*Keysha*

Bola som bezmocná. Ranený Shay sa tu so mnou už dobrú polhodinu vliekol, na točitých schodoch ma doslova povláčil. Až ďaleko za cintorínom mal auto, kdesi na poľnej ceste. Nevravel nič. A ja som nemohla. Ale nechcela som plakať. To by bolo príliš zúfalé a vlastne... nemala som prečo. Cítila som, že nech by som sa akokoľvek dýky zbavila, vedela by som sa Shayovi postaviť. Už áno. Bez akéhokoľvek strachu. Lenže Shay to dobre vedel. Navyše, vonku bola tma, a ja som pevne dúfala, že ma Ben a ostatní hľadajú. Určite ma hľadali. Pretože to, čo ma prebralo z vidiny a čo som cítila, bol zaručene Ervis. Boli tam, v katakombách spolu so mnou. Lenže ma nepočuli. Ako mohli? Predsa sú tie katakomby obrovské.

Shay si doslova vydýchol, keď sme došli k autu. Zhodil ma na zadné sedadlá. Rátala som, že ma niekam zavezie, lenže on vošiel dnu ku mne.

„Škoda, že tá umelá pravda nevydržala dlhšie, tak by to bolo omnoho jednoduchšie." odhrnul mi vlasy z tváre a dal mi pusu na spánok. Neverím, že som sa od neho nechala takto líškať celý deň. Dotýkal sa ma a mne sa to ľúbilo. Ľúbili sa mi jeho bozky na krk, bola som šťastná. Zároveň som bola nesmierne rada, že sme sa nedostali ďalej. Lenže on bol zrejme v tejto chvíli z toho nesmierne nešťastný.

Protestne som zamrmlala.

„Úprimne, s dievčaťom s dýkou v srdci som ešte sex nemal." hlesol a prstami mi prešiel po leme výstrihu, „Ale zranená už bola, takisto aj ja. Jedna mi v sebaobrane rozbila pohár o hlavu. Na tú rád spomínam."

„P-preto si tak sp-prostý." zazrela som na neho. Shay sa len uškŕňal. Mohla som ho akokoľvek uraziť, tu mal navrch. Premýšľala som, ako uniknúť tomu, čo príde. Rukou mi prešiel po bruchu a jeho prsty smerom dole, pod lem šactva. tuho som privrela oči, keď som ucítila jeho pery na kľúčnej kosti.

„Som ku tebe láskavý, Keysha." povedal a jeho ruka bola čoraz dotieravejšia, „Posledné chvíle pred smrťou si užiješ."

Ušli mi prvé slzy. Nie, nemôžem sa tak rýchlo vzdať.

„Shay." oslovila som ho s najpresvedčivejšou nežnosťou a on sa víťazne usmial. Tvárila som sa, že som mu úplne podľahla, hoci každý jeho dotyk sa mi vzpriečil. Pootvorila som ústa a sledovala ho. Opäť sa ku mne tvárou nahol. V tej chvíli som vydýchla a jemne natočila hlavu. Sotva som zacítila jeho bozky na krku, zmohla som len na jeden pohyb, na ktorý som nazbierala silu. Tesáky sa mi predĺžili a následne sa zaborili hlboko do jeho hrdla. Bolestne zvolal, odtiahla som hlavu a on vystrelil do sedu. A stalo sa to, v čo som dúfala. Hoci to veľmi bolelo, pohybom sa mu podarilo vybrať mi dýku zo srdca. Bola to sekunda, čo sa nám stretli pohľady. V ďalšej on zachytával dýku a ja som už po ňom vyštartovala.

*Leo*

„Sme blízko. Viem, že sme blízko." mrmlal Ervis. Svaly sa mi sťahovali v blízkosti Zberateľskej moci, ale nič som nevravel, len za ním kráčal. A on tými chodbami doslova uháňal.

„Ervis to vravíš už dvanásť minút." namietol som, ale on mi ani nevenoval pozornosť. Odrazu prudko zastal. Ešte prudšie sa ku mne otočil.

„Teraz je čas na tebe." povedal a ustúpil, akoby sa zo Zberateľa stal razom tne normálny Ervis, ktorý by najradšej chcel, aby sa ho celý svet netýkal, „Zbystri zmysly."

Poslúchol som ho. Hmat, sluch, zrak, čuch, no napokon to bola chuť, ktorá prvá čosi zaznamenala. Čosi veľmi povedomé.

„Cítim... asi cítim jej krv." povedal som pomaly a vybral sa za stopou. Ervis mi takmer dýchal na krk. Potom som zavoňal jej pach a pobehol. Ani neviem ako, vpadol som do jednej miestnosti a Ervis mi v behu narazil do chrbta. Obzrel som sa na neho a on sa mi tíško ospravedlnil.

Miestnosť bola malá, so sivými špinavými stenami, po stranách viseli kadeaké putá, niektoré mali vystrčené ihličky. Na inej stene, úplne vzadu, bolo lôžko, kus od neho zase povešané rôzne dýky. Dlhé, malé, vrúbkované, iná mala dvoje čepele. Hneď pri dverách bol stolík s vecami, ktoré boli použité len nedávno, podľa ich rozloženia a prachu, ktorý tam chýbal. A v strede miestnosti, kde už stál Ervis, trčali zo zeme dlhé tyče s putami, ktoré mali človeka zrejme držať v ukrižovanej polohe. Podišiel som k nim. Boli nastaviteľné a nastavené na drobného človeka, ako Keysha. S tým, že nohy mala na zemi, čo som badal podľa stôp. Tam som našiel aj krv, pomerne čerstvú, no určite už mala odvtedy ranu zahojenú, hoci krvi tam bolo dosť.

Začuli sme buchot a pozreli sa s Ervisom po sebe. Vzápätí ďalší, až sa to približovalo. Stiahol som ho za ruku preč od smeru tých výbuchov, keď jeden razom prevalil stenu a ťažké betónové kusy popadali na zem.

Odrazu pred nami stáli Nicolas a Ethan. Keď nás Nicolas uvidel, vydýchol si a ošúchal ruky o nohavice. Keď som sa mu ale pozrel do očí, vedel som, že niečo sa mu stalo. A Ethan nemal hneď blbé reči, ako nás uvidel.

Nicolas sa nepokojne poobzeral po miestnosti a našiel rovnaké stopy ako ja.

„Sem ma doviedla stopa krvi." povedal som a Nicolas nepokojne prikývol.

„Cítim tu krv oboch." poznamenal a ja s Ethanom sme nemo prikývli.

„Pohli sa preč, takto bude ťažšie ich nájsť." zhodnotil Ervis.

Nicolas podišiel k poveseným dýkam a jednu si vzal. Potom mi ju podal. Ethan sa chcel tiež ponúknuť, ale stačil jeden Nicolasov pohľad a radšej si len založil ruky.

„Viem, kadiaľ vyšli, je tu len jedna cesta." povedal a vyšiel na chodbu. Nasledovali sme ho a po jednej odbočke sa pred nami objavili točité schody. Mali svoje roky, to určite, ale nikto si z toho nič nerobil. Nicolas šiel prvý, prerazil staré kovové dvere a vyšli sme na čerstvý vzduch.

Vzápätí sa otočil na Ethana: „Teraz je rad na tebe. Kam by Shay mohol zájsť?"

„Pri jeho opovážlivosti kamkoľvek." hlesol Ervis.

Ethanovi myklo kútikom úst: „Práveže nie. Našiel si miesto, kde môže byť nenápadný, alebo maximálne získa čas."

„Kostol?" navrhol Ervis.

„Možno niekde na cintoríne." rozhodil Nicolas rukami.

„Ani jedno." prehovoril som a všetci sa na mňa zadívali, „Bol zranený. O to viac času stratil."

„To je pravda, dolu som našiel kúsok mäsa." povedal Ethan akoby chytil zlatú rybičku a Ervis znechutene zvraštil nos. Až teraz na väčšom šere som si všimol, že je Ethan zranený. Predovšetkým na hrudi, v oblasti srdca. Zadíval som sa na Nicolasa, ale ten uhol pohľadom.

„Tak kde môže byť? Niekde nablízku." odpovedal si vzápätí.

„A má auto. Na spojoch sa do Brandonu určite nedotrepal." podotkol som, „Kam sa dá autom najďalej dostať?"

Domáci, teda Nicolas a Ervis uvažovali. Potom takmer súčasne vyhŕkli: „Poľnohospodársky komplex."

Ethan vydýchol: „Tak nás veďte."

Hneď nato sme sa rozbehli pomedzi hroby do noci. Ervis s nami ukážkovo vládal, hoci tiež sme nebežali kvôli nemu rýchlejšie. Ale bolo jasné, čo nás poháňa. Boli sme totižto naskok k pravde.

Všimol som si, že ktosi beží kus pred nami: „Tam niekto beží."

„Kto je to?" opýtal sa Ethan po mojom boku a ja som len pokýval hlavou. Nedokázal som postavu spoznať. Ethan zastal a zareval do noci. Zastali sme i my, i tí oproti nám.

„A teraz čo?" opýtal sa Ervis, no on nepočul to, čo my. Nicolas pred neho chmatol rukou. Zachytil šíp len kúsok od Ervisovej tváre. Ten stuhol, bolestne privrel oči, akoby každú chvíľu čakal, že ho ten šíp trafí, „Dopekla, láska bolí."

Keď to povedal, dve postavy už boli takmer pri nás. Beatrice ho začula: „Ervis? Panebože!"

Vystrašene k nemu dobehla, keď si uvedomila čo sa mohlo stať. Nicolas jej zapichol šíp späť do tulca a Ervis si bledý držal ruku na srdci. Aspoň do vtedy, kým ho Beatrice pevne neobjala a nezačala sa mu ospravedlňovať.

Ethan si odfrkol: „Mal som prestať bojovať proti vám skôr. Ušetril by som si námahu, predsa sa vyzabíjate medzi sebou."

„Máte stopu?" opýtal sa Ben, plne Ethana ignorujúc.

„Ideme sa pozrieť k poľnohospodárskemu komplexu. Videl som, že ste tam mali namierené." podotkol som.

„Cítil som pach krvi. Shay šiel určite tadiaľ a kde je on, je aj Keysha." povedal rozhodne.

„My sme našli miesto kde ju zdržiaval." oboznámil som ho, no viac som do detailov nezachádzal, „Opustili ho iba pred hodinou."

Ben krátko prikývol. Dodalo mu to odvahy, pretože to znamenalo, že Keysha je živá. Dúfam, že tomu tak bude aj dovtedy, kým tam neprídeme.

*Keysha*

Vysotila som ho z auta, až sa nepekne poudieral. Sotva som vystúpila, dusivé tiene ma prirazili o bok auta. Zostalo po mne rozbité okno. Zošuchla som sa pod auto a tým sa ubránila návalu ďalších tieňov.

„Chcel som ti len dobre, Keysha. Ale ty si odmietla. Rozhodol som sa teda, že to teraz nebudem zbytočne predlžovať a okamžite ťa zabijem. Je plno iných, nevinných a krásnych dievčat, s ktorými si môžem užiť... hociako."

„Ja zariadim, aby si sa nemohol dotknúť už žiadneho dievčaťa." zavrčala som a prach na ceste podo mnou sa rozvíril.

„Tu sa mi neschováš." oboznámil ma. Toho som si bola dostatočne vedomá. Len som zbierala sily a čas na uzdravenie rany, „Vraj prvý zásah do srdca je veľmi frustrujúci. Ani nevieš, ako som si užil toho tvojho pohľadu."

„Si idiot! Prečo všetkým tým dievčatám ubližuješ?"

„Nie je pre mňa nič krajšie ako trpiaca žena. Hlavne, keď je napokraji smrti." povedal ponuro a mne nabehli na krku zimomriavky. On je úplný psychopat, „Naučil ma to môj otec. Moja mama pre neho večne trpela. Bola len človek. Ale trpela, pretože ho milovala, nie je to krásne?"

„Lenže teba žiadne z tých dievčat nemilovalo." namietla som a začala sa potichu posúvať ku kraju, „Takého nikdy nedosiahneš. Ani ilúzie ti nepomôžu."

„Ale to ja už dávno viem. Čo myslíš, prečo to inak robím?"

„Lebo si psychicky narušený?!" vybuchla som, no on sa rozosmial. Ako prvé som si zaumienila, že mu vrazím. Ako druhé, že ho, akokoľvek, odzbrojím. Všimla som si, ako obchádza auto. Buď teraz, alebo bude potom neskoro. Vystrčila som sa spod auta a skôr ako ma stihol zaregistrovať som vyskočila na rovné nohy a päsťou mu vrazila do tváre. Pochopila som ale, že jedna nestačila. Vrazila som mu ešte raz a potom do brucha. Omráčene klesol na kolená. Pazúrmi som sa po ňom rozohnala, lenže sa stihol uhnúť a rozdrapila som mu len šactvo. Vyrazila som mu dýku z ruky, no hneď nato ma schmatol za zápästie a mne začali rýchlo černať žily, až ku srdcu. Klesla som do kolien i ja, celá som sa chvela, nedokázala som vybrať ruku z jeho zovretia. Uprene ma sledoval tmavými očami.

„Mal by si vedieť, že ja sa už viac nevzdám." zasyčala som a prirazila naše ruky k zemi, načo sme obaja stratili rovnováhu a spadli. Využila som, že som bola navrchu a schmatla dýku. Pribodla som mu voľnú ruku cez dlaň k zemi. Bolestne skríkol a ja som si vytrhla ruku z jeho zovretia. Zvalila som sa unavene na zem. Už len kúsok chýbal, aby sa mi dostal do srdca. Žily po celom tele boli čierne, akoby otrávené. Trasľavo sa natiahol po dýke a začal si ju s krikom vyťahovať. Vstala som a rozbehla sa preč, čo najrýchlejšie, ako som mohla. Vydesila som sa, keď som za sebou začula auto. Závratne pridával plyn a lúče svetiel sa ku mne nebezpečne približovali. Razom boli príliš silné a motor príliš blízko. V tom po mne niekto skočil a obaja sme skončili na vysušenej tráve. Automaticky som sa snažila dostať z objatia, až som dotyčnému zaborila pazúry do pleca. V tej chvíli som zacítila pery na tých mojich a v jeho náručí ochabla. Opätovala som mu bozk.

„Ben." hlesla som a jeden pohľad na jeho krásne hnedé oči mi bohate stačil. Prišiel a zachránil ma. Začuli sme výbuch a keď sme sa obzreli, kapota auta horela. Pred ňou, nebezpečne blízko, som rozoznala postavu.

„Ervis!" zvolal Odniekiaľ Leo. Pri Ervisovi však nebol nikto, kto by mu bol pomohol. Hipnotizovane sledoval auto, ktoré sa na neho v tej chvíli obrátilo a ruky si prekrížil pred tvárou. Okolo neho vybuchli tiene cez ktoré následne prešlo horiace auto.

„Nie!" zvolala som a Ben mi pomáhal na nohy. Rozbehli sme sa na to miesto, kde Ervis predtým stál, zatiaľ čo auto bolo narazené pri najbližšom strome. Tiene pomaly mizli. A Ervis tam nebol.

„Ervis?" zvolal Leo a obzeral sa po okolí, „To je nemožné, nemohol len tak zmiznúť. Prehľadajme auto."

Vtom sa kúsok od nás ozval strašný kašel. Ako prvá k nemu bežala Beatrice: „Čo to bolo? Čo si spravil?"

Ervis vykašlal krv: „Premiestnil sa. Potrebujem...krv."

Sotva sme mu za kašeľ rozumeli, ale prvý konal Ethan, pretože mu ako sintuit porozumel. Spravil si ranku na zápästí a potom ponúkol Ervisa.

„Auto je prázdne." zvolal Nicolas, ktorý ako jediný sledoval divadlo od auta a nebežal k Ervisovi, sotva sa tu zjavil.

„Shay ušiel." povedala som, akoby to nebolo očividné.

„Poďme ho nájsť." navrhol Ben ale ja som pokývala hlavou.

„Nie. Tento boj prehral a je si toho vedomý. Nestojí nám za ďalšie starosti. Dnes už, prosím, žiadna dráma."

Nicolas si ku mne kľakol: „Ako sa cítiš?"

Vedela som, kam tým mieril. Pousmiala som sa: „Odhodlane."

Stisol mi ruku a potom sa obzrel za Ervisom. Ten si utieral krv z úst opakom ruky: „Keby niečo, nič takéto ste nevideli. Patrí to k prastarým a predovšetkým mocným kúzlam. Chce to veľa obety a často dokáže zabíjať. Ak by ktokoľvek znalý toto videl, už by som tu nebol napriek akémukoľvek rešpektu."

„Nerozumiem." zamračil sa Leo.

„Je to čosi ešte temnejšie, než najväčšie temno, aké poznáte. Proste vec, ktorá by sa nemala robiť a už vôbec nie byť videná."

„Ale prečo?" opýtal sa Ethan zaujato.

„Pretože hýbe svetom." povedal Ervis, „Takéto kúzla, menia pomery síl tvorov, narúšajú pravidlá a rovnováhu, ktorá je daná. Sú to kúzla čistej mágie. Veľmi nebezpečnej, pretože vy všetci nie ste stavaní, aby ste s ňou vedeli manipulovať a Zberatelia, ktorým bola odovzdaná, sú príliš slabí."

„Chceš povedať, že týmito kúzlami dokážeš urobiť nočné tvory ešte silnejšie a naopak? A platí to pre všetky druhy." pochopil Ethan.

„Presne tak." hlesol Ervis a s Beatricinou pomocou vstal. Pomaly sme sa vybrali do sídla. Tam bude teraz najlepšie stráviť noc.

„Zaujímalo by ma, aké rozličné kúzla to sú." povedal zamyslene Ethan. Myslela som si, že ho Ervis nepočul, ale mýlila som sa.

„Nie, nezaujímalo. Nikoho z vás."