Veľa času ubehlo odvtedy, čo lesy pokrývali väčšinu krajiny, čo hrady v hrdej nádhere strážili cesty a malé bytosti obývali osamelé miesta. Nikto na ne neveril a ony predsa boli, len z opatrnosti a strachu o vlastný život sa ľuďom neukazovali. A možno zostávali skryté i pre dobro ľudí. Medzi ľudom sa totiž šírili mýty, ktoré vraveli, že obyčajný muž neznesie pohľad na krásu víly. Jediným pohľadom mu omámi dušu a život bez tej krásy je prázdny. Preto vždy, keď prvý slnečný lúč začal zohrievať zem, skončili svoje tance a deň prežili v bezpečí jaskyne alebo korunách stromov.
Jeden takýto tanec sa skončil a víly sa rozutekali preč. Len jednej sa drobná nôžka zasekla medzi vzdúvajúce sa korene a krehká víla sa ju márne snažila vytiahnuť. Nikto jej neprišiel na pomoc, jej sestry sa ani neobzreli a slnečných lúčov každou chvíľou pribúdalo. Víla si bezmocne sadla na zem a rozplakala sa. Plač začul mládenec, ktorý zvážal drevo . Hľadal, obzeral sa, šiel za plačom, ale nikoho nevidel. Až po hodnej dobe ju uvidel sedieť na zemi, rukami si objímala kolená a medené vlasy ju celú zakrývali. Zrazu zdvihla hlavu, asi ho začula, a jasne zelenými očami sa mu zadívala do tváre. Mládenec zabudol na celý svet. Už nič nedávalo zmysel, všetko navôkol sa stalo bezvýznamné. Iba pohľad zelených očí ho držal v zajatí. Topil sa v nich, dokonca by aj umrel pre ne. Priskočil k nej a vyslobodil jej belostnú nôžku, po ktorej tiekol pramienok krvi. Previazal ju plátnom, ktoré odtrhol zo svojej košele a aj keď bola zaviazaná, nemal v pláne pustiť ju preč. Víla sa postavila, ale on bol rýchlejší zovrel ju v náručí.
"Už ťa nepustím krásavica.", zašepkal a s ňou v náručí sa pustil domov.
"Nemôžem žiť v zajatí, inak umriem, potrebujem svoje sestry, svoju rodinu a slobodu.", nariekala.
"U mňa ti nič chýbať nebude, dám ti všetku lásku aj hviezdy z oblohy ti znesiem.", sľuboval a nezastavil až kým neprešli prah malého domu.
Víla si mládenca obľúbila, vážila si jeho lásku a dni leteli. Slnko sa striedalo s mesiacom a chlapec každé ráno odchádzal do hory. Bol šťastný, tešil sa z krásnej žienky vo svojom dome. Keď jeden deň prišiel domov, víla ho vítala:
"Milý môj, nechcela som, ale stalo sa. Zaľúbila som sa do teba, ale aj tak sa deň čo deň viac strácam. Potrebujem slobodu, potrebujem tance a čary. Nie som stvorená na život po niekoho boku, aj keby som zrovna milovala. "
"Stále si rovnako krásna, zvykneš si a neoľutuješ. Nikto ťa nebude viac ľúbiť ako ja.", slová ktoré vyslovil boli sebaisté a on sám im aj veril. Život pokračoval ďalej, ale deň čo deň sa vracal domov, víla ho vítala rovnakými slovami. Raz keď kráčal späť, premýšľal a rozhodol sa, že ju nechá ísť. Bola smutná a on ju veľmi ľúbil. Možno ho raz za čas navštívi, a bude ho mať radšej, keď jej daruje voľnosť. Rozradostene sa rozbehol a prudko otvoril dvere. Pohľad, ktorý sa mu naskytol mu však stisol srdce. Jeho víla ležala na zemi, oči mala zatvorené a pleť priesvitnú. Len medené vlasy žiarili ako oheň v miestnosti. Pribehol k nej vzal ju do náručia a ona pomaly otvorila oči. Boli smutné a farbu nemali takú jasnú ako pred časom.
"Si voľná moja malá. Môžeš ísť, nebudem ťa tu viac držať. Len si občas spomeň, že ťa milujem.", cez slzy to ledva povedal.
"Neskoro si si to uvedomil, ja už nemám silu, nevládzem sa postaviť na nohy. Zomieram, drahý, ale netráp sa, veď vieš, že som milovala.", s vypätím všetkých síl zdvihla ruku a pohladila ho po tvári. Potom jej ruka bezmocne klesla k telu a oči sa jej zavreli. Slzy sa jej skotúľali spod privretých mihalníc. Mládenec sa hlasno rozplakal, zrazu pocítil, že vílino telo sa mu stráca z rúk. Mizla a jediné čo po nej zostalo bol jemný dúhový prach. Vtedy sa okno rozletelo dokorán a vietor sa prehnal miestnosťou. Prach sa zvíril a spolu s vetrom odletel preč. Vietor prach rozniesol do všetkých kútov sveta. Mladík už viac nenašiel pokoja. Zvyšok života blúdil bez duše a šťastie si už na neho nesadlo. Jeho príbeh bol výstrahou po stáročia, aby sa ľudia vyhýbali vílam. A po čase každý prestal veriť, že nejaké boli.
Keď bude svietiť slnko a pôjdete na prechádzku do lesa, pozorne sa pozerajte pod nohy. Lúče slnka budú osvecovať zem a niekde medzi lístím a hlinou zazriete jemný ligotavý prach...