Bielymi prstami odhŕňala vzorovaný záves. So smútkom v modrých očiach a melancholickým úsmevom, ktorý vyčaroval pohľad naňho, vyzerala ako zlomený anjel.
Doposiaľ ju nezbadal, zaujatý drezúrou čierneho žrebca, ktorý ho zavše potrápil svojou horúcou temperamentnou krvou.
Ako mocne sa mu napínali svaly pod kabátcom zošúchanej uniformy kráľovskej gardy, v ktorej už roky neslúžil. Ako zatínal sánku pokrytú strniskom rovnako tmavo plavým ako vlnité vlasy rozliate na pleciach.
Ruku priložila na sklenú tabuľku bez toho, aby si to uvedomila. Natoľko ju očarila drsná krása muža, ktorého nemohla chcieť, nieto ešte milovať. Pootvorila pery, z ktorých vyšiel utrápený vzdych a niekoľko svetlých prameňov jej padlo okolo tváre.
Nie je isté, či zbadal pohyb v jej okne, alebo tiež myslel na ňu, len zdvihol pohľad a uhrančivými temne modrými očami sa jej zabodol do tváre. Na okamih nebola schopná prerušiť ten pohľad, ktorý v sebe skrýval neskutočnú horúčavu a živočíšnosť. Až potom odskočila od okna, so srdcom bijúcim silou dobre odliateho  zvona. Vždy sa jej v myšlienkach vynoril jeho bozk. Nežný, a predsa spaľujúci. Spomenula si na jeho hlas, ktorý vedel rozochvieť všetky struny zamilovaného srdca.
Blankytne modré saténové šaty zašuchotali, keď narazila do nízkeho stolíka. Priložila si ruku na srdce a snažila sa upokojiť zrýchlený dych. Prešla k písaciemu stolu a sadla si na čalúnenú stoličku. Brko namočila do atramentu a okrasným písmom začala písať.

Môj najdrahší,
už viac nevládzem skrývať lásku k Vám. Už celé mesiace potoniem každým Vašim pohľadom. Keď venujete mi úsmev, hlavou lietam v rajských záhradách. Ak dotknú sa naše prsty, horím plameňom nádeje i beznádeje. Vari cítite to isté pane? Alebo svojou priazňou vyjadrujete len prostú galantnosť?
Ako veľmi dúfam, že kráčame v kruhoch priveľmi vzdialených galantnosti. Neustále ma v myšlienkach prenasledujú iskry, odlietajúce od prudko sa zrážajúcich kordov. Zabudla som na celý svet i na ctené meno svojho pána otca, keď ste sa mi zadívali do hlbín očí. Či nebodaj srdca a duše? Ak ste dovideli na jeho dno, museli ste vidieť aj lásku, ktorá ma ničí. Nemôžem dlhšie tajiť, že Vás milujem. A radšej by som umrela, než by som mala zistiť, že ide z Vašej strany len o povrchný cit.

So všetkou láskou a úctou

Arianne de Terigliam

Spísané 20. augusta roku Pána 1798

Dívala sa na to, čo napísala. Nemohla uveriť, že konečne pozbierala odvahu a všetko, čo mala v srdci položila na zažlknutý hárok papiera. Napokon ešte naposledy namočila brko. Chcela prikresliť niečo nežné k svojmu vyznaniu lásky. Vtedy sa ozvalo silné klopanie.
"Mademoiselle, náš pán, Váš manžel, Vás očakáva vo svojich komnatách. Vraj Vás so synčekom už dlho nevidel...."
Arianne nepočula ďalšie slová služobnej. Srdce jej zvierala železná päsť poznania. Kvapka atramentu dopadla doprostred listu spolu so slzami. Položila brko na mosadzný podnos a trasúcimi prstami roztrhala list. Milovala, no nie toho, ktorému prisahala lásku. Túžila, no nie po tom, ktorému dala syna. Zomierala, pre toho, ktorého nikdy nesmela mať...