Bojovník obratne odrazil útok. Bol útly a menší ako ostatní, ale ohybnosťou a technikou v ničom nezaostával od mužov z vojska. Bojoval na čele armády, najlepší veliteľ akého si ľudia pamätali. Nepriateľská armáda pomaly ustupovala, opúšťala ich územie a všetci si mohli pomaly vydýchnuť, že sa skončilo drancovanie a vypaľovanie domovov, že už nijaká žena nepríde o svojho muža alebo syna. Už iba tento posledný boj, bitka, ktorá o všetkom rozhodne. Bola najkrvavejšia zo všetkých, ale armáda bola zjednotená, stačil jediný pohyb ich veliteľa a oni vedeli, čo majú robiť, nasledovali by ho aj do samého pekla. Pravdepodobne bol veľmi mladý, ešte nedosiahol mužskú výšku a plnú silu, ale aj tak sa mu podarilo zhodiť zo sedla svojho protivníka a vodcu dobyvačného vojska. Ten bezmocne ležal na zemi, odev mal špinavý od bahna a krvi a hľadel na hrot meča, ktorý bol namierený tesne nad jeho krkom. Zdvihol ruku a vydal povel, aby sa vojsko vzdalo. Správa sa niesla bojovým poľom a na strane dobyvateľov sa vztýčila biela zástava. Tak predsa je už koniec. Žiadna krv už nebude preliata.

"Tak ma už zabi!", skríkol porazený muž, ale v hlase nemal nenávisť. Bojovník nad ním pokrútil hlavou.

"To by bolo príliš jednoduché. Radšej ťa nechám odísť ako porazeného.", bojovník mal zvláštny hlas, moc mladícky.

"Aspoň si zlož prilbu, nech viem kto ma porazil.", zasyčal pomedzi stisnuté zuby.

Bojovník si jednou rukou sňal prilbu, pričom v druhej stále zvieral meč namierený na dobyvateľa. Tomu sa na tvári objavil výraz zdesenia, keď sa dlhé svetlé vlasy zosypali na útle plecia a nenávistne sa na neho zahľadeli krásne ženské oči. Tvár mladej Slovanky ozdobil víťazoslávny úsmev.

"Sám si si zvolil. Teraz budeš musieť žiť s vedomím, že ťa porazila žena. Slabá, bezmocná a mladá.", prehodila ľahostajne, ale vedela, že to nie je pravda. Nebola slabá a ani bezmocná. To len muži ju za takú považovali.

Keď sa o niekoľko dní prechádzala po bojovom poli, ešte stále bolo nasiaknuté krvou. Toľko zmárnených životov. Prišlo jej ľúto všetkých manželov, otcov a synov. Hlavné však bolo, že zvíťazili. Zvíťazili aj vďaka nej. Vďaka žene, o ktorej si každý myslel, že je príliš slabá na to, aby viedla svojich ľudí do boja. Koľko ešte potrvá, aby sa svet naučil, že žena je jednou z najsilnejších bytostí, ktorá bola stvorená? Tak silná, že by porazila aj tisíce vojsk, ak tým ochráni svoje deti a svoju rodinu. V každej žene vrie horúca krv, bojový duch, ktorý sa prebudí, keď bude ohrozené bezpečie jej milovaných. V tej chvíli netreba podceňovať ženu, pretože sa stáva neporaziteľnou.

Po stáročia bola žena považovaná za niečo menejcenné, za niečo nehodné stáť na rovnakej úrovni ako muž. Čudujeme sa keď počujeme o žene bojovníčke, ale pritom to nemuselo byť až takou veľkou výnimkou. Ženy boli odjakživa bojovníčky, iba sa o nich nevravelo a mnohokrát sa odvahou a vnútornou silou vyrovnali aj tomu najvznešenejšiemu rytierovi...