*Leo*

„Čo to má znamenať?!" zvolal Roderick uvedomujúc si, ako rýchlo sa blíži k prehre. Nicolas len jemne mávol rukou a Arthoy Genesis s potencionalistami sa pustili do posledných Roderickových priaznivcov. Ten očervenel v tvári.

„Karta sa konečne obrátila aj proti tebe." odpovedal mu Roderick, „A predovšetkým, povedzme to tak, že som im len predostrel pravdu."

„Tvoje plány už neboli len o uznávaní proponentov, kvôli čomu naše kulty vznikli, Roderick. Nedokážeš každého poblázniť, ako si si myslel." prehovoril Christian, no tým Rodericka naštval ešte viac.

„Ty zradca! Mal by si zhniť v pekle!"

„Nie je tajomstvom, že od teba odišiel Shay. Už keď som to spravil ja, mal si si položiť otázku, prečo ťa tí najlepší opúšťajú."

Roderick sa len prizeral, ako sa mu všetko, čo vybudoval, rozpadá pred očami na malé kúsky. Zbledol. Bol vystrašený.

„Je čas všetko ukončiť, Roderick Nower." ohlásil ho mocným hlasom Ervis. No nezaúčinkovalo to len na neho. Ostatní Arthoy Genesis sa vzdali a nechali sa spútať. Snažil som sa nevnímať koľko z nich, a tak celkovo, prišlo o život. Aj potencionalistov bolo o dosť menej ako som si pamätal. Roderick na neho pozrel a ako sa k nemu Ervis približoval, všetci sa mu pratali z cesty. Roderick porazenecky klesol na kolená.

„Cítiš sa teraz ako víťaz, Ervin Goldenberg?" jeho meno doslova vypľul, „No tak, zabi ma svojimi čarami, nech to máme rýchlo za sebou."

„To som vôbec neplánoval." prehovoril pokojným hlasom Ervis, „Nicolas, daj mi dve dýky."

„Ervis nie." povedal som rázne. To bol veľmi hlúpy nápad. Roderick je statný chlap, zatiaľ čo Ervis v svojom večne čiernom oblečení dokonale zaniká. Bez mágie ho Roderick porazí. Videl som, ako sa mu odvaha blýska v očiach. Nicolas stál na mieste.

„Nicolas!" ohriakol ho nervózne a Nicolas sa proti svojej vôli pohol. Jednu si vybral z pošvy, čo mal u seba a ďalšiu vzal niektorému z mŕtvych. Veľmi neochotne ich Ervisovi podal. Ten si obe vrtko vzal a jednu hodil k Roderickovi.

Nicolas sa vzdialil, ale videl som to. Bol pripravený kedykoľvek zasiahnuť. Roderick sa pomaly natiahol po svoju dýku. A potom, rýchlo a obratne, no nie tak než som ja ako nočný tvor zvyknutý, zaútočil na Ervisa. Prudko do neho narazil a hrot dýky nebezpečne mieril na Ervisove rebrá. Ten privrel oči a potom Roderickovu ruku prudko odstrčil a ladne sa stiahol z jeho blízkosti. Roderick zaútočil znova, spoza chrbta sa zahnal, načo sa Ervis jemne predklonil, aby hrotu dýky uhol a svojou trhol prudko nahor. Poranil Roderickovi ruku, v ktorej dýku zvieral.

Ervis opäť čakal na ďalší útok. Zo zásady neútočil. Roderick s bolestným výrazom zaútočil znova. Tento raz sa dýka mierne zarezala do Ervisovho boku. Nicolas sa pohol, lenže Ervis ho zastavil so vztýčenou rukou, zatiaľ čo druhou si držal miesto, kde krvácal. Doslova som videl, že nikto v očakávaní nemukol. Očakávali, kto z nich bude víťaz. Ale predsa ním musí byť Ervis. Inak by sa do boja nerútil takto bezhlavo. Jedine ak by tam boli nevyriešené účty z minulosti. Pri tej myšlienke som sa zadíval na Ethana. Ten si nervózne hrýzol spoznú peru. Myslel na to isté ako ja, lebo keď sa ku mne otočil, v čiernych očiach sa mu pohrávali tmavomodré a žlté fliačiky, ktoré spoločne zračili akúsi beznádej.

„Škoda, že táto jazva ti neostane rovnako, ako tá na krku. Budeš ju navždy skrývať, hm, Zberateľ?" rypol Roderick, no Ervis aj tak nezaútočil, iba pevne zovrel rukoväť dýky, až mu obeleli hánky. Roderick sa zaškeril. Potom spravil ďalší výpad. Ervis ho napriek zraneniu elegantne odblokoval, aj ďalšie jeho výpady, ktoré prišli rýchlo za tým prvým. Pripomínalo mi to šerm, aspoň z Ervisovej strany určite. Vytušil som, že to malo niečo spoločné s jeho minulosťou, lebo v tejto dobe nebol žiadny koníček, ktorý by dokázal Ervisovi učarovať alebo aspoň rozjasniť jeho večne zachmúrenú a vážnu tvár. To vie len Beatrice.

Ervis Rodericka odzbrojil tak rýchlo, až som to sotva zaznamenal. Roderick sa jemne stiahol a Ervis sa ubolene zohol. Tričko už mal nasiaknuté krvou, rovnako aj pás nohavíc. Rana sa mu hojila príliš pomaly. Roderick na seba ale nedal dlho čakať. Napriek tomu, že Ervis bol stále ozbrojený, sa na neho vrhol. Hneď nato skončila dýka v jeho pleci. Ervis prudko trhol rukou, čím ju vyšklbol a protivník zreval ešte bolestnejšie. Nečakal však. Opäť zaútočil, no hoci to sprvu vyzeralo neškodne, podarilo sa mu zachytiť Ervisovu ruku a hrot nasmerovať na jeho hrdlo. Takmer sa dotýkal jeho pokožky. Pohli sme sa viacerí, keď sa z davu ozval ženský výkrik: „Roderick!"

To stačilo, aby Ervis využil príležitosti a odrazu to bol on, ktorý držal dýku pod Roderickovým hrdlom.

„Nezabíjaj ho!" predrala sa k nám Katherine. Vyzerala trochu zanedbane, no stále krásne. Prešla dlhá doba, čo sme ju nevideli. Nepochybne ju Roderick väznil, keďže sa na boji nezúčastnila. Čo znamená že Cassandra ich bola určite oslobodiť. Teraz som jej slovám chápal. Preto sa Roderick tak bál. Všimol som si aj, že v dave pribudli aspoň dve desiatky jasnovidcov a pár potencionalistov.

„Katherine..." začal Ervis, zatiaľ čo Roderick sa na ňu díval tými najprosebnejšími očami.

„Ja viem, čím sa previnil, Zberateľ." povedala pochmúrne, „A, Roderick, chcem aby si vedel, ako ťa aj napriek všetkému ľúbim."

Sotva dokončila vetu, pretože hlasne vzlykla a slzy sa jej spustili po lícach. Nikto ju však neprerušil. Nadýchla sa a dokončila myšlienku, čo chcela povedať: „Ale ak má zomrieť, jedine mojou rukou."

„Čože?!" zvolal vyplašene Roderick, no Christian mu okamžite upchal ústa, ako k nim prikročil a pomohol ho pridržať Ervisovi, ktorý Katherine nenamietal. Podal jej dýku a ona si ju so slzami v očiach obhliadla. Roderick len čakal na smrť. Vyzeral oveľa vyplašenejší, než doteraz. Dokonca až tak, že sa veľmi ani nevzpieral a pokojne by ho udržal Ervis sám.

Katherine namierila dýku presne na miesto, kde sa nachádza srdce. Oči mala zaliate slzami: „Takto to bude lepšie, láska."

Hneď nato mu dýku do srdca prudko vrazila. Tá však stihla zažiariť ešte skôr ako bola zastrčená po rukovať. Christian s Ervisom nechali padnúť Rodericka bezvládne na zem. Jeho oči začali jemne žiariť a potom sa z každého jeho otvoru – úst, nosa, uší, vydral von svietivý, no vražedný plyn.

„Nech to očistí tvoje hriechy." šepla sotva počuteľne Katherine a ak by ju Christian nebol zachytil, skončila by na zemi. Plyn a žiara zmizli, Roderickove telo zostalo bezvládne ležať na dlážke.

„Vieš, že si nemusela." pošepol jej Christian.

„Ale musela." povedala pevným hlasom, „Malo to tak byť."

Christian ju tuho objal, ako na podporu a len čo mu stisk opätovala, pustila ho a otočila sa k Arthoy Genesis. Mocným hlasom prehovorila: „Predstavujem vám Christiana, vášho nového vodcu. Odteraz budete poslúchať len jeho pokyny."

Christian sa k nám otočil a jemne sa pousmial. Potom sa zvrtol späť k svojmu stádu: „Budeme zástancov uznávať, tak ako nám to bolo určené. Budeme im nápomocní v prípade kríze a otvoríme oči všetkým, ktorí sú zaslepení nenávisťou. Budeme silnejší a mocnejší, budeme však vždy menej, ako náš pán. Ako akýkoľvek zástanca, či dokonca Zberateľ. Nikdy zo seba neurobíme bohov, ako tento hriešnik, vlastným menom Roderick. Budeme spravodliví. A spravodliví trestajú. Všetci, ktorí stáli pri Roderickovom boku do jeho posledného dychu, budú potrestaní! Bez výnimky. Avšak, máte ešte čas všetko oľutovať, kým sa vrátime späť do Írska."

Za nami zastavilo auto. Vyskočili z neho ako prví Keysha s Adrianom, ktorí narozdiel od nej pri aute zostal. Keysha do Benovho náručia doslova skočila, načo sa obaja tlmene rozosmiali, pevne objímajúc jeden druhého. Adrian sa uškrnul. Spolu s Nicolasom sme sa pohli k autu, zatiaľ čo z neho vyskočila Bexley a rozbehla sa k Ethanovi, ktorý sa tiež k nej pohol. Sotva skončila v jeho náručí, jemne ju pobozkal do vlasov a privrel oči. S Nicolasom sme došli až k autu a zatiaľ čo on si Melissu stiahol do tuhého objatia a pohladil pokojného Quentina po hlavičke, ja som otvoril druhé zadné dvere a zohol sa k mojim dvom plačúcim anjelikom.

„Pokoj, ocko je už u vás." neviem ako, ale to, že počuli môj hlas ich značne ukľudňovalo, „Ako poznám našu maminku, určite je už na ceste."

Adrian otvoril kufor s trochu nepokojným výrazom. Spomenul som si, kto tu ešte chýbal, „Ervis!"

Adrian jemne vzal spiacu Beatrice na ruky. Iste, na ňu kúzlo fungovalo tak, ako skutočne malo, pretože spomedzi nás bola jediná neobdarovaná, teda úplne normálnym, no zato talentovaným, človekom. Sotva ju Ervis uvidel, so strachom v očiach sa k nám rozbehol, hoci príšerne kríval.

„Zaspala." povedal Adrian krátko, keď si ju Ervis vzal na ruky, no nemilo s ňou skončil rýchlo pri mne na zemi, opierajúc sa unavene o auto. Zhrnul jej vlasy z tváre a pobozkal ju s privretými očami na čelo. Prebudila sa. Sotva Ervisa uvidela, hoci zakrvaveného a zničeného usmiala sa.

„Čo sa stalo?" opýtala sa unaveným hlasom. Sotva sa o Ervisa oprela, priložil jej oba palce na spánky a prstami jej zahrabol do blond hrivy. Odrazu sa jej oči od ľaku rozšírili a otvorila ústa, akoby to bolo predzvesťou mnohých otázok, no napokon nič nepovedala, len Ervisa tuho objala. Ervis jej zrejme predostrel všetko, čo sa tu udialo, lebo sotva sa u nás objavila Keysha s Benom, ktorí mali prepletené prsty a výrazne si užívali blízkosť toho druhého, obrátila sa na nich s otázkou v očiach.

„Shay je mŕtvy." slabo sa Keysha pousmiala, no bol to víťazný úsmev, „Zabila som ho. A, Ervis, toto ti zrejme patrí."

Podala mu akýsi prsteň, ktorý si pozorne obhliadol a potom venoval Keyshi povzbudivý úsmev. Dnes večer sme boli víťazi všetci. Už žiadne nočné mory, ktoré nás trápili doteraz. Všetko zlo je zažehnané, hoci je jasné, že nejaké tu ostane vždy. Neubránil som sa pohľadu na Nicolasa obďaleč, v objatí s Melissou a malým Quentinom na rukách.

Potom som sa obrátil k mojim anjelikom. Ako som ich tak doteraz hladil, úplne sa ukľudnili a teraz na mňa hľadeli zvedavými očkami. Za zaparkovaným autom zastalo ďalšie, jediný sa však obhliadol Adrian. Hneď nato sa spoza neho vynorila Charlotte a vôbec jej nevadilo, že prv spadla na zem, kým ma mohla konečne poriadne objať.

„Som rada, že je po všetkom. Ani nevieš ako." zašepkala mi do ucha.

„Neskutočne ťa milujem. Teba a aj naše dve dcéry." tuho som ju objal, akoby som ju už nikdy neplánoval pustiť. Ona spravila to isté.

„Aj ja vás všetkým veľmi ľúbim." zašepkala dojato. Trochu sa odtiahla, no len nato, aby mohla obom dievčatkám vtisnúť pusu na čelo. Obe spokojne privreli očká. Zadíval som sa Charlotte do očí, rovnako ako ona do mojich. A svet prestal existovať. Vrátil som sa do noci, kedy som ju ošetroval v jednom z mojich prechodných bydlísk, keď som si uvedomil, že mi na nej záleží a bol to prvý moment v mojom živote, kedy som sa prestal zaoberať len pomstou.

Preniesol som sa do ešte hlbšej noci, tej v lese, keď som jej porozprával svoj príbeh. Odvtedy som sa naučil odpúšťať, pretože aj ja sám som spravil nespočetne veľa chýb. Ethanovi Morgenovi som odpustil už pred časom, no nevravím, že vyskladanie ako-takého dobrého vzťahu medzi nami bude ľahké.

Keď som pohľadom klesol na jej pery, spomenul som si na moment, keď som prvýkrát mohol ochutnať jej pery. Bolo to uprostred boja, a nesmierne ma zaskočila. Avšak, bol to vytúžený bozk. Už vtedy som ju istým spôsobom ľúbil, len som tomu sám nerozumel. Opäť som cítil jej ovocnú vôňu, ako vtedy, tak aj teraz. Jej obľúbený ovocný sprchový gél dokonale pasoval k môjmu mätovo-citrónovému na poličke v našej kúpeľni. Neváhal som a vrhol sa na jej pery tentoraz ja. Okamžite bozk milujúco prehĺbila.

Ako veľmi som sa od tej doby zmenil. Rovnako ako všetci ostatní. Lenže nik nenamietal. A predsa, sám som sa nemal na čo sťažovať. Donedávna bola mojím všetkým, čo som mal. Miloval som ju najviac na svete, dokonca ma priviedla späť k mojej rodine a doteraz sa snažíme opäť naše vzťahy prehĺbiť tak, ako tomu bolo predtým, než som od nich odišiel. Lenže teraz tomu bolo inak. Naše deti som miloval rovnako, ako ju. Po rokoch samoty, ktoré mi dopriala túžba po pomste, mi láska priniesla rodinu. Samozrejme, nerátal som len moje dievčatá. Ale všetkých, ktorí tu, či tam, stáli, bojovali. A napokon zvíťazili.

Klamal by som, ak by som tvrdil, že víťazstvo nebolo rovnako sladké, ako Charlottine pery.