Pomaly sme kráčali pomedzi stromy. Až veľmi pomaly. Počula som ťažké kroky Maxa za mnou, ako sa so mnou snaží udržať krok. Pozrela som na slnko a videla som, že už nám neodstáva veľa času, kým sa zo tmie.

„Kedy tam budeme?" spýtal sa Max.

Obzrela som sa za ním a všimla som si, že je už dosť unavený. Ledva kladie jednu nohu pred druhú.

„Neviem." Pravdivo som odvetila. Ale teraz som nerozmýšľala nad tým, ako dlho nám to potrvá. Prečo nás všetci hľadajú? Čo je ten kameň zač? Asi je zbytočné pýtať sa otázky, na ktoré teraz nedostanem odpoveď.

Ale aj tak tu bola jedna vec, ktorá mi nedala pokoja. „Prečo si bol dnes ráno v mojej izbe?" pozrela som sa na Maxa a čakala som na odpoveď.

V jeho tvári som vždy čítala ako v otvorenej knihe. Najprv sa zarazil, nečakal, že sa ho to spýtam, no potom sa tam znova usadil ten unavený výraz, ktorý tam mal aj predtým.

„Dlho som rozmýšľal..." začal s rozprávaním „A veľakrát som oľutoval, ako som sa k tebe zachoval, keď sme boli deti. Chcel som sa ťa spýtať, či by si mi to niekedy vedela odpustiť." Celý čas bočil pohľadom, odmietal mi pozrieť do očí.

Spomenula som si na všetko. Keď sme boli malí, skoro všetok čas sme trávili spolu. Spoločne nás učili rôzne veci, od písania a čítania až po dejiny našej krajiny. Za múrmi paláca sme boli sami, tí najlepší priatelia. Na život a na smrť. 

Ale všetko pekné sa raz musí skončiť. Vždy sme boli šťastní, keď sme mali dovolené prejsť sa do mesta. Aj keď stále museli byť stráže na blízku, bolo to úžasné, ten pocit, keď sme utekali rôznymi uličkami. Ten pocit slobody. Ostatné deti samozrejme vedeli, kto sme. Aj bez toho, aby nám boli stráže v pätách sme sa od ostatných líšili. Max svojim od narodenia vznešeným postojom a ja svojimi očami, modrejšími ako jasné nebo.
Každý vedel, kto som.
Každý vedel, že ma pred rokmi priniesol cudzinec, pričom si ľudia šepkali, že bol až zo zakázanej zeme. Kam sa nikto neodváži vkročiť, kde celej krajine vládnu traja mágovia s neobmedzenou a obrovskou silou.

Aj napriek tomu, bolo pre mňa často ťažké znášať všetky tie pohľady. Niektoré boli len obyčajné, zvedavé, no väčšina ľudí na mňa pozerala s hnusením. Bola som niečo nové a ľudia nemajú radi nové veci.

No pri deťoch to bolo horšie. Dospelí si odo mňa držali odstup, ako keby som mala nejakú nákazlivú chorobu, no deti sa mi smiali priamo do tváre. Vedeli, že im nič nemôžem spraviť a preto si dovoľovali stále viac a viac. A Max sa ma nikdy nezastal. Vždy sa zrazu vytratil a raz, keď do mňa začali hádzať malé kamienky a smiať sa, Max sa začal smiať s nimi.

Zrazu ma do prítomnosti vrátilo zvláštne zavibrovanie na mojej ruke. Úplne som zabudla na náramok s kamienkom, ktorý zničil draka... Kamienok znova svietil, nie tak prenikavo ako predtým, ale vystrašilo ma to, nevedela som, čo sa deje.

Okolo rúk mi začali vystupovať malé modré plamienky, ktoré ma ale vôbec nepálili. Rýchlo som si dala náramok do vačku. Keď sa kamienok nedotýkal mojej pokožky, prestal svietiť aj vibrovať.

„Čo to bolo?" zarazene sa Max pozeral na moju ruku, okolo ktorej sa ešte pred chvíľou krútili modré plamienky.

„Aj ja by som to rada vedela." Pošepky som odvetila, pričom som tiež zarazene pozerala na svoje ruky.

Niekde pred nami sme začuli smiech. Maxovi sa hneď rozjasnila tvár a pridal do kroku.     

„Stoj chvíľu." Rázne som povedala, načo sa Max otočil s otázkou v očiach. „Máš nejaké mince alebo prsteň, čím by sme si mohli zaplatiť izbu na noc, jedlo a nové oblečenie?" spýtala som sa čakajúc, kedy mi dá mešec mincí, ktorý vždy nosil pripevnený na opasku.

Premeral si ma pohľadom a hodil mi už spomínaný mešec, ktorý som bez problémov chytila. Prehodila som si kapucňu cez hlavu, ktorá mi siahala hlboko do tváre a Maxovi som poradila to isté.

Už v tichosti sme kráčali po cestičke a približovali sme sa ku dedine. Na jej okraji som zastavila, poobzerala sa okolo seba a vybrala som sa ku chátrajúco vyzerajúcemu hostincu. Max ma bez otázok nasledoval. Vošla som dnu a hneď si to zamierila ku hostinskému.

„Izbu na jednu noc s dvomi posteľami." Povedala som a hodila mu na pult jednu zlatú mincu.

Schmatol ju do ruky a bez otázok podal mi kľúč, ktorý som si bez slova zobrala a pobrala sa ku schodom. Počula som, ako ide Max za mnou.

Otvorila som dvere a bez výčitiek som sa zvalila na prvú posteľ.