37. časť

„Zas kostol?" pozrela som pred seba.

„Ironické, však? Ale neboj, takí staromódni nie sú." povedal Nicolas a na to, že sa ideme vrhnúť do sídla potencionalistov vyzeral nejaký pokojný.

„Len aby." povedal Leo, ktorý bol výrazne napätejší. Po očku som ho sledovala. Keď sa otočil ku mne, pohľadom som neuhla hneď. On si ma premeral a potom sa díval rovnako pred seba. Cítim sa, akoby sme boli rozhádaní milenci. Čo istým spôsobom sme.

Začali padať prvé kvapky, vyzeralo to na búrku. Ani som netušila koľko môže byť hodín. Zaklonila som hlavu a studené kvapky mi dopadli na tvár.

„Ó, doriti." zanadával Nicolas.

„Čo?" opýtal sa Leo a sledovali sme jeho pohľad.

„Melissa." povedal a rozbehol sa k osobe, ktorá sa hrbila pred jedným z hrobov. S Leom sme šokovane pozreli po sebe a rozbehli sa za ním.

„Kto je Melissa?"

„Tá jediná šťastná, na ktorej Nicolasovi záleží."

„Už si spomínam." povedal a dobehli sme k nej.

„Uhm, ahojte." pozdravila sa milo, dlhé špinavoblond vlasy po pás jej spadali na plecia, „Deje sa niečo?"

„Melissa, nemala by si tu byť o takejto hodine. Čo tu vlastne robíš..." pozrel na hodinky, „O pol noci?"

„To je vedľajšie, dobre? Prišla som len babičke na hrob."

Nicolas si zúfalo prehrabol vlasy: „Nemôžme ju tu nechať. Už aj tak o nás vedia."

„To vážne? A ty si tu v pokoji vykračuješ?" vytkla som mu.

„Kto? O čo tu ide?"

„Melissa odíď prosím." chytil ju za plecia Nicolas, „Neskôr ti to vysvetlím, áno?"

Premeriavala si nás s vyjavenými modrými očami: „Ale ak ti smiem nejako pomôcť zostanem." namietala.

„Prosím, ver mi. Nechcela by si mať nič spoločné s nikým z nás. S nikým z Rottových. Nechcela by si byť Rott."

Pozrela som po ňom.

„Prečo? Čo to znamená byť Rott?" zahľadela sa mu do očí, rovnako ako on jej.

„Prežiť."

Prekvapene po ňom pozrela. No on sa nevzdával: „A teraz, prosím odíď od tohto miesta čo najďalej a dnes sa sem už nevracaj. Leo ťa odprevadí, bude to rýchlejšie."

Leo to pochopil a podišiel k ešte stále zmätenej Melisse: „Teraz sa drž."

Vystrašene prikývla a pevne ho uchopila okolo pliec. Leo sa nadľudsky pohol a Melissa zvolala, no už sme ich stratili z očí.

„Prežiť." zopakovala som ponuro. Nicolas ku mne podišiel a objal ma okolo pliec. Pritisla som sa k nemu a skôr než som niečo povedala, ozval sa on.

„Nájdeme ju. Živú. Sľubujem."

„Nesľubuj niečo čo nevieš splniť Nicolas." povedala som trasľavým hlasom. Objal ma tuhšie a ja som pocítila chvíľkové bezpečie a podarilo sa mi zahnať slzy. Odtiahol sa a uvidela som, ako k nám Leo práve prichádzal. Spolu sme sa vybrali do útrob kostola. Nicolas sa vybral až k oltáru. Postavil sa zaň a predpažil ruku, dlaňou smerom nadol a tiene sa začali omotávať okolo jeho prstov.

„Nie je to zneuctenie Božieho chrámu?"

„To démoni robia." povedal Leo a sledoval Nicolasa. Jeho tiene postupne spadali k oltáru.

„Démoni?" pozrela som po ňom.

„A čo myslíš, ako inak by nás v Biblii pomenovali?" opýtal sa prívetivým hlasom, „Nočné tvory, alebo potencionalistov. Zatiaľ čo bojovníci by boli za statočných a jasnovidci za svätcov."

„Hm, takže protiklady sa priťahujú?" opýtala som sa a Leo sa na mňa zahľadel. Sklopila som zrak a pozrela späť na Nicolasa. Zacítila som jeho teplú dlaň na líci. Privrela som oči a telo mi prešiel príjemný pocit.

„V niektorých prípadoch áno." povedal nežne, jeho hlas na mňa účinkoval ako odpočinok po dlhej dobe. Neviem, čo sa v mojich citoch pokazilo, ale musím uznať, že mi za tú dobu chýbal. Veľmi, hlavne keď sa mi vybavia spomienky na nás dvoch.

„Ešte dlho budete v tom romantickom pokušení? Viete, že by som si stihol objednať fast food. Možnože by mi ho priniesli rovnako rýchlo ako ho pripravia." uškrnul sa Nicolas. Oltár pred ním bol rozdelený napoli a v strede boli schody dolu do tmy. Šiel prvý, potom ja a potom Leo. Oltár sa pomaly nečujne zatvoril.

„Chyť sa ma." pošepol Nicolas a ja som v tme našla jeho ruku, rovnako som tú svoju ponúkla Leovi. Keď som ucítila, ako ma hreje, div sa mi nepodlomili kolená. Nemusí robiť nič a už len v takejto situácii si ma vie získať.

Potichučku sme pokračovali po čiernočiernej tme, až sme po hodných desiatich minútach, keď ma chytala panika z tmy a úzkeho priestoru a toho chladu, ktorý sa všade vznášal, zastali.

„Pripravení?" opýtal sa Nicolas.

„To už máš jedno nie?" zavtipkoval Leo.

Nicolas sa zasmial: „To bolo len pre efekt, teraz si mi to pokazil."

Pustili sme sa a odrazu sa dvere rozleteli a ja som konečne niečo uvidela. V prvom rade to boli potencionalisti pripravení na boj, vyrazené dvere boli Nicolasova práca a tej jeho sebavedomý úsmev by vedel už teraz zabíjať. Nadýchla som sa a tiež nadhodila odhodlaný výraz, zatiaľ čo Leov bol vražedný.

Rozbehli sme sa dnu a niektorí boli spočiatku prekvapení, že sme naozaj iba traja. Vzhľadom na to, že ich tam bolo asi dvadsať hneď v jednej miestnosti. Rozbehli sa na mňa hneď traja, no ja som akosi na boj pripravená nebola. Rozbehla som sa, no to som akurát upútala pozornosť viacerých.

Sklátila som sa k zemi a znova zacítila tie silné kŕče ako vtedy pri boji proti Andym. Vytvorila som nad sebou vlnu a hneď štyrom presekla hruď a bez života padli na zem. Začala som vstávať a utvorila si okolo seba ochranné pole. Skúmali ma ako pokusného králika. Zrejme ešte nemali česť bojovať proti jasnovidcovi. Ešte stále ma trochu bolelo telo, no na zotavovanie bude čas neskôr.

Zaútočila som na ďaľšieho a celkom šikovne ho bodla nožom do srdca. Nechcela som vraždiť. Chcela som len prežiť. A chcela aby prežili aj Leo, Nicolas a Keysha. No prešiel dosť dlhý čas a bojím sa toho najhoršieho.

Odrazu sa zdvihla hustá čierna tma a ja som nevidela ani na krok. Ostala som len meravo stáť a čakať kým sa hmla rozíde.

Niekto sa dotkol mojej ruky. Zvrtla som sa a zahnala sa dýkou. Týmto prudkým pohybom sa hmla okolo mňa trochu zriedila a uvidela som Lea, ako mi zachytil aj druhú ruku v letku. Vydýchla som si a uvoľnila sa.

„Kde je Nicolas?"

„On spôsobil tú hmlu, no nevidel som ho."

„Musíme ísť ďalej. Tak veľmi sa bojím o Keyshu." povedala som.

„Bude v por..."

„To nemôžeš vedieť." povedala som a snažila sa zahnať slzy.

„Ale dúfať môžem."

„A odkedy ty dúfaš?"

„Ty si ma to naučila." pousmial sa, aj keď bol napätý a očakával nebezpečenstvo z každej strany. Našiel ma, aby ma ochránil.

Nemo som na ňho hľadela, neschopná slova.

„Milujem ťa, Charlotte." povedal pravdivo. Vyzeralo to, akoby sa lúčil tesne pred smrťou.

Sklopila som zrak: „Leo, ja..."

Jedným dotykom, dlaňou na mojom líci, na umlčal. Pozrela som mu do fialovo- čiernych očí.

„Len chcem, aby si si to pamätala, dobre?"

Prikývla som. To je to najhoršie. Ja si to pamätám. Všetko. No i tak ho nedokážem milovať ako predtým. A preto ma bolel pohľad na ňho. Cítila som sa tak vinná, a pritom to pravda nebola.

„Leo ja... ja ťa nedokážem opäť tak milovať."

„Opäť?" nadvihol obočie, „Tak to beriem ako pozvánku, aby som ťa prinútil zamilovať sa do mňa ešte raz." usmial sa. S úsmevom som pokrútila hlavou. Takmer som zabudla na všetky problémy.

Takmer.

Niekto do nás silno drgol a až potom som si všimla, že začal Lea ťahať so sebou. Bol to Nicolas. Ešte s niekým. Hmla hustla a takmer sme ich stratili. Zastali sme pri stene a Nicolas potencionalistu surovo hodil o stenu.

„Tak." začal a diabolsky sa usmial, „Buď nám teraz hneď povieš, kde ju väznia a budeme k tebe dobrí, alebo nie a trochu ťa potrápime."

Hlas mal vražedný a bolo vidno, že sa potencionalista cítil nesvoj. No nepovedal nič.

„Ešte sú to čerstvé spomienky na smrť vtedajšieho vodcu, však? Neboj, dosť to bolelo. Sám si to môžeš vyskúšať."

Chytil ho za ruku a žili im sčerneli. Potencionalista začal kričať. Po pár sekundách prestal a pozrel bolestne na Nicolasa. Ten sa v tom vyžíval. Pousmial sa a opäť začal mučený kričať.

„Nicolas!" ohlásil ho Leo a mykol ním, „No tak, nezabudni prečo sme tu!"

Nicolas náhle povolil stisk a pozrel na potencionalistu. O krok cúvol a pozeral po ňom. Chytila som ho za plece.

„Sme tu, Nicolas." povedala som jemne. Váhavo prikývol.

„Tak kde nájdeme Keyshu? Nemysli si, že ja si ťa nepodám na obed." pohrozil mu Leo.

„Iste." napriek bolesti vzdoroval.

„Fajn." povedal Leo, chytil ho pod krkom a kusol ho. Zvrieskol.

„V... v hlavnej miestnosti." vykoktal, zatiaľ čo Leo sal. Vyvrátil očami a Leo ho pustil. Utrel si ústa a pozrel na nás. Potencionalista sa bezvládne zošuchol k zemi.

„Kde nájdeme hlavnú miestnosť?" opýtal sa.

Nicolas sa akoby náhle prebral: „Za mnou." povedal a pohol sa popri stene, kde sa náhle objavila chodba. Pozrel na číslo nad ňou a pokračoval ďalej. Druhá chodba bola už správna. Prechádzali sme chodbou a Nicolas vedel kam presne ideme. Aspoňže tak.

Sme fakt super trojka.

„Toto sú katakomby?" opýtala som sa a môj už beztak tichý hlas sprevádzala ozvena. Síce tu bolo prítmie, ale aspoň som videla.

„Áno, sú už stovky rokov staré." povedal Nicolas a zabočil doprava. Boli sme mu v pätách.

„Som rád, že aspoň niekto sa tu vyzná." povedal Leo a obzrel sa. Nikto za nami nešiel.

„Prečo si vybrali potencionalisti práve toto miesto? Nočné tvory mali obyčajnú budovu. A potencionalisti majú katakomby." nešlo mi to do hlavy.

„Katakomby," začal Nicolas, „sú rovnako temné a ponuré ako potencionalisti. Zabezpečujú útočisko. Tu môžeš trénovať a nikomu to nevadí. Ak sa niekto aj vyberie do katakomb, ak nemá mapu, stratí sa."

„Keď, ehm, keď si tu bol, prišli sem nezvaní hostia?" ťažko sa mi vyslovovali tie slová.

„Ó áno. Ale mal som tu lepší dozor." povedal výsmešne, „Potiaľto by sa nedostal dobrovoľne nikto. Pokiaľ viem, oni ešte vodcu nemajú."

„Prečo?"

„Vodcom sa nemôže stať len tak hocikto. Iba ten najsilnejší alebo najskúsenejší."

„A čo robia teraz, keď nemajú vodcu?"

Mykol plecami: „Neviem. Asi čo sa im zachce." povedal trpko.

„Ešte ako dlho?" opýtal sa Leo.

Nicolas neodpovedal.

„Nicolas?"

Nič.

„Stratili sme sa?" opýtala som sa trochu zúfalo.

„Ššššt." povedal.

S Leom sme pozreli po sebe. To snáď nemyslí vážne.

Luskol prstami, až som sa mykla: „Už viem. Nevyčítajte mi to, dobre? Už to bol nejaký ten čas."

„Nič sme nepovedali." povedal Leo.

„Stačí, keď viem, čo si myslíte. To mi bohate stačí."

„Čo sa deje Charlotte?" pozrel na mňa Leo. Počúvala som odbíjanie jednej hodiny v noci. Už hodina prešla. Toľko veľa času.

„Len poďme ďalej, dobre?" povedala som nakoniec a potešila sa, keď sme pridali do kroku.

Pred nami sa objavili jedny mohutné dvere. No skôr, ako sme sa k nim dostali sa na nás vrhli štyria potencionalisti. Šikovne zosúladili svoje čary a síce ich Nicolas odrážať vedel, ja s Leom sme ostali bezmocní.

„Nie je nič lepšie ako bojovať z blízka." povedal Leo a na jedného sa vrhol. Rozkusol mu hrdlo a zabránil tomu aby vykríkol. Dvaja sa vrhli na mňa a to sa mi nezdalo dvakrát fér. Chytili ma za ruky. Metala som zo sebou, no stisk nepovolil. Leo začal útočiť, a tak ma jeden pustil, zatiaľ čo druhý mi vyvrátil ruky za chrbát. Držal mi ich jednou rukou a druhú mi položil na plece. Zacítila som ostrú pichľavú bolesť, ktorá sa následne rozšírila do celého tela. Podlomili sa mi kolená, no bolesť iba silnela. Vyhŕkli mi slzy a zatienili pohľad.

„Na moju sestru si dovoľovať nebudeš!" zvolal Nicolas a následne sa môj mučiteľ zniesol k zemi. Zažmurkala som, aby sa mi rozjasnil zrak, no to ma už dvíhali obaja na nohy.

„V poriadku?" opýtal sa ustarostene Nicolas. Leo si ma premeriaval, akoby chcel nájsť aj nejaké iné zranenia. Prikývla som.

„Nicolas." zašepkala som, keď sme sa vybrali k tým dverám. Otočil sa a zastal.

„Aj ty si ich takto mučil? Aj ty si takto mučil svoje obete?"

Vzdychol a sklopil pohľad. Hodnú chvíľu trvalo, kým zo seba vôbec niečo dostal.

„Nie, Charlotte. Ja som bol ešte horší."

Ani mi nepozrel do očí a otočil sa. Ostala som len stáť a nemo s pootvorenými ústami som na ňho hľadela. Nedokázala som to prijať. Aj keď som vedela, že on by mi neklamal.

Potlačila som slzy a kráčala za nimi.

Zastali sme kúsok pred dverami a Nicolas predpažil ruku. Zámky povolili a dvere sa rozpadli akoby boli len z dreva.

To, čo som uvidela za nimi spôsobilo, že srdce mi vynechalo pár úderov.

„Nie!" zvolala som a rozbehla sa dnu.

„Doriti Charlotte!" zreval Leo a bežal za mnou. Odrazu sa všetko pohlo a ja som uvidela asi päťnásť potencionalistov.

Už som bola takmer u nej, keď ma niekto schytil a ťahal od nej preč. Zavrčala som a rýchlym trhnutím sa im prekvapujúco na prvý krát vytrhla. Otočila som sa k nim, zahnala sa rukou a tri svetlé neforemné šípy skončili každý v jednom srdci. Ďaľší ku mne prikročil a ja som mu položila ruku na hruď. V očakávaní na mňa pozrel. Sama som netušila, o čo mi šlo a tak som mu pravou rukou vrazila do nosa a o dva kroky cúvol. Kopla som do ňho a následne mu Leo podrezal krk. Tak ako už asi piatim. Nicolas stál na mieste a traja potencionalisti kľačali na zemi a z každého otvoru im vychádzali tiene. Nicolasov pohľad bol nečitateľný. No istým spôsobom temný a ponurý. Potencionalisti bez života padli na zem. Spamätala som sa a rozbehla sa ku Keyshi.

Ležala bezvládne na zemi, oblečenie mala od krvi, rovnako aj jej vlasy pozliepané do chumáčov. Jedno líce mala po facke napuchnuté. Oči mala privreté. Ruky mala dorezané a brucho podliate krvou.

„Keysha." zlomil sa mi hlas. Snažila som sa jej na krku nahmatať pulz. Nikdy som v tom nebola dobrá, no za pokus to stálo. Však tam ho dokáže zacítiť každý.

No ja som ho necítila.

Vyhŕkli mi slzy a už som nič iné nevidela.

Zozadu ma Leo objal.

„Necítim jej pulz." zašepkala som zronene. Tiež jej priložil prsty na krk. Nič nepovedal.

„Ona je mŕtva." pošepla som. Nedokázala som dýchať. Srdce ma bolelo a mala som pocit, že ochvíľu exploduje. Toto bolo na mňa už moc. Načiahla som sa k jej ruke. Chcela som ju zachrániť. Chceli sme ju zachrániť. Nezvládli sme to.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////