Prešlo odvtedy už 54 rokov a predsa mám ten osudný deň a po ňom nasledujúcich 28 rokov v živej pamäti. Bola som mladým dievčaťom, čo sotva skončilo školu. Venovala som sa amatérskemu divadlu a na javisku som dokázala stvárniť všetko. Divadlo bolo mojou vášňou a Erich mojou najväčšou láskou. Aj za neho som vďačila divadlu. Prvý krát sme sa stretli po premiére jednej hry a odvtedy sme boli ako jeden. Neverili sme tomu ako sme mohli žiť jeden bez druhého v rovnakom meste. Obaja sme sa totiž narodili v Berlíne v čase, kedy Nemecko porušilo pakt o neútočení a napadlo ZSSR. Boli sme vlastne deti vojny. A predsa som sa nikdy necítila o nič ukrátená. Žila som naplno v chode bezútešných dní a bola som bohatá na bozky a nežné dotyky. S Erichom nám patril náš malý svet, ktorý sme za žiadnu cenu nechceli pokaziť realitou vo dvoje rozdeleného Berlína. On býval v jednej časti a ja v druhej, akoby v dvoch odlišných svetoch. My sme si však nachádzali osamelé uličky a zákutia, v ktorých sme sa mohli túlať a pošepky vravieť nežnosti. Vždy ma odprevadil domov, a potom sa sám vybral na cestu tmavým mestom. Noci nám pripadali nekonečne dlhé a osamelé. Len nadchádzajúci deň a naše opätovné stretnutie mohlo na našich tvárach opäť rozžiariť úsmev. Ani som netušila, že jedna taká noc, dlhá a osamelá, potrvá vyše štvrť storočie. Prebudenie do rána, 13. augusta roku 1961 bolo ako kruté vytrhnutie z nášho sladkého sna. Dva berlínske svety boli od seba odlúčené, nikoho nepustili na druhú stranu. Ostnatý drôt bol neskôr nahradený nepreniknuteľným múrom. Divadlo, ktoré som dovtedy zbožňovala som nemohla vystáť, pretože každučký pohľad na oponu mi pripomenul tú železnú, ktorá odo mňa odtrhla moju lásku. To, čím som dovtedy žiarila vyhaslo spolu s rozdelením dvoch sŕdc a rodičia nado mnou krútili hlavou, pretože som sa im pred očami strácala. Boli noci, ktoré som preplakala do vankúša, ale aj dni, ktoré som prestála pri priechode na druhú stranu a bezmocne som kričala, trieskajúc zovretými päsťami o tvrdý múr, až kým ma od neho niekto násilne neodvliekol. Prešli roky, v ktorých sa všetko zmenilo, bola som dospelou ženou s prácou, v ktorej plat bol síce biedny, ale stačil mi, aby som prežila. Prišla som o otca a keď už nie pre nič iné ako trochu iskry v maminých očiach, doviedla som si domov muža. Zrelého prešedielého Konrada, ktorý bol viac starý ako mladík, ale mohol mi poskytnúť zázemie a materiálnu istotu. Za desať rokov manželstva sme sa nedočkali detí a ja už ako zrelá štyridsiatnička som si o nich už ani nedovolila snívať. Keď však Konrad podľahol infarktu, zistila som, že osamelý život nie je životom. Namiesto spoločných rokov manželstva som si však z pamäte neustále lovila spomienky na svoju prvú lásku, pri ktorých sa mi ešte vždy rozbúchalo srdce. Koncom osemdesiatych rokov sa ľady pohli a vietor zmeny, ktorý zavial do obývačiek berlínskych bytov, rozprúdil v občanoch nádej na nové Nemecko. Netrvalo dlho a ľudia vyšli do ulíc, všetci volali po zmene a stali sa nezastaviteľne silnými. 9. november 1989 sa mi vpísal nezmazateľne do celej bytosti, pretože v ten deň padol Berlínsky múr. Priechody boli voľné a ja, nedbajúc na to, že už nie som najmladšia a moje kĺby ma občas vedia potrápiť silnou bolesťou som sa rozbehla naprieč celým mestom a aj keď som už smrť mala na jazyku, zastavila som až pred domom, ktorý patril jeho rodine. Myslela som, že nezvládnem toľké sklamanie, ktoré ma zalialo pri pohľade na zatlčené okná a dvere. Dom zíval prázdnotou a postupne chátral. Sklesnutá som sa teda vracala domov a snažila som sa vsugerovať, že Erich mi nebol súdený. Pred vchodom do bytovky, v ktorej som žila, som po pamäti nahmatala kľúče. Nezažala som svetlo, ale aj v tme som periférne zbadala tieň, nízko pri zemi. Zasvietila som, pre prípad, že by to bol niekto v bezvedomí, kto bude potrebovať moju pomoc. Svetlo zalialo sediacu postavu staršieho muža, akiste bezdomovca, ktorý zháňal kúsok tepla pre svoje uzimené kosti. Pri mojej otázke: "Pane, nepotrebujete pomoc?", sa do mňa zabodol očami tak modrými ako obloha v teplý augustový deň. Aj medzi stovkami iných by som tie oči spoznala, nezabránili by mi v tom ani vejáriky vrások, ktoré sa rozprestierali okolo nich. Slzy mi zakalili zrak a hrča, čo mi narástla v hrdle ma obrala o akékoľvek slová. Len horko ťažko som po chvíli vytisla z úst jeho meno. Erich, tak ľúbezne to zaznelo v tej chvíli, kedy on pošepkal "Mirel..." Zavolala som ho dovnútra a uvarila teplý šípkový čaj. Vyrozprávala som mu každú udalosť môjho života a tiež som sa dozvedela, ako žil on. Tiež bol ženatý, čo ma neprekvapilo a dokonca mal aj deti. Dvoch chlapcov a dcéru. Jeho manželstvo však neskončilo šťastne. Jeho žena žila nespútaným životom a podvádzala ho na každom kroku. Aj s jeho priateľmi ako sa neskôr dozvedel. Chcel jej dať druhú šancu, ale nedokázal to, nikdy by jej už neveril. Nakoniec mi povedal, že nedávno zomrela na akúsi chorobu, o korej ešte presne nevedeli ako ju liečiť. A vlastne to lekári nevedia dodnes. Neuveríte mi, ale s Erichom sme sa vzali hneď na druhý deň po páde múru a natrvalo sme odišli z Berlína. Usadili sme sa na dedine, kde k nám sotva prenikajú udalosti zo sveta. Žijeme jeden pre druhého a tento rok oslávime 26. výročie našej svadby. Vynahrádzame si stratené roky a lásku, ktorá ani za toľký čas neumrela. Prebúdzame sa jeden vedľa druhého, neprekáža nám to, že naše vlasy majú farbu striebra a naše tváre sú zbrázdené vráskami, bezpochyby cestami sĺz, ktoré sa do nej vrývali celé tie roky. A zo všetkého najkrajšie je, to, že máme sedem krásnych vnúčat. Jeho deti som síce spoznala ako dospelé, ale ich deti mi vyrástli v srdci akoby boli moje vlastné. Viete teraz sa cítim plná lásky, aj keď som si dlhé roky myslela, že ju už nikdy nezískam. Totiž láska aj keď sa jej akokoľvek chcete zbaviť, neumiera. Iba spí a prečkáva na dne srdca, kde čaká na príležitosť znovu sa objaviť. Odvtedy ako som si vzala Ericha som už nikdy nevyslovila vetu: "Nie je mi to súdené." A prosím vás o to, aby ste si ju tiež nevraveli. Nemá totiž žiaden význam. Svoje šťastie si vytvárame sami, svojimi myšlienkami, smerom svojich krokov. Keby som sa v ten večer nevybrala na druhý koniec mesta a nenašla Ericha pred vchodom domu, neboli by sme sa stretli. Bola by som sedela v teple svojej obývačky a sledovala správy o zmenách, zatiaľ čo Erich by sedel pred vchodom do paneláku a márne hľadal na zvončeku moje priezvisko. Nechala som si totiž meno po zomrelom manželovi. Ale naše srdcia to chceli inak, vedeli aké kroky spraviť, aj keď rozum o nich netušil. Nič netreba nechávať na osud a čakať, že všetko vyrieši za nás. Musíme ho sami vzaiť do dlaní a vydať sa cestou, ktorú nám ukáže srdce....