Sedím na tráve, hlavou opretá o kamenný múr. Z úst nechávam plynúť slová, aby som uľavila svojmu srdcu, ktoré už pár dní poddáva náporu trápenia, ktoré sa na mňa znovu valí.

"Vieš, niekedy sa neviem zbaviť pocitu, že nikdy nebudem šťastná. Čím to je, že mi nie je dopriatych viac ako pár dní šťastia?", smutne vyslovím a dobre si uvedomujem, že moje rozprávanie je plné sebaľútosti. Znovu sa ľutujem namiesto toho, aby som bojovala. Ale oplatí sa bojovať ? Nebudem potom len viac sklamaná?

"Hlavu hore, hlavne nezúfaj a plakať pre nejakého chlapa sa naozaj neoplatí.", pozriem sa na kamarátku, ktorá na mňa pozerá zvláštnym pohľadom, akoby mi videla až na dno duše. Niekedy ma jej osobnosť až desí, ale zároveň som vďačná za to že ju mám.

"Ale ja ho ľúbim...", zašepkám a do očí sa mi opäť tlačia zradné slzy.

"Jemu na tebe záleží, to ti musí stačiť. A ľúbi ťa, len ani on sám ešte nevie ako veľmi.", povie a upokojujúco mi stisne dlaň. Zdvihnem hlavu a pozriem do jej modrých mystických očí, skúšam v nich nájsť trochu pravdy, trochu istoty, či to čo vraví je pravdivé. Ona náhle vstane a natiahne ku mne pomocnú ruku. Postavím sa na nohy a oprášim si nohavice od stebiel trávy. Ramenom sa opriem o vysokú hradbu a chvíľu len tak hľadím niekam do neznáma. Na mesto sa spúšťa tma, zo starých múrov už sála chlad. Viem, že sa musím ponáhľať domov, ale zavretá vo veľkej izbe sa opäť budem mučiť ľútostnými myšlienkami. Skloním hlavu, vlasy mi padnú do tváre a kamarátka ma tíško pozoruje. Vidí ako sa trápim. Silno ma objíme.

"Netráp sa. Pamätaj, všetko je tak, ako má byť.", povie a jej slová ma zamrazia.

"Všetko je ako má byť.", zašepkám viac menej sama pre seba a aj napriek tomu, že po stenách srdca mi stále tečú horúce slzy, usmejem sa. Môj úsmev neznamená šťastie, možno znamená len malú nádej, drobnú iskierku, ktorú nechám tlieť a len čas ukáže či zhasne alebo sa rozhorí. Možno to boli práve tieto slová, ktoré som potrebovala počuť, aby som našla silu kráčať ďalej a nestrácala nádej a chuť bojovať. A možno môj úsmev znamenal len vyjadrenie vďaky za takých ľudí, ako je ten čo stojí predo mnou a dodáva mi silu. A už len pre týchto ľudí sa oplatí žiť...