*Nicolas*

Práve som mal rozčítaný akýsi paragraf o taxikárčení, keď do miestnosti vtrhla udýchaná Jay. Tomas k nej zdvihol pohľad prvý.

„Je doma, v bezpečí." oznámila mi aktuálny stav o Keyshi a udýchane pokračovala, „No mohol si ma varovať, že je v celku nebezpečná. Takmer ma bola objavila."

„Pozná ťa, neublížila by ti." povedal som zľahka, i keď som bol rád, že na Keyshu si teraz nedovolia, keď je pod ochranou Líšky.

„No to neviem." pridusene sa zasmiala, „Tá devina za opaskom by mi predsalen narobila nejaké tie škody."

„Odkiaľ má zbraň?" opýtal sa prekvapene Tomas.

„Kedysi dávno bola bojovníčka, nato nezabúdaj. Zaobchádzať so zbraňou vedela, bola veľmi učenlivá." odmlčal som sa a potom trpko dodal, „Teda vlastne som jej dal dosť pádny dôvod, aby sa rýchlo zaučila."

Potenciál vo mne, nosiaci moju tvár sa temne uškrnul. Prebehli mnou zimomriavky keď som si spomenul akú obrovskú moc nado mnou mal. Zasvrbeli ma prsty. Zahnal som sa rukou a ťažká keramická váza čo doteraz kraľovala stolu sa roztrieštila na zemi. Okolo nej sa klbčili miznúce tiene. Obaja prítomní na mňa pozreli, Jay mierne vystrašene a Tomas s obavami. O mňa.

Ani som si nevšimol, kedy som sa tak rýchlo postavil. Zadíval som sa na vázu: „Prepáčte, musel som. Aj tak sa mi moc nepáčila."

„Myslím, že by si si mal prevetrať hlavu." poradil mi Tomas, „Zavolaj Melisse a spravte si príjemný večer. Aspoň ma odvezieš domov."

Pri posledných slovách sa uškrnul. Vďačne som sa na neho usmial a hneď zavolal Melisse.

„Láska, nechcela by si sa ísť trochu prejsť? Pozývam i na čaj, ak chceš. Možno nepohrdnem ani dnes nejakým neskorým jedlom." navrhol som. Posledné stopy po predošlom temnom pocite od potenciálu zahladila jej neskrývaná radosť.

Našli sme si miesto s dobrým výhľadom na väčšiu časť Thetfordu a spokojne si vysedávali. Melissa sa ku mne viac schúlila aj napriek tomu, že bola dostatočne teplo oblečená. Uložil som si hlavu na jej.

„Ale všetko je v poriadku, však?" uistila sa.

„Nemusíš si robiť starosti. Nerobí ti to dobre. Ani dieťatku."

„Nášmu." opravila ma a ja som sa pousmial a pobozkal ju do vlasov.

„Ty a ono ste v poriadku, moje sestry sú v poriadku, ostatní tiež. Nemyslím si, že by bolo treba robiť si zbytočné starosti."

„Veľmi ťa ľúbim." hlesla a odprisahal by som, že sa usmieva. Aj ja som sa usmieval.

„Nie tak veľmi ako ja teba." privrel som oči.

„Neoklameš ma." povedala s kľudom, no i tak jemne ustarane.

„Ja viem." vydýchol som. Vzala si moju voľnú ruku, ktorou som ju neobjímal do svojej voľnej a prešla mi palcom po dlani a jemne v strede zatlačila. Bolo mi to príjemné a ona to vždy vedela. Chytil som jej ruku. Náramok s tyrkysovým kamenčekom, ktorý som jej daroval k veľkému macovi na konci leta, odhalil čierny oválny prúžok. Aj Melissa to sledovala. Stisla mi viac ruku.

„Pamätáš si ešte tú báseň?"

„Vždy keď mi bolo zle tak som si ju spieval."

Melissa začala potichu spievať. Jej spev liečil moju dušu, akoby láska mohla byť mágiou. Zatvoril som oči a započúval sa.

„Možno sa slnko zašilo,

možno sa všetko do tmy ponorilo.

Možno temnota ťa dobehla,

ale tvoje srdce nepremohla.

Pokým láska ešte je posledným svetlom,

pokým sa dokážeš usmiať aj nad posledným dôvodom,

pokým niekoho stále miluješ,

tak temnotu prebiješ, a prežiješ."

„Prebiješ a prežiješ." zopakoval som, „Pokým niekoho miluješ."

Melissa ku mne zdvihla hlavu, viac som si ju k sebe privinul. Ako som ju pobozkal, popritom som jej pohladil bruško.

„Čo myslíš... bude to... syn... či baba?" opýtal som sa jej cez bozky.

„Je mi to...jedno." odpovedala rovnako cez bozky, „Ale ak to bude... blázon po tebe... božechráň."

Uškrnul som sa a brnkol nosom po jej: „Nezabúdaj, že si sa do toho blázna zamilovala."

„Práve preto." zasmiala sa, „Ako ďalšie rady dievčat."

„Lenže ty si mala tú česť, že som sa do teba zaľúbil na prvý pohľad."

„Srdce mi plesá, zlatko." povedala a zľahka ma pobozkala.

„To moje je sebecké. Pýta si viac bozkov."

Zasmiala sa, uložila mi dlane na líce a potom mi ochotne venovala sériu bozkov. Krajší večer som si ani nevedel predstaviť.

*Keysha*

Napriahla som šíp a zameriavala.

„Aj tak mi nepovieš čo sa deje, však?" nabádala ma Ronna.

„Ak by som vedela čo sa deje, povedala by som ti to. To sú predsa tvoje slová, nie?"

„Keď si takáto namosúrená, bojím sa, že o hlavu príde niektorý z chlapcov." povedala a pozrela na Christiana a Makota debatujúcich obďaleč. Premohla som sa a nepovzdychla som. Namiesto toho som ďalej zameriavala.

„Mám byť prečo namosúrená." vysvetlila som jej.

„Fajn." vzdychla porazenecky a mne sa jemne dvihol kútik úst, „Prepáč, že som ti toho toľko tajila. Ale vieš, že nemôžem poskytovať informácie bojovníkov. Veľmi dobre to vieš."

„Občas som uvažovala, čo by bolo, ak by som ešte vždy bola jednou z vás."

„Bola by si mŕtva."

Mľaskla som: „Ďakujem, to je horšie ako predpoveď počasia na tento deň."

Neklamala som, pretože vonku lial neprestajný dážď.

„Okrem toho, po meste sa potuluje neznáma skupina. Uniká úplne každému a doteraz neukázali svoju podstatu."

„Ale čo by nie."

„Nemáme o tom záznamy... počkať, ako to myslíš?"

„Jeden z nich sa ma snažil zabiť. Takmer ma aj zabil. Bol to potencionalista, no i tak dokázal ukryť svoju podstatu."

„Bola to náhoda?"

„Nie, oni šli vyslovene po mne."

„Povedala si to ostatným?"

„Nicolas to vie. Vlastne, vďaka nemu si na mňa odvtedy nedovoľujú. Ale mám taký hnusný pocit, že som stále na očiach. Myslím, že ma niekto prenasleduje." povedala som a konečne pustila šíp. Mlčky sme sledovali jeho dráhu vzduchom, postupné skláňanie sa k zemi a nakoniec presný náraz do terča.

„Trafila si?"

„Úplne presne." vystrela som sa hrdo a uškrnula.

„Z tristo metrov pekný výstrel!" zaziapal na nás Christian a vybral šíp, no následne zvolal, keď mu dva šípy preleteli popri hlave a znova trafili stred.

„Nenapádaj mi láskavo priateľa!" napomenula ma vydesene Ronna a ja som sa zasmiala.

„Christian je zlatý chalan. Zlatým chalanom neubližujem."

„S tými randíš." vrátila mi odplatu, ale slovne a ja som na ňu s hranou dotknutosťou pozrela.

„Máš šťastie, že si moja najlepšia kamarátka. Máš špeciálne privilégiá na urážanie mojej osobnosti." povedala som akoby to mala byť najväčšia česť a Ronna sa so smiechom vybrala k chlapcom. Pobalila som si šípy a rozbehla sa tým istým smerom, no následne zastala a porozhliadala sa. V padajúcom daždi som sa snažila rozpoznať čosi neobvyklé čo by celkový dojem narúšalo.

„Čoho sa obávaš?" ozvalo sa za mnou pokojne, no ja som sa prudko otočila a nadobudla bojovú pózu.

Makoto sa oslnivo usmial: „Tie drápiky si schovaj späť."

„Povedz, baví ťa ľudí desiť?"

Zadíval sa na mňa vševediacim pohľadom: „Baví ma v ľuďoch čítať. A potom hľadám bestsellery."

„To bol fakt hnusné." zvesila som plecia, „Čo to máte dnes všetci za náladu?"

„Prirovnaj ju k počasiu."

„To je už otrepané, povedala som to skôr." povedala som dívajc sa ako sa vybral k autu. Niekto ma tvrdo drgol do pleca.

„Viac už nenarastieš, kvetinka." povedal Christial a vzal ma za ľakeť, zatiaľ čo druhou rukou sa držal s Ronnou. Usmiala som sa na neho a voľnou rukou mu buchnát vrátila.

„Au, to ma bolelo." povedal nezaujato a teraz som ho skutočne pleskla až dotknuto sykol.

„Ja milujem tráviť s vami čas." pochvaľovala som si.

„Tak ako všetci s tebou, drahá Keysha." prehovoril Makoto vpredu. Bolo mi ho ľúto a tak som sa odpojila od nich dvoch a vzala pod pazuchu jeho.

„Čo by si povedal na Mexickú reštauráciu?"

„Ty vieš čo mám rád." povedal a usmial sa. Dlhá čierna ofina mu zatieňovala výhľad, no jemu to akosi nevadilo.

„Daj mi nejakú radu do života." povedala som, no teraz som to myslela vážne. Rada som si vypočula jeho názor.

Pousmial sa, zrejme ho to potešilo: „Tak niečo tématické."

„Znova." skočila som mu do reči.

On sa len zasmial a povedal: „Netreba čakať, kým prestane pršať, ale naučiť sa tancovať aj v daždi."

*Charlotte*

„Myslíš, že som to neprehnala? Alebo som toho nenapovedala veľa?"

„Nestresuj miláčik. Nepomáha ti to." pohladil ma po hlave, ako sme tak sedeli v aute uviaznutí v Londýnskej kolóne. Už aby sme boli doma.

„Zato ty si mega starostlivý." vytkla som mu, no len v dobrom. Páčila sa mi táto jeho stránka. Bude dokonalým otcom, to som vedela už keď som ho videla so Stacey.

„Ja viem, že áno." povedal a načiahol sa dozadu na sedadlá, „A preto už nemôžem počúvať to tvoje škvŕkanie v bruchu."

„Ale ja som nám to chcela nechať na večeru." namietla som, keď mi vložil do rúk krabičku z fastfoodu.

„Ale tí dvaja malí hladoši potrebujú niečo jesť. A to dosť často."

„Za posledný týždeň som pribrala dve kilá." zvesila som plecia, no vyslúžila si bozk na líce, „Navyše, čo keď je jedno z nich baba?"

„Tak hladoš a hladoška." zasmial sa Leo a pohli sme sa. Po pár sekundách sa premávka uvoľnila.

„Čo by si chcel viac? Chlapca, alebo dievčatko?" opýtala som sa a hranolku namočenú v kečupe si schuti strčila do úst celú.

„Mne je to úplne jedno."

„Nechcel by si si vychovať statného chlapca?" nadvihla som obočie.

„Ak nie chlapca, stačilo by statné dievča."

„To by si neurobil. Nechcem dievča čo mi bude behať po ihrisku zafúľaná spolu s celým chlapským zafúľaným družstvom po mokrom trávniku a hrať futbal, či bejzbal."

Leo sa len uškŕňal.

„Leo nie." zdôraznila som.

„A čo ja budem robiť s toľkými ženami?" zastonal, „Tebe trvá chystanie polhodinu, čo by bolo, ak by vás žien bolo v rodine viac?"

„Náhodou, polhodina je ešte dobrý čas, miláčik." povedala som s ústami plnými chrumkavej nugetky.

„Nie, nie, Charlotte. Deň má dvadsať štyri hodín. Koľko je to polhodín? Štyridsať osem. Z toho šestnásť premárnim spánkom. Dve celodenným jedením. Možno tri. Ďalších sedemnásť patrí mojej práci. A o tú jednu ma uberáš ty."

„Ešte vždy máš jedenásť polhodín. To nie je tak zlé." mykla som plecami, aj keď jeho filozofia ma pobavila.

„Ale mal by som ich dvanásť. A občas ich mám len desať, na to nezabúdaj."

„Hlavne, že pozeranie futbalu ťa odoberá rovno o šesť polhodín, a to ti nevadí."

„Ale futbal je futbal." rozhodil rukami a potom sa opäť venoval riadeniu.

Zastonala som a oprela si hlavu o opierku. Strčila som si do úst rovno tri kečupové hranolky: „Muži."

„Ženy." zašomral aj on a ukradol mi nugetku.

„Hej!" zasmiala som sa a on sa na mňa žiarivo usmial s nugetkou medzi zubami a potom si do nej schuti zahryzol.

„Výborná večera."

„Ak budeš takýto, zjeme aj tvoju porciu." varovala som ho, mysliac aj na deti, aby si uvedomil čo je poriadny hlad.

„To by si skúsila." zasmial sa.

„Tvoje jediné šťastie bude, ak mi táto porcia postačí." povedala som a vzala si ďalšiu nugetku.

„Alebo ti doma navarím tak skvelé jedlo, že mi dovolíš si ešte ukradnúť z tvojej porcie."

„To nie je fér."

„Nezaujíma ťa čo som myslel?" zvedavo na mňa na okamih pozrel.

„Čo?" vzdala som sa nakoniec.

„Lasagne." to jedno slovo vo mne vyvolalo výbuch mnohých iných.

„Dopekla, Leo, prečo si tak úžasný?"

„Charlotte nenadávaj, ešte sa to náhodou naučia." povedal mieriac na naše deti.

Uškrnula som sa: „Ešte nás nepočujú."

„Čoskoro budú. A my musíme byť ukážkoví rodičia." povedal s jemnou hrdosťou v hlase, načo som sa na neho usmiala. Vo chvíľach ako je táto, a hlavne teraz, keď pod srdcom nosím naše deti, si uvedomujem, aká hlúpa som bola. Nikdy si svoje chyby neodpustím. Nenávidím sa za to, naopak na Ethana sa hnevať nemôžem. Bola to len a len moja chyba, mala som byť čestná.

No teraz taká som, už nikdy by som nedokázala Lea podviesť. Vôbec.

Položila som mu ruku na stehno, kým sa on sústreďoval na cestu. Zdvihol mi ju, pobozkal na hánky a znova uložil späť. Žiadneho muža nebudem milovať viac, ako jeho. Možno prípadného syna, či synov, ale to už nechám na osud.

*Ervis*

Zišiel som dolu po schodoch: „Všetko nachystané?"

„Samozrejme. Transport čaká vonku." povedala Albínka s jemným úsmevom.

„Dobre. Vezmite kufre, odchádzame." povedal som a počkal kým všetci odídu. Prešiel som do obývačky, rovno k pracovnému stolu. Bol na ňom asi centimeter prachu, ale to mi bolo jedno. Niečo som hľadal. Vyberal som všetky šuflíky a prehrábal sa v roky nedotknutých veciach.

„Ervin? Čakáme už len na teba." ozval sa Mateas odo dverí.

„Dajte mi chvíľku." povedal som a hľadal ďalej, keď ku mne podišiel.

„Asi viem, čo hľadáš." povedal keď pohľadom prebehol po šuflíkoch na stole. Otočil som sa k nemu a jeho oči sa usmiali.

„Vtedy si to tu zanechal, rovnako ako nás. No ja som ti veril. Tak ako Cassandra." povedal a zo zadného vačku vytiahol bielu obálku, „Predstav si, omylom som k tomu stolu zablúdil i ja. A našiel toto. Viem, že to sem určite nepatrí."

Vzal som si obálku: „Ďakujem."

„Tak už poď, chlapče." povedal a zľahka mi uložil ruku na chrbát.

„Tak si mi vravel pred rokmi. Už som vyrástol." pripomenul som mu s jemným úsmevom.

„Ale ešte si ma nedobehol. Mám právo ti tak hovoriť." usmial sa aj on a zanechal ma vo dverách. Uložil som si obálku do vnútorného vrecka plášťa a rozprestrel ruky. Cítil som, ako sa mi inokedy studené prsty rozohriali a rúk mi vyšľahli divoké plamene. Jedny sa vydali po schodoch hore, druhé do dolných častí domu. Neuhasiteľný oheň. Kým príde dážď z tmavých oblakov, čo sa schádzali nad Parížom, dom bude na popol.

Zvrtol som sa a nasadol do tmavého audi a zanechali sme za sebou horiaci dom. Zvliekol som si plášť, aby som sa cítil pohodlnejšie. Mateas sa pohodlne usadil vedľa mňa. Vybral som obálku z vačku a vybral jej obsah. Fotografie. Na jednej som bol s Cassandrou. Tak veľmi mi pripomínala Charlotte. Alebo skôr naopak. Keď som ju prvý krát videl, neveril som, aký je osud parchant, že mi do cesty privedie Casandrine deti.

Na druhej fotke som bol s Mateasom, na mojej tvári bol badateľný úsmev. Na ďalšej sa už na mňa pozeralo moje vysmiate ja, no oveľa mladšie. Mal som tam približne dvanásť rokov. Na otca som sa príliš nepodobal, naopak, tmavé vlasy a črty mám po mame, vrátane hnedých očí, ktoré ale postupne sintuitským darom vybledli.

Vybral som z príručného vaku peňaženku a i z nej vytiahol fotku. Môj úsmev tam bol rovnako veľký, ako keď som mal trinásť rokov. No i tak ho zatienil ešte krajší. Bola to fotka s mojou milovanou Beatrice. Nie vždy sa jej podarilo presvedčiť ma, aby som vôbec vytiahol päty z domu, no chápala ma. A v ten večer vymyslela niečo ešte šialenejšie. Ukázala mi lístky na vlak do Manchesteru. Nasledujúce ráno sme vyrazili a celý deň strávili spolu, v cudzom meste. Dlhú dobu som sa necítil tak úžasne ako pri nej v ten deň.

Ale teraz som s ňou byť nemohol, akokoľvek by som chcel. Musím ju chrániť. No hriala ma aspoň myšlienka, že teraz k nej budem bližšie. Írsko je akoby hneď vedľa.

Schoval som fotku k ostatným a obálku spolu s peňaženkou dal do vaku. Lepšie som sa usalašil i ja, mysliac na to, že si v lietadle príjemne pospím. Aspoň na chvíľku. Čaká nás totižto dlhá cesta. Ale je načase ukázať Arthoy Genesis, kto je ich pánom.