*Leo*

Pozrel som jej do tváre a ona ju opäť ku mne sklonila a pomohla mi vstať. Teraz som chápal, čo mi nesedelo. Takmer to nebolo vidno, pretože bola tak krásna, ale bola do tváre staršia. Navyše, až teraz som postrehol jej dlhé vlasy ktoré sa jej za chrbtom vynímali.

„Vy ste Cassandra?" opýtal som sa prekvapene.

„Neskutočné!" zvolal Ervis a už bol pri mne. Lenže Cassandra sa od nás otočila, práve k tým prázdnym očiam.

„Nicolas, dieťa." podišla k nemu a jemne sa ho dotkla. On tam len stuhnuto stál, „Som na teba veľmi pyšná."

Ervis okolo nás zapomoci poradcov utvoril nepriehladnú ochrannú bariéru. Nicolas za celý čas nič nepovedal, iba si strhol dolu masku. Teraz som ale videl tú bolesť, akú mal v očiach.

„Nemala by si byť." povedal ponuro, zatiaľ čo k nám sotva prenikali Roderickove príkazy zvonka. Začali narúšať bariéru, „Nevieš..."

„Ale viem Nicolas. Viem toho mnoho. Viem, čo všetko ťa stálo toho, aby si tu teraz stál, aby tu teraz stáli všetci." ukázala rukou okolo a Nicolas sa jemne, ale úprimne usmial, „V tomto svete pojem ,dobrý' a ,zlý' neexistuje, to by si mal vedieť. To si len vymysleli ľudia, ktorí sú ďaleko od tohto chaosu. Zväčša."

Pri tých posledných slovách som mal pocit, že smerovali aj k Ervisovi. Potom, keď sa na neho pozrela, sa mi to len potvrdilo. Ervis sklonil hlavu.

„Ervin," ohlásila ho a vyžiadala si jeho pohľad, „Urob čo musíš. Bez strachu."

„Ale bude ma to stáť veľa." namietol. Cassandra chlácholivo stisla Nicolasovi rameno a podišla k Ervisovi. Jej kľudný výraz akoby pôsobil na každého z nás. Vôbec sme nevnímali chaos, čo vyčíňal vonku, za bariérou.

„Nevzoprieš sa osudu. Viem, že by si chcel, pretože máš pocit, že teraz tomu dokážeš zabrániť. Uvedom si len jednu vec. Mnohokrát budeš musieť obetovať seba pre iných. Prečo zo sebeckosti teraz ohrozovať nevinných? Hoci cena je veľká, ako vravíš, ale ak sa vzdáš strachu, nebude mať pre teba žiadnu hodnotu."

Ervis pomaly prikývol. Cassandra akoby pobledla, hoci jej prítomnosť sme všetci cítili rovnako. Isteže, je tu ako anjel strážny. Zakročí, ak je treba.

„Ako si sa sem dostala?" nedalo mi.

Cassandra s jemným úsmevom mykla plecami, čo sa k celkovému jej zjavu nehodilo a príliš mi to pripomenulo Charlotte. Isteže, to je tá odpoveď. Moja milovaná Charlotte.

Bariéra začala pomaly upadať a Ervis nás vyzval, aby sme mu dopriali priestor. Stiahol som k sebe Christiana: „Čo ide robiť?"

„Uspať celé mesto, teda každého obyčajného človeka. Keď sa zobudia, je jedno či doma v posteli alebo kdesi na ulici, v kríkoch, nebudú si na nič z dnešného večera pamätať a po hodine pomaly zabudnú, kde sa prebrali. To znamená, že sa nebudú chcieť ani dozvedieť, čo sa stalo, naopak, medzeru si naplnia vlastnými myšlienkami." vysvetlil mi.

„Je to kúzlo Zberateľa." uvedomil som si.

„Áno." povedal nespokojne, „Ale nemáme na výber."

„Koho to ovplyvní? Myslím, tých z magickej krvi." podotkol som.

„Bojovníkov, sintuitov a dočasné nočné tvory nijako, rovnako ako proponentov a samotného Zberateľa. Ale nás ostatných, ktovie. Vzťahuje sa to však len na všetkých teraz prítomných v meste. Od jeho centra po posledné domy, a les, v ktorom sa sídlo nachádza. Thetfordu sa nič nedotkne, ani ostatných miest."

„Bojíš sa?"

„Mám obavy." odpovedal potichu, hoci na tvári mu nebolo nič poznať.

Bariéra opadla. Roderick skríkol: „Tam sú obaja proponenti! Chyťte ich! Aj Zberateľa, ostatných zabiť!"

Ervis zdvihol ruku dlaňou k oblohe a tiene vystrelili do výšin. Všetci v očakávaní zastali, dokonca aj Roderick stratil reč. Zatúľané oblaky na oblohe sa začali zväčšovať, temnieť a zoskupovať sa, až sa zvírili do malého tornáda, ktoré končilo kúsok nad Ervisovou dlaňou. Z oblakov vylietavali temné hady akoby bažili po koristi. A razom, všetko povolilo a nebezpečne rýchlo sa k nám rútilo. Niektorí zdesene vykríkli, iní, alebo všetci, sa obranne skrčili. Lenže keď mraky dopadli na zem, nebolelo to. Chvíľku boli vábivé, lákali do sveta snov. Vedel som, že toto volanie nepatrí mne. O kratučký moment na to mi zavybrovalo celé telo. Cassandra na moment zmizla. Potom sa všetko upokojilo, ona sa objavila a odrazu z každého vybuchla energia. Čosi z nej sa na mňa nalepilo. Potom viacej, ale len do určitého množstva, potom sa rozpŕchla úplne všade, do celého mesta. Bolo to neopísateľné, pretože tú energiu som nikdy pretým necítil, v žiadnom tvorovi. Teda, až na jedného. Na Zberateľa. Bola to Zberateľská moc, alebo, lepšie povedané, tá moc, z ktorej sme pochádzali všetci.

Potom už nebolo nič. Opäť som cítil chladný nočný vzduch.

„Takže je to pravda." hlesol Nicolas a uprel zrak na Ervisa. Tomu trhlo kútikom, na znak mierneho úsmevu.

„Ste všetci v poriadku?" opýtal sa.

Porozhliadal som sa. Ben ale vyjadril moje pocit skôr, ako ja: „Krúti sa mi hlava."

Nicolas s Ervisom preskakovali pohľadmi zo mňa na Bena, potom na Ethana. Všetko bolo akési ostrejšie. Každý zvuk, každá pachuť, cítenie, a keď som sa poobzeral, videl som jasnejšie, detailnejšie. A to som si nikdy nemyslel, že by sa dalo. Moje pohyby boli presnejšie, rýchlejšie, ľahšie, hoci som sa len prešiel pár krokov. Zato vo vzduchu som pocítil nemej potenciálu. Jasnovidecká sila bola na tom rovnako, len mi prišla pevnejšia, istejšia ako predtým. Aj Cassandrin zjav mi prišiel oveľa reálnejší.

„Čo si to spravil!" zrúkol Roderick šokovane.

„Nočné tvory sú silnejšie." prehovorila Cassandra k Ervisovi, „Potenciál mierne zoslabol a jasnovidecká sila je istejšia. Napokon, mohlo to dopadnúť horšie."

„Obávam sa stále."

„Mysli na to, koho máš na svojej strane, potom sa toľko obávať nemusíš." odrazu Cassanru ktosi zdrapol pod krk, bolo to nečakané, pretože niektorí sa ešte stále zotavovali zo šoku. Cassandra sa mu však prešmykla cez ruky ako duch, ako vánok a stačilo, aby mu ruku priložila k srdcu, vznikol slabý záblesk a Arthoy Genesis skončil na zemi.

„Čo to má znamenať?" vyhŕkol Roderick, ale potom si odpovedal sám, „Sabad. A ona..."

„Moje meno je Cassandra, vodca." predstavila sa pevným hlasom, „Neradno sa so mnou zahrávať, pretože vidím to, čo ty nie. A som tam, kde ty byť nemôžeš."

Lišiacky sa usmiala, hneď nato sa rozpŕchla.

„Nie!" zrúkol zdesene Roderick, „Nie! Kam zmizla? Nájdite ju!"

Dav sa rozhýbal. No nie väčšina, ktorá tu stála. Roderick sa poobzeral, keď sa pred nás odvážne postavil Nicolas. Vybral som sa k nemu, ale Christian ma zastavil. Bol to len silný pocit toho, že by som ho mal ochraňovať. No zdalo sa, že mu žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Videl som to aj na jeho pohľade.

„Koniec hry, Roderick." na tieto slová tí nehýbajúci sa obkľúčili Roderick a ostatných jeho kumpánov. Pochopil som, o čo tu ide. Už mali nového vodcu. Myslel som si, že Nicolasa, ale keď sa k nemu pohol ladným krokom Christian, pochopil som, že som sa mýlil.

*Keysha*

„Shay," ohlásila som ho chrapľavo, keď som sa so všetkými silami snažila postaviť sa. Oporou mi bol predovšetkým pracovný stôl, „Nechaj tie deti napokoji."

„Zlatko, máš pravdu, práve tebe som sa chcel venovať." povedal a podišiel ku mne, zatiaľ čo ja som sa viac opierala o stôl ako stála na vlastných nohách. Neunikol mi jeho prekvapený výraz, keď videl, ako statočne sa vzpieram jeho sile. Ostatní ležali na zemi omráčení.

„Ako si ma tu našiel?" opýtala som sa, pretože s týmto som naozaj nerátala.

„Verila by si, že sme vlastne po celý čas boli v rovnakej budove?" uškrnul sa šťastne. Vyvalila som oči, „Nebolo ťažké niektorých uplatiť. Mali len pomlčať o mojej prítomnosti."

„Ako si ich prinútil?" opýtala som sa prekvapene. Strčil si ruku do vrecka kabáta a potom po stole nechal rozkotúľať sa sklené guličky.

„Čary. Stačí, že sa jedna rozbije a všetci sú mŕtvi." mykol bradou na jednu z nich. Okamžite som všetky pochytala skôr, akoby spadli zo stola. Ja sama som skoro spadla. Jednu som vzala do trasúcej sa ruky. V guličke sa ukazovali výjavy, tváre. Žena práve kŕmila malé dievčatko, obraz sa zmenil a bol tam chlapec, ktorý behal po ihrisku, kopajúc do futbalovej lopty.

„Robím si srandu." povedal vážne a ja som po ňom pozrela, „Len som ich s týmto oklamal. V skutočne im nehrozí nič."

Rozhodovala som sa, či mu veriť. Naklonil sa cez stôl a zovrel mi bradu medzi palcom a ukazovákom.

„Chýbal som ti?"

„Chcela som, aby si sa znova objavil," odvetila som, no jeho pohľad sa nezmenil, „len preto, aby som ťa konečne mohla zabiť."

Shay sa uškrnul: „To na teba sedí. Ale aj ty si mi chýbala Keysha. Ešte sme nedokončili to, čo sme začali."

„Končí sa to jedine smrťou, Shay. Nič medzi tým."

„Máš pravdu." povedal a pustil ma. Hneď nato sa ruka s jeho prsteňom objavila veľmi blízko mojich očí a od nárazu ma rozbolel nos. Čo však bolo horšie, skončila som opäť na zemi. Nevedela som, či opäť nájdem silu vstať. Shay sa naklonil k plačúcim deťom.

„Sú ako poklad, všetci sa o ne bijú ako piráti o zlato."

„Nie sú to proponenti." načo som mu to vôbec hovorila?

Obzrel sa za mnou: „Nie? Ale Roderick to nevie. Čo by povedal na to, keby som mu ich priniesol? Mal by to potešenie, aby ich zabil pred očami ich rodičov."

„Môže ti to byť už predsa jedno, nie? Odišiel si." s vypätím síl som sa prevrátila z brucha na chrbát.

„Hm." uznal, „Tak ich môžem zabiť tu, pred tebou. Pocítila by, aké je to skutočne prehrať."

Rozosmial sa, no môj šokovaný pohľad mal iný pôvod. Uvidela som totižto za ním Charlotte. Na jeden, jediný moment, keď sa nám stretli pohľady.

„Akosi si zbledla." povedal a podišiel ku mne. Charlotte sa objavila nad kolískami. Utvorila nad nimi akési ochranné pole. Shay si všimol, kam sa obzerám a chcel sa otočiť. Nechty som mu zaborila do členku, načo zreval a kopol ma priamo do hlavy. Všetko mi pred očami na moment sčernelo. A keď čierňava ustúpila, mala som pred sebou tie jeho. Pohladil ma po líci. Potom ma zdrapil za vlasy a vytiahol do sedu.

„Povedz mi, prečo som doteraz nemal možnosť ochutnať tvoje pery, kráska? Na škole si bola populárna, ani som sa nedivil." napriek tomu, že znel ako nadržaný blázon, v jeho očiach sa črtala jedine nenávisť. Rovnako ako v mojich. Nahol sa ku mne a opäť som mu pazúrmi zovrela členok, načo spadol na zadok a ja späť na tvrdú podlahu. Cítila som, že mi vlhnú vlasy, hlava ma príšerne bolela. Upchal mi nos a ústa, tiene sa mi zošmykovali dolu hrdlom. Snažila som sa ho odtlačiť, ale márne. Odrazu sa nad ním objavila Charlotte, no opäť zmizla, v strede pohybu, keď ho chcela chytiť. Všetko sa zatriaslo, všade zavládla tma, dym, akoby sa na nás zrútila celá obloha. Shay ma vtedy pustil a ja som si stihla prekryť tvár, no nezacítila som nijakú bolesť. Nebol to Shay, kto to mohol spraviť, nezacítila som ani Adrianovu moc. Vlastne, nebol to ani potenciál. Na moment sa zvláštny opar snažil utíšiť moje myšlienky, vyprevadiť ma na spánok, no akoby to ku mne nepatrilo, veľmi rýchlo to zmizlo. Otvorila som oči a uvidela Shaya, keď okolo neho zrazu vybuchla číra energia, rovnako ako okolo Adriana, ktorého to prebudilo. Ostala visieť vo vzduchu, až kým sa ku mne nepriblížila a nedostala sa mi pod kožu. Bola to čistá moc. Tú ktorú Ervis strážil. Musela to byť jeho práca. Čo to ale znamenalo? Všimla som si, že aj nad Quentinom sa taká energia vznášala. Skôr som ju cítila, ako videla. Určité množstvo sa do mňa nasiaklo a ďalšie zasa do Bexley, ostatné sa rozpŕchlo priestorom, keď ja som už bola nasýtená, po určitú hranicu.

Vedľa seba som cítila dvoch potencionalistov. Adrian ležal na zemi a pomaly si navykal, zmätený rovnako, ako Melissa a Bexley, deti, ktoré akosi stíchli a Shaya, ktorý na mňa pozrel. Videla som ho oveľa detailnejšie, rovnako ako aj všetky pachy a ostrejším cítením som zistila, že jeho potenciál poslabol. Čo sa to stalo?

„Čo to má byť?" postavil sa nechápavo, no hneď sa musel oprieť o stôl, aby nespadol.

Pred očami sa mi objavila Charlotte a chytila ma pod pazuchami, aby mi pomohla vstať. Teraz som však mala oveľa viac sily a vstala som viac menej sama. Vôbec to pre mňa nebolo také ťažké ako kedykoľvek predtým.

„Rýchlo Keysha, nemáme veľa času." povedala Charlotte a hoci mala byť čosi ako zjavením, či duchom, prišla mi oveľa reálnejšia.

„Čo mám robiť?"

„Ten prsteň. Prsteň a krv!" hneď nato sa rozpŕchla priestorom. Nechala všetko na mňa. Verila mi. A ja som takisto verila sebe.

Shay zrejme ani nezaznamenal Charlottinu prítomnosť, alebo možno áno, lebo zmätene sa na mňa obzrel. Odpovedala som mu teda na jeho otázku: „To už nezistíš, Shay."

Zdvihol obe ruky, v momente, keď som sa na neho vrhla. Tvrdo na mňa narazil potenciál, ale na zemi sme skončili obaja. Ostré štípanie mi ale nezabránilo v tom, aby som ho prišpendlila k zemi. Prekvapene na mňa hľadel, a ja sama som sa čudovala. Moje pohyby boli rýchlejšie, ľahšie, sebaistejšie. V hlave mi bzučali len Charlottine slová. Aj tie dve slová stačili na to, aby som pochopila tomu, čo nebolo dopovedané predtým, než sem Shay vtrhol. Vystrčila som tesáky a priložila som k nim zápästie, aby som si spravila menšiu ranku. Shay to hneď využil a natiahol sa mi za nimi, lenže ho umlčala tentoraz moja päsť, čím sme si boli aspoň ohľadne tohto kvit. Zachytila som mu ruku s prsteňom a pomerne ľahko našla spínač. Bol to orámovaný čierny kameň, tuším turmalín, ktorý som odklopila a pod ním bola malá kuželovitá nádobka, zrejme ihla, ktorá viedla do prsta. Shay sa začal metať, nevedela som sa trafiť.

„Nie! NIE!!" pomohli mi dve dvojice rúk, ktoré ho pridržali pevne na zemi. Bol to Adrian a Bexley. Zadívala som sa mu do očí a videla v nich skutočný strach, porážku. Konečne to bol on, ktorý sa bál.

„Dobrú noc, Shay." do nádobky som nechala vytiecť krv a uzavrela ju. Chvíľu na mňa hľadel, potom ním začali prechádzať kŕče, vyvrátil oči do hora a z úst mu vyšla takmer čierna krv. Potom mu telo ochablo a hlava sa otočila do boku. Bol mŕtvy. Roztrasene som z neho zliezla. Začula som tiché šťuknutie a prsteň mu spadol z prsta, odrazu mu bol priveľký. Vzala som do a pevne zovrela v ruke. Objavila sa pri mne kľačiaca Charlotte. Pohladila ma po chrbte, čo ma nesmierne ukľudnilo, uznávam.

„Zvládla si to. Opäť." s oslovením počkala, kým som na ňu pozrela. Zarovno ním som si povšimla starší vzhľad, „Dieťa."

„Cass..." zadrhol sa mi hlas, no ona sa len vrúcne usmiala.

„Si neuveriteľne statočná, Keysha, máš moje uznanie." pohladila ma po líci.

„Aj moje." usmial sa Adrian a Bexley prikývla. Keď som sa otočila späť, aby som sa Cassandre opäť zadívala do očí, rovnakých, aké mala sestra, už tam nebola. Zovrelo mi srdce, no slzy, ktoré vyšli, boli slzy šťastia. Bolo to neuveriteľné, bola tak živá, tak skutočná. A ja som ju naozaj mohla vidieť, hoci som si na ňu poriadne nespomínala. Zacítila som, ako ma Adrian objal. Unavene som si na neho uložila hlavu, hoci v skutočnosti som unavená nebola. Iba som sa tešila, že je po všetkom. Dúfam teda. Aspoň, čo sa týka Shaya.