako je to možné.

Nikto na mňa ešte takto nevplýval.

„Čakáš dlho?" usmeje sa na mňa a podáva mi môj punč. Druhý, panebože! Ešte jeden a poviem mu aj to, čo nechcem, ako sa poznám.

„Nie, asi polhodinku," odvetím a obzriem sa okolo. „Prišiel si prvý... vlastne, druhý, po mne..."

Ježiši, zabite ma! Čo to meliem?

On sa však len zasmeje.

„Rád ťa vidím," prizná a prejde po mne pohľadom, čo nie je nič nezvyčajné, ale predsa len je to... iné.

„Ja teba tiež," odvetím a naše pohľady sa konečne stretnú.

„Dlho sme sa nevideli," poznamená potichu. Radšej si odchlipnem z punča, aj keď je horúci a môj jazyk to pocíti veľmi reálne. Sakra!

„Od leta," prikývnem.

Skúmavo si ho prezerám, kým on sklopí zrak k svojmu kelímku, akoby sa snažil rozlúštiť, čo všetko obsahuje ten punč. Prečo mi niečo pripadá tak strašné... odlišné?

Niečo z neho sála, cítim sa pri ňom inak, ako doteraz.

Je možné, že by to mal na svedomí ten jediný letný večer?

„Vieš, potajme som dúfal, že ťa zastihnem len samotnú," ozve sa po chvíli ticha, keď dohrá Tichá noc.

„Ako ti ide škola?" spýtam sa skoro zároveň s ním, až sa obaja zasmejeme. Chvíľu na seba bezradne hľadíme, čakáme, kto odvetí prvý.

„Prečo si v to dúfal?" odvážim sa spýtať.

„Kvôli tomu, čo si mi naposledy povedala," jeho slová ma umlčia. Naprázdno prehltnem. Pamätá si na to?

„Rozmýšľal som o tom, a nie málo," pokračuje po chvíli, nespúšťa zo mňa pohľad. Bojím sa, čo povie ďalšie, ale aj po tom nesmierne prahnem.

„Prekvapila si ma," pousmeje sa, a mne srdce rozbehne rýchlejšie. Spraví krok ku mne, naraz medzi nami zostáva pár centimetrov. „Nedala si mi spávať, zopár nocí."

„To som nechcela," hlesnem tichým hlasom.

Jeho ruka sa pohne a jemne mi prejde po líci. Teplý, hrejivý dotyk, tak nečakaný a tak dokonalý. Musí vidieť zmätok, čo sa mi odráža v očiach, ale aj tak ruku neodtiahne.

To pohladenie mi dáva nádej, ktorej sa bojím držať.

„Prečo si mi to povedala?"

„Pretože... pretože je to pravda, Jakub," nazbieram všetku odvahu, aby som tie slová vyslovila. „Ale ak tým zničím naše priateľstvo, radšej som mala mlčať. Nemyslela som si, že si to budeš pamätať, ja..."

Pohne sa tak náhle, preruší všetky moje slová.

Jeho bozk je nečakaný. A dokonalý.

Čo to robí?

„Chvalabohu, že je to stále pravda," usmeje sa, ten úsmev skôr cítim na perách ako vidím na vlastné oči. A pobozká ma znova a znova.

Nemusí vravieť nič ďalšie, jeho bozky, jeho blízkosť, jeho objatie... tie sú samotné vysvetlením. Cíti to rovnako, ako ja.

A tak sa pod vianočným stromčekom na námestí, v malom mestečku, zrodila nová vianočná láska. Môj najkrajší vianočný darček.

***
Barborka, viem, že vtesnať sa do určitého rozsahu bolo pre teba náročné, ale zvládla si to a som nadšená. zbytočne si sa akokoľvek stresovala, či čosi podobné. celý čas počas čítania som mala pred očami žilinské trhy, teba a super perfiš šuhaja, pričom som si to celé vizualizovala. ❤️