*Charlotte*

„Postupuješ veľmi rýchlo. Začínam mať pocit, že ty už nepotrebuješ moju, ani bratovu pomoc." pochválila ma Mitsuko, ktorá okrem Makota učarovala asi len mne, a nie kvôli pochvalným slovám.

Pousmiala som sa na nich. Skutočne mi ale najväčšou pomocou v týchto dňoch bola Cassandra. Poskytovala mi všetky svoje múdrosti, a, že ich nebolo málo. Povedala mi o toľkých veciach, ktoré by mi v živote nezišli na um. Prvý raz som dokázala myslieť pár krokov dopredu. Presne, ako ona. Najťažšou úlohou však bude porozumieť samotnému Zberateľovi a jeho sile. A presne na to ma všetci pripravovali. Mala som byť čosi ako Ervisov strážny anjel.

Najlepšie však na celej tejto výuke bolo, že som nijako nepresiahla hranicu medzi mnou a Nicolasom. A hlavne, nijako som neohrozovala naše detičky. A tie veru rástli ako z vody. Cítila som, že pre ďalšiu generáciu budú znamenať veľa. A nie len naši anjelici, ale aj Nicolasov, Keyshin, či nasledujúci Zberateľ. Často sa mi s týmto cítením spájala Tracy. Ale ak by po mne niekto žiadal vysvetlenie, jednoducho by som mu to vysvetliť nedokázala. Sama som tomu presne nerozumela.

„Rozložíme si karty?" opýtala som sa, kým Makoto zaujato zapaľoval sviečky v sklených pohároch so vzormi. Tie vytvárali po okolí majstrovské tiene. Rezervovali sme si v sídle jednu miestnosť a ostatní našim požiadavkám vyhoveli, nik nás nerušil. Celá táto siesta však mala trvať iba chvíľku, potom by sme mali ísť s dedičkami na očkovanie a kontrolu. A večer, si pekne v súrodeneckej trojici spravíme príjemný program. Pizza a možno nejaké to alkoholové osvieženie. Leo mi sľúbil, že sa o deti príkladne postará.

Súrodenci prikývli a Mitsuko mi podala balíček kariet. Vybrala som ich a položila na stôl. Nastavila som nad ne ruku dlaňou dolu a karty sa zamiešali tak rýchlo, že to ľudské oko sotva zachytilo. Takto boli však najlepšie zamiešané, len osud rozhodne, ktoré si musím vytiahnuť. Karty som rozložila po stole do polooblúku v troch radoch a Mitsuko sa dychtivo nahla nad stôl.

Len štyri karty. Nič viac, neviem však, prečo som pocítila náhle taký stres.

„Deje sa niečo?" opýtal sa Makoto a jeho pohľad bol úpenlivý.

Uvoľnila som sa: „Nie. Asi nie."

Otočila som prvú kartu. Vyobrazenie bolo v červených odtieňoch. V centre maľby bolo dievča s rozpaženými rukami a okolo nich sa udržiavala žiara. Pravý význam karty bol blízka budúcnosť. Stiahla som ruky späť.

„Musíš dokončiť veštbu." upozornil ma Makoto spolu s hlasmi, ktoré sa vydrali von zo zamknutej schránky, ktorú som im v hlave vytvorila, „Je príliš nebezpečné prerušiť veštbu."

„Hrozí, že by sa osud otočil proti mne." niežeby to doteraz pár krát nespravil, ale toto bola naozajstná výstraha. Opäť som nastavila ruky nad karty, hoci s obavami. Akosi som tušila, že nič dobré mi z toho nevyjde. Otočila som ďalšiu kartu. Bola na nej malá rastlinka s ešte menšími lístočkami, karta bola celá zelená. Zväčša bol jej význam rast, príchod, lenže v tomto momente mala len jeden jediný. Deti.

Ruky sa mi rozochveli a Mitsuko mi ich obe chlácholivo chytila. Jemne som pokývala hlavou: „Nechcem... nechcem vo veštbe pokračovať."

„My ti už do nej nesmieme zasahovať." pozrela po mne Mitsuko smutne.

„Jeho zlá predzvesť. Už teraz to viem." povedala som šeptom.

Makoto sa na mňa zadíval so smutným úsmevom: „Niekedy musíme vyveštiť aj to zlé, Charlotte."

„Len aby sme sa následne vedeli ubrániť." dokončila Mitsuko a pustila mi ruky. Bez dychu, zaraz, som obrátila ďalšiu kartu, tentoraz tmavomodrú, kde sa piesok zvíjal do osmičky. Čas.

„Ešte je čas." povedal dychtivo Makoto. Zadívala som sa na zvyšok kariet. Už len jednu jedinú. Iný by povedal, že je to predsa náhoda, ktorú si vytiahnem, ale ja som prese vedela, ktorú si musím vytiahnuť. Tretiu z kraja, v spodnom rade. Nech bude akákoľvek, bude najhoršia.

Prevrátila som ju a zaraz vstrebala vzduch, pretože už príliš dlho som mala zatajený dych. Vyšlo zo mňa zhíknutie. Súrodenci po sebe vystrašene pozreli a ja som vyskočila z miesta a bežala ku kočíkom, kde malé spali, akoby sa im malo stať práve teraz niečo strašné. Síce sme ešte čas mali, bolo ho pekelne málo.

„Charlotte? Zlatko, čo sa deje?" opýtal sa Leo, ktorý s Benom viedol akúsi diskusiu, lenže môj príchod ich vyrušil. Rovnako ako Ervisa, ktorý sa za mojich chrbtom znenazdajky objavil a pohľadom si pýtal odpoveď na nezodpovedanú otázku. Venovala som mu len jediný pohľad a už vedel, akú kartu som si vytiahla. Tmavofialová, so znakom pokeru, trefom.

„Je to tu." šepla som do ticha, ktoré by sa dalo krájať, „A je príliš neskoro."

„Je to tu? Čo?" vypytoval sa Ben.

„Arthoy Genesis." povedal potichu Ervis a z jeho úst to vyznelo oveľa horšie, ako z ktorýchkoľvek iných.

„Musíme nájsť Keyshu. Beatrice s Adrianom sú s ňou." vyhlásil Nicolas a to bol aj taký nepriamy štartér. Razom veci nabrali rýchly spád, primeraný v nedostatku času.

*Keysha*

Bojovníci neboli nadšení, keď som so sebou do sídla dotiahla aj potencionalistu, akým je Adrian. Ten sa mi úprimne čudoval, keď len vtrhla do sídla, že by som ho rada privítala ako morálnu podporu. Jeho zaskočený pohľad si budem dlho pamätať: „Nespomenula si mi, kedy si takto briliantne prekonala svoj najväčší strach."

Mojou odpoveďou bol len smutný úsmev. Prešlo viac než zopár dní a prišlo mi podozrivé, že sa odvtedy Shay neukázal. Ale dobre tak. Teraz som bola v najlepšej kondičke a nazbierala som aj dosť odvahy na to, aby som si šla pozrieť, čo všetko mi Ronna zanechala. Vlastne mi zanechala celú kanceláriu, ku ktorej nemal nik prístup a kvôli čomu bolo vôkol trochu šialenstva a zmätku. Strčila som kľúč do zámky a druhou pevne zovierala Ronnin občiansky, ktorý mi dal ešte Shay. Odkedy mi ho dal, vždy som ho zo sebou nosila. Pre šťastie. Alebo možno len pre lepší pocit. Skôr, ako som otočila kľúčom, obzrela som sa za seba. Obaja mi boli veľkou oporou a vlastne, nič iné som po nich nežiadala. Pootočila som kľúčom, vstúpila a zapla svetlo, ktoré v momente prežiarilo celú miestnosť. A vlastne, dokopy v nej nebolo nič. Hnedý jemný koberec na trochu starých drevených parketách, jeden mohutný pracovný stôl so stoličkou a jedna celá stena plná malých šuflíkov v hnedých odtieňoch. Váhavo som vošla dnu. Bolo to ako zájsť na zakázané územie. Cítila som sa tam neskutočne cudzo, ale keď som podišla k stene so šuflíkmi a opatrne otvorila jeden, na ktorom iba moje bystré oči zaznamenali vyrytý symbol, razom som sa cítila ako doma. Akoby som sa opäť mohla Ronne prihovoriť a to prostredníctvom týchto spisov a iných informácií.

„Vau." vyšlo zo mňa skutočne prekvapene. Šuflík bol plný záložiek a každá z nich niesla meno. Boli tam naše mená. Ako prvá som tam bola ja, Ben, potom súrodenci s Leom, Melissou, za nimi tenká zložka s troma menami bábätiek a ešte jedna tenšia, ktorá niesla meno Ervis. Pootvorila som ju, no tam bol len akýsi odkaz na priečinky v počítači. Razom som nechala všetky záložky tak a prešla váhavo k jej pracovnému stolu. Boli tam dva monitory, pracovný mobil, tlačiareň so skenerom a stolná lampa. Stôl nemal žiadne šuflíky a police do plusu. Okrem toho bola na stole ešte jedna vec, na ktorú som sa spočiatku bála čo i len pozrieť, ale potom som sa odhodlala vziať ju do rúk. Bola tam odfotená s Christianom, obaja takí rozdielni, ale nevýslovne šťastní. Usmiala som sa. Napriek všetkému smútku, bola to krásna spomienka. Opatrne som položila fotku na svoje miesto. No nedalo mi, aby som z nej najskôr nezotrela trochu prachu.

„Viete, čo sú toto za cennosti? Sú tu vedené spisy o nás. Občas až nepríjemne podrobné informácie. A to je len jeden menší šuflík. Tu je záznamov a záznamov... snáď aj o stovkách ďalších." povedal Adrian dychtivo.

„Nechcem, aby si sa v ostatných prehraboval." povedala som vážne a sadla si na stoličku.

Adrian sa ku mne otočil, akoby sa ho to dotklo: „Neveríš mi?"

„Vieš, že o to nejde. Ronna mi toto celé predala do vlastníctva. Priala si, aby som ju zastúpila. A toto nie sú informácie pre iné oči, len moje. A ja chcem, aby to tak zostalo."

Neuvažoval ani sekundu, jednoducho ma pochopil: „Ale stále je to neuveriteľné. čosi horšie, ako keď uverejnia tvoje výpisy účtov a rodný list. Tu je toho omnoho, omnoho viac."

„Ide o to, koľko tajnosti vieš okolo seba udržať." pousmiala sa záhadne Beatrice. Pamätám si, prečo prišla. A prišla práve včas. Cassandra, naša mama, ju poverila aby nám bola anjelom strážnym. Z diaľky na nás dozerala už dlhú dobu, ale predsa bola ešte nepostrehnuteľnejšia, ako vzduch. Nik o nej do toho určitého okamihu jednoducho nevedel. No a potom... so všetkým sa pohral osud.

„Dovolím si tvrdiť, že ďalší poklad nájdeš tu." položila ruku jemne na monitor počítača. S krátkym nádychom a jej povzbudivým pohľadom som zapla počítač. Sotva sa monitor zapol, systém si odo mňa žiadal heslo.

Zdvihla som pohľad od monitora: „Ale ja neviem heslo."

Prehľadávali sme celý stôl, dokonca som vybrala fotku z rámiku, ale nečakalo ma tam nič. Začínala som cítiť beznádej.

„Myslím, že v skutočnosti to heslo vieš. Rátala s tým, aj keby,,, ti to nestihla povedať." hlesla opatrne.

Pozrela som na voľný priečinok. Možnože má Beatrice pravdu. Tušila som ho celý čas, ale jednoducho som si to nechcela priznať. Napísala som do priečinku svoje meno, keď sa dve ruky opreli o operadlo mojej stoličky a Adrian si položil hlavu na moju. Systém sa odblokoval. Všetko bolo spustené, akoby si Ronna zbehla len spraviť kávu. Vyhŕkli mi slzy, ale ďalej sa po lícach nedostali. Preklikala som sa k správam. Bolo ich tam nespočetne, neboli však aktualizované. V posledných sa spomínalo Nicolasove vyčíňanie a to, ako jednoducho unikal bojovníkom, i keď ho monitorovali. Triumf bol v tom, že k potencionalistom jednoducho vkročiť nechceli. Klikla som na políčko aktualizovať.

Žiadna správa ma však nepotešila. Hlavne nie ich obsah, ie dve slovká, ktoré sa neustále spomínali v kombinácii s tretím. Kým Shay vyčíňal v Brandone a trýznil dievčatá, svoje obete, prichádzalo čosi horšie, z čoho si on však veľkú hlavu nerobil.

„No doriti." vyšlo z Adriana, keď sa mi roztvorila mapka s pohybujúcimi a zoskupenými bodmi, ktoré ale však predstavovali len približné údaje o mieste.

„Zastihli nás nepripravených." prehrabla som si vlasy, „Arthoy Genesis sú už tu, v meste."

„To dozaista." pritakala Batrice, „Musíme sa pripraviť, kým je čas."

„Ten nie je takmer žiadny." povedal Adrian a už vybavoval hovor, aby sa potencionalisti pripravili. Mne a Beatrice sa tiež zazvonili mobily. Kým Beatrice oslovila dotyčného ,láska', ja som sa pozerala na bratove meno.

„Nicolas?" ohlásila som ho, sotva som zdvihla hovor, „Už o všetkom viem."

„Ideme pre teba."

„Nie, nie. Mám prístup k niečomu, čo by nám mohlo pomôcť." povedala som a zadívala som sa na šuflík vedľa nášho, ktorý mal tiež sotva badateľný znak. Nebol vyrytý, len tam bola centrofixkou označená bodka. Tušila som, že to bude priečinok o Atrhoy Genesis. A bolo mi jasné, odkiaľ sa o nich dozvedela aspoň niektoré dôležité údaje. Christian asi jednoducho nedokázal mlčať. Ktovie, kde bol teraz, za ten čas už mal byť z Francúzka Írsku, ale ak sú Arthoy Genesis tu... naozaj neviem, kde by mohol byť.

„Potrebujete pomoc?" opýtal sa nie moc nadšene. Beatrice pokývala hlavou.

„Počuj Nicolas. Teraz sa nemôžeš stavať na vlastnú hlavu, rozumieš? A Charlotte, nech nerobí hlúposti, ktoré by mohli ostatných navyše ohroziť. Najlepšia cesta bude, ak poslúchnete Ervisa. S čímkoľvek. Potom... potom sa vidíme." v skutočnosti som mala viac pochýb, než bolo počuť v mojom hlase. Lenže ak sme ich raz porazili, porazíme ich aj teraz. Musíme. Bola chyba, keď vstúpili na naše teritórium, a myslím si, že to aj rýchlo oľutujú.

*Charlotte*

„Neexistuje, aby sme ich teraz nechali samých." rozhodila som rukami. Desilo ma, že som tentoraz nemala nič pod kontrolou. A hlavne, že moja sestra nebola tu pri nás, po tom všetkom, čo sa stalo. Razom mi centrum bojovníkov neprišlo také nepreniknuteľné ako kedysi. Lebo vtedy som ešte presne nevedela, aké temné sily naším svetom hýbu.

„Ervis." pozrel po ňom Nicolas s nemou požiadavkou. Predsa len, jednalo sa aj o Beatrice.

„Keysha má pravdu." povedal práve to, čo som počuť nechcela, „U bojovníkov je to najbezpečnejšie. My, ktorí sme tu, musíme konať."

„Čo chceš robiť?" opýtal sa nepokojne Ben.

Ervis sa zhlboka nadýchol a privrel oči. Keď ich znova otvoril, uprel ich na Mateasa. Ako veľmi v ňom bolo poznať, koho považoval za skutočnú oporu aj v takomto chaose. Aj Albínka ho podporila úsmevom.

„Nemáme veľa času. Všetkých upozorňujem, že budeme hrať nebezpečnú hru. Deti," povedal opatrne a pozrel po nich, akoby mu prvýkrát na nich záležalo, „musíme previesť k bojovníkom, kde ich ochránia. Pôjde s nimi iba Melissa."

„To nedopustím!" zvolal Leo pobúrene. Tiež mi nebolo všetko jedno a určite som sa mračila jedna radosť.

„Ervis, toto nám nemôžeš urobiť." pokývala som nechápavo hlavou.

„Ja viem, aké je to ak nemôžete mať milovaného pod dohľadom. Ale bude to takto lepšie. Inak im bude ublížené a... nemusia to prežiť."

„Ervis, čo plánuješ?" opýtal sa Tristan s miernymi obavami.

„Sabad."

„To je sabat." opravil ho Nicolas, ktorý dlhú dobu celé toto divadlo len mlčky sledoval.

„Nie, nie je. Je to čosi podobné a jeho originál je len odvodený. Naozaj neoriginálne, súhlasím." podotkol a potom prešiel k veci, „Sabad je..."

„Príliš nebezpečný." skočila mu do reči Albínka. Možno mi to malo čosi hovoriť, ale akosi nič, „Naposledy sme ho skúšali s Cassandrou. Aj to nám nevyšlo."

„Ale tentoraz sa bude sústreďovať viac moci." namietol Ervis.

„A o to nebezpečnejšie to bude!"

Ervis ma zrazu prebodol prenikavým pohľadom: „Ale teraz tu máme Charlotte. Proponenta. Aby som to vysvetlil, sabad je sústreďovanie jasnovideckej moci v celku. Pri sabade sa jej uvoľní také množstvo, ktoré by dokázalo zabiť nočného tvora alebo potencionalistu, ktorý by okolo jasnovidcov čo i len stál."

„Načo je to dobré?" spýtala sa Mitsuko.

„Všetku moc prenesiete na Charlotte."

„To nie!" zvolal mierne vydesene Nicolas, „Mňa sa ohľadne tohto nikto nepýtal na názor."

„To je v poriadku, vašu rovnováhu to nijako nezasiahne, pretože Charlotte bude mať v rukách cudziu moc."

„Čo prosím?" hlesla som šokovane.

„Budeš ako také eso v rukáve."

„Ale... ale ja neviem, čo s tým mám robiť." rozhodila som rukami.

Ervis mi venoval láskavý pohľad: „Chrániť všetko a všetkých, na ktorých ti záleží."

„Čosi ako anjel strážny." pochopil Makoto. Aspoň on.

„Prečo práve ja? Pre svoju podstatu?"

Ervis prikývol: „Síce sa to vylučuje, ale takto budeš voči tomu návalu imúnnejšia, ako ktokoľvek iný."

Nedokázala som mu návrh odsúhlasiť. Pochopil to aj Leo, ktorý ku mne len mlčky pristúpil a stiahol ma do objatia.

„Čo my ostatní?" opýtal sa Nicolas.

„Zavoláme sem bojovníkov na hliadku, pretože keď budú jasnovidci v tranze, nebudú sa vedieť brániť. A na bojovníkov sabad účinkuje najmenej. Ty, Nicolas, pôjdeš pre svoje temné stádo v katakombách. Tristan s Rickom pôjdu zaniesť Melissu a deti k bojovníkom. My ostatní pôjdeme to terénu."

„To je čistá samovražda." prehovoril ten večne nespokojný radca, Trevis, „Príliš veľa rozdeľuješ. Chceš bojovať bez akejkoľvek pomoci jasnovidca. Vieš, ako to skončí? Vieš, čo ti napokon zostane na pleciach?"

„Práve toho sa budeme všetci vyvarovať." povedal potichu Ervis.

„Čoho?" spýtal sa Leo zvedavo.

„Budem musieť vytiahnuť z rukáva ťažšie čary." povedal a zrejme naschvál nám vnútil spomienku z večera, ako sme Keyshu zachránili. Vtedy, keď sa premiestnil a rozprával nám o následkoch takýchto čarov, „Ak teda všetci súhlasíte, skontaktujte Ethana Morgena. Zíde sa každá pomoc."

Ťažko, ale napokon som prikývla. Nikdy sa mi však s Leom a deťmi ťažšie nelúčilo, aj keď šlo len o dočasnú dobu. V to sme aspoň všetci dúfali.