Utekala som spleťou chodieb, ľudia do seba narážali, od všadiaľ sa ozýval krik a plač.

Rozrazila som dvere do kráľovskej komnaty, no tam nikto nebol. Neviem ani, prečo som sem utekala, veď určite ich museli zobrať preč, do bezpečia, ak tu nejaké je. No moju pozornosť upútal malý náramok s modrým kameňom, ktorý žiaril v tejto temnote.
Nikdy predtým som si ho tu nevšimla... A to som v tejto komnate strávila veľa času.

Jeho modrá žiara ma priťahovala ako magnet. Nedokázala som od toho odtrhnúť oči.

Aj keď som sa veľmi snažila spomenúť si, čo je to za kameň, nevedela som si ho vybaviť.

Opatrne som podišla k nemu, ako keby mal spoza závesu vyskočiť niekto, kto sa ma pokúsi zabiť.

Z blízka som si ho prezerala a počula som, ako volá moje meno.

Dotkla som sa ho končekmi prstov. Cez jeho chladný povrch mnou začala prúdiť energia. Cítila som sa, ako keby som vedela ovládať celý vesmír. Z tranzu ma prebral až krik, ktorý sa rozliehal chodbou.
Znova som začala vnímať prítomnosť a všetko, čo sa deje okolo mňa. Náramok s modrým kameňom som si nasadila na ruku a utekala do miestnosti, kam mali prikázané doviesť kráľa s kráľovnou.

Utekala som rôznymi tajnými uličkami, o ktorých vedelo len málo ľudí, a preto sa ma väčšina boja, ktorý sa odohrával o niekoľko poschodí vyššie ani nedotkla. No keď postupne začínal utíchať krik a plač, začínala som panikáriť.

Stále pomalšie som zostupovala dole po schodoch, až kým som nebola obklopená iba tichom.

Tichom pred búrkou.

Rozrazila som malé dvere do miestnosti presne v tej istej chvíli, ako sa rozrazili hlavné dvere a v nich stál drak.

Zočila som pohľad plný strachu v očiach kráľa, ale kráľovná bola na počudovanie pokojná.
Pozrela sa na mňa a perami naznačila jednu vetu. Zachráň môjho syna.

Venovala mi posledný pohľad, plný prosby, keď ich zahalili plamene. Len tak som sa stihla schovať do chodby, aby nezasiahli aj mňa. Chcela som ísť naspäť hore po schodoch, keď sa zrazu ozval hrubý, burácajúci hlas „Mne sa neschováš. Radšej vylez." Nevedela som, že aj draky vedia rozprávať.

No nechcela som sama čeliť jeho plameňom. Rozhodla som sa utekať po schodoch, až kým som nevyliezla na hlavnú chodbu. A to, čo som zbadala ma zastavilo uprostred pohybu.

Všade na zemi ležali obhorené telá a kusy látky.

Zrazu sa ozval rev a znova ten hlas „Chceš nebodaj skončiť ako oni? Ty máš na viac. Ty môžeš žiť. Neprišiel som sem kvôli vražde kráľa... Nie... Prišiel som si pre niečo vzácnejšie. Prišiel som si pre to, čo, máš na ruke a pre človeka, ktorý je s tým spútaný."

Pozrela som sa na nádherný modrý kameň. Nechápala som drakovým slovám, no zrazu sa rozleteli dvere a predo mnou stál on v plnej svojej kráse.

Pomaly sa začal približovať a všetko zhadzoval na zem.

Keď si všimol ako úporne ho sledujem, zrazu zastal a prehovoril.

„Si presne taká, akú ťa môj pán stvoril. Tiež aj ten drahokam. Volá sa Zoxum." Pozrel na mňa prenikavým pohľadom a pokračoval ďalej „Ale ty o ničom nevieš, mám pravdu? V tomto paláci nie je žiadny čarodej, ktorý by ťa učil našu mágiu."

Bola som stále viac a viac zmätená. „Nechápem, o čom hovoríte."

V jeho očiach sa zažali plamene hnevu, ktorý vypustil z úst. Tesne ma minuli a zasiahli záclonu za mnou.

Stála som tam ako stĺp a nevedela som, čo mám robiť. Zrazu som iba poriadne chytila drahokam a predstavila si, ako drak predo mnou začína umierať. Bolo to spontánne... Ako keby moje podvedomie samo vedelo, čo má robiť.

Predo mnou sa objavili plamene, ale nie hocijaké. Neboli oranžovo-červené ako obyčajné. Jazyky týchto plameňov mali modrú, ba až tyrkysovú farbu a boli až po strop vysoké, pritom žiadna vec, ktorej sa dotkli nezačala horieť.

Pozrela som sa na draka a v jeho očiach som videla niečo, čo som si myslela, že neuvidím v očiach žiadneho draka. Strach.

Modré jazyky sa k nemu postupne približovali, a čím boli k nemu bližšie, tým viac sa triasol, tým viac sa zmenšoval do klbka.

Až keď ho plamene oblapili, všimla som si, že mu na jeho tvrdej koži robia diery a postupne ho spaľujú.

Nechcela som sa na to pozerať. Nechcela som počuť jeho robustný rev. Utekala som ďalej spleťou chodieb, až kým som neprišla ku chodbičke v stene, kde som nechala Maxa.

Utekala som ňou, až kým som nedošla do lesa. Obzrela som sa okolo seba, no všade ma obklopovala iba tma. Nikde som nikoho nevidela.

„Max?!" Skríkla som v nádeji, že mi odpovie.

No okolo mňa sa rozhodilo ešte väčšie ticho.

Wau... Pamätá si ešte niekto tento príbeh? Strašne som sa tešila na jeho písanie... A teraz som späť, aby som ho dopísala :D Zatiaľ je to len na začiatku, čo znamená kopu otázok... Ale aj tak ma zaujíma váš názor :)
Žabka 🐸