„Dýchaj, zlatko." povzbudzoval ma Leo a silno mi stískal ruku. Ak by som mala porovnať pôrod s hociktorým prežitým bojom, no... zažila som i horšie bolesti. No zato to boli nesmierne stresy.

„Ste pripravená?" opýtala sa sestrička. Jedna z tých mnohých tam. Prikývla som.

„Teraz vám pichneme spinálnu anetéziu. Nebudete takmer nič cítiť." povedal pokojne celkom prívetivý doktor. Privrela som oči.

„Pane, zvládnete to?" ohlásila sestrička Lea, načo som sa uchechtla. Keby len vedela. Nejde ani tak o samotný pôrod ako o to, aby deti prišli na svet zdravé. Už len to, že prišli o týždeň skôr nie je veľmi prínosné, no mohlo byť aj horšie. Ja viem, že mohlo.

„Aké mená im vyberieme?" opýtal sa Leo.

„Chcem to riešiť, až keď ich uvidím. Cítim to tak." pozrela som na neho a jeho oči sa usmiali.

„Dvaja chlapci?" rypol.

Pousmiala som sa. Začalo mi byť trochu nevoľno, ale zvládala som to.

„Možno chlapec a dievča. Nech si užijeme zo všetkého."

„Ale vieš, že stále platí, čo som povedal. Ak budú dve dievčatá tak..."

„Nechcem vidieť v ich blízkosti žiadnu futbalovú loptu, Leo." vydýchla som. Pôrod začal. Ja som sa myšlienkami ale vrátila k predošlej noci. Klopala som na ťažké drevené dvere. Tie sa otvorili a na moment ma oslepilo svetlo.

„Ervis?" hlesla som potichu.

„Charlotte, čo tu robíš?"

„Chcela som sa s tebou porozprávať."

„Prišla si sama?" rýchlo sa porozhliadal po okolí a ochranársky ma vzal za ruku, akoby mi každú chvíľu malo hroziť nebezpečenstvo.

„Tomas ma doviezol. A potom ma zoberie Leo taxíkom. Dnes má nočnú."

„Mala by si byť obozretnejšia." napomenul ma priateľsky a pozval dnu.

„Nebojím sa." povedala som presvedčene. Pozrel na mňa, „Cítim sa silnejšia, odkedy... myslím to, čo sa stalo takmer pred dvoma týždňami. Netušila som, že také niečo dokážem a odvtedy..."

„Usaď sa." pokynul mi a ukázal na voľný gauč.

„Odvtedy mám pocit, akoby som konečne nadobudla to, čo mi od prebudenia chýbalo. To, čo mi právom patrí."

Ervis ma pozorne načúval a pritom mi nalieval čierny čaj. Posunul mi cukor i citrón. Ponúkla som sa.

„Cítim to i ja." hlesol Ervis a potom sa krátko zamyslel. Túžila som poznať jeho myšlienky, no nemohla som. Rozpačito som si odpila z bielej šálky.

„Vieš o tom, že Melissa je už v nemocnici?" Ervis ku mne zdvihol pohľad a nadvihol obočie.

„Je možné, že do zajtrajšieho poobedia porodí. Zaujímavé nie? Otehotnela o nejaký ten čas skôr ako ja. A už je to tu. Ušlo to pomerne rýchlo."

„To teda áno." pritakala a sám si odpil z čaju, no neochutil si ho.

„Ervis... ak sa to narodí... myslíš, že to bude ďalší proponent? Rovnako ako moje detičky?" opýtala som sa neisto. Práve táto otázka ma zaťažovala zo všetkého najviac.

„To nikto nevie Charlotte. V dejinách sa nikdy nič podobné nestalo, hoc Roderick je o tom skalopevne presvedčený."

„A čo si myslíš ty?"

„Že najbližšie roky nechcem na dieťa ani pomyslieť." hlesol pochmúrne, „Cítim sa ako bútľavá vŕba. Odkedy máte pocit, že som váš osobný psychiater?"

„To bolí, Ervis."

„Netvár sa tak." pohodil rukou.

„Nie..." zajachtala som a vypúlila oči, s rukou na brušku, „To fakt bolí."

„Ty rodíš?" vyskočil zo sedačky. To bola prvá kontrakcia. Druhá prišla, keď mi Leo pomáhal do auta a nahováral Ervisa aby šiel s nami. Ten sa tváril akoby mu podávali jednosmerný lístok do pekla. Nakričala som na nich, že ja som tu tá čo rodí a nezaujíma ma počet divákov. Ervis sa odobral do domu a Leo sa hnal stovkou nerozlišujúc poľné či mestské cesty. Keď sme prišli do nemocnice,všetko šlo rýchlo. V tejto chvíli som si uvedomovala, že Nicolas prežíva možno v tejto chvíli čosi podobné, z Leovho pohľadu. Z myšlienok ma vytrhol prenikavý zvuk.

Deský plač.

„Prvé dieťatko je na svete." povedal naradostene doktor, „Zatiaľ všetko prebieha bez veľkých komplikácií."

Sotva som vnímala jeho slová. Horela som nedočkavosťou, tak veľmi som ho, či ju, chcela držať na rukách.

„Je to dievčatko." usmiala sa sestrička a podala mi toho malého človiečika. Dieťatko prestávalo plakať. Jej nevýslovný kľud v tvári sa preniesol i na mňa. Ako keď prechádzate lúkou, vo vlasoch cítite jemný vánok a obďaleč stádo jeleňov. Nesplašia sa ani keď podídete bližšie. Len sa na vás pozrú...

Rovnako ako malá Ayala.

„Ayala." zopakovala som tentoraz nahlas.

„To je krásne meno." hlesol Leo a jemne sa dotkol ukazovákom jej malej rúčky. Pohladila som ju po vláskoch. Nikdy som sa necítila šťastnejšia. Držala som v náručí svoje dieťa. Naše dieťa.

„Smiem?" hlesol nesmelo Leo. Prikývla som a opatrne si ju vzal, keď doktorove slová sprevádzal ďalší plač.

„Ďalšie dievčatko! Krásny pôrod." stisol mi ruku, kým som netrpezlivo čakala na ďalšieho anjelika. Tak ďalšie dievčatko?

Sestrička mi ju podala do rúk. Obe boli úplne identické. Malé bucľaté tváričky, hnedasté očká, tmavé ako noc. Alebo azda jej boli tmavšie ako Ayaline?

Mala ich tmavé ako noc, s malými iskierkami. Také mal aj Leo. Boli ako prísľub lepšieho dňa. Prísľub svitania.

„Aurora moja malinká." jemne som jej prešla po nošteku. Zaksichtila sa a mne do očí vyhŕkli slzy. Slzy radosti.

„Sú nádherné, Charlotte. A ako ty."

„Milujem vás. Všetkých." stisla som Leovi voľnú ruku a vyslúžila si od neho bozk.

„Teraz vám zašijeme ranu a potom môžete odpočívať." oboznámil nás doktor.

Leo ma pohladil po vlhkých vlasoch: „Zvládli sme to."

Pousmiala som sa a striedavo sledovala obe naše malinké. Vymenili sme si ich.

„Ty budeš moja." hlesol akoby automaticky Leo malej Aurore.

„Hlavne jej nekupuj kopačky."

„Neboj, na to musí podrásť." ubezpečil ma s lišiackym úsmevom a ja som trpiteľsky zastonala. Dúfam, že to skutočne myslí iba ako žart.

Takmer som od nervov vyskočila z postele, teda aspoň som si myslela, že už to urobím, keď sa otvorili dvere. Dnu nakukol Leo.

„Malé spia." usmiala som sa, „Obe ako zaťaté. Som zvedavá, dokedy do tak bude."

Leo ku mne podišiel, milujúco ma objal a vtisol mi jeden z tých prekrásnych bozkov. Pritiahla som si ho k sebe na posteľ.

„Leo, ja už chcem ísť domov."

„Blázniš? Prešlo sotva sedem hodín od pôrodu."

„Ale mne nič nie je." pozrela som na neho, „Dobre to vieš."

„Áno, viem, ale Charlotte, pozri... potrebuješ si oddýchnuť. Navyše, naše malé sú tu na dobrom mieste."

„Doktor vravel, že sú zdravučké. I keď sa mi zdá, že jedna je na tom lepšie ako druhá." premerala som si naše prekrásne bábätká ležiace na malej postieľke hneď vedľa nás.

„Ktorá?" opýtal sa Leo a podišiel k nim. Správal sa, akoby boli z porcelánu a mohli sa kedykoľvek roztrieštiť na malé kúsky. Pousmiala som sa.

„Aurora."

„Obe sú nádherné. Už teraz ich veľmi milujem." hlesol Leo a tá jeho radosť v očiach, no niečo neskutočné. Tichučko mi zavibroval mobil. Keysha.

„Áno?" ozvala som sa tichým hlasom.

„Gratulujem, hrdá mamička! Čoskoro sa pôjdem pozrieť na svoje krsniatka. No najprv vybavím to neskoršie. Júúúj, žije to na svete sotva päť hodín, nie je to milé?" rozplývala sa.

„Čudujem sa, ako vieš fungovať takto dobre naladená už o pol šiestej ráno." uchechtla som sa, „Ako na tom Melissa je?"

„Hm, práve som pri nej. Počkať moment... Otec? Nie je tu?... Hm, Charlotte, práve ma stopol doktor a pýtal sa, či som nevidela Nicolasa. Melissa sa práve krátko zobudila, a dožadovala sa ho. Asi bude hlúpe, ak sa opýtam, či nevieš kde je."

„Bude, lebo fakt netuším." hlesla som jemne sa mračiac, a Leo na mňa spýtavo pozrel.

„Idem ju utešiť. Určite je unavená a slabá. Počkám kým zaspí a som u teba. Číslo izby si pamätám." dodala veselo, hoci som jej počula na hlase, že ju trápi to isté, čo mňa. Kde sa dopekla motá Nicolas?

*Nicolas*

Stál som v tmavej izbe, cítil som ako sa mi trasú ruky. Melissa spala, aj malý. Občas zamrnčal, chcel som si ho vziať na ruky a utešiť ale... bál som sa. Namiesto toho som si sadol na stoličku tesne pri jeho postieľku a sledoval striedavo jeho, a Melissu. Vyzerala veľmi unavene, no tvár mala pokojnú a šťastnú. Aj ja som sa tešil. Panebože, mám syna, som otcom! Ale... v hĺbke ma zožieral strach a čosi... čo som si nechcel priznať. Rovnako ako vtedy pred Ervisom.

Skôr, ako tichú miestnosť pohltili slová, všimol som si, že niekto postáva na opačnom kraji Melissinej postele.

„Pekná rodinka." zdvihol som zrak na svoju podobizeň. Na potenciál. Uškrnul sa. Temne, zákerne, akoby bol pripravený zničiť mi život. Nie, to mu znova nedovolím.

„Čo mu dáš do života, hm? Jej si už dal." krátko sa uchechtol, „Útrapy."

„Prestaň." zavrčal som na neho. Len ma pobavene pozoroval. Ako posledného úbožiaka na zemi.

„Nikdy z teba nič dobré nevzišlo."

„To len a len kvôli tebe." oboril som sa na neho. Spravil pár krokov a zastavil na čele postele. Chytil sa kovového operadla.

„Ale ty si si to predsa užíval, nie?"

„Mali sme dohodu."

„Kašlem ti na dohodu!" zvolal akoby sa nechumelilo. Pozrel som na Melissu a malého. Jasné, nemohli ho počuť. Nie je skutočný. A ani tento rozhovor. Chytil som sa za hlavu v snahe vytesniť si ho odtiaľ. To už sa ku mne skláňal, aby sme si boli tvárami zarovno. Bolo to ako hľadieť do zrkadla, ale odrážalo sa tam číre zlo.

„Aj ty to cítiš. Viem, že áno. Úlohy sa nám vymenili." zasmial sa, „Aký je to pocit?"

Neudržal som sa a skočil po ňom. Obaja sme sa zvalili na zem a bili sa ako malé deti. Chcel som... čo som vôbec chcel?

„Si úbohý, Nicolas! Vždy tomu tak bolo. Myslíš si, že asi bohvie ako silný, ale vždy vyjde pravda najavo. Vždy."

„Klameš!" zrúkol som, no on sa len smial. Bol som mu na smiech. Zašlo to priďaleko. Cítil som, ako mi ťažejú viečka a on sa podo mnou stratil, ako ranný opar, ostala po ňom len chladná podlaha. Otvoril som oči a uvedomil si, že stále sedím na stoličke, tuho zovierajúc operadlá, pazúry vystrčené. Zhlboka som dýchal, aby som sa upokojil. Vstal som a nahol sa nad syna. Slabo som sa pousmial. Viac som nevládal. Melisse som vtisol pusu na čelo. Myklo jej jemne kútikmi. Následne som ich nechal osamote. Potreboval som si prevetrať hlavu. Potenciál som sa snažil utláčať do pozadia, no cítil som ho. Bolo to, akoby mi stál za chrbtom a dýchal mi na krk. Jediné, čo mi dokázalo teraz pomôcť, bol lov.

Zbystril som všetky zmysly a len čo som bol vonku na čerstvom vzduchu, nechal sa nimi vodiť. Do hodiny som naspäť. Dovtedy... sa určite polepší. Musí.

Lov mi zabral viac, ako som plánoval. Keď som sa vrátil na jej izbu, takmer mi zamrelo srdce. Melissa, ani malý tam neboli. Rýchlo som našiel sestričku, tá mi oznámila, že sú v relaxačnej miestnosti. Vraj ju vzala Keysha. Po chvíľkovom blúdení som miestnosť konečne našiel. Doslova som tam vpadol, načo sa na mňa pár mamičiek pohoršene pozrelo. Potichu som sa ospravedlnil a prešiel k Charlotte a Melisse, sediacich pri okne. Bola tam i Keysha a Leo.

„Celkom presný, pred polminutou sme sa tu usadili." prehovorila Keysha, „Kde si bol?"

„Musel som sa trochu prevetrať." povedal som jednoducho a sadol si k nim do sedacích vakov. Leo sa plne venoval malej. Jednej z tých malých. Boli fakt rozkošné, tmavé očká, milé bucľaté tváričky. Tá ktorú držal Leo zvedavo sledovala okolie, kým druhá s maximálnym kľudom v tvári spala v Charlottinom náručí. No môj pohľad si opäť vyslúžila Melissa s malým. Ustarostene ma sledovala.

„Spal si vôbec?"

„Možno trochu." zaklamal som.

„Mal by si si ísť oddýchnuť. Nikam ti predsa neujdeme." hlesla a napravila sa na vozíku. Bola unavená, no keď sa pozerala na malého, tvár jej žiarila.

„Chcel som byť pri tebe keď sa zobudíš. Prepáč." hlesol som a ona ma chytila za ruku. Vôbec sa nehnevala, no stále som si to vyčítal.

„Chceš ho na ruky?"

„Ne... neviem či je to dobrý nápad."

„Ale no tak." pokrútila nado mnou Melissa hlavou a opatrne mi batôžtek podala.

„Ako sa volá?" opýtala sa Charlotte. Tá vyzerala úplne vitálna, akoby pred pár hodinami vôbec nerodila. Čo sa ale čudujem?

„Quentin." pousmial som sa a pohladil ho po malinkom líčku. Prudšie sa nadýchol, no bol kľudný. Upieral na mňa tie krásne hnedé očká.

„Piaty." hlesla pre seba Charlotte a pozrela na mňa.

„To je význam mena?" opýtal som sa sčasti hlúpo. Nezdvihol som ale od malého zrak. V periférnom videní som postrehol ako Charlotte prikývla. Piaty. Ako piaty proponent. No je to pravda? Skutočne držím v rukách poklad sveta? Aspoň teda toho magického.

Už teraz som vedel, že v živote to nebude mať ľahké. Predsa je Rott. To je ako prekliatie. No budem sa snažiť zabezpečiť mu len to dobré. Naozaj.

„Naozaj?" ozvalo sa posmešne v mojej hlave. Všimol som si postavu obďaleč. Pozeral som sám na seba. Všetci sa rozprávali, no napriek tomu ku mne slová prichádzali tlmene. Zato tie jeho nie. Temnota z neho napĺňala miestnosť, aspoň tak sa mi to zdalo. Uškrnul sa. Bol to taký ten úškľabok, z ktorého ľudí strasie.

„Sedí žaba na prameni a hovorí heš. Na koho to slovo padne, ten musí ísť preč." zarecitoval hlúpu detskú riekanku, hľadiac mi priamo do očí, „Ten musí preč."

„Nicolas?" Keysha mi luskla prstami pred očami, „Pozrime sa, aký je tým malým zaujatý. Ani z neho nespustí oči."

„Uťahuješ si zo mňa?"

Keysha sa potuteľne uškrnula: „Možno trošku."

„Nicolas?" tento tón bol o čosi prívetivejší. Pozrel som po milovanej, „Nechceš si ísť oddýchnuť? Vyzeráš bledo. Mohol by si ma odprevadiť na izbu, tiež si ešte odpočiniem."

Nenamietal som. Keď som bol s Melissou a Quentinom vo dverách, otočil som sa. Kým Keysha bola očarená z malej Aurory, ako som jej meno zachytil, Leo a Charlotte na seba trochu ustarostene pozerali. Charlotte pozrela mojím smerom, akoby sa chcela dozvedieť viac, no malá Ayala sa jej v rukách rozplakala. Ja som to zatiaľ využil na únik.