Mala som chuť kričať. To Ethan nespraví. Nesmie. No tiež sa zdalo, že to neurobí. A predsa, sľúbil mi to.

„Vedel som. Slová do vetra, Morgan. To sa na teba nehodí. Tváriš sa nedostupne, ale pritom sú ľudia, na ktorých ti záleží. Typujem, už sú traja."

„Ako to vieš?"

„Predstav si, dozvedel som sa to z prvej ruky." pozrel na Bexley a natiahol k nej ruku. Vystrašene mu podala roztrasenú ruku. Pritiahol si ju bližšie, „Je hlúpe, že mi toľko dôveruješ, Ethan."

„Nerozumiem." povedal, no tváril sa inak.

Nicolas sa k Bexley naklonil a prstami uchopil lem jej trička a zdvihol ho: „Predaný tovar je vždy lepšie si pozorne obzrieť."

Pod pupkom sa jej tiahla dlhá jazva. Bexley vyhŕkli do očí slzy.

„Nie! Čo si to spravil?!" vrhol sa Ethan na Nicolasa, no Jay a Hook ho bez námahy s tieňmi zrazili na zem. Nicolas sa z miesta ani nepohol.

„Čo si to spravil?!!" zrúkol Ethan opäť.

„Povedal som niečo zlé?" opýtal sa Nicolas, no skôr ako Ethan stihol čosi povedať, opäť sa opýtal, „Povedal som?"

Mal pravdu. Stále rozprával o troch ľudí. Videla som, ako sa Ethanovi nevýslovne uľavilo. Rovnako ako aj mne. Nicolas prešiel k Melisse.

„Nicolas prosím." hlesla, keď jej pomohol postaviť sa. On len pokrútil hlavou a sňal jej s ľahkosťou putá, akoby boli z papiera a odhodil ich preč. Vzal ju za bradu.

„Daj mi to čo chcem." hlesol potichu, kým si Bexley k Ethanovi bolestivo čupla a on ju tuho ochranársky objal. Hook a Jay tam postávali ako bábky.

„Quentin..."

„Pššt." povedal Nicolas a tvrdo si privlastnil jej pery. Melissa protestovala, no pritiahol si ju bližšie. Napokon podvolila, no videla som, ako sa jej po lícach kotúľali slzy. Rozplakala sa mu do bozku.

„Predsa teraz nebudeš plakať." povedal Nicolas.

„Bojím sa." smrkla.

„Predsa som povedal, že je Quentin v poriadku. Myslíš, že by som zabil vlastnú krv?" zadíval sa na ňu. Prikývla, načo ju počastoval škaredým pohľadom a znechutene sa od nej odvrátil, „To od teba nie je pekné. Hoci máš pravdu. A keď už sme pritom..."

Na moment sa mi zdalo, že sa zahľadel priamo na mňa. Ale... ako by ma mohol aj vidieť? No ten jeho uprený pohľad ma nemálo rozrušil. A hlavne, keď zaraz zrúkol: „Charlotte kde si?! Vylez!"

Nečakane som precitla do vlastného tela. Keysha ma pevne chytila za ruku: „To nech ti ani nenapadne."

„Musím." povedala som a prešla z nej na Adriana, Bena a Lea, „Videla som čo sa tma stalo, nemám inú možnosť.

„V tom prípade idem s tebou." povedala rozhodne Keysha a predala Auroru Benovi.

„Keysha je to..." namietol Ben, no nenechala ho dopovedať.

„Nebezpečné, viem. No rovnako je to ešte vždy môj brat." povedala rázne a spoločne sme vystúpili. Opatrne sme vyšli na ulicu.

„Myslel som si, že sa neodvážiš prísť sama." podotkol nahnevane.

„Ja som sa nanútila." opravila ho Keysha.

„Zbytočne sestrička. Toto je len medzi nami dvoma."

„Čože?" hlesla som prekvapene, no on sa zameral na Melissu.

„Zmizni, kým ti dobre hovorím." keď sa nepohla z miesta, pokynul dvom svojim bábkam. Vybrali sa smerom k nej a tak naozaj so strachom šla späť k autám. Tí dvaja sa tentoraz upriamili na Ethana a Bexley, pre prípad ak by sa na niečo odvážili.

„Vidíš Charlotte? Nikdy si nedokázala konať sama za seba. A preto musia trpieť iní." ukázal na Bexley s Ethanom, „Myslím, že už má vek na to, aby po sebe vôbec niekoho zanechal. Čo myslíš, ešte vždy by ťa mal rád, ak by kvôli tebe o potomka prišiel?"

„Prečo to všetko robíš, Nicolas?" opýtala sa Keysha.

„Kvôli nej!" ukázal na mňa ako na najväčšiu hriešnicu, ktorá po zemi chodila.

„Nikdy som si ti nič zlé urobiť nechcela tak prečo..." prečo sa proti mne postavil? Prečo muselo byť ublížené iným? Prečo sa na mňa nahneval až tak, že dokázal proti mne poštvať potencionalistov, hoci som tiež zástankyňa ako on?

„Máš pravdu, všetko bolo v poriadku, alebo skôr ideálne, keby si to pred nejakým tým časom nepokazila."

„Ja?"

„Jedine ty." povedal nenávistne, „Žije sa ti dobre, s toľkou mocou? Ani s ňou nevieš narábať. Nevieš, čoho si schopná, pravda?"

„Videl si ma tu?"

„Cítil." opravil ma a pozrel po Keyshi, „Poď sem."

„Keysha nie." povedala som rýchlo. Keysha sa mierne zakolísala na mieste. Nicolas k nej nastavil ruku. Keysha po mne pozrela. Nastavila som pred seba ruku, schopná mu kedykoľvek ublížiť, ak by jej čokoľvek urobil.

„Keysha, ja čakám." povedal a sotva ku nemu prišla, pritiahol si ju k sebe a objal, „Povedz, nie je hlúpe aby iný trpeli kvôli jedinému?"

„Kvôli tvojej chorej mysli?" hlesla a zahnala sa po ňom, no on jej zachytil ruky v letku.

Pokýval hlavou: „Odvahy dosť, no budeš ju mať aj vtedy, ak sa mi obrátiš chrbtom?"

Hneď nato ju otočil a zozadu ju chytil pod krkom. Snažila sa ho striasť, no dotyk malých tieňov okolo jej krku ju bolestne popálil. Celou silou ju kopol do členka, až čosi zaprašťalo a ona skríkla. Surovo ju zhodil na zem a ona sa len tak-tak vyhla bolestnému nárazu hlavy o betón. Bolestne sa posadila a chytila si členok. Nohu mala v neprirodzenom uhle.

„Nicolas prestaň!" zvolala som zúfalo.

„Tak pristúp na dohodu." povedal pokojne.

„Akú?"

„Nedohaduj sa s potenciálom." napomenul ma Ethan. Ozvalo sa ďalšie zaprašťanie a Keyshin potlačovaný výkrik, keď si kosť napravila. Predýchavala bolesť.

„Vzdaj sa svojej moci." povedal jednoducho.

„Nie!" vyhŕkla som vzdorovačne, no to, že by sa po mne surovo vrhol, som naozaj nečakala. Ešte surovšie ako po Ethanovi a preto som okamžite skončila na zemi. Vystrelila som napred rukami, no on mi ich prirazil prudko k zemi a tou sa preniesla vlna. Jeho nečinné bábky ostali paralyzované a zrútili sa k zemi. Okolo nás vystúpila v kruhu biela stena do tvaru kupole,cez ktorú sa nič nedostane von, ani dnu.

„Vzdaj sa svojej moci, Charlotte. Pre dobro všetkých."

„Všetkých, alebo len tvoje?" odrazil sa som ho od seba a začala pomaly vstávať, „Čo by na to povedal Nicolas?"

„Chceš počuť jeho slová, nech sa páči." povedal chladne, no jeho črty a pohľad zaraz zmäkli.

„Ni... Nicolas?"

Jemne sa usmial. Vyzeral neskutočne zničene a unavene. No vedela som, že predovšetkým z duševnej stránky.

„Nicolas zastavme to."

„Nie Charlotte. Nerozumieš tomu. Nedokážem to zastaviť, ak sa nevzdáš svojej moci. Aby to bolo tak, ako predtým."

Zlomilo ma to: „Aj ty chceš, aby som sa všetkého vzdala? Je to vôbec možné?"

„Charlotte vzdaj sa." povedal rýchlo a prudko zatvoril oči. Keď ich otvoril, bolo v nich neskutočné prázdno a chlad. Naštvalo ma to.

„Nespravím to!"

„Myslel som si, že si múdrejšia." povedal a vrazil mi päsťou do nosa. Okamžite som sa zaň chytila, no to ma už kopol do brucha kolenom a sotil k zemi. Začala som vykašliavať krv.

„Nicolasovi je nesmierne ľúto, že to musíme riešiť takto. No ja som zas rád, keď sa veci vyriešia rýchlo."

„Prečo... prečo mu to robíš? Zabiješ ho."

„Zabijem jeho ducha, zostane schránka. Vyschne, pomrie, zanechá len smútok a plač. No dovtedy je ešte nejaký čas. Môžem sa zabaviť, už len z pomsty. Je to príjemné hobby."

„Prestaň!" zahriakla som ho, no sotva som sa zdvihla, kopol ma do hlavy. Schmatla som ho za nohu a stiahla na zem. Zabodla som mu pazúry priamo do brucha a vyslala do nich silu. Bolestne zvolal.

„Vráť mi brata späť."

„Je neskoro. Je prislabý." zavrčal naspäť a snažil sa ma zbaviť.

„Ako ty." uvedomila som si.

„No od neho som ešte vždy silnejší. Neuvedomuješ si to, Charlotte? Oboch nás zabíjaš." povedal s pravdou písanou v tvári, s úplnou úprimnosťou. Zachvela som sa. Následne sme sa obaja mykli, keď sme začuli, ako nás ktosi oslovuje. No skôr sme cítili predovšetkým jeho podstatu.

„Charlotte zruš tú zábranu!" zvolal Ervis a jeho tiene sa k nám snažili dobiť. Utlmovali moc ochrannej zábrany, „Vypočujte ma, obaja!"

Ešte chvíľu som premýšľala, no potom som sa podvolila. To Nicolas využil a ešte jednu mi celou silou vrazil. Prevrhlo ma to na bok, a kým bolestne vstával, vrhla som sa na neho, zakvačila mu pazúre do ramien a stiahla ho k sebe na zem. Priamo medzi nás dopadla masa tieňov, oddelila nás a vytvorila okolo nás pohyblivú priehľadnú zábranu. Narozdiel odo mňa sa Nicolas neunúval ani vstať.

„Ste hrozní. Vidno, že máte spoločnú krv." zamrmlal otrávene Ervis a podišiel k nám. Aj ostatní pomaly vyšli.

„Ervis, čo sa deje?" opýtal sa Leo, „Vieš to vysvetliť?"

„Viem." povedal stručne a zameral sa na mňa, „Charlotte, skutočne sa musíš svojej moci vzdať."

„Čože?!" vyhŕkla som zaskočene.

„Ale iba časti." dodal rýchlo, „Sledoval som jantárové srdcia. Občas sú ako vaši osobní doktori. Nicolas má pravdu. Doteraz som si toho nevšimol, no len čo nastala výmena, prišiel som na to."

„Aká výmena?"

„Od premeny, keď ste sa vrátili do normálu, bol Nicolas silnejší. Ukracoval ťa o tvoju moc." povedal a ja som na neho zaskočene pozrela. Zdalo sa, akoby v ňom boli teraz obaja. Lebo hoci som v jeho pohľade Nicolasa videla, ešte vždy v nich bol zabývaný chlad.

„A potom, pri tej nehode sa karta obrátila. Razom si zosilnela, ukrátila si ho o veľké množstvo moci. Pri jeho potenciále to znamenalo iba skazu. Sebadeštrukciu. Nicolas jednoducho potenciál nezvládal, zoslabol úplne a potenciál ho ovládol."

Uvoľnila som sa. Viac som sa nevzpierala. Ak by som toto vedela... mohli sme predísť toľkým chybám. Hlavne, čo sa týka dnešného večera.

„Napravíme to." povedal rozhodne Ervis a my sme zaraz prikývli, „Obaja sa uvoľnite. Teda traja."

Spravila som tak. Vypudila som všetky zlé myšlienky, hnev a strach. Zanechala som v sebe dokonale čistú myseľ. Bolo to pomerne jednoduché, no chápala som, že čoskoro tomu tak nebude. V skutočnosti tam toho čistého bolo naozaj priveľa. No bolo to tak nádherné. Rozumela som, prečo to Nicolas robil. Aj keď to bolo neskutočne sebecké a povrchné. No ani mne sa nechcelo všetkého tohto vzdať. Teda väčšiny.

„Ste ako jeden. Obaja ste proponenti, vaše sily vám boli vrátené, no v skutočnosti sa delíte o jednu, v dvojakej podobe. Aby bola spravodlivosť namieste, musia byť vaše váhy vyrovnané. Obaja ich dozaista cítite, viem to." povedal, a istým spôsobom ma jeho prednes upokojil. Nepriamo ma presviedčal, že to čo teraz urobím, je správna vec.

„Charlotte, začínaš. Uvoľni bariéry moci, nech si Nicolas vezme svoj podiel späť."

„Ako vieš, že si ho nevezme celý?" namietol Leo obďaleč.

„Neviem." povedal popravde, „To vedia iba oni dvaja."

Pozreli sme s Nicolasom po sebe. Verila som mu, no tomu potenciálu v jeho očiach nie. Nevedela som, čo robiť. Nikdy nemal lepšiu príležitosť ma zničiť. No... napriek tomu to postúpim. Nie kvôli spravodlivosti, ale kvôli môjmu milovanému bratovi. A ja viem, že to teraz najviac potrebuje.

Spravila som tak, ako Ervis povedal. Urobila som to, o čom som predtým ani nepomýšľala. Netušila som, že i moc má svoje bariéry, ktoré teraz opadli ako domček z karát. Zacítila som to. Sila ma opúšťala, formovala sa a Nicolas čoraz silnel. Bála som sa, dokonca som sa pristihla, ako podvedome bariéry uzatváram. Ale váhy ešte vyrovnané neboli. Riskla som to, kŕčovito čakala, kedy budú dokonalo rovné a v tom momente... sa viac nepohli. Pokojne som mohla bariéry uzatvoriť. Otvorila som oči a pozrela som sa na Nicolasa. Bol to skutočne on. Pozeral sa na mňa, na nás všetkých, so slzami v očiach.

„Je mi to ľúto. Všetko." hlesol roztraseným hlasom, no to už skončil v mojom objatí, vyštartovala som k nemu automaticky, nevšimnúc si kedy Ervis zábrany okolo nás zrušil. Tuho som ho objala.

„Už bude všetko v poriadku." zašepkala som a on mi objatie opätoval. Cítila som, ako sa mu chveje telo. Tíško plakal. Ale nebol sám. Tentoraz sme v tom boli spolu. Konečne.