Zobudila som sa na to, ako mi jarné lúča slnka zohrievajú tvár a vietor pomaly prúdi do vnútra mojej izby, cez otvorené okno...
Ale moment! Ja nikdy nenechávam na noc otvorené okno!

Prudko som posadila a poobzerala sa po izbe, keď som v kúte zbadala Maxa, ako číta knihu.

„Max? Čo tu ty robíš?" spýtala som sa celá prekvapená jeho zjavom. V minulosti sme boli veľmi dobrý priatelia, ale časy sa menia...

Odtrhol zrak od knihy a pozrel sa na mňa jeho prenikavým pohľadom. „Potrebujem sa s tebou porozprávať." Tajuplne povedal.

Neveriacky som sa na neho pozrela „Ooo, veľký princ Max sa potrebuje porozprávať so mnou?! Čo sa stalo? Spadol si z postele? Veď už si ani nepamätám, kedy si sa na mňa naposledy pozrel! Povedz, kto zničil naše priateľstvo, ktoré malo byť až na veky?!"
Vybuchla som ako sopka, nevedela som ho dlhšie strpieť v mojej izbe.
„A teraz odtiaľto vypadni! Možno ti v budúcnosti bude patriť celý tento palác, ale do mojej izby už nikdy nevkročíš! A keď potrebuješ ohľadom niečoho radu, choď za svojimi radcami!"

Nahnevane som po ňom hodila vankúš, ktorý ho trafil priamo do hlavy.
Na tvári sa mi mihol spokojný úškrn, ktorý ale hneď zmizol, keď som si uvedomila, že sa nechystá odísť.

Vtom, sa ale prudko rozrazili dvere do izby.
Vďačne som sa pozrela na človeka, ktorý ma zachránil pred výbuchom hnevu, ale potom som si uvedomila, že je to stráž.

Rýchlo som zabudla na konverzáciu pred chvíľou, prezliekla som sa a ťahala Maxa z izby.
Bola som vycvičená na to, aby som chránila kráľovskú rodinu pred možným nebezpečenstvom.

A samé pochodovanie vojakov, ktorý utekajú k hlavnej bráne, prekrikovanie vojakov, pri tom ako rozdávajú rozkazy a všade vyvesené červené zástavy mohlo znamenať len jediné. Je tu drak.

Drak sa u nás neukázal už celé desaťročia. Vždy som túžila nejakého vidieť. Najviac ma fascinuje klan Morfan. Ako jediný sa dokážu premieňať do ľudskej podoby a to ich robí inteligentnejších od ich vzdialených príbyzných.

Od stráže som sa dozvedela, že prišiel veľký čierny drak s červenými pásikmi.
Študovanie drakov nikdy nebolo povinné a preto nemohli vedieť, s kým majú do činenia. No ja som to vedela hneď.
Tento drak je z klanu Segmar. Najnebezpečnejší a najobávanejší. Patria medzi tých, ktorí zabíjajú pre potešenie, a keď niekedy nejakého stretnete, tak sa môžete rozlúčiť so životom.

V očiach sa mi zračilo odhodlanie a v hlave sa mi stále opakovala jedna veta. Musím chrániť kráľovskú rodinu.

Rozhodným hlasom som prehovorila „Tohto draka nemôžete premôcť, ani keby ste mali tie najmocnejšie zbrane. Zničí všetko a každého, kto sa mu postaví do cesty. Na vašom mieste by som vzala nohy na plecia, ale ešte predtým mi povedzte, kde je kráľ s kráľovnou?!"

Pozrela som sa na nich a v ich očiach zračila strach. Zamrzli na mieste a spracovávali moje predchádzajúce slová. Ale nemala som čas zapodievať sa tým, čo bude s nimi.

Ťahala som Maxa spleťou dlhých chodieb. Pamätám si, keď sme sa tu ako deti hrávali. Teraz sa nám to obom vyplatilo. No Max začal po chvíli spomaľovať. Vždy mu vadila fyzická záťaž.

Zastavila som a počkala, kým ma dobehne. Poobzerala som sa okolo seba a hľadala som tajnú miestnosť, vedela som, že sme blízko.

Rukami som prechádzala po stenách a obkresľovala rôzne ornamenty.

Krik sa približoval a ja som začínala byť stále nervóznejšia. Musím to nájsť, viem, že sme blízko.

Za mnou sa ozval Maxov netrpezlivý hlas „Katana, čo robíš?! Musíme odtiaľto vypadnúť!"
Jeho posledné slová prehlušil výbuch na chodbe nad nami. Pozrel sa na mňa so strachom v očiach a vtom som to zbadala.

Malý otvor v stene. Strčila som do neho kľúčik, ktorý som mala na retiazke, zavesený okolo krku. Pootočila som ním doľava a potom doprava a v stene sa objavil malý otvor s dlhou chodbou.

Strčila som Maxa dnu so slovami. „Chodba sa končí v strede Funkfartu. Viem, že máš strach z neznámeho a tieto lesy sú pre teba neznáme, ale prosím, ver mi." Zahľadela som sa do jeho očí, v ktorých sa zračil ešte väčší strach. „Len ma tam počkaj."

Chystala som sa odísť, keď ma zrazu chytil za ruku. „Nie, Katana! Nemôžeš tam ísť! Nemôžeš! Tá vec ťa zabije!"

Vo vnútri mňa vypukol nepredvídateľný hnev. Tá vec... Tá vec...

„Nie je to vec!" Naštvane som sa na neho pozrela „A musím zachrániť tvojich rodičov."

Vytrhla som si ruku z jeho zovretiaa strčila ho hlbšie do chodbičky. Zavrela som za ním malé dvierkaa otočila sa v ústrety kriku a výbuchov.