Stála pri okne a čakala. Čakala, kedy sa objaví pod jej oknami a zoberie ju preč. Navždy. Aby už nikdy nevidela a necítila tie chladné múry, ktoré boli jej väzením. Slzy si razili cestu po jej tvári a jedna za druhou dopadali na kamenný parapet úzkeho okna. O pár hodín už bude vydatá žena a nikdy viac nepocíti náručie muža, ktorého miluje. Srdce jej zovrela bolesť. Prestávala veriť, že po ňu príde, ale malý kúsok jej srdca stále horel nádejou. Mal však vôbec šancu odviesť ju odtiaľto? Alebo by ho zabili prv než by prekročil za tieto prekliate múry. Otočila sa, keď začula ako niekto otvára ťažké dubové dvere. Vo dverách stála slúžka. Mladé vystrašené dievča s dlhým ryšavým vrkočom, oblečené v zafúľaných šatách.
"Mám vás pripraviť na svadbu, pani", prihovorila sa jej tichým hlasom.
Amélia ju pozvala dnu. Snažila sa pôsobiť vyrovnane a statočne, nevedela však ako dlho to vydrží. Dievča položilo na stôl medený lavór a krčah. Amélia si sadla na stoličku a nechala slúžku, nech jej zmyje vlasy. Potom jej ich zabalila do osušky a jemne vysušila od vody. Začala jej ich prečesávať od korienkov až po končeky až kým sa neleskli v zlatej nádhere. Vždy bola hrdá na svoje vlasy. Siahali jej po pás, ale teraz by si ich najradšej odstrihla, aby sa čo najviac znepáčila svojmu nastávajúcemu. Nemohla však už nič robiť, dievča jej ich šikovnými prstami splietlo do pekného účesu a na čelo jej priplo jemnú kovovú čelenku s perlami. Odcupitala preč z izby, nechala Améliu samu so svojim trápením a po chvíli sa vrátila s krásnymi tmavomodrými šatami. Pomohla svojej panej s obliekaním a potom ju doviedla pred veľké zrkadlo. Amélia neverila vlastným očiam, keď zbadala svoj odraz v zrkadle. Šaty boli nádherné. Mali farbu nočnej oblohy, prepásané strieborným opaskom padajúcom až k nohám. Rukávy boli úzke no pri lakťoch sa rozširovali a tiež splývali až k zemi. Nikdy predtým takú nádheru na sebe nemala.
"Poďte, všetci už na vás čakajú v kaplnke.", dievča ju jemne potiahlo za rukáv a viedlo dole schodiskom až do hradnej kaplnky. Kaplnka bola plná a Amélia sa ironicky pousmiala nad tým, že na jej utrpenie sa prišlo pozrieť celé mesto. Úsmev jej však rýchlo zmizol z tváre, keď uvidela svojho nastávajúceho. Nízkeho muža, starého dvakrát toľko ako bola ona so šedivou bradou a krutým úsmevom. Rozhodla sa, že nedá najavo svoj strach, jedine svoje pohŕdanie, a tak pyšne vykročila uličkou k oltáru. Zastala po boku svojho budúceho manžela a s odporom vložila svoju drobnú dlaň do jeho obrovskej ruky. Zavrela oči, bola rozhodnutá, že radšej svoj sobáš prespí, akoby si ho mala pamätať celý život. Na otca radšej ani nepozrela. Nenávidel ju, jediné čo videl bolo bohatstvo, a preto mu nebola ochotná venovať jediný svoj pohľad.
Kňaz začal obrad:
"Zišli sme sa tu aby sme sa stali svedkami tejto udalosti, aby sme si navždy zapamätali tento deň roku Pána 1411 a spojenie dvoch rodín..."
Vtedy ho prestala počúvať. Nechcela si nič pamätať, pre ňu bol tento deň horší ako samotná smrť. Keď si myslela, že je po všetkom, že už je navždy pripútaná k tomu, koho zo srdca nenávidí, otvorili sa dvere a dnu vtrhol muž, s mečom v ruke, pripravený odraziť akýkoľvek útok.
"Amélia neber si ho. Pre všetku lásku, ktorú si ku mne cítila, ťa prosím...", zakričal drsným hlasom, ktorý sa odrazil od múrov kaplnky.
Amélia sa otočila za hlasom a v očiach sa odzrkadlila všetka láska, ktorú v sebe mala. Vytrhla si dlaň z pevného zovretia a rozbehla sa v ústrety tomu, po ktorom stále volalo jej srdce. Pridržiavala si dlhú sukňu a padla mu do náručia. Keby ju nezachytil, spadla by, taká slabosť ju zrazu chytila. On ju ťahal preč, von z kaplnky a ona sa nechala viesť. Nikto nešiel za nimi, všetci len prekvapene sledovali ako nevesta odchádza s iným. Nemohla vidieť ako si jej otec sadol na lavicu a s hlavou v dlaniach sa rozplakal. Neskoro si uvedomil, že má svoju dcéru rád, preto ju teraz nechal odísť, nech nájde vlastné šťastie.

Amélia sedela na koni, hlavou sa opierala o hruď svojej lásky a ani raz sa neobzrela späť. To miesto jej nebolo domovom, len väzením. Philip si ju odviedol na svoj hrad, vzal si ju za ženu, aby mu ju už nikto nikdy nezobral. A na dôkaz veľkej lásky, vsadil do múru srdce vytesané z kameňa.

Prešli stovky rokov a nikto si už nepamätal na rytiera a jeho krásnu ženu. Iba kamenné srdce stále pripomína príbeh lásky, ktorá bola tak silná, že zdolala aj tie najsilnejšie prekážky...