Rytmický zvuk dopadajúcich kvapiek dažďa sa rozprestieral dolinou.

Bola jedna s najsilnejších búrok v celej histórii Artany.

Hromy burácali, stromy padali.

Zatiaľ, čo sa všetky bytosti schovávali vo svojich príbytkoch, jeden človek cválal na svojom bielom koni.

Nemal veľa času. 

V rukách držal hnedé klbko, v ktorom bolo zabalené malé dieťa.

Každý vedel, kam má neznámy človek namierené. 

Smerom na sever je jedno údolie, ktoré je lemované vysokými horami.

A v strede toho údolia stojí palác.

Jeho veže siahajú až do nebies.

Žijú tam kráľ s kráľovnou.

Pred bránami náhle zastal, zoskočil z koňa a ďalej utekal peši s dieťaťom v náručí.

Vonku nikto nebol a preto mu nerobilo problém dostať sa až ku dverám.

Tam položil dieťa na zem a zaklopal na dvere.

Hneď ako ho položil, zmizol tak ako sa objavil.

Zahalený rúškom temnoty.

Dvere sa otvorili a tam stála jedna mladá slúžka.

Najprv si myslela, že sa znova len nejaké decká zabávajú, ale potom začula detský plač.

Pozrela sa dole a tam našla malé dieťa.

Zobrala ho na ruky, aby ho upokojila.

Dieťa hneď pri jej dotyku prestalo plakať a začalo sa na ňu zvedavo pozerať svojimi veľkými modrými očami.

Keď sa lepšie prizrela, zbadala vo vnútri malý papierik.

Čakala, že keď ho otvorí, tak tam nájde vysvetlenie.

No bolo tam úhľadným písmom napísané iba jedno slovo.

Katana

Fuuha O_O Ja stále neverím tomu, že znova začínam písať! A nie iba short story! :D Som zvedavá, čo sa z tejto fantasy vykľuje.... :D Ani neviem, na čo som to sem dávala, keď to pravdepodobne skončí vymazané.... :D A k tomu sa tomu budem naplno venovať asi až od polovice júna... :D Veď ešte uvidím... :D Názor poteší :33 :D 
Žabka 🐸