Mladá žena sedela na brehu jazera. V rukách držala gitaru a prstami vybrnkávala jemnú melódiu. Najskôr váhavo, potom hlasnejšie a nakoniec začala spievať.
       Spev začul muž, ktorý zlomene kráčal pomedzi stromy. Prišiel o prácu a jeho život stratil zmysel. Zastal pri strome a cez mohutný konár prehodil lano so slučkou na konci. Túžil zomrieť a vyslobodiť sa z problémov, ktoré sužovali jeho dušu. Keď však začul tú hudbu a hlas, ktorý ospevoval bežné krásy života ako vodu, vzduch, stromy a hory, uvedomil si, že dobrá práca sa v piesni nespomína. A predsa pieseň bola krásna. Žeby môj problém nebol až taký veľký? začal premýšľať a celkom mimovoľne sa pohol za hudbou. Slučka sa pohupovala na konári v miernom vánku a muž na ňu úplne zabudol. Keď uvidel ženu, nevedel či má zostať skrytý medzi stromami alebo ísť bližšie. Zvedavosť ho premohla a tak zašiel až celkom k nej a posadil sa na mohutný kameň. Na jeho prekvapenie žena neprestala spievať, všetko zostalo také, akoby tam nebol. Po chvíli pieseň skončila a žena nesmelo zdvihla pohľad k poslucháčovi.
          "Bolo to krásne," povedal muž a na tvári sa mu objavil chabý úsmev.
          "Nie môj spev nie je krásny. Chodím sem pretože tu ho nikto nepočuje."
          "A ja som ho predsa počul. A otvoril mi oči."
           Žena nechápavo zdvihla obočie.
          "Vlastne, môžem povedať, že vďaka vám som ešte nažive. Prišiel som sem, totiž preto, aby som zomrel," vysvetlil a pocítil náhly nával hanby.
           "Nie myslím si, že človek nemá právo dobrovoľne si zvoliť smrť. Nikto nedostane viac záťaže ako je schopný uniesť."
           "Asi máte pravdu a predsa som pred pár minútami myslel, že je to jediné riešenie."
           "Viete spievala som o týchto veciach preto, lebo tie čo kedysi tvorili môj život sa stratili. Bola som vydatá a čakala som dieťa, ale ono nikdy neuvidelo tento svet a môj manžel ma po čase od tej udalosti opustil. Vrátila som sa k rodičom a začínala som znovu žiť, keď môj otec dostal porážku a zostal nevládny. Myslela som, že nemôže byť už nič horšie, ale zomrela mi mama. Bolo toho priveľa na slabú ženu ako som ja. A preto mi nezostáva nič iné iba vidieť krásu a nádej vo veciach, ktoré si iný nevšíma." jej rozprávanie bolo smutné, ale výraz tváre patril človeku zmierenému so životom a s Jeho vôľou.
          Vtedy muž pochopil, že strata práce neznamená nič v porovnaní s problémami miliónov iných ľudí po celom svete. A táto pieseň mu otvorila oči. Ľudia sú vždy upriamení na materiálne veci. Sú mamonistickí a nehľadia na to skutočne dôležité okolo seba. Veď čo je práca v porovnaní s rodinou, deťmi, láskou a prírodou? Je dôležitá, ale nikdy by sme ju nemali milovať viac ako svojich blízkych, pretože nevieme ako veľa času dostaneme do daru.
         Muž odchádzal vyrovnaný a v duši mal pokoj. Nájde si predsa novú prácu, ale nebude to ona za ktorú bude chcieť zomrieť. Svoj život obetuje jedine pre svoju rodinu a priateľov. Veril, že jeho život v tej chvíli nadobudol iný zmysel...