20. časť

„Aj ty by si si mohol niečo dať." povedala som rozospato, zhrbená opierajúc sa bradou o barový pult. Nicolas jedol sendvič a Keysha to, čo vždy- cereálie s mliekom. Ja som čakala na hrianky, ktoré sa už bili s ostatnými vôňami v kuchyni. Keysha a Nicolas sedeli za stolom a Leo sa opieral o pracovnú dosku oproti mne.

„Nie som hladný."

„Aby si jedol nemusíš byť hladný."

Súrodenci sa na mne dobre zabávali. Zobudila som sa zavčasu, pretože som večer zabudla zatiahnuť rolety a zobudilo ma ranné slnko. Potom už spať neviem. Po pol hodine vrtenia som nechtiac zobudila aj Lea, ktorý ma napokon dostal z postele a len čo súrodenci započuli zvuky z kuchyne, už sa sem dotrepali aj oni.

„Jedz." povedala som a oči sa mi zatvárali.

„Daj si jablko. Je zdravé. A diétne." žmurkol naňho Nicolas. Leo naňho nepozrel dvakrát nadšene.

Leo mi zdvihol bradu a položil mi tanier so sendvičom na pult: „Dobrú chuť." položil mi pri tanier ešte kečup a trochu postrúhaného syru a šálku teplého čierneho čaju, ktorý sme ráno spravili do kanvice a ochutili.

Leo si naozaj zobral jablko a opláchol si ho. Pozeral na mňa až dokedy som sa konečne nevzchopila a nezačala konečne jesť.

„Ako to vyzerá s Nicolasom? Mali by sme mu čo najskôr pomôcť. Počula som, že ste boli v noci hore, takže ďalšia nočná mora?" ozvala sa Keysha.

Nicolas prikývol.

„No..." začala som, „Ale máme o starosť menej. Podarilo sa mi vziať si späť svoju časť mysle v Nicolasovi."

„To vážne?" nadšene a zároveň mierne prekvapene a opýtala Keysha.

S úsmevom som prikývla a následne si dala ruku pred ústa, lebo sa mi zívlo. Fakt som mohla ešte spať.

Pred domom začalo trúbiť auto. Všetci štyria sme pozreli po sebe a ako prvá k dverám vyštartovala Keysha a my ostatní za ňou. No skôr ako sme vôbec vošli na chodbu tam už stál otec. Ten vie kedy chodiť.

„Ahojte deti!" privítal nás, každého objal, ja a Keysha sme dostali pusu na čelo a Nicolasovi ešte viac postrapatil už aj tak strapaté vlasy. Zamrzol, až keď uvidel Lea. Ten sa naňho díval mierne neisto. Fakt iba mierne.

„Kto je toto?" opýtal sa otec. Nemal veľmi rád, keď sme si sem vodili kamarátov, „Viete čo som hovoril o kamarátoch. Hoci aj starších..." začal trochu podráždene. Je pravda, že Leo vyzeral oproti nám staršie, tak som to musela uhrať. Objala som ho okolo pliec a jemne sa zamračila na otca: „Ale oci. Takto sa rodina nevíta."

„Rodina?" nadvihol obočie a Leo kútikom oka pozrel na mňa, nehovoriac o tých zaskočených pohľadoch mojich súrodencov.

„Iste." povedala som rýchlo, „Predsa, to je bratranec. Ten ktorý odišiel do Afriky. Klaus."

Keysha na mňa pozrela ešte šokovanejšie a Nicolas, ktorý stál za otcom sa od smiechu prehýbal v páse, no nevydával žiadny zvuk.

Otec si všimol, že pozerám za ňho a otočil sa. Nicolas sa v momente s kamennou tvárou narovnal: „Hm, hľadal som len túto... vec." pozrel si do rúk. Držal v rukách malú športovú tašku, ktorá bola na boku deravá a začali z nej vypadávať malé šróby Nicolasovi k nohám. Pozrel na otca zatiaľ čo teraz my sme boli tí čo sa bavili. Otec sa bez slova, no s výrazom čo hovoril za všetko otočil späť k Leovi.

„Prepáč teda, Klaus. Nevidel som ťa dobrých päť rokov. Musím povedať, že si sa poriadne zmenil." premeral si ho, zatiaľ čo Nicolas sa márne snažil zastaviť ten vodopád šrúbov, „No i tak v tebe ešte stále vidím tvojho otca. Jeho som mal z bratrancov najradšej. Zaujímavé, že si zavítal práve k nám."

„No vieš, však vždy sme spolu dobre vychádzali." povedala som na obhajobu. Nicolasovi sa nedarilo.

„Ach..." mierne sa zamračil, „Zrejme to tak vyzerá. Tak vitaj opäť v Anglicku. Som tu len dnes, no niečo spoločne podnikneme."

Potriasli si rukami a Leo nadhodil falošný úsmev: „Samozrejme, som priam nadšený."

Nebadateľne som ho drgla do boku. Nicolasovi vypadol z tašky malý balíček v tvare kocky. Keyshino obočie vystrelilo úplne nahor. Nicolas ho zdvihol. Kondóm. Mierne znechutene pozrel po nás, no keď sa otec otočil okamžite ho schoval do zadného vačku a usmial sa.

„Tak ja si prinesiem veci."

„Dobre." povedala Keysha s úsmevom, „A dnes tu spíš?"

„Vyzerá to tak." usmial sa a ešte vo dverách sa otočil: „Však chalani sa pomestia na tú Nicolasovú širokú posteľ."

„Určite." ubezpečil ho Nicolas a len čo bol preč, znechutene hodil neotvorený kondóm späť do tašky a začal zbierať šróby.

„Tak Klaus Rott?" otočil sa Leo ku mne, „Bratranec?"

„Na jeden deň to vydržíš." jemne som ho poťapkala po pleci a šla späť do kuchyne najesť sa. Nasledoval ma.

„A kto mi pomôže?" ozval sa Nicolas. Nakoniec s dlhým povzdychom sa do upratovania ponúkla Keysha. Tá malá taška bola až po vrch plná šróbov, takže mali čo robiť. Bola to otcova taška. Nedotkol sa jej už pár rokov. Nechcem vedieť komu bol niečo niekedy montovať. Nebudem si kaziť deň.

„Dobrú chuť." povedal otec keď vošiel do kuchyne.

Nicolas pustil lyžičku: „No, som rád, že už som dojedol."

Keysha iba prikývla a obaja odložili taniere a šli do obývačky.

„Deje sa niečo?" pozrel po nás otec.

„Nie. Vôbec." povedala som a odhryzla si z hrianky. Statočne som potlačila všetky polemizovania o tom čo otec robil pred dvoma rokmi keď sa živil montovaním nábytku. Teraz tú spoločnosť vlastní.

„Máte nejaký dobrý nápad na trávenie voľného dňa?" opýtal sa.

„Čo tak kino? Nejaký akčný film a potom by sme vymysleli niečo iné." ujal sa slova Leo.

„To sa mi pozdáva, Klaus. Aké filmy pozerávate vy doma?"

„Hm, tie čo tu?" povedal ironicky.

„Ah. Jasné, len som myslel, či tam nemáte nejaké iné filmové trháky."

„Všetky filmové trháky sú buď z Ameriky, alebo z Európy. Málokedy niečo iné."

„Svätá pravda, fajn a čo by ste si pozreli?" opýtal sa a začal vyhľadávať na tablete.

„Čo tak tento?" ukázal Leo.

„To je výborný film. Ten má úspech hádam u každého. Fajn, idem to oznámiť tým dvom.

Len čo odišiel, prešla som pri Leovi aby som dala tanier do myčky: „Tak kino?"

„V kine musí byť každý ticho a sledovať film. Takže o to menej sa ma bude pýtať na môj fiktívny život."

Postavila som sa pred neho: „Ty to máš skvele premyslené." zasmiala som sa.

„Inak to ani nejde." usmial sa a rukou na mojom chrbte so mnou prešiel do obývačky. Nicolas bol nadšený a dokonca už volal aj Tomasa. Tuším aj Keysha sa už s niekym dohadovala. Len moja kamarátka, ktorá žije, je oficiálne mŕtva. Aspoň budem s Leom a sadneme si radšej trochu ďalej od otca aby nekládol zbytočné otázky.

Nakoniec sme v kine stretli aj Biancu a Lyndu a pri odchode aj Tammaru. Samozrejme každej jednej som musela vysvetliť, že Leo je môj bratranec z Afriky, ktorý prišiel na pár dní. Na dosť dní. V kine sme našťastie nesedeli pri otcovi, ale aj o pár sedadiel od neho a mali sme pokoj. Z filmu som bola priam nadšená a zdalo sa, že aj Leo sa dobre bavil. Večer počkal u Nicolasa, kým otec nezaliezol do postele, keďže v noci ľúbi chodiť nás skontrolovať skôr než pôjde spať. Samozrejme, Nicolas a Leo na jednej posteli ani nesedeli, nieto aby mali spať veďľa seba. Len čo otec zaliezol, už bol Leo v mojej izbe, zatiaľ čo mne sa už nad časopisom zatvárali oči. Zložila som ho a položila na stolík pri mne a Leo sa uložil vedľa mňa.

„Ako sa ti pozdáva rola Klausa Rotta?" podpichla som ho.

„No v takejto rodine je to teda ťažké." povedal s pobavením.

„Kam tým narážaš?" otočila som sa na bok, tvárou k nemu.

„Vôbec nikam. Len to, že čím viac členov vašej rodiny spoznám, tým viac začínam veriť, že vy ste kapitola sama o sebe."

„Tak to teda ďakujem. A inak, tú rolu si zahral výborne." zaškerila som sa.

„Snažil som sa. Aj keď Afrika je posledné miesto kam by som šiel."

„A kam by si šiel?"

„Napríklad Sydney. Na nový rok je tam krásny ohňostroj."

„A čo tak starý otrepaný Londýn?" nadvihla som obočie.

„Nemám proti nemu nič. Rád som tam chodieval s niekym na pár dní. Ale samému sa mi tam neoplatí."

„Tiež si myslím." zívla som, „Možno raz."

Privrela som viečka a lepšie sa uložila. Leo na natiahol cezo mňa za malou nočnou lampou a ja som znova ucítila mätovo-citrónovú vôňu. Akoby som sa neusmievala už dosť, teraz som sa musela usmiať znova. Zhasol svetlo a cítila som ako sa uložil. Viac už nič, pretože ma pohltil spánok. Na túto noc konečne pokojný.

Ráno som chcela zbehnúť za Keyshou, no v jej izbe som ju nenašla. Vošla som do Nicolasovej a videla, ako obaja pokojne spali na jeho posteli. Určite sa chudák znova zobudil z tej nočnej mory. Už to musí prestať. Síce už nepočuje hlasy, no teraz neviem čo mu to jeho zlé ja znova natáralo. Navyše som rada, že ešte tie otravné hlasy nepočujem. Musím si o jasnovidcoch vyzistiť viac. Aká irónia, že nočné tvory a potencionalistov poznám, ale o jasnovideckých veciach nemám ani tušenia.

Vycúvala som nečujne z izby a chrbtom do niečoho narazila. Rýchlo som sa otočila, no to sa už Leo jemne usmial. Zatvorila som dvere a otočila sa k nemu. Vďaka výškovému rozdielu som div nemala celú hlavu zaklonenú.

„Čo si dáš na raňajky? Len prosím niečo zmysluplné a nie len jalbko."

„Čokoľvek mi spravíš."

Spravila som krok bližšie, až sa zdalo, že to bolo aj nemožné. Páčila sa mi jeho vôňa, jeho priehladné sivé oči, husté čierne vlasy a obočie. Jeho výzor vzbudzoval na prvý dojem strach či rešpekt. No keď sa usmial, vtedy sa mi svet pred očami pozastavil. Vtedy bol dokonalý.

Ani som si nevšimla, kedy som mu v zamyslení priložila ruku na líce. Palcom som mu prešla po výraznej lícnej kosti, pritom som nespúšťala pohľad z jeho očí.

Usmiala som sa, hneď na to aj on.

„Dúfam, že máš rád praženicu." povedala som a namierila som si to do kuchyne. On tam ostal ešte stáť a sledoval ako zliezam po schodoch. Tak ľahko som mu vedela pomotať hlavu. Tak ako on mne.

Dokonca som si ani neuvedomila, že túto noc pri mne spať nemusel. Predsa tam bol len zo zámienkou, aby som nebola sama keď príde tá Nicolasova nočná mora. No nejak mi to neprekážalo.

Nakoniec som praženicu spravila nie len nám dvom, ale aj otcovi, Keyshi a Nicolasovi. Potom sme priniesli ešte jednu stoličku a všetci sme sa najedli za jedným stolom. Leo musel ešte čo to vymyslieť o živote v Afrike. Okolo obeda od nás otec odišiel, lebo šiel na stretnutie s dávnym priateľom tu v meste a zdá sa, že to má byť nejaká narodeninová akcia. Tak skoro sa určite nevráti. Našťastie, nieže by sme ho nemali radi a neboli šťastní keď je tu aspoň raz za mesiac, no odkedy je stále preč a domácnosť ostala na nás, naše vzťahy akosi ochladli.

Vlastne sme poriadne nič nerobili, Keysha ako vždy čítala a my traja sme pozerali nekonečne dlhý film, ktorý vyberal Nicolas. Pamätám si len útržky, lebo som ho prespala. Bol pre mňa taký nudnejší, až ku koncu to bolo zaujímavé. Skončili sme asi o pol šiestej a tak som išla robiť večeru. Spravila som palacinky, bolo to rýchlo hotové a palacinkám len tak niekto neodolá.

„Čo budeme robiť teraz?" opýtala sa Keysha, zatiaľ čo Leo šiel pomôcť Nicolasovi do záhrady.

„Len už žiadny film." vzdychla som a Keysha sa na mne dobre pobavila.

„Chcela som, že by sme mohli..." začala, no prerušili ju chalani, ktorý vošli dnu a tričká mali od oleja.

„Povedal som aby si to tam nepchal." povedal Leo.

„Nepchal som to tam, iba priložil, pretože to začalo vytekať."

„A kvôli tomu, že si to tam priložil sme celí od oleja."

„Päť flakov na tričku nie je celý." podotkol Nicolas a Leo ho prebodol pohľadom.

„Aj sa dozvieme čo ste robili?" opýtala sa Keysha.

„Vymieňal som mu olej."

„Snažil sa mi vymeniť olej."

„Hlavne, že som sa ti ponúkol. Nabudúce odo mňa nič nečakaj."

„Nikdy od teba nič nečakám."

Ich dialóg sa ozýval až z kúpeľne kde si čistili ruky.

Niekto zazvonil. Pozrela som s Keyshou po sebe a pohla sa k dverám. Pozrela som cez kukátko, ale nič som nevidela. No za dverami som započula zvuk, akoby niekto nabil zbraň. Odstúpila som od dverí.

„Dole!" skríkol Leo a stiahol ma za plecia. Okamžite sa ozvala streľba a guľky prechádzali dverami. Okná sa pod paľbou rozbíjali a guľky trafili aj nábytok v dome. Po štyroch sme prechádzali z chodby ku schodom, kde sa krčili Keysha a Nicolas.

„Čo to má byť?" opýtala sa.

„Andyho poskoci. Na odvedenie pozornosti a sťaženie nášho života." povedala som.

„Haló, polícia?" ozvala sa Keysha a my sme pozreli po nej. Šikovne nadiktovala našu adresu a ani sa nemuseli pýtať čo sa deje, keďže streľbu počuli aj oni.

Počula som ako niekto rozkopol dvere a začal znova strieľať.

„Do pivnice!" rozkázala som a všetci poslúchli. Leo niekam odbehol a podľa buchotu som pochopila, že jedného odrovnal. Leo prišiel do pivnice aj so svojou záhadnou taškou. Hodil ju na zem a postavil sa pri dvere.

Hľadali nás. Počula som kroky na prízemí a určite boli aj na poschodí. Všetci traja sme sedeli jeden vedľa druhého a snažili sa upokojiť.

„Prečo nezasiahneme?" opýtal sa Nicolas.

„Ani náhodou. Síce nikto z nás nieje úplne normálny, čo sa jedná našich schopností, ale oni majú zbrane a guľka ťa trafí ľahšie ako päsť." povedala som.

„Takže počkáme na políciu?" opýtala sa Keysha.

„Asi tak. Vraj do piatich minút. Už tu sedíme desať..."

„Šššt." povedal Leo a započúval sa do ticha.

Ticho bolo hádam väčší zabijak ako tie guľky. Prečo si to stále odskáče náš dom? Aspoň toto by mohlo otca prinútiť kúpiť iný dom. Každý nočný tvor vie kde bývame. K nezaplateniu.

„Zdá sa, že odišli." povedal nakoniec Leo a zliezol po schodoch k nám.

„Čo teraz?" opýtala som sa.

Leo otvoril tašku a začal vyťahovať železné putá s reťazami.

„Ale keď som sa pýtal, čo tam máš, povedal si osobné veci. Ak toto patrí medzi tvoje osobné veci, tak neviem čo si mám o tebe myslieť, Leo." zažartoval Nicolas.

„Aspoň už viem, komu prvému zalepiť ústa." povedal a priložil mu pásku na ústa, načo sa Nicolas zamračil. To isté spravil aj mne a Keyshi. Potom nás pripútal spoločnými putami , tašku skryl na dobré miesto a skôr ako si s rukami v putách prelepil ústa páskou pozrel na Nikolasa: „Hej Nicolas."

„No?"

„Vraz mi."

„Čo?" zamrmlal cez pásku.

„Vraz mi." povedal nervóznejšie.

„Ježiši." zamrmlala Keysha a rukami v pästiach sa zahnala na Lea a vrazila mu. Následne sa oprela o stenu akoby nič, zatiaľ čo ja a Nicolas sme na ňu vyjavene pozerali.

„Máš silu, dievča." povedal Leo, ktorý nedal ani poznať bolesť z rany a prelepil si ústa páskou.

O pár minút prišli policajti a začali nás hľadať po dome.

Nicolas celý čas Lea trochu nechápavo sledoval. Ani ja som tomu veľmi nerozumela, samozrejme, podľa knihy sme sa riadiť nemohli.

O pár minút sa roztvorili dvere a dvaja policajti vošli na schody: „Tu sú! Sú tu dole!" kričali na ostatných a hneď nás začali odväzovať a strhli nám dole pásky.

„Ste v poriadku?"

Prikývli sme a nadhodili vyplašené výrazy, zatiaľ čo Leo sa tváril akoby ho ovalili tehlou. Postavili sme sa a vyviedli nás von, kde nás ešte skontrolovali dvaja sanitári. Už volali aj otcovi, no ten už bol o takomto čase namol.

„Keďže váš zákonný zástupca..."

„Vlastne, nie je to náš zákonný zástupca." opravila som ich.

„A kto?"

„Ja." povedala som.

„A vy ste kto?" pozreli na Lea.

„Klaus Rott. Vzdialená rodina z Afriky. Som tu na pár dní."

„A máte doklady?"

„Vzali mi ich."

„Iba vaše?"

„Iba ja som ich mal pi sebe. Nič iné nevzali, iba roztrieľali celý dom."

„Poďte s nami na políciu a napíšete výpovede."

Prikývli sme a vyšli von. Naše mená si zapísali a posadili nás do dvoch rôznych áut. Na poslednú chvíľu som sa šupla k Leovi. Ešte nikto nesedel v aute tak som sa otočila k nemu: „Bol naozaj dobrý nápad použiť bratrancovo meno? Čo keď to budú chcieť riešiť?"

„A mal som povedať svoje? Myslíš, že sa mi v minulosti podobné veci už nestali? Dívať sa na svet cez mreže ešte nechcem."

„Chceš povedať, že ty si už niečo takéto robil?"

„Bolo to dávno."

„Pred tým incidentom?"

Prikývol: „Aj tak by to váš otec nedokázal prehltnúť."

„A toto bude vedieť? Čo povie na to, keď príde domov a všetko bude roztrieľané?"

„V prvom rade bude rád, že ste prežili."

„Čo keď... čo keď sa bude chcieť presťahovať? Teda nás?" pozrela som po ňom, „Možno by to bolo bezpečnejšie ale..."

„Ale?"

„Nechcem odísť, Leo. Tu je môj život. Sem patrím aj keď to vyznie úplne trafene, ale proste ja odtiaľto nechcem odísť."

„Nikdy?"

„No... Neviem. Budúcnosť je ďaleko." usmiala som sa.

Sedeli sme na policajnej stanici cez dve hodiny, kým zapísali výpovede, na ktorých sme sa zhodli celkom presne- ozbrojenci mali masky, zbrane a keď nás našli, zaviedli nás do pivnice a zviazali, kde sa Leo, teda Klaus snažil ubrániť a tak jednu schytal a zviazali ho. Chceli nás vydierať, no potom nás poslali do hotelu a napísali to na otcov účet. Ten sa určite poteší. Ešteže som pred odchodom našla medzi našimi dokladmi aj jeho kreditku.

Rozložili sme jednu posteľ, kde sme sa zhodli, že budem spať ja a Leo a oproti nám na dvoch prístelkoch Keysha a Nicolas. Zaspali sme úplne vyčerpaní.

„Charlotte!" ohlásila ma šeptom Keysha a zarovno s Leom sme sa posadili. Pozreli sme pred seba a ja som zapla malú lampičku. Nicolas silno zvieral prikrývku a prerývane dýchal. Podišli sme všetci k nemu.

„Čo teraz? Ešte nikdy som ho nevidela počas tej nočnej mory." povedala Keysha.

„Zobuďme ho." povedal Leo a prudko ním zatriasol. Nič. Plesol ho trochu silne po líci. Nič. Nereagoval, bol snom úplne pohltený.

Chytila som ho za ruku, ktorou zvieral paplón a ako na povel ju uvoľnil a zovrel tú moju.

„Čo to robíš?" opýtala sa Keysha a sledovala ma.

Zatvorila som oči a začala sa sústrediť: „Chcem mu pomôcť."

Po týchto slovách ma jeho sen úplne pohltil a o svojom tele som už nevedela.

Objavila som sa v Nicolasovej izbe. Bola zvláštna, lebo v nej chýbal nábytok. Nicolas stál ku mne chrbtom a jeho dych sa upokojoval.

„Nicolas?" ohlásila som ho.

Nič. Ani na mňa nepozrel.

„Som tu, prišla som ti pomôcť." položila som si svoju ruku na jeho plece. Pomaly sa otočil.

„Trochu neskoro, nezdá sa ti?"

Bol iný. Temný. Zákerný. Bezcitný.

Už bolo neskoro.

Šokovane som cúvla a on mykol rukami až som odletela do najbližšej steny a zošuchla sa dole. Bolel ma celý chrbát.

Podišiel ku mne a kvokol si: „Nestojte mi v ceste, a prežijete."

Drzo sa uškrnul a priložil mi dlaň na čelo. Spravil to isté, čo vtedy Ervis. Nedokázala som sa tomu ubrániť.

Nedokázala som ho zachrániť.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Tak, čo hovoríte na nového, temného Nicolasa? :D

Ďakujem za všetky votes, komentáre a prečítania :3