poviedka od 

Nad mestom visia ťažké mraky. Hľadím na ne, kladúc nohu pred nohu a rozmýšľam o nevyhnutnosti. Možno nastáva otázka, že o nevyhnutnosti čoho. No všetkého a ničoho. O nevyhnutnosti niektorých činov, o nevyhnutnosti západu slnka a jeho opätovného východu. O tom, že ak bude pre mňa tento – nepodarený – západ slnka, posledný, nič sa tým nezmení. Zajtra aj tak prerazí cez mraky, presne ako hovorí predpoveď počasia a deň pôjde tak ako včera, tak ako pred týždňom, či pred rokom. Je to proste nevyhnutnosť. Prirodzený kolobeh.
Zasmejem sa tej myšlienke. Už mi párkrát hovorili, že mi začína šibať. Ale až teraz s nimi skutočne súhlasím. Vidím koniec, cítim, ako sa moje bunky menia v prach, hoci je to nemožné. A príde mi to vtipné.
Zomriem. Áno. A chcem to.
Chcem odvisnúť na najvyššom konári v Central Parku. Chcem padnúť na dno Grand Canyonu. Chcem skočiť z Golden Gate a chcem zmrznúť v snehu na Aljaške. Bože, koľko toho len chcem! Je toľko nápadov ako dosiahnuť smrť, ktorá by niečo znamenala. Dobre, možno by to nebolo také originálne, ale čert to ber, ten pocit by stál za to. Bol by to posledný výdych plný eufórie lebo som dosiahol niečo, čo som chcel.
Vravel som, že som chorý.
Vyvrátim tvár k oblakom a nasávam ten pocit nekonečna. Mám zomrieť. Je to celkom oslobodzujúce. Akoby predo mnou kľačalo všetko, čakalo len na to, kedy tak vykonám, hoci pravda je iná.
Ľudia prechádzajú vedľa mňa v rýchlom zhone, ani o mňa nezavadia pohľadom. Moja rodina je mŕtva, moji priatelia na mňa a na môj alkoholom omámený mozog dávno zanevreli. Len pár metrov odo mňa sa dejú veci, ktoré môžu zruinovať alebo napraviť ďalší život. Prisahal by som, že až sem počujem padanie žetónov, krútenie guličiek v rulete, šuchot kariet, ktoré miešajú ruky v zamatových rukaviciach, či cingot mincí, padajúcich z hracích automatov. Každú chvíľu niekto skríkne – od šťastia, alebo údesu, keďže si už uvedomil, že možno nebol najlepší nápad minúť posledné peniaze v kole pokra. Všetky tie pochybné indivíduá, ktoré práve teraz vkladajú posledné nádeje do nespoľahlivej Fortuny, raz skončia tam kde ja. Lebo šťastena ich raz opustí. U nikoho nevydrží večne. Je to nevyhnutnosť. Rovnako ako smrť, tragický záver pred tým, než sa spustia červené opony a divadlom sa ozve búrlivý potlesk.
Porozhliadnem sa okolo, po lesklých autách, ktoré žiaria falošnou novotou. Tu jedno červené ferrari s tátošom, tam jedno čierne maserati s Posediónovým trojzubcom. Nehovoriac o nablýskaných veteránoch, ktoré sú krajšie než v dobách, keď vyšli z fabriky.
Ktoré? Ktoré z týchto by bolo vhodné na uskutočnenie môjho konečného plánu? Všetky sú krásky, ktoré by stáli za poslednú jazdu.
Náhle sa stočím na päte, aby som si prezrel aj ostatné mašinky, keď do mňa sčista-jasna vrazí neznáma postava. Podľa nárazu mi je jasné, že ide o ženu – útlu a nízku. No nevystriem ruky, aby som ju zachytil pred pádom. Mala si dávať pozor.
Žena v úzkej čiernej sukničke a bielej blúzke kvacne na zadok. Káva sa jej vyleje na papiere, na prsia a stečie jej pod oblečenie. „Moje podklady!" vyhŕkne s hrôzou v zelených okáľoch, ktoré sa jej trbliecu ako dva kusy smaragdu. Začne z kávy splašene vyťahovať papiere, dávať ich bokom, no vietor, ktorý v meste duje celý deň, nadvihne papiere, ktoré unikli tiaži kávy a jej práca zmizne medzi radmi blyštiacich sa áut.
„Nie!" skríkne a chce rýchlo vyskočiť na nohy, ale sukňa sa jej vyhrnie, odhalí pevné stehná a nohy sa jej zatrasú, keď sa prudko postaví na tie ihlice, ktoré ju pútajú k zemi. „To sa budete len pozerať ako mi uniká životná práca?!" skríkne rozhorčene, so slzami na krajíčku.
„Nemyslím si, žeby to bola moja vec," prehovorím s myknutím plecami.
„Choďte doriti," zakľaje a začne zbierať zo zeme svoje veci. V rýchlosti ich nahádže do kabelky a zase vyvalí oči. „Nie," šepne, rozhliadajúc sa naokolo.
Vytiahnem z vrecka ruku a prezriem si malé čierne USB, ktoré som zachytil pri jej páde vo vzduchu. Bol to len zlomok sekundy, ale reflexy som mal vždy dobré.
„Nehľadáte snáď toto?" nadvihnem obočie na brunetu a pretočím si jej osudové USB, na ktorom sa zrejme nachádza kópia jej životnej práce, v rukách.
„Bože môj dobrý!" skríkne s úľavou. „Ďakujem!"
Premeriam si ju od hlavy po päty a zostanem civieť na jej ruku, ktorú natŕča ku mne, v snahe dostať späť svoj majetok. Pery sa mi roztiahnu do provokatívneho úškrnu a ruku stiahnem za seba. „No neviem," zatiahnem. „Asi vám na tom dosť záleží, pravda? Tak to nebude zadarmo."
„Č-čo chcete?" vykokce s očami na mojej ruke.
„Ktoré auto je vaše?"
Rýchlo zažmurká, pohľad konečne prenesie na moju tvár. „Veď..." jej slová sa stratia v hysterickom, nervóznom smiechu, ktorý sa jej vyderie z hrdla. „Som čerstvá absolventka. O takomto luxuse ani nesnívam!"
„Ale-ale," prevrátim očami. „Klamať sa nesmie, Pinokio."
„Pinokio?" zopakuje nechápavo.
„Veď tá rozprávka. No nič to. Ak sa nechceš priznať, tak prejdeme na plán bé, čo ty na to? Pomôž mi jedno z nich ukradnúť."
Čeľusť jej padne až kamsi do stredu Zeme. „Vy ste totálne vyšinutý, viete o tom? Vráťte mi to!"
„Nie," zazubím sa.
Chytí si kabelku so vzdorovitým leskom v očiach. „Dobre, dovidenia!"
Prejde vedľa mňa bez slova navyše, až ma jej náhla odhodlanosť prekvapí. „A čo USB?"
„Strčte si ho. A nemyslím tým do počítača! Ste idiot ak si myslíte, že inde kópie nemám!" Jej stále vyhrnutá sukňa sa stratí za najbližším radom áut.
Musím uznať, že ma na chvíľu šokovala, no nie je to nič, cez čo by som sa nedokázal preniesť. V podstate som už aj tak mŕtvy muž. USB si strčím do vrecka a namierim si to k najbližšej čiernej metalíze so značkou Bentley. Pôvodný plán znel vykonať to potichu, ale ak sa strhne naháňačka s políciou, bude to len zaujímavejšie.
Schytím kameň, ktorý sa váľa pri vysadenej palme a dvakrát ním silno tresnem do zámky auta. Až sa plech prehne, skrutkovačom z vrecka vypáčim zámku, ktorá drží dvere uzamknuté.
Auto spustí tichý alarm.
Posuniem sedadlo úplne dozadu a sklopím tienidlo. Aký idiot tam drží náhradné kľúče? Deväťdesiat percent populácie, ktorá vlastní auto.
Strčím kľúčik do zapaľovania a auto sa s tichým pradením naštartuje. Som taký pohrúžený do myšlienok na to, z ktorej strany by bolo ideálne naraziť do steny kasína a zabiť sa, až si nevšimnem, že nie len auto spustilo poplach.
Až zdvihnem hlavu, dôjde mi, že hukot prichádza z budovy vedľa, z kasína, kde sa dejú oveľa horšie samovraždy, než na aké sa chystám ja.
Pokoj, poviem si sám pre seba. Teba sa to už netýka. Teraz len dokonči svoj plán a uzavri svoj život.
Ale aké ohlasy bude mať moja samovražda, ak sa pritom udeje lúpež kasína?! Doriti! Nemohli počkať aspoň deň?! Takto si ma nikto nevšimne a moja smrť bude rovnako bezútešná ako život. Hľadal som nejakú schodnú cestu medzi melodrámou a tragikomickosťou a keď som ju konečne našiel v nabúraní do stien kasína v Las Vegas, tak mi to takto prekazia!
To človeku nemôžu dopriať ani tak málo? Aby zomrel ako chcel? Pravda, niekto by prišiel o auto a kasíno by muselo platiť opravu stien, no ak niekto má auto ako toto a vlastní kasíno ako to, zvládol by to. A môj život by bol zavŕšený oduševneným koncom! Sakra!
Napokon sa pomaly predsa len pohnem. Ak nič iné, zídem z nejaké útesu, alebo odšoférujem do Arizony, aby som zletel aj s touto kráskou do Grand Canyonu. Možno by to nebolo také zlé.
Nadšený svojím novým plánom zahnem, keď predo mňa vyskočí postava. Skoro ju prejdem, no nejdem dostatočne rýchlo, a tak sa mi to podarí ubrzdiť. Až potom si všimnem, že postava má na hlave čiernu kuklu, v jednej ruke drží strieborný kufrík a druhá sa javí dlhšia – má v nej pištoľ.
Z oboch bokov sa postavia dve postavy, rovnako zahalené ako prvá a priblížia sa. Jeden zaťuká na sklo a rozhodnem sa stiahnuť okienko skôr, akoby ho rozbil.
„Áno, prosím?" vyčarím úsmev hodný imbecila a zadívam sa do sklenených očí lupiča.
„Vystúp," prikáže. Jednoduchý rozkaz. A v mojej hlave skrsne nápad na skutočne poetickú samovraždu.
„Ale choďte," mávnem rukou. „Nastúpte si. Odveziem vás."
Čo bude krajšia smrť než to, ak pri tom zastavím trojicu lupičov? Budú mi volať na slávu! Stanem sa hrdinom! Oh áno, toto je tá smrť, ktorá na mňa čakala. Môj veľkolepý koniec, z ktorého zaváha aj slnko pred východom. Ten moment, keď padnú opony a temné javisko zaplní plač a tlieskanie publika. Toto je moje. A nikto mi to nevezme.
Z troch strán ma obklopia nedôverčivé pohľady. Ale ja už neustúpim. Toto je moje finále. Môj koniec. Moment, kedy sa moje bunky premenia v prach a ocitnem sa zoči-voči Thanatovi. Toto je moja smrť.

*****
„V neskorých hodinách dnešného dňa došlo k lúpeži v Kasíne Lotos. Lupiči boli traja, všetci odetí do čierneho a ukradli z kasína peniaze a žetóny v hodnote niekoľkých miliónov dolárov. Ich vyčíňanie zatrhol nečakaný hrdina, ktorého to stálo život. Podľa svedkov ponúkol lupičom odvoz. Tí však nesúhlasili, no vtedy sa ozvali policajné sirény a oni zrejme usúdili, že nestihnú chlapa zabiť, vyvliecť ho z auta a sami sa pohnúť. Preto sa naskladali do auta značky Bentley, ktoré o niekoľko minút narazilo do stien kasína. Zrážku neprežil ani jeden pasažier. No ani dobro nie je na sto percent čisté. Auto bolo skutočnému majiteľovi odcudzené niekoľko minút pred zrážkou."

So zavrčaním vypne televízor a vyzlečie si blúzku poškvrnenú kávou. „Čo sa tak mračíš?" zasmeje sa jej priateľ od dverí.
„Že hrdina," odfrkne si. „Idiot. A zlodej. Nečudo, že skončil ako placka."
„Možno oľutoval ako sa k tebe správal," nadhodí.
„Jasné," prevráti očami. „Bol to chorý blázon. Zaslúžil si to."

*text neprešiel nijakou úpravou a je zverejnený vo verzii, v ktorej mi bol zaslaný*

ZADANIE:

1. počet slov 1500 (tolerancia +- 100 slov)
2. hlavná postava: muž vo veku 25 rokov, ktorý chce spáchať samovraždu
3. zápletka: lúpež v kasíne
4. miesto deja: parkovisko
5. slovo, ktoré musíte zakomponovať do textu: PRACH