Pomaly a potichu som šla cestičkou, ktorá tadeto viedla a dúfala som, že Maxovi sa nestalo nič zlé.

Zrazu som začula ako sa v kríkoch kúsok odo mňa niečo pohlo. Otočila som sa tým smerom a tam stál ten, na ktorého som práve myslela. Od úľavy sa mi začali rinúť slzy do očí a hodila sa mu do náručia.

Až teraz, keď opadol všetok adrenalín som si všimla, že na ruke, kde mám náramok mi zostala malá popálenina.

Max ma prenikavým pohľadom sledoval „Kde sú moji rodičia?"

Pozrela som sa do jeho očí, ale hneď som odvrátila zrak. Nedokážem mu to povedať.
A preto som len pokývala hlavou.

Rozplakal sa mi v náručí a ja som asi po prvýkrát v živote nevedela, čo robiť.

Ticho vzlykal a ja som sa zatiaľ započúvala do zvukov prírody.
Vtáky znova začali spievať, ako keby sa tadeto neprehnal žiadny drak a neďaleko som počula tiecť potôčik. Ale tiež som v diaľke počula aj niečo iné.

Chvíľu mi trvalo, kým som dokázala zvuky identifikovať, uši trhajúci Maxov plač mi v tom tiež nepomáhal.

No spoznala som ich práve včas, aby som Maxa sotila do najbližšieho kríku a prikryla mu ústa dlaňou na znak toho, aby bol ticho.

Najprv na mňa len nechápavo pozeral, no postupne sa aj on započúval a porozumel.

Okolo nás sa prehnalo stádo Kentaurov. Bytostí s telom koňa a človeka.
Sú veľmi múdry a dobrý bojovníci, ale tiež sú dosť chamtivý a ctižiadostivý.

S pár som už mala do činenia a našli sa medzi nimi aj veľmi súcitní, ktorí by pre niektorých obetovali aj svoj život, no tých bolo málo. A hneď som vedela, že v tomto stáde sa žiadny z nich nenachádza. Svoj tábor mali ďaleko na severe.

Kentaury zrazu zastali a začali sa rozprávať svojim jazykom.

„Ba kann du schus!" Roky som sa učila rôzne jazyky a preto mi nerobilo problém im porozumieť. „Určite išli tadeto!"

Opatrne som vykukla spoza kríka, keď som videla, ako sa jeden vysoký kentaur s nádhernou ebenovo čiernou srsťou priblížil k menšiemu kentaurovi so srsťou karamelovej farby a prenikavo na neho pozeral. „Oren hnuch dan! Por juba ete...." – (To ti radím! Pre tvoje dobro...) odvrátil od neho zrak a zahľadel sa na oblohu.

Niečo si zamrmlal popod nos, nerozumela som mu čo, ale asi to ani nepotrebujem vedieť. Pri jeho slovách sa pár kentaurov nablízko trhlo a prekvapene na neho pozrelo.

Zrazu sa len ďalej, ako jeden rozbehli a zostal po nich len kúdol prachu a rozvírenej zeme.

S Maxom sme ešte pár minút zostali ukrytý v tichosti. Dokonca sa mi zdalo, že ani nedýcha, ako keby sa bál, že sa vrátia.

Vyšla som spoza kríkov a stále rozmýšľala nad ich konverzáciou.

Koho hľadali? Veď útok skoro nikto neprežil... Jedine... Nie! Prečo by nás hľadali? Prečo sme pre nich dôležití? A potom sú tu ešte slová toho draka...

Vôbec nechápem, čo sa tu deje... No viem o niekom, kto by to mohol vedieť.

„Čo myslíš? O čom sa rozprávali?" Max! Skoro som na neho zabudla!

Otočila som sa a zbadala ho, ako sa s ťažkosťami zdvíha zo zeme. Pozrela som sa na neho a hneď som usúdila, že nemá zmysel mu klamať alebo zatajovať pravdu. „Hľadali nás."

Pozrela som sa na oblohu, presne tak isto ako kentaur, ktorý stál na tomto mieste pred piatimi minútami a zbadala som, že slnko sa už týči vysoko na oblohe.

„Prečo by nás hľadali? A odkiaľ to vieš? Ty si im rozumela?" vypúlil na mňa svoje veľké hnedé oči.

"Samozrejme, ty si sa neučil rôzne jazyky?" prekvapene som na neho pozrela, ale radšej som sa nad tým nepozastavovala a pokračovala v rozmýšľaní „Neďaleko odtiaľto je malá dedinka. Snáď nás tam na jednu noc uchýlia, na otázky a odpovede bude čas neskôr."

Videla som mu v tvári, že má v pláne mi odporovať tak som pokračovala „Žiadne ale!" tvrdo som na neho pozrela a spomenula si ešte na jednu vec „Musím ti zohnať normálnejšie oblečenie." Poriadne som si ho prezrela. „Odteraz nie si žiadny princ Max, ale len obyčajný cudzinec."

Vydala som sa na cestičku vedúcu k dedinke a ponad plece poznamenala „Mimochodom, skús chodiť menej vznešene a pokús sa zapadnúť." S úsmevom som na neho žmurkla a zatavila, aby ma dobehol. Ak to takto pôjde ďalej, za chvíľu sa unaví a k dedinke sa nedostanete ani do večera!

Ozval sa mi v hlave slabý hlások. Viem, že má pravdu. Obaja sme boli vyčerpaní a zdrvení po takej strate. Stratili sme všetko. Domov aj rodinu.
Poslednýkrát som sa pozrela ponad koruny stromov na dym, vychádzajúci z horiaceho paláca a už s Maxom po boku som sa vybrala do dedinky.

Taaak, túto kapitolu som už mala predpísanú, stačilo menšie úpravy a bola na svete :) Čo myslíte, aké ďalšie rôzne bytosti ešte stretnú v tomto tajomnom lese? Názor na príbeh ma poteší :3
Žabka 🐸