12. časť

„Ako si na to prišla?" opýtala sa potichu Keysha, keď sme sa blížili k domu.

„V príbehu Nicky prežila v lese. Po tom... incidente... Nicol ušla do lesa. Toto je najpravdepodobnejšie najbližší dom od miesta činu. Musel byť dostatočne ďaleko, keďže policajné hliadky skenovali okolie a nič nenašli."

„A keď nie?"

„Máme smolu."

Zastali sme pred domom a ja som vyšla na malú verandu. Zaklopala som. Nič. Chcela som znovu, keď zrazu Leo vykopol dvere až sa horný pánt uvoľnil.

„Prišli sme!" zvolal.

Vošla som spolu s ním dnu, za nami Keysha a potom Nicolas. Na prízemí nebolo nikoho. Aspoň som si to myslela dokedy Leo nerozkopol jedny z dverí na chodbe a nevytiahol odtiaľ Nicol.

Tá skríkla hneď ako mu uvidela do tváre. No videla som, že Leo sa jej nechystá ublížiť aj keď vyzeral dosť nebezpečne. Z kuchyne dobehol nejaký muž, asi v Nicolinom veku. Mal dlhé havranie vlasy, ktoré mu končili na šiji, jemné strnisko a tmavšie sivé oči.

„Pusti ju! Dopekla, čo to má byť? Vy ste... ja mám v dome nočného tvora?!" Zahnal sa, no to sme ho už s Keyshou spoľahlivo spacifikovali. Veľmi sa nebránil.

Leo pustil Nicol a tá si nás šokovane a vystrašene premerala: „Charlotte?" ozvala sa priškrtene.

„Ahoj Nicol." povedala som trochu previnilo. Viem si predstaviť ako sa cíti. Jej kamarátka so súrodencami sa spolčila s vrahom, ktorý ju takmer zabil.

„Vysvetlí mi už niekto, prečo ste tu?!" ozval sa chalan.

„Dôvod stojí pred tebou." povedal Nicolas a postavil sa pred neho. Znova mal ten zvláštny pohľad. Rovnako ako ten chalan. Pustili sme ho a on pristúpil k Nicolasovi.

„Človek s potenciálom." povedal, „Moje meno je Ervis."

Podali si ruky.

„Nicolas." len čo to dopovedal, prekvapene pozrel na svoju ruku. Rovnako ako aj my. Od zápästia sa mu ťahali čierne žily až sa strácali niekte pri lakti. Rovnako ako tie Ervisove.

„S veľkým potenciálom." povedal si skôr pre seba Ervis. Leo nahlas vzdychol.

„Ale zaujímalo by ma, čo tu robíš ty." pozrel na Lea.

„Zmyslel som si precházdku po lese a po ceste sme sa stretli." prehodil ironicky.

„Prečo im pomáhaš?" ignoroval Leovu odpoveď.

„Prečo nie?" mykol plecami.

„Svitlo mu na lepšie časy tak mu to nekaz." povedal Nicolas prezerajúc si blednúce žily. Leo po ňom pozrel. No horší pohľad si od neho vyslúžil Ervis.

„Povedz nám o ľuďoch s potenciálom viac." vyzvala som ho.

„Fajn. Sadnite si do obývačky." povedal nie moc nadšene. Vidno, že neobľuboval spoločnosť. Poslúchli sme a Nicol sa oprela o stenu pri dverách. Robilo jej problém spracovať to čo práve vidí. Všetci traja sme si sadli na gauč, Nicolas do stredu a na operadlo vedľa mňa si sadol Leo.

„Tak?" vyzval ho Nicolas.

„Ľudia s potenciálom sú rovnakí ako hocikto iný. Líšia sa len v dvoch veciach. Prvá, že väčšina z nich loví nočné tvory." povedal a pozrel na Lea.

„Väčšina." zopakoval.

„Česť výnimkám, ako som ja."

„Aká je tá druhá vec?"

„Ovládame čiernu mágiu." povedal. V miestnosti zavládlo ticho. Všetci traja sme po sebe pozreli.

„Tá mágia je potenciál?" opýtal sa Nicolas.

„Presne tak."

„Povedal si, že má veľký potenciál." skonštatoval Leo.

„Presne tak. Povedal by som, že taký ako ja. Takí ako my nočné tvory nelovia."

„A čo robia?" nadvihol obočie Nicolas, „Skrývajú sa v lesoch ako ty?"

Ervis sa zamračil, no nič nepovedal.

„To vážne?" opýtal sa Nicolas neveriacky.

„S čiernou mágiou nie je zábava."

„Preto je to čierna mágia." povedal ironicky Nicolas.

„Robí ťa to silnejším. No i neovládateľnejším. Musíš byť silný aby si ju dokázal udržať na uzde." povedal a vystrel si pred seba ruku. Z končekov prstov mu začalo dymieť, až sa dym premenil na oheň.

„To je mega." povedal užasnuto Nicolas.

Oheň zmizol, no Ervisovi sa začala triasť ruka.

„Práve o tomto hovorím." povedal a položil ruku, „Nie som dostatočne silný. Čierna mágia je schopná zabiť."

„Zabiť koho?" pozrela som po ňom.

Naklonil hlavu a pozrel na mňa: „Každého, Charlotte Rott."

„Čisto teoreticky," zvýraznil slová Nicolas, „Dá sa ju naučiť?"

„Ty ju už vieš. Je v tebe. Vždy tam bola. Jediné, čo sa musíš naučiť je držať ju na uzde." zahľadel sa na ňho Ervis.

Pozrela som na Nicol, ktorá nás so záujmom sledovala. Ruky mala zložené na hrudi, no videla som, že stíska ruky tak silno, až jej obeleli hánky. Bála sa Lea. Ani som jej to nemala za zlé. Ja sama som nevedela ako ho brať.

„No zatiaľ..." začal Nicolas.

„Zatiaľ nebol dostatočne silný podnet pre jej realizáciu."

„Leo nie je dostatočne silný podnet? Leze mi na nervy už hodný čas." nadvihol obočie Nicolas a pozrel na Lea. Ten naňho zazrel s kameným výrazom.

„Vedel by si mu ublížiť?" opýtal sa Ervis.

Nicolas otvoril ústa, no nepovedal nič. Vydýchol. Nadýchol sa, že niečo povie, no znova nič.

Ervis sa víťazoslávne usmial, zatiaľ čo Leove obočie vyšlo nahor.

„No tak Leo." pozrel po ňom Ervis, „Netvár sa tak. Buďme úprimní. Vedel by si niekoho z nich zabiť?"

Leo si nás premeral a pozrel na mňa neprítomným pohľadom: „Iba ak by to bolo nutné."

„To vážne?" povedala začudovane Keysha.

„Popravde," povedala som a rovnako som z neho nespúšťala pohľad, „Inú odpoveď som ani nečakala."

„Myslím, že viac vám k tomu už nepoviem. Je na tebe ako sa rozhodneš Nicolas." pozrel po ňom.

„Okej." prikývol, „Aj tak ďakujem za... objasnenie."

Všetci sme naraz stali a Ervis nás vyviedol von. Zmätene si prezrel vytrhnuté dvere, no nič nepovedal. Rovnako ako Nicol. Vôbec nič.

Vybrali sme sa späť a zdalo sa, že cesta trvala oveľa menej, než keď sme tam šli. Leo nás odviezol domov. Nicolas s Keyshou vystúpili a kývnutím hlavy sa rozlúčili. Vybrala som sa za nimi, keď som sa otočila a pozrela na Lea.

„Ďakujem, že si bol s nami. Aj za to, že si ma ošetril."

„Fajn." povedal a sadol si do auta. Zatvoril dvere a odišiel.

Reakcia ma neprekvapila. Nech spravil alebo povedal čokoľvek, stále je to temný tvor. Aspoň ma, teda nás, nechce zabiť. To je také menšie víťazstvo.

„Charlotte?" ozvalo sa za mnou, keď už som bola na verande. Otočila som sa.

„Jee, Tomas, čo tu robíš?" nadvihla som obočie. Nicolas bol okamžite vo dverách a za ním Keysha.

Tomas sa jemne zamračil: „Kde ste všetci boli?"

„Ehm, otec došiel. A tak sme mali zase deň s ním. Hm, práve odišiel." povedala Keysha. Fakt mala talent na takéto veci.

„Aha." povedal trochu zmätene. Je pravda, že Leo sa práve nepodobá na nášho otca.

„A čo tu robíš ty? Tak skoro?" pozrel Nicolas na displej telefónu. Bolo iba pol deviatej.

„Keď som ráno išiel do školy, stáli pred ňou policajné autá. Vraj ich zavolala jedna vrieskajúca učiteľka, ktorá šla skoro ráno do školy a našla obhorené stopy po tele a šrobovák od krvi pod stromom na lavičke. Samozrejme, každý bol zvedavý, no potom nás pustili domov, že vyučovanie nebude."

Pozrela som na súrodencov. To musela byť ich práca. Kam to telo, dopekla zavesili?

„A inak, zajtra je ten anonymný koncert. To viete, však?" pozrel po nás. Prikývli sme, „Tak sa tam teda vidíme." povedal a rozlúčil sa s tým, že sa musí ponáhľať domov, lebo jeho mama je chorá.

„To vážne?" pozrela som po nich, „Nehovorím, že napichnúť tvora rozbitým sklom je fajn nápad, ale aspoň ste ho mohli lepšie skryť."

„My sme ho skryli, Charlotte. Vytiahli sme ho na strechu telocvične." povedala Keysha. Telocvičňa mala len prízemie, takže je to možné.

„Chcete povedať, že to spravil Andy?"

„Kto je Andy?" pozrel po mne Nicolas.

„Náš najväčší problém."

„Ako sa vám ľúbi?" opýtal sa Tomas prekrikujúc hlasnú hudbu od nejakej popovej skupiny na našej škole. Volali sa Nightsun. No boli celkom super.

„Sú dobrí." povedala Keysha s úsmevom. Aspoň raz nebol jej úsmev na verejnosti predstieraný ako v poslednom čase od Daveovej smrti.

„Kto všetko dnes ešte vystúpi?" opýtala som sa.

„Tak, boli zahlásení desiati, pokiaľ som dobre videl. Títo sú ôsmi, teraz pôjde jedno dievča a ešte jeden chalan na elekrickej gitare, no neviem, či sa objaví."

„Ešte jednu pesničku zahrajú a príde tá baba." povedala Keysha.

„Ale musím povedať, že na jednu školu je tu dosť hudobných talentov. Škoda, že si nešla aj ty." pozrela som na ňu.

„Ja." povedala, „To nemyslíš vážne."

„Prečo nie?"

„Ešte sa môžeš prihlásiť." zaškeril sa Nicolas a odpil si z koly. Na začiatku akcie sa sťažoval, že pivo by bola lepšia varianta. Lenže stáť tu medzi študentmi,ktorí nevedia odhadnúť svoje hranice nie je žiadna výhra. A zas počúvať ako ho bolí hlava tiež nie je nič moc. Aj tak to ráno budem počúvať. Prijala by som zatra voľno, lenže napriek tejto akcii nám dali poobedňajšie vyučovanie. Maximálne ubohé.

Keysha naňho pozrela: „Vieš čo? Fajn. Budem robiť doprovod tej babe." uškrnula sa a už jej nebolo.

Po pár sekundách sa Nicolas ozval: „Ona to myslela vážne."

„Uhm, vyzerá to tak." pridala som sa a ešte stále hľadela na miesto, kde len pred chvíľou stála Keysha.

„Nemám niečo spraviť?"

„Len ju nechaj." povedala som s úsmevom a v momente ako dohrala kapela sa ozval búrlivý potlesk.

„Privítajte na pódiu speváčku Melissu a na poslednú chvíľu zahlásenú klaviristku Keyshu."

S Nicolasom sme si ťapli najprv pravou, potom ľavou a nakoniec oboma. Na pódium prišli obe naraz. Zatiaľ čo na Melisse bolo vidno troška trémy, Keysha sa nás okamžite našla, usmiala sa a sadla si za klavír.

Melissa sa usmiala a ozvali sa prvé tóny klavíru. Bolo to jediné, čo bolo počuť v miestnosti, až dokedy sa neozval krásny Melissin hlas. To dievča má ozaj talent. Rovnako ako Keysha.

„Ty hráš v basketbalovom tíme, ona momentálne koncertuje na klavíri a ja som napísala knihu, ktorá je známa po celom Anglicku. Sme úžasní."

„Neskutočne." usmial sa, no stále pozeral dopredu na pódium.

„Nicolas." ohlásila som ho.

„No?" ani na mňa nepozrel.

„Nicolas!" ohlásila som ho so smiechom.

Teraz sa otočil.

„Nebodaj sa ti páči Melissa." doberala som si ho.

„Čo? Nie. Prečo?"

„To že na nej visíš pohľadom je vážne nenápadné."

„Keď je na pódiu, a spieva, kam sa mám asi pozerať?" povedal sekavo.

„Fajn. Aj tak môj názor nevyvrátiš."

„Ja viem." povedal a otočil sa naspäť.

„Moment, čo?" nadvihla som obočie a on sa takmer nebadateľne uškrnul. Melissa dospievala a ozval sa búrlivý potlesk a pískanie, dokonca skandovanie oboch mien. Samozrejme, Keyshu poznali skoro všetci. No len v dobrom. Povzbudivo som sa na ňu usmiala a ona úsmev opätovala. No potom jej trochu pomizol. Pozrela som na Nicolasa. Ten sa rozhliadal na všetky strany, akoby niečo hľadal.

„Nicolas?"

„Zober Keyshu a vypadnite odtiaľto preč, dobre? Ja odvediem ich pozornosť."

„Čo? Koho? Nicolas!" zvolala som za ním, no stratil sa mi v dave. Tie bytosti sú tu? To snáď nie. Rozbehla som sa k pódiu, keď som sa zrazila s Keyshou.

„Čo sa deje Charlotte?"

„Musíme ísť preč. Sú tu. A hľadajú nás."

„A kde je Nicolas?" opýtala sa, keď v tom sa ozval potlesk. Pozreli sme na pódium a Nicolas s tým svojim charakteristickým úsmevom, na ktorý letí veľa báb, no veľa z nich sa nedostane ďalej ako po ahoj, a s paličkami v rukách sadá za bubny. Nastavili svetlo na ňho a Nicolas si udal rytmus. Ozvala sa pesnička a o necelú minútu už Nicolas bubnoval so sebavedomým úsmevom. Ľudia nadšene pokrikovali. Hej, aj on bol obľúbený. Istým spôsobom vďaka knihe aj ja. Rottovcov teda pozná celá škola. Nikdy som si to až tak neuvedomila.

S Keyshou sme len vyvaľovali oči.

„Odkedy je taký dobrý?"

„Veď doma sa bubnov ani nedotkol."

„Možno keď sme neboli doma." mykla Keysha plecami.

„Nie možno, určite. On je fakt skvelý."

Dívali sme sa naňho, až som si po chvíli uvedomila, prečo tam vlastne sedí.

„Poď Keysha, musíme ísť." potiahla som ju za rukáv a predierali sme sa davom. ľudia boli tak zaujatí Nicolasom, že si nás ani nevšimli. Namierila som si to rovno k zadnému východu a dobre som vedela, že Nicolas to postrehol. Len som si veľmi želala, aby to nepostrehli bytosti. Cez škáru dverí sme sledovali Nicolasa. Bytosti som nikde nevidela, no Nicolas po nich nenápadne pátral. No i tak vyzeral byť uvoľnený. Akoby na bubnoch vyrástol, alebo rovno s nimi vzrástol.

„Má talent, rovnako ako ty, Keysha." ozvalo sa za nami a obe sme sa prudko otočili. Musela som prikryť Keyshi ústa aby nevykríkla. Ja som to len tak- tak ustála.

„Tak sa voláš, správne? A váš brat je Nicolas. Teba Charlotte poznajú všetci. Slávna spisovateľka. No okrem iného všetci traja statočne unikáte pred smrťou." pozerala som do Andyho tmavých čiervych očí. Jeho bledohnedé vlasy mu spadali na čelo a bol od nás o hlavu a niečo vyšší. Bol vyšší ako Nicolas.

„Možno sa už budem opakovať, ale ste ozaj nevšedná skupinka. Ľudia," slovo ľudia vypľul z úst akoby to bola nákaza, „ktorí mali umrieť už dávno, no i tak žijú. Povedz Charlotte, čo viete a my nie?" pozrel na mňa tými bezcitnými očami.

„Nič." povedala som najviac odmerane ako som v danej chvíli vedela. Aj tak sa mi triasol hlas ako strom vo vetre. Poďľa knihy bol Andy skutočne osoba, ktorej sa treba báť.

„Ale zároveň všetko." drzo sa uškrnul. Čudovala som sa, že tu stojí sám. No nožno v dave sú ďalší, „Vieš Charlotte, ja s..."

Keysha sa prudko mikla a tým ukončila jeho monológ. Pozrela som na jeho hruď. Srdce mal prepichnuté nožom, ktorý Keysha práve upustila. Uchopil ho a s veľkou námahou si ho začal vyťahovať. Keysha na mňa vyvalila oči, no ja som sa tomu jeho počinu vôbec nečudovala. Práve preto sa ho treba báť. Postrčila som ju von cez dvere a stratili sme sa v dave. Uvedomila som si, že Nicolas už nehrá na bubnoch. Všetky svetlá boli pootočené k davu a oslepovali nás. Drali sme sa k východu a cestou som sa snažila nájsť Nicolasa.

Vyšli sme von a Nicolas tam len tak postával chrbtom k nám.

„Nicolas?" ozvala som sa.

Mykol jemne hlavou a pozrel na nás, akoby mu niečo ušlo.

„Musíme odísť, Andy nám je už možno v pätách." povedala Keysha a rýchlo sme prebehli ce školský areál k Nicolasovmu autu. Nasadli sme a Nicolas čo najrýchlejšie vyšiel z parkoviska.

„Koľkí boli s Andym? A kde vôbec sú?" opýtala som sa.

„Možno sú vnútri a hľadajú nás." mykla plecom Keysha.

„Nezdá sa mi. To by sa príliš ľahko vzdali. Oni sa vzdajú iba vtedy, keď ich k tomu niečo prinúti."

Vtom Nicolas prudko mykol volantom až som si udrela hlavu o sklo.

„Ježiši Nicolas nevieš riadiť?" zrúkla po ňom ešte stále vystresovaná Keysha.

„Sorry." povedal takmer nečujne a zovrel pery.

„Nicolas čo sa deje?" premerala som si ho pohľadom.

„Nič. Okrem toho, že nás naháňajú krvilačné beštie a ja sa kvôli vypnutým pouličným svetlám musím spoliehať len na svetlá auta."

Auto pred nami nás osvetlilo diaľkovými, čo nás úplne oslepilo a Nicolas si až neskôr uvedomil, že to auto sa rúti oproti nám po našej strane. Mykol volantom, tak ako to učili v každej škole a bezpečne zaparkoval. Auto nás obišlo a počula som ako vyvreskujú jeho opití pasažieri.

Nicolas vzdychol.

„Keď už šťastie, tak poriadne." povedala ironicky Keysha.

/////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////