*Charlotte*

„Nie." povedal rázne, no možno hlavne zdesene, Ervis.

„Ervis no tak." snažila sa ho obmäkčiť Beatrice.

Rezolútne pokýval hlavou: „Neprekročia prah týchto dverí."

„Tak tu budeme postávať vonku, super." odvetil sarkasticky Nicolas a popravil si Quentina v náručí, aby mu bolo lepšie. Melissa ho starostlivo pozorovala. No napriek tomu, že vyzerala, akoby mu chcela Quentina vytrhnúť z náruče pri akomkoľvek náznaku zla z jeho strany, vravela, že sú už na dobrej ceste. To znamená ťažkú cestu späť do normálnu. No pri tom všetkom, čo sa Nicolasovi už podarilo napáchať, je to len dobré.

„Ako som povedal." trval si na svojom. Tým pádom ich tak skoro navštíviť asi neprídeme. No zdalo sa, že jemu to vonkoncom neprekážalo. Vystúpil honosným krokom von k nám na terasu. Podľa mňa si ani neuvedomoval, ako kráľovsky sa ponášal. Každý jeho pohyb mal svoje čaro. Rátam aj takú maličkosť, ako pohyb oči. Rovnako ako v tú noc. Ako mnoho iných nocí. Bol skutočným kráľom vo svete temna. No to najväčšie ukrýval sám.

„Tak či tak by som sa neskôr musel donútiť k vám zájsť."

„Naozaj dokážeš odhadnúť ich podstatu?"

„Myslím, že to už bude možné." povedal a nečakane pozrel na mňa. Mlčky som prikývla.

„Ja... včera sa mi zdalo, že som videla ako Aurore zaiskrili očká." povedala som, no dívala sa pritom na Lea, „Myslela som, že sa mi to fakt iba zdalo, no keď Nicolas prišiel s týmto návrhom..."

„Jednak som chcel upokojiť svoj potenciál a jednak ma to naozaj zaujíma, či je Quentin naozaj piaty proponent." zadíval sa na neho a uhladil mu dlhé vlásky z čela. Zdalo sa, že sa momentálne dokonale ovláda. Až na chvíľky, keď mu pohľad ušiel kamsi bokom, zrejme na niečo, čo videl len on. No verila som, že sa z toho dostane. Cítila som medzi nami dokonalú rovnováhu a mala som pocit, že toto postavenie moci nám obom najviac prospieva. Nicolas sa dokonca nateraz stal pasívnym pánom potencionalistom. Väčšinu vecí nechal na Adriana.

„To verím." povedal Ervis, Kvázi by som mal ich podstatu vycítiť rovnako, ako keď žena nosí pod srdcom dieťa. Aj to vycítim len vtedy, ak je nositeľom jednej z rás."

Čiže magických, alebo sa potom jedná o nočných tvorov. A bojovníkov.

Pomaly podišiel k nám a my sme k nemu mierne naklonili deti. Prvej položil tri prsty na čelo Ayale. S kamennou tvárou sa sústredil a potom bez výrazu prešiel na hlavičku Quentina a napokon Aurory. Odstúpil a chvíľku mlčal. Vstrebával poznanie, ako mi našepkali hlasy. Napokon sa úplne uvoľnil.

„Vďakabohu."

„Toto vážne nebola odpoveď, akú by som čakal." utrúsil Nicolas.

„Tak?" vyzvedal Leo.

V rovnakom poradí ako ukladal prsty na hlavičky deťom, teraz na nich ukazoval: „Jasnovidec. Potencionalista. Nočný tvor."

„Čože?" nadvihol obočie Nicolas a obaja sa s Melissou na neho zahľadeli.

Rovnako ako som ja striedavo hľadela na naše deti: „To sedí."

„Aurora bola vždy tá šikovnejšia." pritakal Leo, „To iskrenie v očiach, zrejme to znamenalo vyjadrenie nejakej emócie."

Usmiala som sa na naše babuliatka a potom s úľavou pozrela na Ervisa: „Takže žiadni ďalší proponenti?"

Pokýval hlavou: „Nie."

„Teda Arthoy Genesis majú o dôvod menej aby útočili."

„Ale o dôvod viac, aby sa zamerali na Charlotte a Nicolasa a so všetkou snahou ich získali pre seba." ako na nemý povel sme sa s Nicolasom na seba pozreli.

„Lenže my sa im dokážeme postaviť. Kvôli jednej prehre sa svet ešte nezrútil." povedal Nicolas presvedčene a Ervis si podvedome pri tých slovách prešiel po dlhej jazve na krku, ktorú často skrýval pod rolákom. Teraz mu teplo kázalo nosiť len krátkorukávové tričká. Samozrejme čierne. Myslím, že jeho šatník svojvoľne pohltil všetky farby.

„No musíme očakávať všetko." upozornil nás, „Teraz je v stávke oveľa viac."

Pri týchto slovách si deti premeral, no možno sa mi to zdalo, no jeden kútik úst sa mu na chvíľu nadvihol. Hlavne, ak sa zastavil pohľadom na Ayale. Zrejme už teraz mal svojho favorita. No aj tak si myslím, že tak skoro nedostane ani ona privilégium aby mohla vstúpiť do sídla. Ervisovho sídla v tejto chvíli. No čo, v jeho prípade si treba vážiť akejkoľvek ochoty. Tajne dúfam, že jeho syn bude ohľadne tohto normálnejší. No možno bude ešte horší. Ako chodiaca pohroma. Ešteže tu sú Beatricine gény, ako taká útecha.

„Mami, oci!" zvítal ich Leo vrúcne a okamžite skončili všetci vo vrúcnom objatí. Rosemarie okamžite vyhŕkli slzy, zatiaľ čo Gregory pobúchal syna po chrbte a potom si do náručia zdvihol dcérku. Neuveriteľne podrástla, bola snáď o polovicu vyššia ako som ju naposledy videla a badala som, že ani Gregory ju už nedvíhal s takou ľahkosťou. Zarážalo ma, ako sa Leo s Gregorym podobal. No oči, tie mal mamine. Tá ma konečne zbadala a objala ma. Hoci iba krátko, lebo sotva uvidela deti, očarene zhíkla.

„Tie sú nádherné! Bože, moji zlatí, ony sú... neuveriteľne rozkošné!" doslova sa roztápala, až sme sa zasmiali.

„To si nevšímaj, vlastne si na to rýchlo zvykneš." pošepkal mi Gregory a vrúcne ma objal. Akoby som bola ich. Vlastne, sčasti som bola. Pohľadom som zablúdila k prsteňu s jantárovým okom.

„Bola takáto aj pri Tracy?" spýtala som sa pobavene a usmiala som sa na Lea, ktorý ju s ľahkosťou držal na rukách.

„Ešte horšia." šepol a potom sa schuti zasmial. Podišiel k svojej manželke a naším dvom anjelikom. Prešla som k tomu tretiemu.

„Ahoj Tracy." pohladila som ju po dlhých čiernych vláskoch.

„Charlotte!" zvolala a už ku mne naťahovala rúčky. Bolo priam povinnosťou si ju od Lea vziať a poriadne ju vyobjímať. Naozaj som ju milovala, hoci sme spolu netrávili toľko času.

„Pozri, toto je Anabelle." ukázala mi plastovú bábiku s gaštanovými vlasmi.

„Aj ja ti niekoho ukážem." povedala som milo a prešla s ňou k dvojičkám. Na jej tvári sa objavil nemý úžas. Ukázala som najprv na jednu tváričku bucľatého bábätka, ktoré otáčalo hlavičku po zúčastnených a potom na druhú rovnako bucľatú, ktorá spokojne žmurkala očkami, „Toto je Aurora a toto Ayala."

„Aj ja chcem také bábiky!" vyhlásila Tracy so šibalským úsmevom a Leo jej brnkol po nose.

„Nieže ich bábikami budeš volať. Sú to tvoje netere."

„Netere?" zopakovala s nadvihnutým obočím a potom ho zvraštila, „To znie hrozne. Nemôžu to byť moje kamarátky?"

„Môžu." vzdal to napokon Leo.

„Váu! Charlotte, prosím pusti ma dolu. Idem odkázať kamarátkam, že mám nové kamarátky!" sotva som ju položila, už jej nebolo. Rozosmiali sme sa.

Aurore sa však decibely Tracynho hlasu neľúbili a rozplakala sa. Vzala som si ju na ruky a pokojne tíšila. Rosemarie si opatrne prevzala Ayalu.

„Sú úplne rovnaké." povedala očarene.

„A predsa nie sú." dodala som s úsmevom. Zdalo sa, že aj jej sa uľavilo, rovnako ako nám pri tomto zistení. Som rada, že Leo im preventívne všetko oznamoval.

„Aurora je nočný tvoj a Ayala jasnovidec."

„S Aurorou vám prajem veľa šťastia. Kebyže viete, aké sú deti nočných tvorov výkvety." povedala a my sme na seba s Leom mierne zhrozene pozreli, „Samozrejme, Leo, ty si to už nepamätáš, čo? Boli ste riadni šibali."

Pri spomienke na Chloe sa zamyslene usmiala.

„A teraz máme ešte jedného doma." dodal Gregory, čo padlo dobre, pretože sme tým predišli zbytočnému smútku. No čo sa týka Chloinej pamiatky... aj ja na ňu občas po večeroch pred spaním myslím. Lebo Leo mi v rovnaké večery o nej zvykne rozprávať.

„Ale ak niekoho ľúbite, všetko prehryziete. Ako to je s jasnovidcom?"

„Tam nás bude plašiť jedine puberta ľudského dievčaťa." zasmiala som sa, „Ja som svoju silu objavila až v osemnástich, aj keď sa prejavovala trochu skôr. Polnočnou láskou."

„Je romantické, ako vás to priviedlo k sebe." poznamenala Rose, „Aj keď poznáme vaše začiatky. Ale ty si nám Lea naviedla na správnu cestu. Ani nevieš, aká som bola šťastná, keď som ho po tých rokoch uvidela. Vyrástol z neho krásny muž."

„Krásny a očarujúci. Nemohla som mu odolať." podpichla som ho a naoplátku dostala letmú pusu na líce.

„Čo vám ponúkneme?" opýtal sa Leo a kým my sme sa s Rose venovali našim dietkam, vrátane urečnenej Tracy, chlapi odišli robiť kávu a čaje. No bolo neskutočne milé, že predtým ako Leo odišiel, dvojičky dostali pusy na temená a ja krásny intenzívny bozk. Gregory taktiež venoval manželke bozk a Tracy si vyslúžila naraz od oboch. Určite som sa musela tupo usmievať, ale bolo to krásne.

Pohodlne sme si sadli na gauč a bavili sa o rôznych výletoch, ktoré Leova rodina podnikla. Pozorne som počúvala a zdvorilo sa pýtala na všetko, čo ma zaujímalo. Narozdiel od nich som ja a Leo za ten čas veľa necestovali. Pár výletov sme mali, to áno a napokon, ten jeden nevydarený. A tak skoro mať žiadny nebudeme, lebo si musíme našetriť na nové auto, ktoré sa nám stopro zíde. Aj včera pre nás musel Nicolas prísť autom a až potom sme sa odviezli k sídlu. Preto som jej príliš o našich príhodách nehovorila.

Rosemarie odrazu zhíkla: „Leo!!"

Vydesene som na ňu pozrela a rovnako aj chlapi, ktorí sa dovalili z kuchyne. Rosemarie neohrabane ukázala na mňa. Alebo teda, konkrétne na moju ruku. Aj Tracy si toho všimla: „Hí, ten je nádherný! Ocko pozri!"

„Leo?" vyzvala ho vyjavená matka. Leo sa od ucha k uchu usmial a položil mi ruky na plecia.

„Prepáčte, že som vám to zatajil, no myslel som si, že táto správa bude milšia, ak sa ju dozviete osobne, keďže také tehotenstvo a dvojičky sa skrývať veľmi nedajú." vysvetlil a aj mňa prekvapilo, že im tento fakt nepovedal.

„Vydali ste sa?!" opýtal sa Gregory jedným nádychom.

„Zasnúbili." opravili sme ich naraz a usmiali sa na seba. Leo si prevzal od mamy Ayalu a tá tleskla rukami, s pohľadom kdesi k nebesiam.

„Vďakabohu. Hlavne si nemyslite, že svadbu budete vybavovať bez nás. A už vôbec nie nejakú malú súkromnú iba so svedkami."

„No, pozveme koho uznáme za vhodného, ale tak celkovo sme nad tým ešte neuvažovali." povedala som popravde, „Vlastne ma Leo týmto krokom veľmi príjemne prekvapil."

Vtisla som mu letmý bozk na bradu a zahrabla mu do vlasov, ako tu tak vedľa mňa kľačal. Hm, lebo asi máme malý gauč. Zato Gregory sa po tejto informácii posadil hneď.

„Hlavne na to teraz nemáme prostriedky." vysvetlil Leo, „Potrebujeme uživiť deti a zarobiť na nové auto."

„Čo si to nepovedal skôr, určite vám finančne pomôžeme." Gregory mu položil ruku na plece.

„Otec... Nebudeme vás predsa takto zaťažovať. Myslím si, že tiež ich potrebujete."

„Leo nežartuj." usmial sa na nás vrúcne, „Celý rok trávime každú voľnú chvíľu na inom mieste, ak práve Tracy nemá školu. Myslím si, že nejaká tá suma peňazí nám chýbať nebude."

Vďačne sme sa na nich usmiali a ja som sa ohlásila za oboch. Vlastne štyroch: „Ďakujeme, ani neviete, ako si toho vážime."

„Ale určovať sumu budem ja." povedal rázne Gregory, no s úsmevom.

„Ale..." namietol Leo, no zastavil ho.

„Práve pre toto. Vôbec sa necíťte previnilo, teraz peniaze potrebujete."

Leo sa napokon uvoľnil, neprotestoval: „Ja som vám fakt vďačný. Neskutočne vás milujem, aj bez príležitostnej pomoci."

„Aj ja ťa veľmi ľúbim!" hodila sa mu okolo krku Tracy no šetrne k Ayale, aby jej neublížila. Leo ju objal voľnou rukou a všetci sme sa zasmiali. Už dlho som sa necítila tak... domácky.