víťazná poviedka od

Listy nehlučne leteli smerom k zemi, ich pád tlmila väčšia kopa. Užasnuto sledovala prírodné divadlo, kým smerovala k voľnej lavičke v prekrásnom parku, ktorý toľko zbožňovala. Nevedela sa vynadívať na tú nádheru okolo seba, aj keď sama jeseň veľmi nemusela.

Tentokrát sa však pani príroda naozaj vyhrala s farbami a rôzne odtiene žltej, červenej a hnedej jej tak veľmi pripomínali leto. Úžasné a krásne, aj keď tento rok bolo príliš krátke.

Pamätala si, ako posledný deň v škole zabalila všetko zbytočné do malej tašky, odložila vysvedčenie bokom a vybrala sa so spolužiakmi na jedno pivo, veď práve ukončili spoločne obrovskú etapu vo svojich životoch. Tešila sa, ako si cez leto pred vysokou oddýchne, načerpá nové sily a na niekoľko dní úplne zmení prostredie.

Áno, prvýkrát mala ísť k moru. Keď si na to teraz spomínala, pousmiala sa nad svojimi reakciami, tešila sa totiž ako malé dieťa. Vtedy ešte netušila, čo ju tam čaká.

Príchodom do vytúženej destinácie si rozšírila svoje tak utiahnuté obzory. Nikdy nebola typ dievčaťa, ktoré by sa niekde pretŕčalo, zbytočne na seba neupozorňovala, jednoducho si žila svoj nudný a bezstarostný život.

No keď sa rozhliadala okolo seba, musela uznať, že tu to žilo, dýchalo farbami, no aj tak toto miesto pôsobilo vkusne a elegantne. Všade kam sa obzrela, bolo množstvo ľudí, predierali sa okolo seba, detský krik ju nútil točiť sa okolo svojej osi, oči mala dokorán otvorené a všetkými zmyslami zachytávala okolitú atmosféru.

Blížil sa večer, slnko sa nenáhlivo skláňalo nad obzor a poskytovalo jej výhľad na neuveriteľnú prírodnú scenériu. Sedela v piesku, nohy si nechala obmývať teplou morskou vodou, kresliac obrazce paličkou do piesku. Vzala fotoaparát a snažila sa doň zachytiť všetko, na čo len dovidela a zvečniť aspoň zrnko z toho všetkého, čo sa jej tu ponúkalo.

Vôbec neľutovala toho, že pokiaľ si tu ona vysedáva, v areály zatiaľ zabávajú hostí animátori. Bola síce pravda, že to zatiaľ v živote nezažila, no ona nadovšetko milovala prírodu, zbožňovala pohľad na zapadajúce slnko. Takto sa skláňať nad horizont v obklopení mora, to ešte nevidela, a preto sa plánovala lúčiť s každým jedným dňom podobným spôsobom každý večer.

Plnými dúškami nasávala morský vzduch cítiac ho po prvýkrát, zatvorila oči a nastražila uši, vstrebávala všetky dostupné zvuky.

Nevedela presne odhadnúť, ako dlho tu takto sama a v tichosti sedela, obklopená tonami piesku a zvukmi narážajúcich vĺn, keď ju z jej zamyslenia vyrušil chrapľavý hlas.

„Ehm, môžem sa pridať?" Otvorila oči a niekoľkokrát nimi zaklipkala, bola prekvapená príjemným šerom, ktoré ju zahaľovalo. Pozrela sa na mladíka, ktorý zjavne ešte stále čakal na jej odpoveď a milo sa na neho usmiala.

„Jasné, toto nie je moja pláž," prehovorila a rukou ukázala okolo seba.

Chalan sa usmial, „vieš, ja som skôr myslel, že sa pridám k tebe, k meditácii," a pomalým pohybom sa vybral bližšie k nej.

Znelo to zaujímavo, a keď si samú seba predstavila, ako tu sedí v tichosti, oči zatvorené, vnímala len seba a okolité zvuky, naozaj sa muselo zdať, že medituje.

„Ja som nemeditovala," ozrejmila mu situáciu.

„Ja som to tak naozaj nemyslel. Dáš si?" opýtal sa a vytiahol spoza chrbta dve fľašky piva. Zahľadela sa na nich, keď sa jej v hlave rozblikali stovky výstražných svetielok a mysľou jej prebehlo snáď milión varovaní, ako nepiť nič od cudzieho človeka. Nikdy.

„Myslím, že by som nemala," po chvíli uvažovania jemne prehovorila.

„Som Liam, teší ma," predstavil sa a zároveň si k nej prisadol. Fľašky zapichol do piesku a jednu svoju ruku jej podával na znak pozdravu. „Ja Tina."

Ponúkanú ruku prijala a potriasli si pravicou. „Pozri, je to len pivo a ja si ho chcem dať s niekým. Obe sú zatvorené a ty si môžeš vybrať fľašku podľa svojho výberu." Žmurkol na ňu.

Čo by mohla stratiť? Okrem toho, že ju tu môže nadrogovať, okradnúť, alebo mnoho iných a horších vecí? Nikdy takto nežila, nikdy svojvoľne neohrozovala život seba a ani nikoho zo svojich blízkych a predsa tu a teraz cítila, že je to tak správne.

„Jasné," vybrala si fľašku, otvoril jej ju a spoločne si priťukli. „Na život," predniesla prípitok krátko predtým, ako si hrdlo priložila k perám.

Spočiatku sedeli v tichosti a obaja sledovali prírodné divadlo, ktoré im ponúkalo mesiacom ožiarené a presvetlené more, pozorne načúvali zvukom, ktoré ich obklopovali. V diaľke počuli hádať sa čajky o potravu, spoza chrbtov im zneli rôzne piesne z areálov hotelov a v hlavách im zakotvil jemný šum mora ako nejaká uspávanka.

Sledovali opozdilcov, ktorí sa s mokrými uterákmi ponáhľali späť za brány areálov, zamilované dvojice fotiace sa pri posledných lúčoch zapadajúceho slnka, plážových predajcov baliacich si svoje caky-paky pomaly smerujúc domov ku svojim rodinám.

Pre Tinu bola toto obrovská zmena. Od jej nudného, ničím nerušeného a nekomplikovaného sveta, sa konečne mohla zhlboka nadýchnuť a užívať si práve tento moment. Sedela v piesku na pláži počas západu slnka s neznámym, ktorý si užíval práve túto jedinečnú chvíľu jedine s ňou.

Pri polke fľašky sa konečne začali zhovárať. Samozrejme, zo začiatku to boli samé zdvorilostné otázky a otrepané odpovede, no časom zachádzali vo svojej konverzácii hlbšie do svojho vnútra. Obaja pociťovali neznámy pocit, necítili však potrebu niekam ísť, niečo meniť, či nebodaj skončiť.

Koľko hodín prešlo od momentu, kedy sa rozvalila na pláži? To naozaj netušila. Momentálne to ani neriešila, bolo jej tak príjemne.

O Liamovi zistila, že to bol miestny chalan, ktorý takto rád trávil horúce letné večeri prechádzkami po pláži. Cez deň zarezával v otcovej kaviarni, kde mu so všetkým pomáhal a cez rok študoval v Anglicku. Páčil sa jej jeho pohľad na svet, snažil sa o pochopenie základných princípov ľudstva a prírody samotnej, chcel niečo zmeniť, niečo znamenať, zapísať sa do histórie.

V jeho očiach videla tú iskru, obrovské zapálenie s akým jej vysvetľoval svoje plány do budúcnosti, tá oduševnenosť, ktorú nemal každý. Nedalo sa to prehliadnuť. Pristihla sa pri tom, že ho vlastne obdivuje.

Nestáva sa často, teda o tom ešte nepočula, aby miestni mali takúto šancu a možnosť niečo dokázať. Väčšinou ostávajú doma, zamestnajú sa za smiešne platy v hoteloch a vypomáhajú svojím rodinám.

Liam bol však iný. Od začiatku ho vnímala ako človeka, ktorý tu určite nezostane a možno raz sa o ňom dozvie z nejakých správ, ako zachraňuje niekde v oceáne veľryby, či sa obväzuje reťazami o strom v dažďovom pralese. Nepochybovala o tom, žeby toho bol práve on schopný.

Vyžarovala z neho obrovská charizma, jeho úsmev bol tak nákazlivý a pohľad úprimný. Verila mu a hltala každé jedno jeho slovo.

„Nechceš sa prejsť?"

„A prečo nie?" s úsmevom odpovedala a už sa štverala na nohy. Pomohol jej a spoločne sa vybrali smerom ďalej od jej hotela.

„Poď, ukážem ti miesta, kam turisti nechodievajú," povedal jemne a schytil ju za ruku. Keď však zastala, pozorne sa na ňu zahľadel a usmial sa. „Neboj, ja ti neublížim, na to si až príliš pekná."

Nesmelo sa na neho pozrela, komplimenty nepočúvala často a už vôbec ich nevedela prijímať. Liam bol nádherný chalan a ona sa z nejakých dôvodov, pre ňu neznámych, pred ním ostýchala. No zahodila všetky predsudky, chytila sa ponúkanej ruky a smerovala ďalej po pláži so svojím neznámym.

Zastavili sa na konci móla, o ktoré narážali v pravidelných intervaloch vlny silnejšie ako na ich pláži. Boli pomerne ďaleko od brehu, no aj tak sa nebála. Mohol ju tu pokojne hodiť do mora, potopiť, odísť a zabudnúť, no on si s ňou sadol na okraj a pokračovali v dopíjaní svojich nápojov.

„Čo najšialenejšie si vo svojom živote urobila?"

Táto otázka ju zaskočila a vlastne na ňu nevedela ani odpovedať. Čo šialené vôbec niekedy urobila? Absolútne nič. Nebola odvážna, šialená, nemala zážitky hodné zapamätania, žila si svoj jednoduchý život, ktorý nebol popretkávaný výnimočnými zážitkami.

Až na tento večer. Toto si zaslúžilo zvečnenie, nejaké zápis, ktorý by jej neustále pripomínal chvíle strávené s týmto mladíkom, ktorý sa k nej náhodne pripojil.

„Vôbec nič, Liam. Som jednoduché dievča, ktoré v živote nevyviedlo žiadnu hlúposť, až mi to miestami chýba. Keď si uvedomím, že som prešla bránami dospelosti a nezažila som ani lásku, sklamanie, bolesť, či stratu, cítim, akoby som nebola kompletná. Akoby mi niečo chýbalo. Rozumieš mi?"

„Skoč do vody," povedal.

„Prosím?" nechápavo sa na neho zahľadela.

„Dobre si počula. Skoč do vody. Chceš niečo zažiť?" Kývla hlavou na súhlas. „Tak skoč do vody. Tu máš svoju príležitosť urobiť niečo hlúpe, naozaj hlúpe, pretože v noci by nikto nemal liezť do mora, to vedia všetci," dokončil a postavil sa.

„No tak, Tina, neber sa tak vážne a skoč do tej vody!" To už použil výhražnejší tón, stále sa však usmieval.

Tiež sa postavila, vyzliekla si svoje letné šaty, nerozmýšľala, iba sa rozbehla a s hlasným krikom skočila do vody. Keď sa vynorila, poriadne sa nadýchla a rozosmiala. Sledovala Liama ako naďalej stojí na móle a smeje sa s ňou.

„Ty sa nepridáš?" opýtala sa ho.

„Nie," pokrútil hlavou a naďalej sa smial. „Ako som povedal, večer by nikto nemal liezť do mora."

Už-už sa ho chystala prehovárať, keď sa jej niečo šuchlo o nohu. Zvrieskla snáď na celé okolie a rýchlymi plaveckými ťahmi sa dostala späť k mólu, naťahovala ruku a prosila chalana, aby ju vytiahol. Keď sa vyvalila celá zadychčaná a mokrá na mólo, Liam sa z nej naďalej smial.

„Ty si blázon," prehovorila po chvíli, kedy sa konečne dokázala nadýchnuť a uvedomila si svoju prehnanú reakciu. Tiež sa rozosmiala.

Celý večer prebiehal v rovnakom duchu, naďalej pokračovali v rôznych slovných výzvach a Liam sa snažil Tine ukázať život. Chcel dosiahnuť, aby nebola taká upätá, uväznená vo vlastnom svete a tele, aby ukázala zo seba to najlepšie.

Spievajúc a tancujúc si o sebe prezradili rôzne tajomstvá a vôbec im neprišlo divné, že sa poznajú sotva niekoľko hodín. Spoločne si užívali daný okamih, momenty dvoch úplne neznámych, ktorých spojilo more a piesok.

„Liam, môžem si ťa vyfotiť?" napadlo ju o niekoľko hodín neskôr, keď sa lenivými krokmi vracali späť k miestu ich stretnutia.

„Jasné. Urobíš zo mňa modela?" podpichoval ju.

„Nikdy nevieš, čo sa môže stať," pokračovala v jeho dobrej nálade. Zo svojho malého ruksaku vybrala svoju pýchu, na ktorú predtým zachytila nádherný západ slnka a skúšala si rôzne pohľady a uhly, ktorými by najlepšie zvečnila Liama. Chlapca, ktorý sa teraz pred ňou vyškieral a robil rôzne gestá, len aby zakryl svoju tvár.

„Ale no táááák, len jednu fotku tvojej tváre. Nech mám pamiatku," nechcene vyslovila to, čo nemala. On sa iba uškrnul a zaujal pozíciu, pri ktorej by nejedna šla do kolien.

Tina stlačila spúšť, raz, dva razy, zmenila pozíciu, podišla bližšie a urobila ešte detail jeho tváre.

„Nevravela si jednu?" s úsmevom prehovoril. Tina však pokračovala ďalej a vyfotila ešte zopár záberov. Nakoniec spoločne pokračovali cestou späť a ona fotila všetko, na čo sa len zahľadela. Neprekážala jej ani tma, ktorá ich obklopovala, mala celkom slušný model, ktorý aj takéto situácie zvládol.

„Liam, napíšme odkaz," skrsol jej v hlave bláznivý nápad.

„Aký odkaz?"

„Čo sme tu dnes zažili. Odkaz všetkým utiahnutých dievčatám, aby žili. Odkaz ľudstvu, aby neprestalo dúfať a veriť v lepšie zajtrajšky. Odkaz každému, kto to nájde. Dajme ho do fľaše a zahoďme do mora." Zasmiala sa na svojom bláznivom nápade a mávla rukou, že to nechá tak.

Liam ju však prekvapil, keď prehovoril, „výborne, som za."

Došli až k miestu prvého ich spoločného kontaktu, kde v piesku ostali po nich stopy a vytiahla dopité fľašky. Taktiež vybrala z batôžka pero a papier, chvíľku uvažovala, ako začať a zahľadela sa pri tom do jeho očí, ktoré ju skúmavo pozorovali. Jemný úsmev zdobil jeho pery a voľnou rukou si prehrabol svoje rozfúkané vlasy.

Začala písať. Písala všetko, čo dnes zažila, čo všetko spoznala a nakoniec sa odhalila tak, ako ešte nikdy v živote. Pridala odkaz, ktorý jej v ten moment napadol a podala štafetu Liamovi.

Nezdalo sa, žeby uvažoval, jednoducho si od nej zobral pero, papier a písal. Netrvalo dlho a papier zroloval do úzkej ruličky, zobral jednu z fliaš a ich spoločný odkaz vložil dnu. Fľašu zatvoril a zapozeral sa jej do očí.

„Kde ju chceš vyhodiť?"

Neváhala ani sekundu a hlavou pokynula späť k mólu, kde prvýkrát v živote skočila do mora.

Dohodli sa, že spolu napíšu odkaz. Vlastný odkaz ľudstvu, aby bojovalo, aby prežilo, aby sa malo rado, nestrácalo nádej. Tam, dvaja neznámy, spojení rovnakou túžbou zmeniť svet.

Ona mladá a neskúsená, kedy verila jemu, cudziemu chalanovi a zažila noc plnú zážitkov. V istom ohľade to bola obrovská hlúposť, no v ten moment to tak nevnímala. Prijímala všetko plnými dúškami a spracovávala dané okamihy, akoby mali byť tie posledné.

Na druhý deň sa hneď po prebudení vybrala na pláž, na to miesto, odkiaľ poslali odkaz na svoju púť morom, no bola nemilo prekvapená. Fľašu vyplavilo more späť na pláž. Chvíľu na ňu pozerala a ostala vcelku sklamaná, že ich snaha vyšla navnivoč.

Jeden večer, kedy si vypila a správala sa tak bezstarostne, kedy si dovolila upustiť od svojho bežného správania a veriť neznámemu, mohol poskytnúť svetu ich úprimnú prosbu a spoveď. Namiesto toho tu teraz stojí sama, Liama už možno nikdy neuvidí, so zničenými ilúziami o bájnom odkaze vo fľaši.

Zdvihla ju z mierneho pieskového prístaviska, ktoré poskytlo more svojím odlivom a so slzami v očiach sa zadívala do jej útrob. Čo sa to s ňou porobilo? Prečo je zrazu taká precitlivená? Čo s ňou urobil neznámy mladík, ktorý sa jej predstavil ako Liam? Uvidí ho ešte niekedy v živote?

Otvorila fľašu a prečítala si odkaz.

Tina, ži! Ani nevieš, čo všetko ťa v živote čaká a ty to nesmieš zmeškať. Zbaľ si veci a precestuj svet. Zober foťák a zvečni si Machu Piccu. Vylez na horu, skoč z útesu, zalietaj si v balóne, pilotuj vrtuľník, vyskúšaj zoskok padákom, spoznávaj ľudí, smej sa na vtipoch, zamiluj sa, len prosím ťa, ži!

Teraz, keď už sedela na lavičke, sa opäť začítala a naďalej držala v rukách papier, ktorý ako jediný spolu s fotkami bol dôkazom, že Liam naozaj existoval. Už ho nestretla, aj keď sa o to každý deň snažila. Márne hľadala a po večeroch vyčkávala na pláži dúfajúc, že ho snáď ešte uvidí.

Popri tom ako sedela, si preložila nohu cez nohu, zatvorila oči a spomínajúc na krásny a milý úsmev nádherného mladíka, sa práve v tomto momente rozhodla.

Bude žiť.

♥

***

Gratulujem Martinke k výhre s touto poviedkou. Poslala mi ich dve. A práve táto ma veľmi zaujala a rozhodla som sa ju označiť za víťazku. Znovu som mala náročné rozhodovanie a v každom diele ma zaujalo čosi iné, preto som bola na vážkach. Zverejním hneď aj ďalšie práce, tak podporte dievčatá hviezdičkami, či komentármi a svojimi názormi, určite budú veľmi rady. ♥ Každá poviedka je zverejnená v takej forme, v akej mi bola zaslaná a nijak som do toho nezasahovala.