Jason

„Bože, kto toto kedy videl, aby sa na stredoškolskom výlete študenti niečo učili," mrmlal nahnevane Luis, keď sme večer kráčali dole po schodoch smerom do jedálne, „a ešte rovno v prvý deň. Sakra, to snáď ani na základke nás takto netýrali."

„Asi sa nám len snažili priamo ukázať, že nemáme počítať s tým, že sme tu len kvôli zábave," odpovedal som Luisovi, sledujúc zapadajúce slnko za oknami hotela. Jednoznačne som však nechcel učiteľky obhajovať. Tiež sa mi nepáčilo, že ani nie hodinu po tom, ako sme dorazili do cieľa nás všetkých nahnali do spoločenskej miestnosti a dali nám lekciu z angličtiny, po ktorej nám rozdali pracovné listy, nad ktorými sme strávili zvyšok poobedia. A ešte menej sa mi páčilo to, že pravdepodobne každý jeden deň čo strávime v hoteli, budeme celé doobedie a väčšinu poobedia venovať učivu. Pevne som dúfal, že aj tak sa mi podarí nájsť chvíľku času na preskúmanie neďalekého jazera. Videl som ako sa leskne za oknami hotela, sčasti skryté konármi okolitých stromov, pohľad naňho bol až príliš lákavý.

Zišli sme na prvé poschodie a vošli cez drevené dvere s nápisom: „Jedáleň". Miestnosť bola priestranná, plná stolov a stoličiek s červenými mäkkými vankúšmi. Po obvode miestnosti sa nachádzali pultíky s všemožným jedlom od polievok, cez prílohy a hlavné jedlá až po dezerty.

„Jason! Jason!" Luis ma chytil za golier a mierne mnou zatriasol, „oni tu majú švédske stoly!"

„Vidím," zasmial som sa, snažiac sa nebyť v rozpakoch z toho, ako blízko od seba sú naše tváre.

Luis ma pustil a so žiariacimi očami sa opäť zahľadel do miestnosti pred nami. „Oficiálne prehlasujem, že dnes umriem, pretože som rozhodnutý vyskúšať všetko."

„Prosím, nie," odpovedal som mu, no môj mierne vyšinutý kamarát už dávno trielil ku pultikom s jedlom. Nešťastne som si povzdychol a vydal som sa za jeho ružovými vlasmi.

...

„Toto je raj," Luis zatočil muffinom v jeho ruke a oprel sa ešte viac o operadlo stoličky.

Usmial som sa naňho a vidličkou som už asi tretíkrát pretočil jeden z posledných knedlíkov v špenátovej omáčke na tanieri predo mnou. Sedeli sme sami pri jednom zo stolov úplne na kraji veľkého priestoru. Obaja sme boli absolútne preplnení, keďže ako to už býva pri švédskych stoloch, ani jeden z nás neodhadol, koľko sa doňho zmestí. Aj keď, treba uznať, Luisovi sa podarilo do seba toho napchať ešte viac ako mne. Vždy ma fascinovalo , ako sa jeho ústa v prítomnosti jedla automaticky menia na vysávač.

„Mám zjesť ten muffin?" opýtal sa Luis nepúšťajúc zrak z čokoládového muffinu.

„Ak chceš, tak áno," odpovedal som mu, pričom som odsunul môj takmer prázdny tanier od seba, tušiac, že posledných pár knedlíkov tu budem musieť nechať.

„Problém je v tom, že ja aj chcem, lenže viem, že ak to do seba dám, vybuchne mi žalúdok," Luis sa na moment odmlčal a potom nahlas vykríkol: „Jesť, či nejesť, to je otázka!"

„Čo to, prosím ťa, vyvádzaš?" opýtal som sa ho neisto sa obzerajúc okolo seba. Zopár spolužiakov k nám otočilo nechápavý pohľad ako reakciu na Luisov výkrik ozývajúci sa miestnosťou.

„To je dôležitá otázka, Horacio, nemôžeš ju len tak ignorovať," pokračoval Luis držiac muffin pred sebou ako Hamlet.

Mierne som sa zasmial: „Takže chceš povedať, že ty si Hamlet a ja som Horacio, hej?"

Na moment som sa odmlčal, spracúvajúc vetu, ktorú som práve vyslovil, na čo som sa opäť pozrel na Luisa: „Prečo som práve Horacio?"

„No, pretože," Luis sa na mňa jemne usmial a zazdalo sa mi, že sa mu trochu začervenali líca, „pretože Horacio je jedna z mála postáv, ktorá v Hamletovi nezomrie... a.... neviem, nechcel som ťa prirovnať k nejakej postave, ktorá zomrie mladá."

Zahryzol som si do pery a usmial som sa nad roztomilosťou jeho uvažovania. Samozrejme, Luis sa rozhodol v momente ten okamžik prerušiť.

„Ale ak chceš, môžeš byť Lartes, tak by sme boli úhlavní nepriatelia, čo by mohlo byť tiež vcelku zaujímavé," Luis sa na mňa uškrnul a opäť potočil muffin vo vzduchu.

Ja som v momente zmĺkol, cítiac ako sa mi valí krv do tváre. V hlave sa mi v momente objavili všetky „enemies to lovers" fanfikcie, ktoré som kedy čítal a nemohol som si pomôcť, moja myseľ do nich začala automaticky dosádzať mňa a Luisa.

Môj milovaný Hamlet moju „gay panic" samozrejme vôbec nezaregistroval. Namiesto toho si dôstojne, priam shakespearovským spôsobom, napchal celý muffin do úst.