7. časť

Vystúpila som zarovno s Nicolasom a pomohli sme Keyshi.

Vyzerala hrozne. Roztrhané nohavice od krvi, tričko na ľavom boku mala tiež poriadne roztrhnuté a taktiež od krvi. Ruky mala, rovnako ako aj tvár, dooškierané a opuchnuté. Z nosa jej tiekla krv až po bradu.

Nicolas na tom bol tiež dosť zle. Krvavú bradu, o líci ani nehovorím, tričko pozdĺž roztrhnuté akoby od dvoch pazúrov, na rifliach trochu krvi a ľavá ruka mu len tak ovísala.

Ja som mala ranené koleno, pravý bok a škrabance od pazúrov na predlaktiach. Krv z nosa mi už uschla. Ak túto noc prežijeme, budem si pomaly myslieť, že sme nesmrteľní. S kým sme sa to, došľaka, zaplietli?

„V kufri nájdeš baterku." povedal Nicolas a jednou rukou podopieral Keyshu, ktorá sa statočne držala pri vedomí. Tá sa rozkašlala a na zem vypľula trochu krvi.

Otvorila som kufor a po krátkom šmátraní v tme som našla veľkú baterku. Zatvorila som kufor, jednou rukou podoprela Keyshu z druhej strany a bez zapnutého svetla sme vošli do elektrárne.

„Čo máš s rukou?" opýtala som sa šepky, zatiaľ čo som zapla baterku a poobzerala si okolie.

„Jeden z nich ma uhryzol. Následne mi ju zlomil." trochu ju nadvihol, no bolestný výraz hovoril o všetkom. Takže sa to stalo vtedy keď som počula ten jeho výkrik.

Prešli sme z malej chodby do väčšej na poschodí, s veľkými oknami, takže som baterku okamžite vypla.

„Fajn, čo teraz?" pozrel po mne.

Mykla som beznádejne plecami. Vzala som knihu od Keyshi a trochu ju prelistovala. No to čo som našla ma nepotešilo. Lotty našli dobitú v kóme. Práve tomu som sa chcela vyhnúť. Zaklapla som knihu a s Nicolasom podišli ďalej hľadať vhodné miesto, kde by sme mohli Keyshu posadiť. To, že sa nechala bez pohybu vláčiť ma desilo.

Započula som kroky a zastali sme. No bolo neskoro.

„Čo tu, dopekla, robíte?" opýtal sa nahnevane, no zároveň prekvapene Leo.

Už len toto mi chýbalo.

Otvorila som ústa, že mu niečo poviem, aj keď sama som nevedela, že čo, keď sa za nami rozrazili dvere a dnu vstúpili traja muži.

„Leo?" opýtal sa tiež trochu prekvapene Matias, aj keď jeho oči boli čierne a pazúry s tesákmi mal vystrčené rovnako ako ostatní. V momente sa Leova normálna tvár zmenila na krvilačnú. Obaja zavrčali.

Pozrela som na Nicolasa a pomaly sme začali cúvať. Keysha trochu ožila a tak to šlo ľahšie.

Nočné tvory sa vrhli na Lea a my sme to rýchlo využili a začali stúpať hore po plechových schodoch. Naše kroky zanikali v zúrivých zvukoch boja. Boli sme už dosť vysoko, keď si nás jeden všimol a začal liezť hore. Leo bojoval s ostanými.

„Charlotte ten muž nevyzerá, že si prišiel pokecať." povedal Nicolas a začali sme cúvať k stene, až sme nemali kam ujsť. Nočný tvor bol už pred nami pridržiavajúc sa zábradlia po ktorom vyliezol. Práve ho šiel prekročiť, keď som pustila Keyshu a so zatvorenými očami a rozbehla oproti nemu. Narazila som doňho a ako som dúfala, neudržal rovnováhu a začal padať dozadu. Ja s ním. No zrazu so mnou trhlo a ja som otvorila doširoka oči a videla ako protivník padol na zem pred Lea. Ten sa krátko na mňa pozrel a kovovú palicu, ktorú držal v ruke mu pritlačil na krk, až klesla na zem. Usekol mu hlavu. Skríkla som a ktosi ma vytiahol.

Nicolas ma držal za golier zdravou rukou a pozrel sa znechutene dole. Potom ma potiahol preč a vzali sme Keyshu zo zeme a bežali do malej kancelárie, z ktorej sa dalo ísť na strechu. Zamkla som za nami a Keyshu sme uložili na kancelársku stoličku. Vyzeralo to tu, ako by tu niekto prebýval.

Leo, napadlo mi.

Sadli sme si s Nicolasom pri kancelársku stoličku a opreli sa o stôl.

„Čo budeme robiť? Keysha kolabuje a dole sa mlátia tie nočné bytosti. Môžeme byť radi, že momentálne sú zaujatí Leom."

„Zavolám políciu." povedala som a vytiahla Keyshin telefón z jej bundy.

„Čo?"

„A máš lepší nápad? Oni nás zabijú. Hneď potom, ako sa zbavia Lea, pôjdu po nás. Alebo naopak." povedala som a vyťukala číslo polície.

„Ale nezabijú ho." uistil sa.

„Nie."

Ale ty vieš ako ich zabiť."

„Áno."

„Leo hentomu usekol hlavu. Zabil ho."

„Áno."

„Ako sa dá menej drasticky jedného z nich zabiť?"

„Prepichneš mu srdce ostrým kovovým nástrojom." rozpamätávala som sa.

„Napríklad nožom?"

„Napríklad. No nesmieš ho vybrať. Inak to prežijú."

„A keď ten nôž nechám v srdci, sú mŕtvi?"

„Nie." pokrútila som hlavou.

„Jasné, že nie!" rozhodil rukami a potom si zahrabol do vlasov, „Prečo je všetko také komplikované?"

„Musíš ich nechať zhorieť na slnku alebo hodiť do ohňa."

„S tým nožom?"

„Áno."

Povzdychol. Vo vodnej elektrárni oheň asi nenájdeme.

Konečne sa ozval niekto v na druhej strane linky.

„Polícia? Potrebujeme pomoc. Nachádzame sa v starej vodnej elektrárni a sú tu muži, čo nám ublížili." to, že nás chcú zabiť je vedľajšie.

„Zostante prosím na linke. Ako ste sa ocitli v elektrárni?"

„Ušli sme z nášho domu, kde nás prepadli. Tí muži nás prenasledovali."

„Dobre, polícia príde najrýchlejšie ako to len pôjde. Zostaňt..." surovo som ju zrušila. Na toto sme čas nemali. Vstala som a začala prehľadávať veci.

„Čo hľadáš?" opýtal sa Nicolas a s ťažkosťami sa snažil postaviť.

„Nôž."

„Myslíš si, že ich dokážeš zabiť?"

„Nie, to si nemyslím." povedala som nervózne a uvidela dvere do kuchynky.

„Nechcem byť zlý, no bodnúť niekoho do srdca ľudia ako my nerobia každý deň."

Prudko som sa otočila: „Čo to tu omielaš?!"

„Že nedokážeš nikoho zabiť!" zvýšil hlas a videla som, že aj on je nervózny.

„Ale musíme sa brániť! Musíme brániť Keyshu! A z tejto kancelárie vedie iba jedna cesta a to hore na strechu."

Nicolas už nič viac nepovedal. No jeho pohľad sa mi nepáčil. Prišiel mi cudzí. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol: „Fajn." povedal a prešiel popri mne do kuchyne. Napustil do pohára vodu a vrátil sa ku Keyshi. Pohár vody ju trochu prebral. Našla som nože, no väčšina z nich bola tupá. Vrátila som sa k nim.

Nicolas ešte podal Keyshi pohár vody, zatiaľ čo ju hladil po vlasoch.

„Teraz si ozaj prajem aby som žiadnu knihu nenapísala." povedala som potichu a pozerala cez malé okno a počúvala šum vody, kvôli ktorému sme nepočuli čo sa dialo za dverami.

„Nevedela si to."

„To nie je výhovorka, Nicolas. Tie mená sú až nápadne podobné. Všetko čo sa deje je nápadne podobné a bojím sa ako to všetko skončí... pre vás."

„To nemôžeš vedieť..." povedal, no vyrušil ho buchot za dverami. Všetci traja sme pozreli po sebe.

„Rýchlo hore na strechu." povedala som a otvorila poklop. Vyliezla som hore po rebríku a Nicolas zdola pridržiaval Keyshu, ktorú som vytiahla hore. Nicolas vzal zo stola nože. Dvere sa rozleteli a všetci sme sa mykli. Jeden nôž mu vypadol z ruky, no bolo mu to jedno, Rýchlo sa vyšplhal k nám, iba ostré pazúry nočného tvora mu prerezali látku na nohaviciach. Vzali sme Keyshu a šli čo najrýchlejšie preč. Uvidela som lano a schmatla ho.

„Čo s tým chceš?" opýtal sa Nicolas zadychčane, keďže sa snažil bežať a popri tom pridržiaval jednou rukou Keyshu. Spolu sme sa rozbehli čo najďalej, až na mňa ten muž skočil. Zrútili sme sa všetci traja na zem a nôž mi vyletel z ruky. Nicolas odsunul Keyshu čo najďalej, zatiaľ čo ja som mala čo robiť s tým nočným tvorom, ktorého pazúry na zabárali do betónu na streche a tesáky boli ku mne čoraz bližšie.

Odrazu odo mňa odletel a ja som sa okamžite postavila. Stál tam Leo, ktorý toho jedného odo mňa odtrhol a ďalší traja vrátane Matiasa.

„Ty ma zachraňuješ?" pozrela som prekvapená po ňom.

Schytil ma pod krk a zodvihol: „Nie, len mi je ľúto, že som ťa nezabil skôr ako týto prišli."

Vypleštila som oči a snažila sa odtiahnuť. Nohami som nedočiahla na zem, len som nimi pohodávala vo vzduchu, zatiaľ čo som sa začala dusiť.

Šmaril ma o zem a chrbtom mi preblesla bolesť.

„Túto česť láskavo prenechaj nám." povedal Matias a už ku mne smeroval. Na Lea sa pustili zvyšní traja. Začala som cúvať, no Matias bol rýchlejší a zdrapol ma za ruku. Zodvihol ma a odrazu akoby zamrzol. Obzrel sa ponad plece a Nicolas trhol zdravou rukou. Pustil ma a otočil sa k nemu. Premeral si ho. V Nicolasovej ruke sa črtal zakrvavený nôž. Rýchlo využil Matiasovo prekvapenie a nôž mi strčil do ruky, zatiaľ čo Matiasovi kopol zozadu do kolena a jemu sa podlomila jedna noha, no i tak to vyzeralo, že rovnováhu udrží.

„Teraz Charlotte!" zvolala Nicolas, „Kašli na to čo som povedal, sprav to!" Zahnala som sa a najsilnejšie a najpresnejšie ako som vedela som ho zasiahla. Prestal sa hýbať a zosypal sa na zem. Pozrela som na Nicolasa. Neverila som, že som jedného kvázi zabila. Lotty to v knihe nespravila. Žeby to mohlo byť aj inak ako je písané? V mnohých veciach by to bolo lepšie, no ale i horšie. Napríklad čo sa Lea týka.

„Rýchlo zviažme ho." povedala som a doniesla lano. Najlepšie ako sme vedeli sme ho zviazali, zatiaľ čo on nás prepaľoval pohľadom. Začali sme ho ťahať k zábradliu, kde som nahákla druhý koniec lana a zdvihli ho. Prehodili sme ho cez zábradlie. Zostal visieť.

„Nemám rád výšky. Prečo si ho ťahala až sem?" opýtal sa zadychčane Nicolas, „Hento zábradlie bolo bližšie."

„Pretože tu si ho nevšimnú. A oproti vychádza svetlo." povedala som rovnako zadychčane a rozhliadala sa, kde je Keysha.

„Musíme ísť po Keyshu, skôr ako si ju alebo nás všimnú." povedal, keď sme zdola započuli sirény.

Muži sa prestali mlátiť a pozreli po nás.

„Bež." povedala som takmer nečujne a rozbehli sa.

„Kde je?" opýtala som sa.

„V kancelárii." povedal a držal si zlomenú ruku, aby sa mu príliš nehýbala. Nemotorne sme zliezli po rebríku, keď v tom rozrazili dvere policajti a za nimi stáli záchranári.

„Kde sú tí muži?" opýtal sa.

Rozkašlala som sa, no slova sa ujal Nicolas: „Ušli."

„Čo?" nechápavo pozrel policaj a traja vyšli hore na strechu.

„Ušli." zopakoval nervózne a už sa nás ujali záchranári. Keyshu naložili na lehátko a my s Nicolasom sme napriek ich prehováraniam sme zliezli po svojich. V sanitke sa už o náš názor nezaujímali a rovno nás previezli do nemocnice.

„Ako sa efektívne uliať zo záverečných skúšok." povedal Nicolas a zdravou rukou sledoval novinky na internete. Keysha sedela vedľa neho a jeho ruku v sádre mala na stehnách a kreslila mu tam dosť uveriteľnú podobizeň jeho oblúbenej postavy z nejakého filmu, ktorá jej svietila na telefóne. Ja som sedela na posteli oproti nim a na tablete si robila testy na angličtinu z internetových stránok.

„Keď sa za tie dva týždne vrátime, budeme mať skúšky na dennom programe. Preto s nimi začínajú už v máji." povedala som a stlačila vyhodnotenie. V nemocnici sme už boli zodva dni, ani nie tak z dôvodu, že by sme boli vážne ranení, ale nechceli sme opustiť Keyshu, ktorá tu ešte tri dni musí zostať. Ale už vyzerala omnoho lepšie až na tie modriny a podliatiny. Nicolasovi zlomenú ruku ošetrili a rovnako ako ja mal na tele už len modriny, či škrabance. Bola som rada, že policajti nám už dali pokoj a uspokojili sa s tým, že tí muži mali masky. Otec sa vracia domov aby poriešil poistenie domu a dosť sa o nás strachoval. Ak to takto pôjde ďalej, bude sem chodiť akoby mali byť Vianoce každý deň. Okrem toho o Leovi nevieme vôbec nič. Spolu s tými zvyšnými tvormi zmizol a podľa správ našli uhorené pozostatky muža, ktorého už identifikovať nevedeli a my sme im museli tisíc ráz vysvetľovať, že sme o ňom netušili, že tam to lano bolo už skôr. Na entý pokus nám už uverili. Našťastie.

„Prepáčte, ale slečna Rottová má oddychovať." povedal doktor ktorý práve vstúpil do dverí.

„Ak myslíte oddychovať to, že tu bude sama ležať a dívať sa na tieto škaredé steny a extrémne sa nudiť, tak potom radšej nech robí niečo prospešné." povedal Nicolas. Keďže artikuloval rukami, musela sa Kesha aj s fixkou odtiahnuť aby nepokazila dielo. Teraz mu chytila ruku a pokračovala ďalej.

„Chcete povedať, že kreslenie na niečiu sadru je prospešné?" nadvihol obočie.

„Isteže. Veľmi prospešné." prikývol s úsmevom.

Spoza dokotora vošiel dnu otec: „Deti moje! Tak som sa o vás bál."

Doktor iba mávol rukou a nechal nás tak.

Vyslúžila som si pusu na temeno, Nicolas postrapatenie vlasov a Keysha pusu na čelo. Stisol mi ruku.

„Ohľadne domu som všetko vyriešil a kým ho budú prerábať, pôjdete so mnou a odpočiniete si na inom mieste."

„To je skvelý nápad!" potešila som sa a nesmelo chýbať Nicolasove „Jo!" .

Aj Keysha sa potešila. Vidieť čo i len malý úsmev na jej tvári bolo dobré. Lebo len čo sme ako tak spracovali čo sa cez tú noc stalo, Keysha sa začala snažiť spracovať to, že Dave je mŕtvy. Teraz naozaj vidno, že jej na ňom záležalo. A dosť.

V ten deň, ako Keyshu prepustili z nemocnice sme boli na oficiálnom pohrebe Nicol, Mikaela, Lucy a Davea, ktorých už síce pochovali, no až teraz bola spomienková udalosť. Veľmi sa mi sem nechcelo ísť, no museli sme, lebo by to vyzeralo zvláštne. Trochu ma hnevalo, že Nicol vyhlásili za mértvu, no ani po týždni sa nenašla, tak toto bolo jediné riešenie. Zrejme.

Sadli sme si vedľa seba do lavice a ja som Keyshi podala vreckovku, a tú svoju som žmolila v ruke. Nicolasov pohľad nevypovedal o smútku. Nevypovedal o ničom. Akoby to zajazdy spracoval. Ako to len dokáže?

„Ako to robíš?" zašepkala som.

„Ako robím čo?" nechápavo na mňa pozrel.

„Všetko. Umierajú ľudia a ty... ty to nijako neprežívaš. Idú po nás beštie a ty to jednoducho spracuješ." mykla som plecami a pozerala kdesi do blba predo mnou.

„Nie je mi to jedno." rozhodil zdravou rukou, keďže ľavú mal v šatke, „Nič mi nie je jedno."

„Lenže...Vyzerá to tak."

Otočil si mojú tvár k sebe a zadíval sa mi do očí: „Charlotte nie je mi to jedno. Nie je mi jedno čo sa stalo tým ľuďom, nie je mi jedno čo sa stane vám alebo ďaľším. Nie je mi jedno čo je s Nicol. Len..." zasekol sa a pozeral na mňa s otvorenými ústami.

„Len?"

Z pohľadu som mu nevedela vyčítať vôbec nič. Stisol pery a po chvíli dodal: „Nie je mi to jedno, jasné?"

„Ehm, Charlotte?" jemne ma drgla Keysha, ale tvárila sa, že sa nič nedeje. Nechápavo som a ňu hľadela, zatiaľ čo Nicolas už sledoval jej pohľad. Spravila som to isté.

„Dopekla." vyšlo zo mňa, no ani som sa nehla.

Vzadu pri stene, neďaleko nás stál opretý Leo s rukami v nohaviciach a sledoval nás. Vyzeral nenápadne, no jeho pohľad vzbudzoval strach. No mňa z neznámych okolností zaujal. Rýchlo som odohnala túto myšlienku a radšej sa sústredila na to, čo hovoria rodičia zosnulých.

„Čo budeme robiť?" opýtal sa Nicolas a tiež sledoval dianie pred sebou.

„Nič. Odídeme, akoby sa nič nedialo. Nemôže nám ublížiť. Nie tu. A len čo prídeme domov, vezmeme kufre a odchádzame."

„Tak prečo je tu?" opýtala sa Keysha a upravila si neposlušný pramienok.

„Zrejme nás chcel len vydesiť." povedala som.

„To sa mu podarilo." zašomral Nicolas.

Po pohrebe sme sa nenápadne vykradli z lavice medzi prvými a Lea sme už našťastie nevideli nikde. Sadla som si za volant Nicolasovho auta a v bezpečí sme sa dostali domov, z čoho mi odľahlo. Nicolas nebol vôbec nadšený, že jeho auto riadim ja, lenže iná možnosť nebola.

Naložili sme veci do auta a otec nám dal každému po jednej záložke plnej papierov.

„Čo to je?" opýtala sa Keysha a len tak ľubovoľne otvorila na jednej strane.

„To máte zo školy. Povinné. Aby ste za tie dva a pol týždňa úplne neosprosteli." povedal s úškrnom a ukázal nech sa usadíme. Nicolas si sadol vedľa neho a my s Keyshou dozadu. Keysha mala ešte vždy menší problém obsedieť, takže sme počas cesty mali častejšie prestávky.

„Myslíš, že teraz budeme mať väčší pokoj?" opýtala sa potichu Keysha.

„Neviem. Dúfam v to."

„Čo sa píše v knihe?"

„Že Lotty sa prebrala z kómy o tri týždne neskôr." povedala som s povzdychom.

Keysha rozklikla kalendár a začala rátať: „Presne keď sa my vrátime." povedala trochu prekvapene.

Prikývla som.

„Čo potom?"

„Leo sa vráti."

„Iba Leo?" pozrela po mne.

„Myslím, že Leo bohate stačí." ozval sa Nicolas zpredu a my sme stíchli.

„O čom sa bavíte?" opýtal sa otec.

„O filme." povedala Keysha, „Na ktorom sme boli spoločne v kine." pozrela po nás oboch.

„Mne sa páčil. Bol dosť... presvedčivý." pridal sa Nicolas.

Zazrela som po ňom.

„Tebe sa nepáčil Charlotte?" opýtal sa otec a na sekundu sa obzrel ponad plece.

Nútene som sa usmiala: „Ale áno. Bol zaujímavý."

„To som rád, že si viete nájsť spoločné záujmy." povedal a všetci traja sme pozreli po sebe.

Nicolas si hrýzol peru: „Iste...Ale filmy, to je iné. My máme dosť odlišné záujmy."

„Áno, o tých tvojich som už počul. Som na teba hrdý synak. Nieže by som na vás nebol, kočky."

Prevrátila som očami. Neznášala som, keď nám povedal kočky a čo bolo horšie, keď sa snažil zachrániť trápnu sitáciu a ešte ju zhoršil.

„Jasné oci." povedala ironicky Keysha, no otec tú iróniu ani nepostrehol.

Oprela som si hlavu o sklo a sledovala tmavnúcu krajinu za oknom. Na pery sa mi vtisol úsmev.

Áno, som šťastná. Šťastná, že Nicolas a Keysha žijú. Že žijem ja.

A že Rottovci si idú vždy za svojim aj keď to znamená risk. A že sa nikdy nevzdávajú.

A že vždy to svojím spôsobom nejako prežijú.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////