Kto takto zvláštne ma skúša?
Sĺz plná je moja duša.
Do jazera tečú, onedlho bude plné.
Pýta sa ma moje srdce prečo nie je milované.

Och, desím sa toho, že sa nám pohľady stretnú,
toho, že zažiaria a ostro sa pretnú,
sťa meče znejúce v tmavom tichu,
no zakážu dotyk i dobrotivú pýchu.

A tvoj úsmev? Prejde mnou neha až do kostí,
vystreleným šípom s hrotom ponorenom v šťastí.
Zasiahneš? Neminieš cieľ ?
V očiach mojich výzva: Presnejšie mier!

Len samý boj,
Pripomína ten zjav tvoj.
A pritom v očiach máš niečo krásne,
čo žiari tak nevinne a jasne.

Najradšej by som srdce ľadom obalila,
aby som lásku k tebe viac necítila.
Srdce príliš slabé je, miluje, zomiera, celé je krvavé.
Vďačne prijmem nové, výmenou za to deravé.

Tak ako dlho dokážem všetko pevne niesť?
Kam podela sa láska a rytierska česť?
Ľutujem deň, keď jemný dotyk milujúcej dlane,
zmenil sa v chladnú, neprístupnú päsť...