„Katana, to nemôžeš myslieť vážne!" Max na mňa neveriacky hľadel z kraja postele.

„Čo ako?" namosúrene som povedala pomedzi zuby a jedným okom sa na neho pozrela.

„Povedala si, že sa pôjdeme najesť hneď ako vybavíme izbu, tak? Ja čakám." Išiel sa pobrať ku dverám, keď som zavrela aj to jedno otvorené oko a už v polospánku povedala „Môžeš akurát zamknúť dvere a ísť tiež spať, pochybujem, že o takomto čase by si ešte niečo jedlé zohnal."

Vzdialene som počula, ako Max zamyká dvere a niečo si šomre popod nos, ale to som už úplne vyčerpaná upadla do ríše snov.

Stála som na pustej pláni, kde nerástli žiadne rastliny. Podo mnou bola len popraskaná zem a slnko vysoko nado mnou svietilo. No nepociťovala som žiadnu únavu z toľkého tepla, ani smäd. Pociťovala som len pokoj a moc, ktorá pramenila až niekde hlboko v mojom vnútri.

Zrazu sa predo mnou objavil neznámy muž s očami čiernymi a prázdnymi ako tá najhlbšia a najtmavšia priepasť. Nad jeho hlavou sa začali zbiehať čierne mračná a vo vzduchu formovať temnota. Okolo mňa sa zrazu rozhoreli modré plamene. Na perách sa mu roztiahol samoľúby úškľabok. Kamienok na zápästí mi príjemne pulzoval a úškľabok som mu opätovala. 

Pozdvihol jedno obočie a pohľad presmeroval poza moje plece. Otočila som, aby som videla, kam sa pozerá a prekvapene som zbadala za mnou stáť muža, okolo ktorého vyrastala zeleň na tejto pustej zemi. No muž za mnou hľadel len na mňa. Nevšímal si muža s bezodnými očami, ani moje modré plamene. Pozeral sa mi priamo do očí a mala som pocit, ako keby mi videl až do duše. Pravý kútik jeho úst sa nepatrne nadvihol do mierneho úsmevu a zrenice očí sa mu zúžili do malých štrbín. Nevedela som kto to je, aj napriek pocitu, že ho poznám minimálne celú večnosť.

Otvorila som oči a uvedomila si, že slnko už pomaličky svieti na horizonte. Pozrela som sa na ruku, no kamienok tam nebol, bol na svojom mieste v mojom vačku, kam som ho včera odložila.

Max ťažko odfukoval na posteli kúsok od tej mojej, ešte v tvrdom spánku. Opatrne som podišla ku dverám a odomkla. Snažila som sa otvoriť ich bez nejakého veľkého hluku, ale pri takom vŕzganí sa to nedalo. Pozrela som sa na Maxa, no ten sa iba nespokojne zamrvil a spal ďalej. Zavrela som za sebou dvere a zamkla ich.

Snáď sa vrátim ešte pred tým, ako sa Max zobudí.
Pomyslela som si.

Zišla som dole po schodoch a cestou som si hlavu zahalila kapucňou. Vyšla som do ulíc tejto zaprášenej dediny, kde to len smrdí klamstvom, smilstvom a smrťou. Stačilo mi prejsť cez túto jednu ulicu a už som bola dostatočne znechutená. 

Snažila som sa nevnímať opitých ľudí, čo sa tu prechádzali a rovno som zašla do malého obchodíka. Vošla som dnu a ako prvé ma opantal smrad alkoholu, ktorý sa tam všade šíril. Zobrala som nejaké ovocie a trochu pečiva, s ktorým som prišla k pultu a položila naň dva strieborniaky. Stará pani, ktorá vyzerala ako nejaká striga sa na mňa nedôverčivo pozrela, snažila sa mi popod kapucňu pozrieť do tváre, no to som už vychádzala z obchodu na tú prekliatu ulicu.

Och, len bohovia vedia, ako tieto dediny a mestá nenávidím!

Chcela som sa zahryznúť do jablka, keď sa zrazu z uličky za obchodíkom ozval výkrik plný strachu. Hneď za výkrikom sa ozval aj dievčenský hlas „Prosím nie! Spravím všetko čo budete chcieť, len toto nie, prosím!"

Nepotrebovala som veľkú dávku fantázie, aby som si predstavila, čo sa tam deje. Vošla som do uličky za hlasmi a cestou som už vyťahovala dýku. Mojim očiam netrvalo dlho prispôsobiť sa prítmiu, ktoré panovalo v malej uličke a hneď som si všimla muža, ktorý do ucha hovoril dievčaťu, ktoré predtým kričalo „Nie si nič iné, len obyčajná tuláčka! Mala by si byť poctená, že si narazila práve na mňa, väčšinou nebývam tvrdý." Usmial sa na ňu, pričom mu bolo vidno všetky nechutne žlté zuby „Ale ak ma budeš ešte chvíľu hnevať..."

Nedopovedal, keďže ho prerušilo v jeho rozprávaní moje poklopkanie po jeho pleci. Naštvane sa ku mne otočil a určite chcel niečo odfrknúť, ale moja ruka s dýkou predbehla hocijaké slová, ktorými ma chcel obdariť a zabodla sa mu hlboko do miesta, kde by malo byť srdce. Prekvapene, celý v šoku na mňa pozrel, vytrhla som si dýku a on padol na zem, pričom z neho postupne vyhasínal život. Kľakla som si k nemu a dýku, špinavú od krvi som si utrela do jeho kabáta.

Úplne som zabudla na prítomnosť dievčaťa v uličke,až kým nezasmrkala. No pri pohľade na ňu som zostala v šoku. Dlhézašpicatené uši, a tak isto aj predĺžené očné zuby dosť jasne napovedali o jejpôvode. No dôvod môjho šoku bol celkom iný. Len ľudia totiž dokážu byť taký nechutní a zvrátení.
Totiž, férka, ktorá sa tu predo mnou chúlila, bola ešte len dieťa.    

Ešte sa to celé len rozbieha... Ale názor ma aj tak vždy poteší :)
Žabka 🐸